Iba čítať je málo. Dieťaťu treba dať viac

O téme čítania sa redaktorka Štandardu rozprávala s literárnou vedkyňou a psychologičkou Timoteou Vráblovou, ktorá čítanie využíva aj v terapeutickej činnosti s deťmi. Pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, prednáša detskú literatúru a psychológiu detského diváka na VŠMU v Bratislave. Pripravuje semináre a workshopy tvorivého čítania a písania doma i v zahraničí a je autorkou mnohých čitateľských projektov, medzi inými aj Ihriska čítania. 

Prečo je čítať deťom dôležité, na čo všetko má vplyv? 
Oddávna bolo čítanie zamerané na budovanie kultivovaného človeka, ktorý bude nielen rozhľadený a dokáže sa pekne vyjadrovať, no bude schopný reflektovať svoju životnú situáciu, vnímať, čo sa deje v spoločnosti. Od čitateľa sa očakávalo, že bude vedieť pracovať so svojimi pocitmi a vnímať etické hodnoty. Ľudia nečítali len jednotlivo. Spoločné čítanie v komunite, a aj čítanie v rodinách upevňovalo vzájomnosť, spolupatričnosť, podporovalo blízkosť, prehlbovalo vzťahy a pomáhalo napĺňať duchovné potreby jednotlivcov a kolektívu. Patrilo k nemu aj spoločné rozprávanie príbehov, rozprávok, spievanie alebo prednášanie poézie.

Je aj pre súčasné deti žijúce v dobe internetu a sociálnych sietí niečo také dôležité?

O to viac, že žijeme vo svete digitálnych technológií, ktoré nás v istom zmysle ľudsky vzďaľujú. Ak chceme vytvárať zdravý balans, spoločné čítanie môže byť vzťahovou podporou nielen deťom, ale i dospelým. Najmä vtedy, ak je nasmerované aj k ich emocionálnym potrebám. Dieťa, ktoré prežíva vzťah s dospelým pri čítaní, získava vnútornú motiváciu čítať. Trvalú chuť čítať v ňom nebudujú odmeny ani cielený marketing. Ak má dieťa vnútornú motiváciu, samo chce čítať, pretože mu to prináša potešenie, uspokojenie, istú vnútornú odmenu.

Nie každý rodič má rovnaké čitateľské zručnosti. Je pri čítaní deťom dôležité, ako veľa či málo číta samotný dospelý?

Blízky dospelý je pre dieťa príkladom. Ak číta dospelý, môže to mať vplyv aj na deti. No aj tak je najdôležitejšie to, že deti i dospelí zažijú pri čítaní spoločný, vzájomne podnetný, láskyplný čas, cítia blízkosť. Stretávam sa s tým, že rodičia si situáciu komplikujú. Cítia povinnosť pripraviť ratolesti na nároky vedomostnej spoločnosti. A tak čítajú veľa a snažia sa zamerať na prísun informácií. Veľmi málo text s dieťaťom prežívajú. Dnešné deti sú preťažené verbalizmom, vysvetľovaním, poúčaním. Menej je v tomto prípade viac. Niekedy stačí aj zahrať sa so slovom z knižky, alebo s krátkym úsekom rozprávky. Vytvoríme ku knižke mostík, otvoríme dieťa pre kontakt, vzťah. Takýmto spôsobom je rodič menej zaťažený. Uvíta to najmä ten, kto sa necíti na prednášanie textov. V hre si do čítania môže vložiť to, čo je jemu blízke. Napríklad pohyb, spev, vymyslieť si hádanky, súťaže. Tým budú mať obe strany z čítania zážitok.

Je dôležitý výber knižiek, ktoré deťom čítame?
Určite. Tak, ako si dieťa vie samo vybrať hračku, s ktorou sa chce hrať, tak si vie vybrať aj knihu. V praxi sa mi stáva, že aj keď dieťa knižku nepozná, akosi intuitívne siahne po tej, ktorá mu je v niečom užitočná. Niekedy sa s deťmi na takýto intuitívny výber zámerne hrávam. Vyberajú si ju z hŕby, v ktorej sú neznáme knihy. Potom ich sprevádzam pri tom, ako si tú svoju nájsť. Je to pre nás celkom živá a vzájomne objavná hra. Deťom pomáha vnímať, čo práve potrebujú. Napríklad aj emocionálne. Tiež ich podporuje v tom, aby sa lepšie spoznali (individuálne či navzájom), začnú si všímať, ako v danej chvíli vnímali, čo prežívali, ako rozmýšľali.

