Bol uhorským kráľom a pre Rusov sa stal symbolom boja proti Tatárom. Príbeh kultu svätého Ladislava za našimi hranicami

Rus v 15. storočí nepredstavovala zjednotené územie. Tvorilo ju viacero samostatných kniežatstiev, medzi ktorými malo najvyššie postavenie veľkoknieža, ktoré zároveň stálo na čele jedného z kniežatstiev. Navyše, od 13. storočia bol dominantnou silou v tomto priestore chanát Zlatá Horda, teda štátny útvar založený Džingischánovým vnukom a tatárskym vodcom Batuchánom. Chánovia Zlatej Hordy vydávali listinu nazývanú jarlyk, ktorou schvaľovali ruské kniežatá vo svojich funkciách. Táto nutnosť potvrdenia kniežat chánom bola znakom dominancie tatárskych vládcov. Od konca 14. storočia však moc Tatárov postupne upadala a ruské kniežatá vystupovali čoraz častejšie voči Tatárom aj vojensky. Bola to ale ešte dlhá cesta k úplnému oslobodeniu sa spod tatárskeho jarma.

S vojenskými aktivitami súvisel v stredoveku aj kult vojenských svätcov. Bol to špecifický typ svätcov, ktorí sa vyznačovali vojenskými atribútmi. Tí mohli byť hrdinskými bojovníkmi už za svojho života, no dôležitú úlohu zohrávali najmä vo svojom posmrtnom živote. Verilo sa, že s ich pomocou môžu tí, ktorí ich kult vyznávajú, privolať ich vojenskú pomoc v boji s nepriateľom. V časoch, keď sa ruské kniežatá pokúšali vojensky zbaviť tatárskej nadvlády, mohli práve vojenskí svätci poslúžiť aj ako mobilizačný prvok v boji s pohanmi.

Na Rusi existoval kult niekoľkých vojenských svätcov. V prvom rade to boli svätci „privezení“ z Byzantskej ríše, odkiaľ na Rus prichádzali kristianizačné misie. Po vzore cisárskeho dvora v Konštantínopole si aj rurikovské kniežatá osvojili kult svätého Juraja, Teodora a Demetria. Postupne však rástol dopyt po vlastných domácich vojenských svätcoch, ktorí by sa mohli stať zjednocujúcim prvkom celej Rusi. Táto snaha Rurikovcov vyvrcholila v roku 1072 vysvätením svätých Borisa a Gleba. Tí boli považovaní za ochrancov armády, Rusi a kniežacieho rodu. V časoch oslobodzovania sa spod tatárskeho jarma však ťažko mohli byť symbolom vzdoru voči Tatárom. Ich smrť bola výsledkom intríg, nie boja proti pohanom.

V súvislosti s tatárskou nadvládou sa najmä v Kyjeve a Novgorode začal budovať kult kyjevského veľkokniežaťa svätého Michala Černigovského. Ten bol podľa legendy zavraždený na príkaz Batuchána. Ako kresťan sa totiž odmietol pokloniť tatárskym modlám. Tento jeho čin bol uctievaný ako morálne víťazstvo nad Tatármi. Ťažko však mohol predstavovať symbol úspešného bojovníka, bol skôr martýrom.

Úspešný vojenský hrdina prichádza na scénu v postave Alexandra Nevského. Ten bol mimochodom v roku 2008 v hlasovaní v súťaži Meno Ruska zvolený za najväčšiu osobnosť ruských dejín. Jeho vojenské úspechy však z neho urobili legendu už krátko po smrti. No oceňovaný nebol za boj proti Tatárom. Naopak, s tými Alexander spolupracoval. Jeho hrdinstvo spočívalo v porážke dobyvateľov zo Západu – križiakov a Švédov. Nemohol byť teda vnímaný ako symbol bojovníka proti Tatárom.

Takýto symbol na Rusi vytvorili práve z uhorského kráľa Ladislava. Ten v ruskej verzii príbehu konvertuje na pravoslávie a vystupuje ako pokoriteľ samotného zakladateľa Zlatej Hordy Batuchána. Svätý Ladislav v tomto prípade mohol slúžiť aj ako príklad, že porážka Tatárov je možná. Príbeh o uhorskom kráľovi sa dostal do ruských bohoslužobných kníh a tiež do ruského chronografu – diela, ktoré vzniklo na prelome 15. a 16. storočia a ktorého ambíciou bolo popísať dejiny celého sveta. Príbeh o svätom Ladislavovi nám ukazuje prepojenosť stredovekého sveta. Z dnešného pohľadu je možno ťažko predstaviteľné, že mentálne hranice medzi východom a západom nemuseli byť zďaleka také ostré, ako by sa mohlo zdať.

O príbehu svätého Ladislava v Uhorsku si možno prečítať samostatný text.