Komunisti uchmatli v Československu vládu bez násilia, to prišlo až potom

V stredu, 25. februára 1948 vyvrcholila dvojročná politická kríza, ktorej príčiny môžeme hľadať v povojnovom globálnom mocenskom usporiadaní. Československo sa ocitlo v sovietskej sfére vplyvu, čo naplno využívali komunistickí politici riadení a podporovaní Moskvou. Ovládli bezpečnostné zložky štátu a umelo vytvárali krízové situácie, ktoré vyvrcholili odstúpením nekomunistických ministrov vo februári 1948.

Predseda vlády Klement Gottwald namiesto nich navrhol komunistov, ktorých prezident Edvard Beneš vymenoval do funkcií. Prevzatie moci v štáte sa uskutočnilo nekrvavo, avšak Ľudové milície pod komunistickým vplyvom boli pripravené aj na ozbrojený prevrat.

Postihovanie odporcov i prisluhovačov

V najbližších rokoch komunistický režim odštartoval tvrdé prenasledovanie politických odporcov. Tomuto cieľu si prispôsobil zákony a neúmerne zvýšil tresty za politické trestné činy. Nedostatok komunistov v justícii vyriešili vznikom jednoročnej Právnickej školy pracujúcich, ktorá mala expresne produkovať politicky spoľahlivých prokurátorov a sudcov.

Komunisti spustili násilnú kolektivizáciu, zbavovali občanov majetku, vytvorili sieť pracovných táborov, v ktorých internovali nepriateľov režimu bez súdneho procesu, len na základe rozhodnutia komisií národných výborov. Počas akcie K a R násilne zlikvidovali mužské a ženské rehole, v akcii B vyhnali z domovov politicky nespoľahlivých občanov, takzvaných bývalých ľudí, aby sa do nich mohli nasťahovať komunisti a pracujúca trieda, prípadne príslušníci bezpečnostných zložiek.

V rámci útoku proti katolíckej cirkvi zas režim rozpustil gréckokatolícku cirkev a vyhlásil jej veriacich za členov pravoslávnej cirkvi. Rozpútal kolotoč monsterprocesov proti biskupom, demokratickým politikom, ktorí nestihli alebo odmietli utiecť, a odpor v bezpečnostných zložkách voči nastupujúcim praktikám ŠtB trestali smrťou na šibeniciach.

Nakoniec sa obeťou Stalinovho teroru v rámci hľadania nepriateľov vo vlastných radoch preneseného do sovietskych satelitov, čo možno označiť za hľadanie československého Rajka, stala aj časť čelných komunistických predstaviteľov v procese s Rudolfom Slánskym.

Hra na hľadanie akýchsi zradcov vo vlastných radoch bola Stalinovým obľúbeným nástrojom šírenia hrôzy a vynucovania poslušnosti.

Trvalo to 41 rokov, ale režim predsa padol

V ten istý deň, 17. februára 1951, ako príslušníci Zboru národnej bezpečnosti vykonali trest smrti nad Bernardom Jaškom a Pavlom Kalinajom, popravili v Prahe eštebáka Rudolfa Lančariča. Ten „lovil“ a vyšetroval partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, ktorého popravili v decembri 1950, mal na starosti prípad Albert Púčik a spol. či Anton Meltzer a spol. Lančarič sa na nesprávnej strane barikády ocitol vďaka priateľským kontaktom s juhoslovanským vicekonzulom v Bratislave Šefikom Kevičom v čase, keď sa Stalin politicky rozkmotril s Josipom Brozom Titom. Keviča odsúdil súd na doživotie za velezradu, Lančarič obišiel omnoho horšie.

Komunistický prevrat neovplyvnil vývoj v Československu len spoločensky a politicky, ale aj ekonomicky, keď v roku 1953 uskutočnením menovej reformy fakticky okradol svojich vlastných občanov o väčšinu úspor.

Prvá päťročnica komunistickej hrôzovlády bola plná priamych, ale aj vedľajších obetí mocenských bojov na globálnom a domácom komunistickom poli. Situácia sa čiastočne upokojila po smrti Gottwalda, ale najmä generalissima Stalina v roku 1953. Ich smrť zachránila život napríklad komunistickému politikovi Gustávovi Husákovi, normalizátorovi po roku 1968.

Dedičstvo Víťazného februára, ako ho nazývali komunisti, si naše rodiny užívali 41 rokov. Šesťdesiate roky priniesli politické uvoľnenie a Pražskú jar 1968, ale Sovieti a naši susedia nás, dobovou terminológiou, znormalizovali. Zdalo sa, že komunizmus tu bude navždy.

Vďaka disentu, tajnej cirkvi, tisíckam viac či menej viditeľných odbojárov, Gorbačovovej perestrojke a Reaganovmu tlaku našťastie padol. Za to treba byť vďačný. A zároveň si treba pripomínať tých, ktorých totalitný režim onálepkoval ako svojich nepriateľov. I takých jeho služobníkov, ako bol Rudolf Lančarič.