Ako na to reagujú samotné deti?

Pri takýchto hrách sa dostávajú do kontaktu so sebou. Sú nadšené. Spoznávajú, aké bohatstvo sa v nich skrýva. Začnú mať záujem skúšať, experimentovať, študovať. Aj na základe takýchto skúseností som presvedčená, že výberu knižky treba venovať pozornosť. Prihliadam pritom aj na vek dieťaťa. Tiež na to, či je knižka pre dieťa dostatočne vnútorne výživná, či je kvalitná a preň vhodná. O výbere môžu celkom legitímne za dieťa rozhodnúť aj rodičia. Odporúčam to ako príjemnú zmenu, nie nanucovanie. Zistila som totiž, že pre niektoré deti je vzácne, keď sa zoznámia s obľúbenými knižkami mamy, otca, dokonca aj starých rodičov. Závisí to od toho, aké vzťahy si v rodine budujeme. A tiež, ako s takou knižkou pracujeme. Ako dokážeme náš vzťah k nej odovzdať.

Ako sa zmenila detská knižná tvorba za ostatné roky? Najmä pokiaľ ide o kvalitu, témy a ilustrácie.

V súčasnosti sa adresnosť knižiek často odvíja od marketingových stratégií a je s nimi prepojená. Žiaľ, podpisuje sa to na kvalite. Niektoré knižky sú chudobné na podnety, obsahovo či emocionálne sú plytké, ploché, človek si v nich máločo môže sám objaviť. Znova sa vraciame k schematizmu, k prvoplánovému poúčaniu a k akejsi inštruktáži. U mladších vekových kategórií je prvou vstupnou bránou dieťaťa k čítaniu ilustrácia. A tu sa odráža snaha vizuálne sa prispôsobiť tomu, s čím sa dieťa stretáva na monitore. Pre najmenších sa hromadia knihy, ktoré pripomínajú slovníky alebo encyklopedické heslá. Predstavujeme im toto je slon, toto je kačka, toto je lopta, avšak iba ako informáciu. Bez toho, aby sme v nich vizuálnym spracovaním vytvárali emocionálne puto k danému zvieratku či veci.

Takéto knihy sú málo adresné...

A súčasne nedostatočne podnecujú imagináciu dieťaťa, ktorá sa nerozvíja samočinne. Rastie aj s tým, ako sa rozvíja emocionalita. Pri čítaní ju napríklad podporuje pocit kontaktu s obrázkom. Nakoľko je kačička na ňom príťažlivá, či vo mne navodzuje potrebu priblížiť sa k nej. Dôležité môže byť i to, či a ako je zasadená do prostredia. V leporelách o zvieratkách sa stretávame s témou mamy a mláďatka. Zvláštne pre mňa je, keď sú znázornené vedľa seba, bez vzťahu, ako v nejakej učebnici. Takéto knižky sú aj pre rodiča náročné: ako ich má čítať? Sú málo inšpiratívne. Máloktorí ich vedia čítať inak ako s otázkou: čo je toto?

Detské knižky však neobsahujú len text.

Osobne rada pracujem pri deťoch s ilustráciami. Z textov využívam aj niektoré klasické príbehy. Napríklad s príbehom Janka Hraška sa mi dobre pracuje pri deťoch, ktoré prežívajú separačnú úzkosť, alebo zažili dočasnú stratu spojenia s mamou. Často samy po tej knižke siahnu. A pri stretnutiach sa k nej opakovane vracajú, kým s tým problémom potrebujú pracovať. Mám rada konkrétne vydanie Hraška s ilustráciami Vlada Kráľa. Našiel si totiž špecifickú poetiku, v ktorej rozkrýva dieťaťu vzťahové puto v celom životnom priestore – vo vnútornom prežívaní hrdinov, v tom, ako sa pozerajú na svet. A nakoniec naznačuje aj to, že toto puto nás posilňuje, keď sme vo vonkajšom svete.

Samozrejme, že s deťmi takto tieto témy nerozoberám. No hráme sa s tým príbehom i s konkrétnymi obrázkami. A tie sú pre ne zrozumiteľným symbolickým jazykom, ktorý ich vnútorne oslovuje a pomáha im. Používam aj moderné autorské rozprávky, básničky... Vyberám tie, ktoré dieťaťu sprostredkujú hlbší emocionálny zážitok. Niekedy pracujem aj s textami, ktoré sú z môjho pohľadu menej kvalitné, významovo ploché. Obyčajne vtedy, ak nadväzujem na súčasný čitateľský horizont dieťaťa, alebo si mapujem, čo prežíva. Platí však, že ak chceme, aby sa deti rozvíjali po emocionálnej stránke, mali by sme im ponúkať knihy (textovo a ilustračne) také, ktoré sú obsahovo podnetné, hodnotovo ukotvené, kontaktné a emocionálne bohaté. Menej kvalitná literatúra je príbuznou povrchnej komunikácii. Ak prevláda, necítime sa v nej dobre.

