Belgorodská otázka: Kto sú Rusi, ktorí bojujú proti Putinovi a čo ich spája s ukrajinskými nacionalistami

Kto sú Rusi, ktorí v Belgorodskej oblasti bojujú proti Rusku a sú označovaní za nacionalistov? Čomu veria a aká je ich sila? Píše profesor Lipitsky.

V spleti informácií a propagandy o udalostiach rusko-ukrajinskej vojny sa niekedy dočítame o činoch nepodniknutých bojovníkmi oboch strán a ich spojencami, ale inými záhadnými postavami. Spomínajú sa napríklad v súvislosti s teroristickými činmi v Rusku, s útokmi na ruské regióny hraničiace s Ukrajinou. Pokusy o bombardovanie ruských miest vrátane Moskvy môžu vraj tiež mať tento nečakaný zdroj. Dočítal som sa, že podľa niektorých expertov použité drony nelietajú z Ukrajiny, ale z blízkeho okolia.

Zvyčajne sa majú na mysli protivládne organizácie pravicových radikálov. Je niečo také naozaj možné? Mohli by ruskí nacionalisti bojovať proti svojej vlasti? Niektorí analytici sa už poponáhľali a označili ich za tretiu silu v tejto vojny. Nie je o tom až tak veľa informácií, ale skúsme dať dokopy niečo z toho, čo prístupné je. Pozývam čitateľa na trochu nepravdepodobnú cestu Ruskom a jeho dejinami.

Nacionalistická vlna

Koniec 80. rokov 20. storočia bol v Sovietskom zväze časom prebúdzania verejnej iniciatívy. Konal sa vzostup liberálnych síl a ideí, ktoré napokon zvíťazili nad komunistickou ideológiou. Nemenej významný bol však rozkvet národného sebavedomia, ktorý priviedol k rozpadu Sovietsky zväz a dodnes spôsobuje početné problémy vnútri nezávislých štátov v postsovietskom priestore.

Táto nacionalistická vlna neobišla ani Rusko. Komunisti podľa prikázaní Vladimíra Lenina považovali veľmocenský šovinizmus za nebezpečný a obmedzovali prejavy čisto ruského vlastenectva. Zánikom ideologického útlaku sa objavili početné strany, hnutia, skupiny aj iné formy zhromaždení národne orientovaných Rusov. Hovoríme tu o desiatkach, ak nie stovkách tisícok ľudí vo všetkých regiónoch Ruska. Neboli zjednotení, ale mali určitý vplyv. 

V rokoch 2005–2021 sa v mestách Ruska a ďalších krajín postsovietskeho priestoru každoročne konali  takzvané „Ruské pochody“. Boli to sprievody nacionalistických organizácií. Na vrchole tohto hnutia v roku 2011 bol počet účastníkov takého „pochodu“ vyšší ako na pouličných politických vystúpeniach akýchkoľvek iných spoločenských síl.

Určitý čas bol medzi organizátormi Ruských pochodov aj Alexej Navaľnyj. Verejne vyhlásil, že neodsudzuje žiadne z ich cieľov. Práve preto ho niektorí ruskí liberálni opozičníci  považujú za nacionalistu až fašistu.

Keď to zhrnieme, ide o prekvapivo masívne hnutie, ktoré (pozor!) tvrdo kritizuje prezidenta Vladimíra Putina a žiada jeho odstúpenie.

Skutočná pravicová opozícia

Čitatelia, ktorí nie sú v obraze a nepoznajú detaily vnútorného života Ruska, sa môžu začudovať: aké požiadavky nacionalistov vlastne Putin nespĺňa? Zdá sa, že uskutočňuje ich najodvážnejšie sny.

Nie je to však také jednoduché. Spomenuté hnutia sa rozvíjali a posilnili vďaka nespokojnosti bežných občanov s masovou migráciou do Ruska, tá prichádzala najmä z postsovietskych štátov Strednej Ázie a Kaukazu. Tieto procesy za začali  koncom 80. rokov 20. storočia a trvajú dodnes. Putin ako prezident neurobil nič,  aby ich zastavil. Je jasné prečo – Rusko zažíva depopuláciu a jeho ekonomika nutne potrebuje síce nekvalifikovanú, ale lacnú pracovnú silu – „ostarbejterov“.

