Závery podivnej jednodňovej revolúcie v Rusku: Protiputinovský a proputinovský pohľad

Spúšťacím mechanizmom pohybu vojsk Vagnerovej skupiny 23. júna bol podľa Jevgenija Prigožina letecký útok na pozície vagnerovcov na území Ukrajiny. Z útoku obvinil Ministerstvo obrany Ruskej federácie a vraj pri ňom prišlo o život 2 000 jeho žoldnierov. Vládni predstavitelia obvinenia odmietli a žiadali predložiť dôkazy. Vagnerovci boli zorganizovaní zázračnou rýchlosťou a dali sa okamžite do pohybu. Okolo druhej hodiny ráno moskovského času prekročili ukrajinsko-ruskú hranicu. Podľa Prigožina, ktorý celú operáciu dopĺňal audiosprávami na sociálnej sieti Telegrame, cieľom vzbury nebol protivládny puč. Vraj šlo o pochod spravodlivosti v krajine zmietanej korupciou na najvyšších miestach, najmä v rezorte obrany. Otvorenie žiadal odchod ministra obrany Sergeja Šojgua a náčelníka generálneho štábu Valerija Gerasimova. Vraj mal k dispozícii až 25 000 vojakov. Jeho vojská vošli do Rostova na Done, potom do Voroneže a nakoniec sa začali pohybovať smerom k Moskve.

K intenzívnejším bojom medzi vagnerovcami a predstaviteľmi ozbrojených zložiek (armáda, národná garda, FSB a kadyrovci) nedošlo. Ruské zdroje však hovoria o niekoľkých krvavých incidentoch. Dokázateľne boli zničené minimálne jeden vrtuľník Ka-52, vrtuľník Mi-8 a dopravné lietadlo IL-22, v ktorých údajne zahynulo viac ako 20 členov posádky. Iné zdroje hovoria až o 6 vrtuľníkoch.

Prigožin, ako sa neskôr ukázalo, celý deň rokoval s bieloruským prezidentom Alexandrom Lukašenkom a večer 24. júna zastavil pochod na Moskvu, ako aj celý pochod spravodlivosti. Celá jednodňová revolúcia sa skončila tým, že šéf Vagnerovej skupiny Jevgenij Prigožin odíde do Bieloruska, nebudú voči nemu vynesené žiadne obvinenia a jeho vojská sa vrátia na svoje pozície.

Táto revolúcia Jevgenija Prigožina sa skončila skôr, ako sa vlastne začala. Uvidíme, nakoľko bude táto revolúcia požierať svoje deti. V náznakoch už poznáme osud samotného vodcu vagnerovcov a jeho nateraz nútený exil v Bielorusku. Skutočné miesto, kde sa v daný moment ruský oligarcha nachádza, však nie je neznáme.

Pri vagnerovskej vzbure zaujímavo vyznieva porovnanie protikremeľských a prokremeľských pohľadov na túto udalosť.

Protiputinovský pohľad

U odporcov Vladimíra Putina udalosti 24. júna vyvolali obrovskú eufóriu. Asi ako prvý podporil snahy Jevgenija Prigožina najväčší sponzor ruskej opozície Michail Chodorkovskij, ktorý sa túži vrátiť domov a do aktívnej politiky. Pád jeho impéria zariadil práve Vladimir Putin.  

Podporu vagnerovcom vyjadrili aj ruskí nacionalisti bojujúci za Ukrajinu z Ruského dobrovoľníckeho zboru. Ide o tých ozbrojencov, ktorí nedávno robili z ukrajinského územia výpady do Belgorodskej oblasti v Rusku.

Najviac sa, pochopiteľne, tešil Kyjev. Ukrajina videla šancu, že v prípade občianskej vojny získa rýchle víťazstvo a ukončí vojnu v takej konfigurácii, ako neustále vo svojich cieľoch deklaruje, teda v hraniciach z roku 1991. Vzbura sa však na počudovanie všetkých skončila tak rýchlo, že Kyjev k nej stihol poskytnúť len zopár vyhlásení a na fronte bolo v ten deň pokojnejšie ako obvykle.

Počas pochodu spravodlivosti vagnerovcov však zrejme najviac rezonovala téza o slabosti Putina. Šírili sa správy o tom, že vlastne nikto v armáde nevie, čo má robiť, že prezident z Moskvy utiekol, že Prigožin si vydobyl odvolanie Sergeja Šojgua a Valerija Gerasimova – zmeny na ich postoch vraj majú prísť neskôr. Relevantné sú domnienky o tom, že situácia v Rusku je kritická a že aj napriek neúspechu ťaženia Prigožina je len otázkou času, kedy režim padne. Sám prezident Ukrajiny VolodymyrZelenskyj sa vyjadril, že slabosť Ruska je evidentná a že chaos v jeho vnútri sa nadá skryť.