Uveďte konkrétny príklad dobrého textu.
Môžeme si predstaviť hoci aj báseň, napríklad od Daniela Heviera Lovec tigrov. Je to krátky nonsensový text a na prvý pohľad má pôsobiť trochu nezmyselne. V básni vystupuje postava odvážneho, no trochu zvláštneho dobrodruha, ktorý chodí spávať v ponožkách a do džungle sa vyberie bez poriadnej výstroje, iba so zmenšovacím sklom. Takto ísť uloviť tigra je fakt nonsens.

Princíp jeho lovu však spočíva v tom, že keď sa cez zmenšovacie sklo na tigra pozrie, vidí malé mačiatko, a tak ho ľahko uloví. Táto krátka veselá báseň v sebe ukrýva múdru životnú stratégiu. No je tiež bohatá a podnetná aj na iné témy. Môžeme sa (podľa nálady dieťaťa) spolu baviť o tom, ako je lovec obutý, že chodí spávať v ponožkách, čiže má svoje zvláštne zvyklosti. A bez špeciálneho vysvetľovania dieťa učíme vnímať, že sme každý iný, a že je to fajn. Potom si môžeme predstaviť džungľu s tigrami, do ktorej nás básnička pozýva, a vybrať sa do nej. Iné podnety nám poskytne predstava, že nemáme náležitú výstroj. A znova je v tom symbolika toho, že nebudeme vždy mať všetko potrebné, ale aj tak môžeme odvážne vykročiť. Alebo si s dieťaťom vieme skúšať, ako sa zmenšuje tiger, a rozprávať s ním o tom, čo môže byť ten jeho tiger. Dá sa založiť si zápisník lovca a písať doň (dieťa v mladšom veku môže kresliť) o každom „tigrovi“, ktorého sme ulovili, o strachu, ktorý sme prekonali.

Či si z toho všetkého môže dieťa vziať?

Vtipná Hevierova báseň nám odkrýva, že budú v živote veci, ktoré nás presahujú, ktorých sa možno budeme báť, ale vieme si nejakým spôsobom pomôcť (napríklad ako lovec použijeme princíp zmenšenia). Dieťaťu nemusíme intelektuálne vysvetľovať stratégie, ako si pomôcť, napríklad. keď sa bojí, ono sa len potrebuje stotožniť s postavou, jej konaním, a zažiť si to. Emocionálne ho to nasýti a pomôže mu zvládať záťaže, ktoré má. Zároveň ho to pripravuje na dospelosť, keď si bude schopné samo vytvárať stratégie, aj keď si na lovca tigrov už nespomenie.

Nonsens v tejto básni je zážitkom aj preto, že niektoré situácie, ktoré sa nám v živote udejú, sa môžu zdať absurdné. Je to presne tak, ako loviť tigra so zmenšovacím sklíčkom. Nakoniec nás privedú k nejakému cennému poznaniu, alebo na križovatku, kde nás čaká zaujímavé rozuzlenie. Nemáme život presne nadizajnovaný a ani vždy všetko pod kontrolou. Ale čítanie nás môže aj cez takúto básničku nastaviť na neobvyklé okolnosti. Ak sa to darí, napĺňa sa skutočný zmysel čítania.

Ako sa dá pracovať s najmladšou vekovou kategóriou čitateľov?
Najmenšie deti, a čítať môžeme už aj s batoľatami, menej vnímajú obsah po verbálnej stránke. Podstatné sú pre ne senzorické podnety, ako napríklad zvuky, obrázky. Čítanie s najmenšími by však nemalo byť len o otáčaní obrázkov, ale je vhodné zapojiť pohyb, hoci len prstami vo vzduchu, využívať rôznu zvukomalebnosť, tlieskať či spievať. To všetko podporuje u dieťaťa imagináciu. Dieťa si pri tom obrázky alebo text oveľa viac prežije a ľahšie prenesieme knihu do jeho životného priestoru. Môže sa potom stať súčasťou hier a rituálov. Tým sa vplyv čítania ešte viac prehĺbi.

