Áno, hovoríme o Európe, nie o Ázii, kde sa metamorfovanému čínskemu komunizmu darí a za jeho vlády sa Čína stala superveľmocou. V Európe je však nevzkriesiteľne mŕtvy. Vrátane Ruska. A o vzkriesení ani nikto nesníva. Ani komunisti.
Čosi úplne iné je však nostalgia za komunizmom. Tá u nezanedbateľnej časti populácie prežíva. A v poslednom období možno pozorovať, že dokonca narastá. Samozrejme, že zodpovední za to sú najmä tí nostalgici. Ale vďaka fenoménu vojny na Ukrajine vidíme, ako sa na náraste nostalgie nevedomky podieľajú mnohí z tých, čo sa úprimne hlásia k Novembru 1989, vždy odmietali komunistickú ideológiu, želali si vstup do EÚ a mnohí i do NATO, lebo si pamätajú NATO ako hrádzu proti svetovému komunizmu.
Venujme sa najprv tomuto javu v Rusku, potom na Slovensku.
Nostalgia za sovietskou minulosťou
V Rusku má nostalgia za komunizmom formu nostalgie za sovietskou minulosťou. O komunizme každý vie, že nie je možné ho opätovne nastoliť. Marxisti v Rusku zmizli. Ale na sovietske časy sa spomína. Bola stabilita, nehybnosť, politický vplyv na veľkej časti zemegule, prvý vo vesmíre bol Jurij Gagarin, prvá žena vo vesmíre bola Valentina Tereškovová, sovietski športovci získavali najviac zlatých medailí na olympiádach, životná úroveň sa ako-tak zlepšovala.
Súčasná ruská spoločnosť sa od zrútenia komunizmu počas Gorbačovových čias pokúša o nemožné. Separovať komunistický základ sovietskej spoločnosti, najmä komunistické násilie na miliónoch vlastných občanov, od samotnej sovietskej spoločnosti. Oddeliť „komunistické“ od „sovietskeho“. Oddeliť marxisticko-leninské učenie od symbolu sovietskej zástavy s kosákom a kladivom. Separovať hladomor rokov tridsiatych a milióny obetí gulagu a stalinské čistky od prvomájových sprievodov na moskovskom Červenom námestí a od hrdosti na víťazstvo nad Hitlerom a od vojenských pochodov 9. mája. Skúša natočiť filmy o obetiach komunizmu a postaviť im pamätníky, ale pri spomínaní na sovietske časy sa o nich radšej nezmieňovať.
Pre nás, slovenských odporcov komunizmu, je takéto oddeľovanie prejavom rozpoltenosti, ba až schizofrénie. Neprijímame ho a je to tak správne.
Zároveň, ak chladne použijeme rozum, zistíme, že Rusi sú na túto rozpoltenosť čiastočne odkázaní. Pre nás je sovietska zástava s červenou hviezdou, kosákom a kladivom symbolom totalitnej ideológie, preto ich odmietame. Pre Rusov tie symboly majú ešte iný význam. Pod týmito symbolmi umierali, keď hnali Nemcov až do Berlína. Milióny sovietskych vojakov ich nosili na odznaku na čiapke. Sovietsky zväz porazil nacizmus.
Ešte komplikovanejšie je to so Stalinom. Ruskí autori už popísali stohy kníh o miliónoch jeho obetí, zároveň viedol Sovietsky zväz v najväčšej vojne, akú kedy Rusi zažili. Čo s tým?
Výsledkom je rozpoltenosť, ktorá pôsobí na nás znechucujúco.
Sovietska nostalgia a vzťah Rusov k Západu
Sovietska nostalgia súvisí s postojom Rusov k Západu, Amerike a NATO. Najmä k NATO. Ešte dlhé roky po páde sovietskeho komunizmu ma hnevalo, keď niektoré ruské médiá a niektorí ruskí politici hovorili, že NATO je nepriateľom Ruska. Vždy mi napadlo, že aký nepriateľ Ruska? Vari nepriateľ komunizmu ako totalitnej ideológie. A teda aj bývalého Sovietskeho zväzu ako garanta životnosti tej ideológie. Ale Ruska ako takého predsa nie. Tak som zmýšľal.
