Turecko sa pri Náhornom Karabachu pustilo do nebezpečnej hry, môže na to doplatiť

Holuby letia neďaleko Katedrály Matky Božej v meste Stepanakert počas vojenského konfliktu medzi arménskymi a azerbajdžanskými vojenskými jednotkami v samozvanom regióne Náhorný Karabach. Foto: TASR/AP.

Podpora Azerbajdžanu v spore s Arménskom prináša Turecku nových nepriateľov. Ankara sa zároveň môže obávať neblahých dosahov na tureckú ekonomiku, obzvlášť ak by konflikt narušil zásobovanie Turecka ropou a plynu z Kaspiku.

Turecký viceprezident Fuat Oktay v stredu pre televíznu stanicu CNN Türk uviedol, že Ankara nebude váhať poslať vojakov a poskytnúť priamu vojenskú podporu Azerbajdžanu vo vojne o Náhorný Karabach. Vrcholový turecký politik týmto vyhláseným ešte viac zvýšil stávku svojej krajiny v konflikte, ktorý je nielen extrémne komplikovaný z vojenského a humanitárneho hľadiska, ale navyše sa aj odohráva v priestore, ktorý za svoju výsostnú zónu záujmu považuje Rusko.

Tútori znepriatelených strán vyznávajú podobnú politiku

Motiváciu Turecka aktívne pomôcť Azerbajdžanu revanšovať sa za ponižujúcu porážku v prvej vojne o Náhorný Karabach v rokoch 1988 – 1994  Ankara oficiálne prezentuje ako podporu bratskému národu v jeho snahe o obnovu jeho územnej celistvosti. Motívy tohto tureckého hazardu sú však rôznorodé, pričom jeho dôsledky môžu byť ďalekosiahle.

Turci a Azerbajdžanci sú skutočne dva príbuzné turkické národy, ktoré spolu s Turkménmi hovoria blízkymi oguzskými jazykmi. Rozdiel medzi turečtinou a azerbajdžančinou je podobný rozdielu medzi slovenčinou a češtinou, pričom obyvatelia oboch krajín o sebe často hovoria, že sú „jedným národom žijúcim v dvoch štátoch“. V praxi sa to prejavilo okrem iného v tom, že Turecko bolo prvou krajinou, ktorá v roku 1991 uznala nezávislosť Azerbajdžanu od Sovietskeho zväzu, ako aj v intenzívnej vojenskej a ekonomickej spolupráci oboch krajín.

Deklarovaná príbuznosť však bude len ťažko jediným faktorom, ktorý presvedčil Ankaru k takej výraznej angažovanosti. Konflikt v Náhornom Karabachu trvá už vyše troch desaťročí, pričom podpora Baku zo strany Ankary mala doteraz, až na uzavretie turecko-arménskych hraníc, len nepriamu formu. Tureckú intervenciu treba preto chápať aj v kontexte širšej, komplikovanej hry, ktorú spolu rozohrali turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a jeho ruský náprotivok Vladimir Putin.

Vzťahy Ruska a Turecka sa môžu na prvý pohľad zdať konfliktnými už zo svojej podstaty, keďže protichodné záujmy Moskvy a Ankary na seba narážajú okrem Náhorného Karabachu aj v Sýrii a Líbyi. V skutočnosti je však celkový strategický cieľ oboch štátov rovnaký a to posilnenie multipolarity v medzinárodných vzťahoch na úkor multilateralizmu a vymedzenie vlastnej sféry vplyvu nezávisle od západných mocností. Rusko a Turecko tak síce často hrajú proti sebe, avšak hrajú rovnakú hru, podľa tých istých pravidiel a s podobným celkovým cieľom.

Aktívna podpora, ktorú Ankara poskytuje Azerbajdžanu v jeho útoku na sily arménskych separatistov, tak je okrem iného aj snahou Erdogana o presunutie tejto šachovej partie do oblasti v blízkosti ruských hraníc. Kremeľ totiž doteraz dokázal pomerne efektívne intervenovať v Sýrii a Líbyi – dvoch regiónoch, ktoré sa svoju sféru vplyvu považuje Turecko. Erdogan pravdepodobne verí, že týmto ťahom môže Putina dotlačiť k uzavretiu podobnej dohody, akú obe mocnosti dosiahli v prípade Sýrie, čím by turecký líder dokázal po ruskom úspechu na Blízkom východe čiastočne vyrovnať vzájomný pomer vplyvu a síl.

