Štát, kde nefunguje politika

Ako môže dopadnúť vláda, kde nefungujú základné politické procesy.

Problémy strán našej vlády majú občas prekvapivo spoločný menovateľ. Uvediem dva príklady z posledných dvoch týždňov.

Po prvé, premiér Igor Matovič išiel do ostrého politického konfliktu so stranou Za ľudí, ktorá zablokovala schválenie vakcíny Sputnik vo vláde. Je trochu čudné, že sa takáto téma vôbec rieši vo vláde, keďže má ísť o odbornú tému v kompetencii ministra zdravotníctva, ale prosím.

Pointa je inde. Matovič ostro zaútočil na Veroniku Remišovú, prirovnal ju k pyšnej princeznej a vypočítal, že pre jej postoj bude zaočkovaných o 300-tisíc Slovákov menej.

Problém je, že celé je to nepochopiteľný spor. Minister Marek Krajčí, ktorý je jeden z najbližších Matovičových ľudí v politike, môže rozhodnúť. Aký zmysel má útočiť na Remišovú, ak nekoná Krajčí?

Videné zdola, Sputnik-Nesputnik, tu nefunguje politika, nefunguje Matovičova strana. Za neprijatie Sputnika nesie zodpovednosť Krajčí (Matovič), nie Remišová. Útok na politického súpera má predsa prinášať body, tu neprináša nič. Len rozčarovanie.

Druhý príklad – Sulíkova strana.

Najostrejší konflikt pred týždňom bol útok dvoch političiek SaS Lucie Ďuriš Nicholsonovej a Jany Bittó Cigánikovej na vicepremiérku Veroniku Remišovú.

Išli na to ostro, obvinili koaličného partnera z prepadnutia miliardy eur, pričom všetko sa skončilo tým, že europoslankyňa Ďuriš Nicholsonová odišla zo SaS. Remišová obvinenie ustála, dve poslankyne SaS museli skloniť hlavu.

Vedel alebo nevedel o tom predseda strany? Rokovali o tom vnútri? Čo si má pomyslieť volič? Jedine to, že veci sa dejú spontánne, neriadene, že politika nefunguje.

Nefunguje tu niekoľko vecí naraz.

Po prvé, osobná nezrelosť. Stav elity bol vždy náš problém, osobitne to platí pre elitu politickú. Ale to, s čím máme dočinenie teraz, prekonáva aj spomienky na minulosť. Politici pôsobia nepripravene, nemajú zázemie, nemajú správanie.

Najviac to platí pre tri strany, ktorých preferencie systematicky klesajú. Ľudia to vidia aj cítia. Ale rovnako to platí aj pre Ďuriš Nicholsonovú a Bittó Cigánikovú. Spomínate, ako tá druhá napomínala Krajčího za to, že plní program vlády?

Neplatí tu hierarchia, neplatí slovo na papieri. Ako môže fungovať takáto vláda?

Po druhé, nefungujú ani strany. Fungujú totiž ako politické firmy, ktoré vlastnia ich majitelia, čítaj predsedovia. Nehlasuje sa, neexistuje vôľa a ani priestor na riešenie a prípadné presadenie iného názoru, ako má predseda, čítaj majiteľ strany.

Kto z klubu OĽaNO si dovolí kritizovať Matoviča? Kto Kollára? A kedy sme naposledy zažili, že by predseda musel ustúpiť zo svojho a strana si vynútila iné rozhodnutie, aké zastáva predseda? Je to vôbec teoreticky možné? (Ak nie, mali by sme pouvažovať, aké prídavné meno dať našej demokracii.)

Orgány straníckeho rozhodovania nefungujú ani v menších veciach. Keby fungovalli, Miroslav Kollár by bol svoje relatívne silné postavenie v strane využil na zmenu pomerov vo vláde, na kritiku Matoviča, a nie na porazenecký odchod. Keby fungovali, asi by nebolo možné, že minister zahraničných vecí za SaS najtvrdšie na scéne útočí na V4, pričom SaS bola jedným z najpresvedčivejších zástancov V4. Koho tým zastupuje, SaS? A je v tejto strane nejaký mechanizmus, ktorý by to potvrdil?

Všetko to pôsobí, ako by išlo iba o jednotlivcov, ich rozhodnutia, ich výroky, ich záujmy. Necítiť kolektívnu identitu, stranícku, ani vládnu. Len ambície.

Žiaľ, najviac znepokojujúce je niečo v pozadí. Nesúvisí to priamo ani s Matovičom, ani iným jednotlivcom tejto koalície, a predsa sa ich to bytostne týka.

Kostýmy a mená sa menia, ale zase sa vracia stará nemoc – konzervatívne a liberálne strany majú problém pokojne vládnuť, pretože sú si navzájom prirodzenými oponentmi. Videli sme to pri druhej Dzurindovej vláde, ktorá skončila predčasne, videli sme to pri vláde Radičovej, ktorá skončila predčasne, a vidíme to aj teraz.

Vždy sú to osobné spory, vždy veľmi konkrétne a neprenosné, ale skrýva sa za nimi aj niečo vážnejšie. Bez ohľadu na mená a témy sa totiž opakuje ten istý vzorec. To, čomu sa kedysi hovorilo pravica, spolu nedokáže vládnuť.