Kiskove slová treba trochu poopraviť. Iste, je celkom bežné, že podnikateľ si zaúčtuje osobné náklady (v prípade Kisku náklady na volebnú kampaň) do výdavkov na podnikanie. Lenže – ak daňová kontrola tento trik odhalí a neuzná, hra sa spravidla končí. Game over.

To však neplatilo pre Kisku. Daňová inšpekcia ho v roku 2014 upozornila, že náklady na kampaň nepatria do firemných výdavkov a odmietla vyplatiť vratku DPH 146-tisíc eur. Kiska potom zahral mŕtveho chrobáka. Mykol plecom a napriek výhradám úradov išiel ďalej podľa pôvodného plánu. Zrejme preto, aby pri platení kampane ušetril na DPH a následne aj dani z príjmu svojej firmy.

Odvtedy – od upozornenia daňového úradu, ktoré bolo následne ignorované – to môžeme vnímať ako celkom vedomý a zámerný daňový podvod.

Problém bol v tom, že nešlo o drobné, pravdepodobne išlo o 300-tisíc eur za roky 2013 a 2014. Toľko chcel Kiska neoprávnene ušetriť. A taká mohla byť celková škoda štátu.

Kiskovi to takmer vyšlo. Kampaň si zvyšok roka 2014 účtoval do výdavkov na podnikanie. Neplatil DPH pri faktúrach za reklamné a mediálne služby. V roku 2015 si firma Kiskovcov KTAG tým istým trikom znížila aj daň z príjmu za predchádzajúci rok.

Obrat prišiel až v roku 2017. Generálny prokurátor nariadil, aby sa staré podozrenia preverili.

Prezident Kiska v tom čase podnikol dve veci. Vyhlásil, že Slovensko je mafiánsky štát. A popri tom jeho firma potichu podala 17 dodatočných (opravných) daňových priznaní za roky 2013 a 2014. Následne doplatila 145-tisíc eur.

Kiskova kauza ukázala na starý problém Slovenska – na dvojaký meter. V inom európskom štáte by boli podozrenia z finančných podvodov dôvodom na rezignáciu prezidenta. Alebo aspoň na diskusiu o tejto téme. Na Slovensku sme však zažívali pravý opak. Lebo Kiska bol pod mediálnou ochranou.

Médiá najskôr kauzu ignorovali. Keď to už nešlo, hystericky bránili Kisku, podvod KTAG zľahčovali. A tých, ktorí kritizovali prezidenta, odsudzovali ako „Ficových agentov“.

Nepomohlo.

Vyšetrovatelia a prokuratúra aj po zmene vlády v roku 2020 pokračovali v stíhaní Kisku. S koncovkou v podobe obžaloby za daňový podvod.

Medzitým sa ešte Kiskovi pokúšala pomôcť špeciálna prokuratúra (riadi ju bývalý advokát Kisku Daniel Lipšic). Fico s Kaliňákom mali byť väzobne stíhaní za to, že sa zaujímali o daňovú kauzu Kiskovcov a tlačili na jej vyšetrovanie.

Zapadalo to do Kiskovej obrany. Kiska tvrdil – a stále tvrdí – že kauza KTAG bola vykonštruovaná v rámci údajnej politickej objednávky.

Len pri tom akosi zabudol dodať, že vyšetrovanie pokračovalo aj po odchode Smeru do opozície. A vrcholí súdnym procesom tri a po roka po voľbách. Kauza totiž nebola vymyslená, ale reálna.

Mimochodom, Kiska zabudol aj na ďalšiu dôležitú vec. Pôvodne sa hral na príklad novej politickej kultúry, slušnosti a bojovníka za očistu Slovenska.

Túto hru si pokazil ešte predtým, ako bol zvolený za prezidenta.

2. Dilema Borisa Kollára

Predseda parlamentu Boris Kollár nakoniec neunikne pokusom o odvolanie. Dobehla ho nielen aféra s vyfackaním bývalej partnerky a matky jeho detí. Dobehol ho jeho divoký životný štýl. Pri tom množstve partneriek, bývalých partneriek a matiek svojich detí je celkom zákonité, že jedna z nich prešla do útoku. A účelovo vyťahuje 12 rokov staré škandály, ktoré krátko pred voľbami ohrozujú aj Kollára, aj jeho stranu.

Kollárov prípad si zaslúži štyri krátke poznámky.

Pri aférach tohto typu treba vždy rozlišovať medzi domácim násilím (mlátením ženy) a fackami. Nie je to to isté. Násilie proti partnerke alebo komukoľvek slabšiemu je vážny zločin. Vinník patrí za mreže.

Pár faciek nie je zločin ani domáce násilie. Je to morálny problém, neprijateľné správanie, ale nie zločin. Ak sa muž žene ospravedlní a garantuje, že sa to nikdy nebude opakovať, dá sa to odpustiť.

Ale verzia Borisa Kollára, že išlo len o pár faciek, je vážny problém. Hlavne pri osobe, ktorá je predsedom parlamentu a má byť vzorom správania pre ostatných. Kollár urobil hrubú chybu, keď si odmietol priznať chybu, ospravedlniť sa a vyzvať ľudí, aby takémuto správaniu nikdy nepodľahli. Ani v zlosti alebo pri ohrození dieťaťa.

Silné reči Kollára, že by to zopakoval, sú veľmi zlý príklad pre spoločnosť. Hlavne v štáte, kde to často od pár faciek prechádza k hrubšiemu násiliu.