Za pravdu mi dávalo i to, že keď za Gorbačova sovietsky komunizmus vyprchával, tak vzťahy USA, lídra NATO, a Sovietskeho zväzu sa zlepšovali. Pokračovalo to i po rozpade Sovietskeho zväzu dobrými vzťahmi medzi USA a Ruskom. Pozostatkom týchto čias je ešte súsošie Reagana a Gorbačova v Moskve pred Domom Burganova z roku 2017. Tešil som sa z neho a hovoril som si, no vidíte, Rusi, problém bol váš komunizmus, nie Rusko ako také…
Lenže akosi sa to zmenilo. Už dlho zaznievajú hlasy, že problém je predsa len Rusko, nie komunizmus...
Všimol som si tú zmenu už dávnejšie.
Holodomor? Už nie zločin komunizmu, ale Ruska…
Nie tak dávno som písal na Štandarde o tom, ako sa postupne mení naratív o hladomore v Sovietskom zväze zo začiatku tridsiatych rokov. Dlhé roky sme to chápali ako strašný zločin komunistického režimu na všetkých národoch ZSSR. Ale v poslednom období sa podsúva stále častejšie, že to bol zločin, ktorý spáchali Rusi na Ukrajincoch. Pritom Rusov zomrelo iba o málo menej ako Ukrajincov a relatívne na tom boli najhoršie Kazachovia, z ktorých zomrel každý piaty.
Tak. Žiaden zločin komunizmu. Ruský...
Rusi ako jediní šíritelia komunizmu
Podobný spôsob relativizácie komunizmu spočíva v podsúvaní myšlienky, že v Európe vlastne šírili komunizmus iba Rusi.
Ako keby komunizmus ako filozofický smer nebol západoeurópskym fenoménom zrodeným v nemeckých, francúzskych, belgických a britských salónoch. Ako keby komunizmus nebol globálnym sociálnym internacionalistickým hnutím, ktoré pôsobilo v desiatkach štátov.
Ako keby v ruskej občianskej vojne po roku 1917 nezahynulo v boji proti komunistom vyše milióna ruských bielogvardejcov. Ako keby neexistovali červení Lotyšskí strelci, ktorí v Rusku potláčali protibolševické povstania. Ako keby na Ukrajine po roku 1917 nevyčíňal anarchokomunista a červenoarmejec Nestor Machno.
A, prepytujem, ako keby Stalin bol Rus. A Berija, však…
Pre povojnové rozšírenie komunizmu zo Sovietskeho zväzu do východnej a strednej Európy bolo významné, že sovietska Červená armáda prepochodovala týmito krajinami až do Berlína. Ale tento samotný fakt by nebol stačil, ak by v tých krajinách dávno pred vojnou neboli existovali tamojšie komunistické strany. Keby napríklad v Československu v roku 1946 milióny jeho obyvateľov neboli dobrovoľne volili komunistov.
V Rakúsku boli komunisti slabí, takže v sovietskej zóne nebolo možné nastoliť komunistický režim ako vo východnom Nemecku. A, naopak, do Juhoslávie sovietsky vojak nevkročil, ale vďaka sile juhoslovanských komunistov sa stala komunistickou celá Juhoslávia.
Našim okupantom z roku 1968 hovoríme Rusi. Pritom veliteľom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol Ukrajinec generál Ivan Grigorievič Pavlovskij, vtedajší námestník ministra obrany Sovietskeho zväzu. Pochádzajúci zo západnej Ukrajiny.
Ako keby v politbyre Komunistickej strany Sovietskeho zväzu bežne nezasadali príslušníci neruských národov. O invázii do Československa v roku 1968 rozhodovalo 11-členné politbyro Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Bolo v ňom päť Rusov, štyria Ukrajinci, jeden Bielorus a jeden Lotyš. Medzi Rusov rátame aj Brežneva, hoci tento si v 40. rokoch počas pôsobenia na Záporoží a v Dnepropetrovsku uvádzal ukrajinskú národnosť. No ale to by už bolo priveľa, keby v politbyre, ktoré rozhodovalo o invázii, bolo viac Ukrajincov ako Rusov. Brežnev bol Rus.