Treba pritom vnímať aj množstvo textu či ilustrácií, ktoré mu ponúkame. Deti majú slobodu povedať si dosť, keď majú priveľa podnetov. Nemusíme im prečítať celú básničku alebo príbeh až do konca. V praxi sa mi stáva, že pri citlivejších deťoch, alebo tých, ktorých rodiny prežívajú ťažké obdobie, stačí aj jedna veta, niekoľko málo slov. S nimi potom chvíľu pracujeme, a môže sa stať, že sa im takto vytvorí priestor, v ktorom si napríklad oddýchnu alebo sa utíšia, prípadne začnú mať záujem niečo spoznávať. V dnešnej dobe sme zvyknutí používať čítanie ako nástroj, ktorým dieťa formujeme, rozširujeme mu slovnú zásobu, vzdelávame ho. Čítanie toto prináša. No ak poskytneme dieťaťu aj zážitkový, emocionálne podnetný priestor, dáme mu oveľa viac.

Do akého veku je vhodné čítať dieťaťu a kedy začať s osamostatňovaním, ak už čítať vie?

V tomto prípade by som to naozaj nechala na dieťa. Čítanie považujem za výsostne intímnu záležitosť rodiny. Je to dôležitý rituál, ktorý podporuje vzťahovú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, a to je podstatné. Treba rešpektovať potreby dieťaťa. Mimochodom, v niektorých rodinách sa číta spoločne až do dospelosti, a rodinu to obohacuje.

Do akej miery je dobré, aby mal rodič dohľad nad tým, čo dieťa číta?

Závisí to od toho, ako to majú v rodine nastavené, koľko času tomu vedia venovať. Je rozumné, aby si rodič priebežne robil prehľad knižnej tvorby. U detí na 1. stupni základnej školy by mal vedieť o tom, čo dieťa číta. U mladších detí dávam pozor nielen na témy, ale aj na typ knižných hrdinov. Aj preto, že ich myslenie je symbolické, a s istými postavami sa vyrovnávajú ťažšie. Keď pracujem s klasickými rozprávkami, citlivo zvažujem, ktorú zápornú postavu im kedy predstavím. Napríklad pre deti v predškolskom veku je ďaleko menej invazívna postava ježibaby v rozprávke O Janíčkovi a Marienke, hoci by sme súčasným jazykom povedali, že sa tam deje násilie a vražda, než je postava zlej kráľovnej v Snehulienke. Deti v tomto veku ešte nevedia celkom spracovať typ hrdinu, u ktorého sa stretávajú so skrytou zlobou a zákernosťou niekoho, kto im bol nablízku. Aj postava ježibaby je zlá, no je aj jednoznačne negatívna. Preto sa s ňou lepšie vyrovnávajú.

Ako sa dívate na knižky, ktoré sprostredkúvajú deťom rôzne aktuálne, prípadne ideologické témy?

Pri sprístupňovaní rôznych tém je dôležitý rešpektujúci prístup voči vývinovým potrebám dieťaťa, ale aj voči kultúre rodiny, z ktorej pochádza. Niekedy ich neprimerane zaťažujeme vážnymi témami alebo necitlivo prekračujeme hranice výchovy v rodine. Počas pandemickej situácie boli deti mimoriadne preťažené už len tým, ako sa im od základov zmenil život. Boli dlhodobo izolované od kolektívu rovesníkov, celé rodiny boli spoločne doma 24/7, museli zvládať homeoffice, dospelí boli v napätí, nedalo sa voľne pohybovať, prišla neistota, strach, vznikali vzťahové problémy, menil sa chod domácností.

A do toho všetkého sme deťom prinášali príbehy na tému covid, údajne preto, aby mali dostatok informácií, a boli dobre pripravené. Pre deti to bola nadmerná záťaž. Veď si len zoberme ten tlak, ktorému už aj tak čelili: museli sa nosiť rúška, pri bežnom kontakte s ľuďmi nemohli čítať z tváre, čo je pre ne zásadná potreba. Svet sa tým stal aj vizuálne desivý. Ovplyvňovalo to, ako sa deti cítili v sociálnom kontakte. Do toho vnímali úzkostný stav blízkych dospelých. A samy prežívali strach. A tak sme im ešte naložili aj tým, že sme im čítali o baktériách. Prežívanie pandémie je presahujúca existenciálna skúsenosť aj pre dospeláka. Mnohí dospelí sa báli čo len kľučky dotknúť. A čo potom deti? Popri tom sme ich ešte častovali témou smrti. Som presvedčená, že takto sa nebuduje odolnosť, reziliencia. Naopak, je to hrubý zásah do emocionality človeka.