Bratislavské Hanusove dni ukázali, prečo je chybou, že konzervatívci opustili verejný priestor

Témou tohtoročných Bratislavských Hanusových dní boli konverzie. Niektoré z nich sme mohli vidieť priamo na pódiu.

Najviac asi zarezonovalo vyjadrenie Eduarda Hegera o tom, že by nezahlasoval za registrované partnerstvá. A to aj napriek tomu, že v debate Denníka N tvrdil zhruba pred mesiacom niečo iné. Samozrejme, Eduard Heger tvrdí, že to je komplikovanejšie, no kto si porovná obe nahrávky, len ťažko nebude vnímať rozdiel.

Niečo podobné sa odohralo aj na diskusii medzi dvoma saleziánskymi odchovancami Samuelom Trizuljakom a Zuzanou Kovačič Hanzelovou. Aj keď ZKH je známa ako liberálka, ktorá neraz ostro vystupuje voči konzervatívcom, tu bola až prekvapivo zmierlivá. Napríklad sa priznala, že je proti potratom alebo že jej vadí ako v denníku SME, kde pôsobí, niektorí jej kolegovia (nikoho nemenovala) búšia do kresťanov a konzervatívcov.

Niečo podobné sa vraj udialo aj pri debate Tomáša Hudáka s Katarínou Šedivou (nemôžem potvrdiť, keďže som na nej nebol). Nechajme teraz bokom to, či boli slová ZKH, Eduarda Hegera či Tomáša Hudáka úprimné. To, čo si treba všimnúť, je podľa mňa iná vec.

Môžeme to nazvať snaha o komfortnosť, verejný tlak alebo len obyčajný ľudský pokus o zmierenie. Isté je však to, že v konzervatívnom prostredí nám aj verejné osobnosti, ktoré inak konzervativizmus nemusia, akosi skonzervatívneli. Dokonca sa zdá, že boli ochotné uznať niečo, čo by pri inak nastavenom publiku nepripustili.

To celé ukazuje, že je nie len dobré, ale aj veľmi prospešné, že existuje festival, akým je festival Hanusove dni, kde majú kresťanskí konzervatívci stále možnosť byť sami sebou a kde môžu zo svojej perspektívy konfrontovať okolitý svet. Priaznivý efekt to má zjavne pre obe strany.

Avšak, na druhej strane to ukazuje, kde dnes robia konzervatívci chybu. Tou je, že opustili verejný priestor, ktorý prenechali liberálom či progresívcom. Aj tu možno vidieť dôvod, prečo konzervativizmus dnes verejne reprezentuje tak málo osobností. A tiež prečo sa aj to málo, ktoré tam ešte ostalo, občas tvári, akoby sa za to muselo ospravedlňovať.

Skrátka, konzervatívci sa mimo svojej bubliny pohybujú najmä v liberálnom prostredí, ktoré na nich pôsobí rovnako ako Hanusove dni na Eduarda Hegera či ZKH. Ale z liberálnej strany. Preto musí byť konzervatívec dneška tak trochu disident. A ako vieme, disidentov nikdy nebýva veľa.

Z toho vyplýva pomerne jasné ponaučenie. Ak sa konzervatívci chcú vrátiť do verejného priestoru, musia ho začať zaberať. Len autenticky konzervatívne médiá, podujatia či spoločenstvá a spolky môžu vyprodukovať elity, ktoré by mohli byť autentickými, nebojácnymi a dôstojnými reprezentantmi ideí, ktorými ešte stále žije väčšina spoločnosti.

Inak budeme naďalej pôsobiť ako poddaní, ktorých liberáli ovládajú podľa hesla rozdeľuj a panuj. Práve takto totiž slovenských konzervatívcov nedávno pomerne výstižne charakterizoval jeden môj známy.

Pri Hanusových dňoch však treba poukázať ešte na jednu vec. A to, že tento rok boli plné mien rečníkov svetového formátu. Z kresťanského prostredia to boli profesor Jospeh White, rektor jednej z najvýznamnejších kresťanských univerzít na svete, či manželia Hahnovci, ktorí patria k svetovej špičke medzi kresťanskými rečníkmi.  

Nemenej príťažlivá však bola aj debata Ryszarda Legutka s Ivanom Krastevom, čo je debata, za ktorú by sa nemusel hanbiť akýkoľvek intelektuálny festival v Európe. K tomu treba prirátať nádherné prostredie záhrady Pálffyho paláca, kde môže z ulice nakuknúť hocikto. A je jasné, že ten pohľad ho musí lákať. Preto môžu byť nielen organizátori, ale aj celé konzervatívne prostredie na festival právom cítiť hrdosť.  

Z toho vyplýva, že význam a vplyv Hanusových dní už pomaly začína presahovať Slovensko a podujatie má potenciál byť festivalom stredoeurópskeho významu. Zdá sa, že k tomu, aby sa to udialo, momentálne organizátorov limitujú už len ľudské a finančné kapacity. Lebo na základe toho, čo dosiahli s tak malým rozpočtom, je jasné, že odvaha, odhodlanie a zručnosti im rozhodne nechýbajú.