A potom preto, že prezidentka patrí k tým lídrom, ktorí sú pod širokou ochranou médií, aktivistov a dokonca aj globálnych sociálnych sietí. Zuzana Čaputová je pre väčšinu médií ikonou, o ktorej sa píše v superlatívoch. Facebook zrušil viaceré stránky a profily, ktoré boli k prezidentke kritické. NBÚ na pol roka vypol tzv. alternatívne médiá…
Jednoducho: snahy robiť z prezidentky obeť „dezolátov“ sú krivé a škodlivé. Nikam nevedú. A už vôbec nie k vysvetleniu jej rozhodnutia, ktoré má zjavne osobné dôvody.
Po utorku platí, že Zuzana Čaputová je už druhá hlava štátu, ktorá napriek tlakom na pokračovanie oznamuje, že po piatich rokoch v úrade končí. Podobné rozhodnutie urobil aj Andrej Kiska. A bolo za tým cítiť podobné, rodinné dôvody (aj keď menej vážne).
Dúfajme, že sa z toho nezačne rodiť niečo ako tradícia. Odhliadnuc od osudov Kisku a Čaputovej a od ich politickej farby, takáto prax by bola škodlivá. Platí to hlavne v čase hybridnej vojny, keď je spoločnosť extrémne polarizovaná, rozoštvaná, nabitá nenávisťou k oponentom…
V takýchto krízových časoch by mala práve hlava štátu vystupovať ako moderátor konfliktov. A ako autorita, ktorú dokážu rešpektovať – a počúvať – všetky relevantné skupiny spoločnosti.
Prezident by mal mať túto ambíciu z dvoch dobrých dôvodov. Preto, aby udržal spoločnosť a národ pokope. Bez stupňovania konfliktov, agresivity a nenávisti. A nakoniec aj preto, aby si udržal šancu na znovuzvolenie. To sa príliš radikálnym a príliš kontroverzným lídrom v prezidentských voľbách nemôže podariť.
Prezident s ambíciou potiahnuť to desať rokov spravidla vystupuje pri citlivých témach zodpovedne a prezieravo. A hlavne tak, aby zastupoval väčšinu spoločnosti (bez ktorej môže byť opakovane len ťažko zvolený).
Na druhej strane: lídri, ktorí idú do úradu prezidenta iba skúšobne, na jedno volebné obdobie a bez jasnej ambície pokračovať, môžu byť pri plnení sporných úloh naplno využití a zneužití. A následne, po opotrebovaní, vymenení. Kiska za Čaputovú. Čaputová za Korčoka…
Asi to veľmi nepreženieme, ak povieme, že najdôležitejšou výzvou pre prezidenta je preukázať odolnosť pri presadzovaní slovenských záujmov. A zariadiť, aby sa konflikty držali pod kontrolou. Teda aby neprerástli do fázy, kedy to smeruje k čelnej zrážke.
Žiaľ, ani Kiska, ani Čaputová v tejto disciplíne veľmi nevynikali. Začali dobre. Umierneným štýlom, vďaka čomu boli zvolení v druhom kole. A skončili v polohe, ktorá mala blízko k bojovým jastrabom z Globsecu, čo vyhlasujú vojnu veľkej časti domácej spoločnosti. Tej, ktorú považujú – neprávom – za hybridnú hrozbu v službe zla (a Putina).
Kiska vynikal pri plnení „atlantických úloh“. No v moderovaní domácich konfliktov pohorel. Štyri roky po zvolení vyhlásil, že Slovensko je mafiánsky štát. Dôvod: o Kiskovu kauzu daňového podvodu sa zaujímala prokuratúra. Dodajme, že v tom pokračovala aj po odchode Smeru do opozície, za vlády Matoviča a Hegera. Aktuálne Kiska čaká na začiatok súdneho procesu.
Čaputová sa po odchode Kisku postarala o kontinuitu. Domáce úlohy plnila nadmieru aktívne. Až tak, že sa istý čas spomínala ako možná kandidátka na generálnu tajomníčku NATO. Pokiaľ ide o spoločenské spory, tam nedokázala vystupovať umiernene. Naopak, do veľkej miery kopírovala zradikalizovanú politiku progresívcov. Od tlakov na povinné očkovanie cez kontrolu obsahu sociálnych sietí (volajme to cenzúra) až po silné reči o vstupe Ukrajiny do NATO. Hoci pri tejto výbušnej téme sú zdržanlivé aj vlády v Spojených štátoch, Británii, Nemecku, Francúzsku…
Politický štýl, ktorý ukázali Kiska a jeho pokračovateľka Čaputová pri vnútorných konfliktoch neponúkal riešenia, ale prehlbovanie problému. Možno k tomu prispelo aj to, že ani Kiska, ani Čaputová sa na funkciu hlavy štátu nepripravovali. Nerátali s tým, nemali skúsenosti s politikou. Kiska to v kampani 2014 len skúšal. S matnými predstavami, že by si po zviditeľnení mohol otvoriť cestu k nejakej novej politickej strane. Čaputovú Progresívne Slovensko vysunulo do kampane 2019 so zámerom budovať značku, predstaviť lídrov a otestovať si podporu. Všetko ostatné bolo len prekvapenie, ktoré ich zaskočilo.
Je zákonité, že lídri s týmto nastavením a prístupom nevedeli, či budú opäť kandidovať. Skúsili si to. Vyšlo im to so zvolením. Splnili si základné úlohy (najmä tie z frontu hybridnej vojny, kde sú tlaky najsilnejšie). A potom unavení odovzdali štafetu.
Otázka, či by boli opakovane zvolení, ak by kandidovali, je bezpredmetná. Odpoveď nevieme.
Vieme len to, že táto prax, keď hlava štátu z rôznych dôvodov neskladá účty v ďalších voľbách, nepôsobí dobre.
Aspoň nie z pohľadu tých, ktorým má podľa ústavy slúžiť.