Avšak medzi najsilnejších podporovateľov invázie patrili dvaja z tých štyroch Ukrajincov, a to predseda Komunistickej strany Ukrajiny Petro Šelest a Nikolaj Podgornyj, ktorého sme v roku 1968 všetci poznali, lebo ako predseda Prezídia Najvyššieho Sovietu bol formálnou hlavou Sovietskeho zväzu. S Brežnevom a Kosyginom predstavovali pre nás hlavné okupačné trio. Ukrajinská transkripcia jeho mena je Mikola Pidgornij.
A naopak. Porážku nacizmu Rusom neradi priznávame
A tak ako všetok komunizmus nakladáme do batoha len Rusom, poklonu za porážku nacizmu začíname na Západe skladať Rusom neradi. Radi skladáme tú poklonu Ukrajincom, až vzniká dojem, že veríme, že si ju zaslúžia viac ako Rusi. Čo je absurdné.
A toto všetko začalo oveľa skôr, než vo februári 2022 začala ruská invázia na Ukrajinu.
Rusi si to všímali. A to všetko má následky.
Ak nebol problémom komunizmus, ale Rusi, má to následky
Počas Chruščovovej éry sa v Sovietskom zväze prvýkrát začalo hovoriť o zločinoch sovietskeho komunistického režimu proti vlastnému obyvateľstvu, hoci táto éra dlho netrvala. Keď prišla ďalšia taká vlna za Gorbačova, veľmi som sa vtedy potešil. To sa už dalo hovoriť priamo o dekomunizácii. Trvala i za Jeľcina a dokonca i za Putina, keď bol v roku 2017 v Moskve odhalený Múr smútku, monumentálny pamätník obetiam represií. Putin sa zúčastnil odhalenia sochy Alexandra Solženicyna, autora „Súostrovia Gulag“, knihy, ktorá podryla základy sovietskeho komunizmu.
.jpg){kind=link}
Domnievam sa, že Rusko potrebuje ešte tretiu rozhodujúcu vlnu dekomunizácie a azda sa jej ešte dožijem.
Lenže teraz skôr narastá sovietska nostalgia. A čomu sa čudujeme? Veď sovietski nostalgici v Rusku a hlavný prúd médií a politiky na Západe hovoria jedno a to isté. Západ hovorí v duchu hesla „problémom nebol komunizmus, ale Rusi“ a hovorí to skôr nepriamo ako priamo. No a ruskí sovietski nostalgici na to nadšene priamo poukazujú: pozrite sa na západniarov, vôbec im nešlo o demokraciu, o ľudské práva, o boj proti totalite. Šli proste proti nám, proti Rusku!
Takto súčasné médiá a politici Západu hovoria sovietskym nostalgikom v Rusku presne to, čo títo chcú počuť. V takej atmosfére nie je reálne očakávať, že v Rusku dôjde k nejakému konečnému zúčtovaniu s komunistickou minulosťou. Preto Lenin ostáva v mauzóleu a čo sa Stalinovho tieňa týka, neverím, že Rusko niekedy ešte zakryje, ale je fakt, že oproti 90. rokom sa zväčšil. Ale nečudujte sa. Západ ide proti Rusku a Stalin bol ten, ktorý so Západom (bohužiaľ) vybabral.
Besogon Nikitu Michalkova
Meno Nikitu Michalkova netreba čitateľom predstavovať. Člen prominentnej sovietsko-ruskej rodiny, o ktorej som už dávnejšie písal. Básne jeho otca Sergeja, autora textu sovietskej a potom aj ruskej hymny, sme mali ako deti v čítankách.
Nikita Michalkov natočil už takmer pred tridsiatimi rokmi skvelý protistalinský film „Unavení slnkom“, v ktorom si aj zahral hlavnú úlohu vojenského veliteľa Kotova, ktorého zomelú stalinské čistky. Film získal Veľkú cenu na festivale v Cannes a Oskara za najlepší zahraničný film. Vysielali ho v ruskej televízii aj v predvečer prezidentských volieb v roku 1996, aby to kandidátovi Borisovi Jeľcinovi pomohlo v zápase s predsedom komunistov Zjuganovom.