Napriek tomu, že sa takíto migranti vo všeobecnosti neplánujú v Rusku usadiť, chcú si tam len zarobiť, miestne obyvateľstvo ich nemá v obľube. Často dochádza ku konfrontáciám. Úrady sa snažia cudzincov brániť, čo vyvoláva ešte väčšiu nespokojnosť Rusov, pre ktorých je tento problém dodnes ak nie dôležitejší, tak aspoň bezprostrednejší ako vojna na Ukrajine. Práve toto je živná pôda, na ktorej rastie nacionalistická opozícia.

Postupom času pribúdajú s migrantmi konflikty a prípady násilia (vrátane ozbrojeného). Štátne orgány, ktoré sa predtým na nacionalistické organizácie pozerali trochu ľahostajne, sa prebudili a začali tvrdo konať. Asi pred desiatimi rokmi boli mnohé z nich zakázané alebo úplne zničené a ich lídri a aktivisti zatknutí.   

Ako asi tušíte, nezlepšilo to postoj nacionalistov k moci. Niektorí z nich, aby sa vyhli zatknutiu, odišli na Ukrajinu a tam pokračovali vo svojej činnosti. Na ich šťastie bola vtedy hranica otvorená a v mieste príchodu ich vítali podobne zmýšľajúci Ukrajinci.

Slovanské bratstvo

Znova vyvstáva otázka: prečo by ukrajinskí nacionalisti mali byť solidárni s ruskými „kolegami“? Odpoveď treba hľadať v histórii. Prvé nacionalistické organizácie (a nielen ruské) sa zrodili ešte v sovietskych časoch. Medzi republikami ZSSR neboli hranice, ľudia sa voľne pohybovali po celom území. To pomáhalo šíriť myšlienky, ktoré sa reprodukovali na rôznych národných pôdach.

Osobne som sa prvýkrát stretol s organizáciou nacionalistov v polovici 80. rokov 20. storočia. Bol som oslovený, aby som sa podieľal na hodnotení programových dokumentov ilegálnej skupiny „Magi“ (Volchvy – staroslovanskí šamani). Tieto dokumenty obsahovali dosť zmätené predstavy o viere a živote starých Slovanov a viedli k záverom o nadradenosti slovanskej rasy nad ostatnými. Najväčšie obavy štátu však vyvolala skutočnosť, že členmi skupiny boli sovietski dôstojníci, ktorí slúžili – a teraz pozor – v Nemecku! To naznačuje, ako sa už vtedy rozšírili myšlienky nadnárodného všeslovanského nacionalizmu.

Určitá časť terajších ruských nacionalistov sú v podstate panslavisti – radi používajú staroslovanskú symboliku (hoci – pre nedostatok špeciálnych znalostí – ju  často skresľujú alebo zamieňajú jej rôzne znaky a významy), radi hovoria o jednote až bratstve všetkých slovanských národov.

Preto vyostrenie rusko-ukrajinských vzťahov po pripojení Krymu k Rusku a najmä po začatí udalostí na Donbase vyvolalo medzi panslavistami šok a zmätok, ktorý úplne rozdelil až roztrhol ich hnutie. U niektorých z nich vlastenectvo zvíťazilo nad oddanosťou slovanskému bratstvu. Sú však aj takí, ktorí zostali verní svojim ideálom a nepodporili politiku Putinovej vlády. Po 24. februári 2022 už nešlo len o nesúhlas, ale aj o odpor voči režimu, uskutočňujúcemu takúto politiku. Toto všetko viedlo k tomu, že existuje fenomén ako účasť národne orientovaných Rusov v bitke proti Rusku.

Vlastnosti ruských nacionalistov

Kto sú títo ľudia, schopní bojovať proti svojej vláde aj svojmu národu, ktorý väčšinou podporuje operáciu na Ukrajine? Tých pár mien, ktoré poznáme, publiku veľa nepovie. Je však možné vyčleniť niektoré ich typologické črty.

