Premiérske projekty, Hegerov a Dzurindov, dopadli komicky

V oboch prípadoch pritom ide o projekty s premiérskym formátom. A oba sľubovali veľkú úniu strán, ktorá zaručí, že vo voľbách neprepadnú voličské hlasy.

Popri tom sa ešte aj Demokrati, aj Modrí zahrali na záchranárov slobody a demokracie. A na garantov západného ukotvenia Slovenska.

Vyzerá to tak, že z tohto mixu silných rečí nezabralo nič. Júnový prieskum AKO nameral Hegerovej strane 2,8 percenta. A Dzurindovej 1,3.

Ak by aj tieto politické mikroorganizmy spojili to, čomu vtipne hovoria sily, skončili by hlboko pod čiarou päť percent. Otázka, či sa stihnú do konca týždňa zlúčiť, alebo zaváhajú, je vlastne nepodstatná. Synergický (rastový) efekt funguje len pri spájaní relevantných hráčov. Nie pri integrovanom odpade.

Hlavné dôvody, prečo sa Heger ani Dzurinda nedočkali potlesku, sú tri.

Prvý je to, že obe strany sú falzifikáty.

Ich hra na záchranárov slobody a demokracie pôsobí parodicky. Iste, systém zastupiteľskej demokracie je v kríze. Vlády nedokážu presvedčivo zastupovať ani slovenskú spoločnosť, ani slovenské záujmy. Obmedzujú sa na plnenie bojových „atlantických úloh“, ktoré často so záujmami Európy a Slovenska kolidujú.

Lídri ako Heger alebo Dzurinda sú pritom súčasťou problému. Nie súčasťou riešenia. Keď vytrvalo opakujú, že práve oni ponúkajú záchranu demokracie a slobody, je to otravné.

Ponúkajú len udržanie hyperaktívnej proamerickej politiky. S veľmi chabým zmysom pre jej korigovanie tak, aby zohľadňovala slovenské potreby a slovenské špecifiká. Bezpečnostné, energetické, obchodné, kultúrno-etické…

Druhý dôvod, prečo sa Heger (Dzurinda) po svojom vystúpení s úklonom pozerá na prázdne hľadisko, je o niečo viac fotogenický. Heger nesedí na únii strán, ale na odpadkovom koši.

To, čo ulovili do svojich „projektov“, sú smeti. Drobné neúspešné strany s drobnými neúspešnými zakladateľmi, ktoré sa v pude sebazáchovy pokúšali gravitovať k niečomu väčšiemu, silnejšiemu, odolnejšiemu.

Nevyšlo im to.

Dzurindov plán bol veľkovýpravný. Chcel megakoalíciu s KDH, progresívcami, SaS… Heger sa zas pôvodne nazdával, že ako veľký hráč sa presadí on a jeho strana. A následne sa pokúsi o spoločnú kandidátku s kresťanskými demokratmi. Keď zistil, že Demokrati vyfučali pod štyri percentá, skúšal aspoň to druhé: záchranu dohodou s KDH.

Nakoniec nevybavil nič. Len Jablko, ktoré do projektu prinieslo nulu. A k tomu ako vecné bremeno Nicholsonovú.

Tretí dôvod, prečo Demokrati a Modrí vyschli, je genetický. Oba projekty majú poškodené gény. A spôsobom, ktorý sa nedá opraviť.

Postaral sa o to Miroslav Kollár. Ešte v decembri na sneme strany Spolu vítal expremiéra Dzurindu aj premiéra Hegera. Svoju mikrostranu ponúkal ako základňu pre širokú politickú úniu či volebnú koalíciu.

Nakoniec sa však zachoval ako šmelinár, ktorý dokáže majetok predať dvakrát. Dvom rôznym záujemcom. Tým majetkom boli kľúče od strany. Záujemcom bol najskôr Dzurinda, ktorý stranu preformátoval na Modrú koalíciu. Krátko na to, keď Naďovi s Hegerom nevyšlo zakladanie vlastnej strany a zazvonili pri bráne Spolu, sa Kollár začal pred Dzurindom a Modrými ukrývať. Úspešne. Nenašli ho. A kľúče od strany predal Naďovi. Manažérovi Hegera.

Zvyšok príbehu bol pomerne dynamický. Miroslav Kollár spolu s Naďom, Hegerom, Káčerom a Hirmanom stroskotali. Aj v strane, aj vo vláde. Dzurinda sa urazil a založil teleso Modrí, ktoré spojil s Bugárovým Mostom. Svoje ambície namieril na eurovoľby. Dzurinda by chcel kariéru uzavrieť ako poslanec Európskeho parlamentu.

Otcovia zakladatelia strany Spolu alias Modrá koalícia alias Demokrati sa potom v boji o záchranu rozhodli pre ďalší podraz. Kľúče od strany zobrali Hegerovi, do pozície líderky vysunuli Letanovskú. A chcú sa udobriť s Dzurindom (keďže Heger im nefungoval).

Nerobia to preto, že Dzurinda by ich mohol zachrániť. Robia to preto, že všetci ostatní dali Demokratom košom po hlave.

Takže: Miroslav Kollár najskôr predal to isté dvakrát. Podrazil prvého nového vlastníka, aby uvoľnil priestor pre druhého (v tom čase premiéra). A nakoniec podrazil aj druhého (keď už nie je premiérom), aby sa umožnila mierová dohoda s prvým.

A ak by sa to všetko podarilo, čo zatiaľ nevyzerá veľmi schodne, dali by dokopy tri, možno štyri percentá. Viac ťažko. Štyri a pol? Nie, to by už bolo trúfalé. Realistické odhady by sa mali pohybovať tak okolo 2,5 cm. Pardon, percent.

Nech sa páni „demokrati“ neurazia, ale podobným projektom s podobnými výsledkami sa venuje tvor nazývaný lajniak obyčajný.