Dnes je Michalkov na sankčnom zozname EÚ, lebo podporuje Putina.
Michalkov má svoju pravidelnú televíznu reláciu „Besogon TV“, ktorú sledujú milióny divákov. Besogon znamená v ruštine „vyháňač démonov“. Pozrel som si vydanie s názvom „Nežiť v lži“ z mája tohto roku. Ako už hovorí názov, Michalkov chce hovoriť o sile pravdy. Priznáva, že ani Rusi nežili vždy v pravde, a povie dobrý protisovietsky vtip o chánovi Mamajovi, o švédskom Karolovi XII. a Napoleonovi, ktorí na Červenom námestí sledujú vojenskú prehliadku. Mamaj hovorí, že keby mal také tanky, neprehral by na Kulikovom poli. Karol XII. hovorí, že ak by mal také rakety, nikdy by neprehral pri Poltave. Napoleon číta komunistickú Pravdu a hovorí, že ak by vlastnil také noviny, nikto by nevedel o Waterloo.
Potom ale hovorí o západných médiách, ktoré zamlčiavali utrpenie ľudí na Donbase po roku 2014. Že zamlčiavajú nárast banderovskej ideológie na Ukrajine a na to, ako sa používa proti Rusku. Ukazuje mladých ľudí, ktorí si na uliciach európskych miest na otázku, kto zvíťazil v druhej svetovej vojne, nevedia spomenúť, že to bol najmä Sovietsky zväz. Hovorí o amerických médiách, ktoré idú dezinformáciami proti Trumpovi, lebo sa chcel s Ruskom dohodnúť.
A potom uvidíme, ako sa autor slávneho protikomunistického filmu ocitne na hranici prosovietskej nostalgie. Michalkov povie, že i jeho generácia Rusov, keď ešte bola mladá, si myslela, že Západu ide o slobodu, a verila, že treba ísť západnou cestou. Ale vzhľadom na vyššie uvedené rozpoznala, že tá západná politika nebola iba o boji za slobodu, ale aj o škodení Rusku. Že tie staré protiamerické sovietske karikatúry, ktoré upozorňovali na americké nepriateľstvo voči Rusom, mali v niečom pravdu. Mimochodom, na tvorbe tých karikatúr sa podieľal i Michalkovov otec Sergej. Otec mal v čomsi pravdu a my sme mu neverili, hovorí syn Nikita. Západ šiel proti nám, nie proti komunizmu.
Je to pre nás hrozné, ale cítime, že i Nikita má v čomsi pravdu.
Vzápätí nás Nikita Michalkov prebudí z dumania a vychŕli takú konšpiračnú protiamerickú propagandu, že sa nestačíme čudovať. Vraj ktovie, kto zhodil Dvojičky v New Yorku 11. septembra 2001. Ktovie, či Američania vôbec pristáli na Mesiaci. Potom rozoberá genocídu, ktorej sa Američania dopustili na Indiánoch. Tu je aj čosi pravdy, ale slovo genocída je prisilné a čísla, ktoré uvádza, sú nesmierne prehnané.
To už Západom ovenčený režisér skĺzne úplne do prosovietskeho módu, ba viac. Je to horšie ako akákoľvek sovietska propaganda, akú si pamätáme. To už fakt nie je vyháňanie démonov, ale ich privolávanie. Aj to je tvár dnešného Ruska.
Démonizácia proti démonizácii
A tak si tu Západ a Rusko nažívajú. Démonizácia proti démonizácii. Škodí to obom. Rusko by potrebovalo tretiu vlnu dekomunizácie a desovietizácie, ale Rusi si môžu pokojne povedať, že sa za komunizmus až tak veľmi hanbiť nemusia, lebo veď ten až tak Západu neprekážal. Prekážali sme my Rusi, hovoria si.
Západ vysielajúci, i keď skôr nepriamo, to isté posolstvo, že problém nebol komunizmus, ale Rusko, si škodí tým, že stráca dôveru množstva slobodymilovných ľudí, ktorí pociťujú vďaku najmä voči Amerike za to, že tu bola, keď bol sovietsky komunizmus na vrchole moci.