Podľa Nikolaja Mitrochina, v Rusku známeho odborníka, do nacionalistických hnutí obyčajne vstupujú mladíci pochádzajúci z rodín robotníkov a vojakov, s nízkym stupňom vzdelania, náchylní na agresiu a násilie. Typickou etapou ich života je účasť v športových oddieloch, vojensko-vlasteneckých spolkoch či skupinách futbalových a hokejových fanúšikov. Pohotovo absorbujú myšlienky, ktoré im vnucujú ideológovia hnutia patriaci k vzdelanejšej spoločenskej vrstve.  

Kritici týchto ruských nacionalistov niekedy nazývajú aj fašistami. V poslednom čase niektorí západní politici a experti často používajú výraz „rašizmus“ („russism“, čo znie blízko k fašizmu), aby zdôraznili agresívnu podstatu celého existujúceho  režimu v Rusku. Už som v Štandarde písal, že aj na Slovensku je výrazný trend nazývať fašistami všetkých, ktorí sa nepáčia liberálom. Nebýva to vždy dobre zdôvodnené, na Slovensku, tobôž v Rusku.    

Čo sa týka ruských nacionalistov, pre hnutie Antifa sú ľahkým cieľom. Otvorene hovoria o „bielej nadvláde“, demonštrujú s extrémistickými symbolmi, nietoré z nich pripomínajú aj symboliku nacizmu. No najmä tvrdia, že Slovania sú Bohom vyvolený národ a musia ovládnuť svet. V kombinácii s agresivitou a sklonom k ​​použitiu sily to vyzerá ako ohrozenie pre všetkých Neslovanov. 

Podoba symbolov však nie je problém – je to len dôsledok toho, že nemeckí fašisti si privlastnili staroindickú symboliku, ktorú čiastočne zdedili aj starovekí Slovania ako Indoeurópania. Moderní ruskí nacionalisti sa väčšinou nepovažujú za stúpencov Hitlera: po prvé by to bolo v Rusku absolútne neslušné, po druhé ostro kritizujú jeho správanie voči Slovanom.

A nielen to. Antisemitizmus nie je povinný atribút ich postojov. Vo vyhláseniach niektorých ich organizácií je prítomný, ale iné môžu dokonca akceptovať Židov ako príslušníkov patriacich k bielej rase. Možné sú aj špekulácie, že keby sa Führer spojil so Slovanmi a Židmi, nikto by nemohol odolať takej sile…  Chaos sa tým náležite zväčšuje.

Výsledkom však je, že tieto hnutia majú určitú podobu – rovnako ako rozdiely – s historickým fašizmom. Táto podoba je však dosť výrazná na to, aby boli neprijateľné pre väčšinu verejnosti.     

Vlastizradcovia alebo hrdinovia?

Dôležitá otázka je, koľko takýchto ľudí existuje a či sú naozaj schopní stať sa pomyselnou treťou silou v rusko-ukrajinskom konflikte. Bolo by nepresné povedať, že bojujú na ukrajinskej strane – oni si riešia svoje problémy a sú naklonení konať samostatne.

Na základe dostupných a neúplných informácií vzniká dojem, že takýchto  bojovníkov za slovanské bratstvo je dosť málo. Možno dosť na nejaké teroristické akty, prípadne na partizánske činnosti, no nie na plnenie vážnych vojenských úloh. Preto sa z nich asi nevytvorí skutočná tretia sila.

Ich pozícia v konflikte vyzerá veľmi neisto. Pre Rusov sú určite vlastizradcovia. Pre Ukrajincov, hoci sú aj  užitoční, sú to stále podozriví Rusi. Na Západe by ich radi vyhlásili za hrdinov, bojujúcich proti putinskému režimu, ale ich podobnosť s fašistami to neumožňuje. Myšlienky osobitného poslania a nadradenosti Slovanov nad susedmi nikdy nenájdu pochopenie vo svete, kde sú v popredí anglosaské a rímsko-germánske národy.

Preto sa budúcnosť tejto odnože ruského nacionalizmu nezdá svetlá, a to v žiadnom prípadnom vývoji udalostí. Zdá sa, že to bude skôr „klasický“ vlastenecký, národný nacionalizmus, ktorý sa v Rusku v dôsledku prebiehajúcej vojny upevní a bude dlhodobo určovať medzinárodnú a vnútornú politiku krajiny.