Ďalším znakom slabosti a nekompetentnosti vedenia Ruskej federácie je podľa odporcov Kremľa skutotočnosť, že situáciu vyriešil prezident Bieloruska Alexander Lukašenko. Teda nie prezident krajiny, ktorej hlavné mesto čelilo prichádzajúcim tankom, ale líder vazalského štátu.

Proputinovský pohľad

Situácia na domácom ruskom fronte je extrémne zložitá a prepletená. Sám Prigožin si získal množstvo prívržencov. Veľkú úlohu zohrali aj reálne úspechy vagnerovcov na bojisku, na ktorých mohol pohodlne stavať svoju kritiku vedenia ministerstva obrany a generálneho štábu. Na svoju stranu si získal aj mnohých vojenských spravodajcov (vojenkorov), ktorým je teraz zrejme neľahko, pretože nikto nevie, aké čistky budú nasledovať.

Na druhej strane však veľká časť spravodajcov, analytikov a vojenkorov videli už dlhší čas v Prigožinovom podkopávaní armády osobné záujmy a avantúry šéfa vagnerovcov.

Oni vidia závery 24. júna pozitívne v tom zmysle, že ruský národ ostal jednotný a vyjadril podporu stabilite, nezvolil cestu občianskej vojny a následného chaosu. Za skutočnosťou, že Putin sa nevyjadroval k požiadavkám Prigožina a neponúkol priame rokovanie, vidia stratégiu vyčkávania a nevystupňovania konfliktu. Ruský prezident pritom podľa nich urobil zásadné vyhlásenie a vyzval tvrdo trestať každý pokus o vzburu so zbraňou v ruke a vyhlásil protiteroristickú operáciu. Na druhej strane nedal príkaz okamžite spustiť paľbu po príslušníkoch Vagnerovej skupiny, čím by z nich urobil mučeníkov a z Prigožina morálneho víťaza. Naopak, Putin, aj rôzni odporcovia Prigožina, vyjadrili vagnerovcom rešpekt . Putin ich nazval hrdinami, ktorí sú tlačení do vzbury.

Ohľadom rokovania medzi Lukašenkom a Prigožinom argumentujú, že šlo o signál Kremľa, že so vzbúrencami oficiálni predstavitelia vyjednávať nebudú – bola predsa vyhlásená protiteroristická operácia.

Summa summarum, revolúcia sa neskončila občianskou vojnou ani zmenou režimu, dokonca ani požiadavky Prigožina priestor nedostali. Vagnerovci sa vrátili na svoje pozície, Jevgenij Prigožin sa diskvalifikoval z akýchkoľvek politických a možno aj komerčných ambícií na území Ruskej federácie a ako bonus, spoločenská podpora prezidenta a národná jednota sa ukázali veľmi silné. Plus Jevgenij Prigožin nechal v štichu mnohých, ktorí ho podporili. Odkaz je taký, že ak si niečo podobné bude chcieť ktokoľvek zopakovať, jeho nasledovatelia by si prípadnú podporu mali dobre rozmyslieť.

Addendum

Objektívne zatiaľ nemôžeme zhodnotiť, či vo výsledku existuje jasný víťaz víkendových udalostí. Vojna pokračuje ďalej a hroby budú pribúdať. Viditeľný vplyv na priebeh vojny však sobotňajšia vzbura nemala a je otázne, či mať bude. Tento názor zastáva nejeden fundovaný odborník na vojnu na Ukrajine.

Dopady na vplyv Vladimira Putina sú zmiešané. Najviac zrejme získal Alexander Lukašenko, ktorý potvrdil svoju povesť mediátora. Jevgenij Prigožin podľa všetkého prehral svoj boj o vplyv a stratil aj budúcu kontrolu na svojou žoldnierskou skupinou, minimálne v rámci Ruskej federácie. Vagnerovci pôsobiaci na Ukrajine budú začlení do štruktúry regulárnej armády. Tieto snahy pritom mohli byť aj spúšťačom revolúcie.

Jevgenij Prigožin s najväčšou pravdepodobnosťou precenil svoj vplyv a možno očakávanú podporu zo strany vysokých predstaviteľov armády Ruskej federácie, tajných služieb či nejakých gubernátorov. Či bol koordinovaný so zahraničnými tajnými službami alebo mal vyššie ciele ako odstránenie Sergeja Šojgua a Valerija Gerasimova, môžeme len špekulovať.