Hrozba tvrdých dosahov na tureckú ekonomiku

Prípadný neúspech Azerbajdžanu v bojoch v Náhornom Karabachu by však neznamenal len posilnenie Moskvy, ktorá môže na Turecko zatlačiť recipročne v Sýrii, ale prináša so sebou pre Ankaru aj iné potenciálne vážne riziká.

Jedným z nich je ďalšie zhoršovanie vzťahov so Západom a Severoatlantickou alianciou, ktorej členom je aj Turecko. Vo svojej asertívnej zahraničnej politike, charakteristickej narastajúcimi spormi s EÚ týkajúcimi sa utečencov, s NATO pre nákup ruského systému protivzdušnej obrany S-400, ale aj spormi s Gréckom a Cyprom o ťažbu nerastných surovín vo vodách Egejského mora a východného Stredomoria, sa Erdogan môže čiastočne opierať o podporu amerického prezidenta Donalda Trumpa. Oboch lídrov totiž spájajú pomerne dobré osobné vzťahy, čo sa doteraz prejavovalo aj v relatívne miernom postoji USA voči Turecku.

Je však nepravdepodobné, že by turecký prezident dokázal podobne priaznivo nastaviť aj vzťahy s Trumpovym vyzývateľom v prezidentských voľbách Joeom Bidenom. Ten by pravdepodobne viac načúval americkému Kongresu a demokratom, ktorí sú znepokojení trajektóriou vývoja stavu ľudských práv v Turecku, ako aj ochotou Ankary nakupovať modernú ruskú vojenskú techniku. Zhoršenie humanitárnej situácie v Náhornom Karabachu v dôsledku azerbajdžanskej ofenzívy podporovanej Tureckom alebo prípadné etnické čistky miestneho arménskeho obyvateľstva by následne mohli Ankaru, ako spolupáchateľa, uvrhnúť do ešte väčšej izolácie.

Omnoho nebezpečnejšie však môžu byť pre Turecko ekonomické dosahy konfliktu, prejavujúce sa najmä oslabovaním jeho meny. Tá sa ešte na začiatku roku 2018 pohybovala na úrovni 3,77 líry za americký dolár, pričom v súčasnosti sa už dolár nakupuje za 8,30 líry. Jej výrazný prepad sa pritom ešte viac zrýchlil po začiatku druhej vojny v Karabachu. Mnohí odborníci sa zhodujú, že táto prudká devalvácia tureckej meny je do veľkej miery priamym dôsledkom Erdoganových zahraničných dobrodružstiev a nepredvídateľnosti vývoja v krajine, ktorú so sebou prinášajú.

Celkovo turecká ekonomika, aj v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19, v druhom štvrťroku 2020 klesla o 4,4 percenta, pričom rastúca inflácia vytvára dodatočný tlak tak na domácu spotrebu, ako aj produkciu. Boje v Náhornom Karabachu by však za určitých podmienok mohli tureckú ekonomiku zasiahnuť aj priamo, a to v prípade, že by arménska strana za pomoci ruských balistických rakiet 9K720 Iskander zničila azerbajdžanskú ropnú a plynovú infraštruktúru. Baku sa totiž v lete 2020 stalo najväčším dodávateľom zemného plynu do Turecka. Výpadok zásobovania touto strategickou komoditou by mohol mať za daných podmienok pre beztak podkopanú tureckú ekonomiku veľmi nepriaznivé dôsledky.

Prípadný neúspech Azerbajdžanu v nadchádzajúcich bojoch o hornaté oblasti Náhorného Karabachu, spojený s následným predĺžením konfliktu, by tak Turecko mohol negatívne zasiahnuť nielen diplomaticky, ale aj ekonomicky a energeticky, pričom problémy v týchto troch sférach by naďalej vzájomne posilňovali negatívny dosah na krajinu. Hranice oddeľujúce triumf tureckej diplomacie od ďalekosiahlych negatívnych následkov sú preto v prípade tohto konfliktu veľmi tenké.

Ďalšie články od Tomáš Baranec
Ďalšie články