Poďme z globálneho priestoru na Slovensko.
Kto na Slovensku hovorí o vojne niečo iné ako mainstream?
Samozrejme, že i na Slovensku ako v každej postkomunistickej krajine existuje nostalgia za komunizmom. Ešte stále sme dlžní obetiam komunizmu pripomenutie ich utrpenia. A, naopak, stále sa nájdu ľudia aj vo verejnom živote, ktorí tú nostalgiu pestujú a to utrpenie ignorujú.
Na Slovensku je v tomto jednotkou poslanec Smeru Ľuboš Blaha, pravá ruka Roberta Fica. Rovno to nepovie, ale je mentálne komunista. Členom komunistickej strany, ktorá tu vládla štyridsať rokov, nikdy nebol, veď mal desať rokov, keď komunizmus padol. Čiže ako dospelý ho ani nezažil.
Po dvadsiatke pracoval pre KSS (nie tú, ktorá tu vládla), aby sa logicky stal členom Smeru, ktorý pohltil tú komunistickú stranu, ktorá tu vládla. Vtedy už bola premenovaná na SDĽ.
S Blahovým okrášľovaním komunistického režimu som sa už pred pár rokmi stretával na sociálnej sieti. Najnovšie mi do mailovej schránky od kohosi prišlo video so zostrihom Blahových vystúpení v parlamente. Blaha hovorí vládnemu poslancovi: „...hovoríte, aký strašný bol Sovietsky zväz, aký hrozný bol komunistický režim, ale veď vďaka komunizmu ste vyštudovali, vďaka komunizmu ste sa stali lekárom.“
Ako keby univerzity vymysleli komunisti. Ako keby rodičia študentov neplatili dane, z ktorých štát financoval školstvo. Problém komunizmu predsa bol v inom. V násilí na občanoch. Ale Blahovi to nevysvetlíte. A Fico vie, prečo má Blahu. Potrebuje ho na získavanie istého typu voliča.
A teraz sa dostávame k tragédii dnešnej slovenskej politiky. Kto zo slovenského straníckeho politického spektra vie hovoriť o vojne na Ukrajine aj niečo iné, ako tvrdí mainstream? Státisíce ľudí, hoci odsudzujú ruskú inváziu na Ukrajinu, zároveň vedia, že je to inak, ako im to denne hovorí mainstream.
A kto to tým ľuďom povie inak? Kto im povie, že vojna mala svoju prehistóriu a v skutočnosti je to zástupná vojna medzi USA a Ruskom? Čo je to, čo si myslia milióny ľudí od Los Angeles na západ až po Košice. Nuž, hovorí im to Robert Fico. A Ľuboš Blaha.
Nie všetko sedí v tom, čo politici Smeru hovoria o vojne, ale je v tom veľa tej pravdy, ktorá chýba v propagande, čo nás zahlcuje. Často sa správajú oportunisticky. Všimli ste si iste, ako sa traja europoslanci Smeru zrazu vyparili, keď sa hlasovalo minulý týždeň o Ukrajine v NATO. Ale Fico aspoň vie napísať Stoltenbergovi a úspešne žiadať zrušenie kampane NATO pred voľbami.
Keď vám pravdu prezradia konšpirátori
Mám paradoxnú skúsenosť so súčasnými médiami. Ak sa chcem dozvedieť niečo iné, než čo prináša mainstream, musím ísť na internetové médiá, ktoré majú nálepku konšpirátorstva. Tam sa musím prehrabať všelijakými neserióznymi akože správami, ale nájdem tam často i veľmi dôležitú pravdivú informáciu, ktorú mainstream neprinesie. Lebo mu nepasuje.
Niektoré také stránky sú sovietsky nostalgické. Nie nejako intenzívne. Len občas podsunú čosi také, ako to bolo za komunizmu fajn. Predstavte si, kam sme sa dostali. Ak sme za komunizmu chceli vedieť niečo iné ako komunistickú propagandu, počúvali sme Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu. Keď chcem vedieť niečo teraz, musím prejsť cez stránky, kde mi chcú nahovoriť niečo o radostných sovietskych včerajškoch.
Prečo je to tak?
A čo robia tí, čo sa hlásia k Novembru 89?
A čo robia politici a médiá, ktoré sa hlásia k odkazu Novembra 89? Napríklad popierajú, že od začiatku je to konflikt medzi Ruskom a NATO. Teda húževnato popierajú pravé príčiny vojny. Tým sa však blokuje vyriešenie vojnového konfliktu uzavretím dohody. Lebo dohoda nie je možná bez uznania príčin konfliktu. Tým preberajú spoluzodpovednosť za eskaláciu konfliktu. A konflikt už eskaloval do nedávno nepredstaviteľných rozmerov.
Všimnime si najmä kresťanov a konzervatívcov v dnešnej politike. Ako ich postoje ladia s Novembrom 89? Po Novembri 89 Havel hovoril, ako sa americkí vojaci vrátia z Európy domov k svojim mamičkám. Dnes kresťania podporujú obrannú zmluvu s USA a vítajú Američanov na budúcej základni na Sliači.
Po Novembri 89 Západ sľuboval Gorbačovovi, že NATO sa nerozšíri ani o palec, dnes kresťania podporujú členstvo Ukrajiny v NATO.
Po Novembri 89 sme sa opierali o porozumenie Rusa Gorbačova, dnes si kresťania osvojujú nepriamo podsúvané posolstvo „nie komunizmus, ale Rusko bol problém“.
V Novembri 89 sme bojovali za pravdu. Dnes kresťania nechcú diskusiu o príčinách vojny. Pápež naznačuje, že príčinou môže byť aj „štekot NATO pri bránach Ruska“. Hovorí, že na vojne sa podpísali aj imperialistické záujmy iných krajín, nielen Ruska. Kresťania to nechcú počuť.
Vojna na Ukrajine ako zástupná vojna medzi USA a Ruskom? Kresťania to nechcú počuť.
Kresťania počas Novembra 89 a po ňom bojovali za slobodu prejavu. Dnes správcovia sociálnych sietí z nich odstraňujú materiály, ktoré nie sú žiadnymi dezinformáciami, ale neladia so západnou verziou vojny. O miesto v televízii príde novinárka, ktorá urobila rozhovor s Jeffreym Sachsom. Kresťania s tým nemajú problém.
Kresťania sa pričinili pokojnou Sviečkovou manifestáciou aj o nežný priebeh Novembra 89. Skúste dnes hovoriť o potrebe mierových rokovaní. Obvinia vás, že si želáte porážku Ukrajiny. Pritom Ukrajinci sami dobrovoľne rokovali s Rusmi počas prvého mesiaca vojny. Čo si želali vlastnú porážku?
V Novembri 89 šlo o to, že nám nemôže jedna veľmoc prikazovať, aby sme žili v jej utopických predstavách. Dnes sa kresťania pokojne prizerajú, ako náš štát do bodky napĺňa politické predstavy inej veľmoci, pričom to prináša vojny a globálne napätie.
Kresťania v politike teda porušujú dnes princípy, ktorými sa riadili počas Novembra 89. Platí to ale nielen o kresťanoch či konzervatívcoch, ale všeobecne o mnohých ľuďoch, ktorí sa k Novembru 89 hlásia.
Toto všetko bude mať následky.
Čo sa stane, keď soľ zvetrá?
Čo sa stane, keď namiesto kresťanov budú na najvážnejšie otázky vojny a mieru odpovedať bývalí komunisti a súčasní mentálni komunisti? Ľudia im odpustia ich nostalgiu za komunizmom, lebo mier je pre nich dôležitejší. A tak tá nostalgia, to okrášľovanie totalitného režimu, ktoré je urážkou všetkých jeho nevinných obetí, bude stále viac akceptované. A kresťania nech sa potom nečudujú.
A kresťania napokon zistia, že odkaz Novembra 89, ktorého strážcami sa cítili, v skutočnosti oni sami opúšťajú.
A toto sa deje. Nech je to pre všetkých, čo sa k Novembru 89 hlásia, najmä pre kresťanov, varovaním.