Debata o rezignácii Borisa Kollára je bezpredmetná dovtedy, kým tu budeme tolerovať iné, vážnejšie hriechy. Už sme spomínali príklad prezidentka Kisku, ktorý nemusel odstúpiť pri podozreniach z podvodu, ktoré sa napokon ukázali ako dostatočne vážne na začatie procesu.

Po Kiskovom „príklade“ môžeme len ťažko žiadať predsedu parlamentu, aby sa stiahol pre aféru s vyfackaním partnerky.

Útlocitným moralistom, ktorí aj facku považujú za nehorázny prejav domáceho násilia, by sme mohli pripomenúť, že domáce násilie – to spoločensky tolerované – má často aj horšie podoby.

Najhorším príkladom tolerovaného domáceho násilia sú interrupcie. Teda násilné ukončenie celkom bezbranného života. Iste, v modernej spoločnosti je to legálne a široko akceptované. Kvôli právam ženy. No stále platí, že z pohľadu plodu vybaveného inštinktom rásť a žiť je to násilie s fatálnym následkom. Usmrtením.

V spoločnosti, ktorá podporuje ukončovanie ľudského života pri jeho zrode a zároveň je pre ňu neprijateľným násilím facka, je čosi choré.

3. Vzbura online

Pred týždňom sa udiali v Rusku zvláštne veci, ktoré spôsobili Putinovmu režimu nenapraviteľné reputačné škody. Rusko 24 hodín pôsobilo ako krehký štát, ktorý nedokáže rázne zastaviť postup rebelov na hlavné mesto.

Začalo sa to informáciami, že ruská armáda podnikla raketový útok na tábor Vagnerovej skupiny. Súkromná armáda vagnerovcov sa dala v sobotu do pohybu. Obsadila ruský Rostov. A krátko nato postupovala na Moskvu. Žiadala výmenu armádneho vedenia.

Ruský prezident Putin musel urobiť zásadné vyhlásenie. Hovoril o zrade Ruska, dýke do chrbta, ozbrojenej vzbure, ktorá musí byť potlačená a potrestaná. Varoval, že Rusko bojuje o suverenitu, nezávislosť a právo ostať štátom. Za vzburou boli podľa Putina „prehnané ambície a osobné záujmy“. Meno Prigožina nespomenul, ale bolo zrejmé, že hovorí o ňom a o jeho veliteľoch.

Konflikt ukončil bieloruský prezident Lukašenko, ktorý sprostredkoval dohodu (zrejme podľa scenára Kremľa). Prigožin a jeho velitelia skončia v Bielorusku, žoldnieri z Vagnerovej skupiny budú začlenení do ruskej armády.

Krátka Prigožinova vzbura patrí medzi najvláštnejšie udalosti postsovietskej éry. Možno aj preto, že ju svet mohol sledovať online. Prigožin sa rok správal nielen ako vojak, ale hlavne ako herec, ktorý si užíva pozornosť online publika. A správal sa tak aj počas vzbury, ktorá obnažila slabé miesta Ruska.

Pri skúmaní pozadia vzbury sa vyhneme konšpiračným teóriám o divadle či vopred dohodnutých informačných operáciách. Sú nepravdepodobné (Rusko po sobote nedemonštrovalo silu a disciplínu v ozbrojených silách, ale zraniteľnosť). Vystačíme si s minimalistickým vysvetlením, ktoré sa z dostupných informácií javí ako pravdepodobné.

Je zrejmé, že Prigožin to s mediálnym vystupovaním a kritikou armádneho vedenia dlho preháňal. Až tak, že v polovici júna bolo zrejmé, že konflikt medzi vplyvnou Vagnerovou skupinou a armádnym vedením sa bude musieť vyriešiť silou. Buď odprataním Prigožina, alebo odstavením ministra obrany Šojgua a náčelníka štábu Gerasimova.

Prigožin chcel údajne s podporou niektorých generálov udrieť na ministra obrany a vynútiť si zmeny (dokonca ho podľa viacerých zdrojov plánoval zajať počas jeho výjazdu k ukrajinským hraniciam). Ministerstvo a vedenie armády pravdepodobne ešte predtým chystalo zadržanie Prigožina. No viazlo to, Prigožin mal silnú podporu nielen v ozbrojených zložkách, ale aj v ruskej spoločnosti.

Pozičné hry stroskotali na tom, že Vagnerova skupina nedokázala zasahovať mimo Ukrajiny. A ruská armáda si zas nedokázala prísť po Prigožina na bojisko, respektíve do tábora vagnerovcov. Raketový útok na tábor Vagnerovej skupiny mohol byť varovaním, aby Prigožin zložil zbrane a vydal sa do rúk nadriadených. Po útoku ruskej armády na tábor vagnerovcov musel Prigožin buď rezignovať, alebo rozohrať vabank.

Svoju súkromnú armádu vysunul na juh Ruska. Celý čas bolo zrejmé, že čaká na vyjednávanie. Otvorene to priznával. A zrejmé bolo aj to, že mu nejde o veľký politický prevrat, ale výlučne o armádny. Alebo aspoň o udržanie svojho postavenia „konzula“ na dobytých územiach. Namiesto vyjednávania však nasledovalo verejné vyhlásenie Putina o zrade Ruska.

V tej chvíli bolo rozhodnuté. Putin nemienil rokovať s Prigožinom ani o zmenách v armáde, ani o zárukách, že ostane veliteľom kontraktorov z Vagnerovej skupiny. Prigožin bol vyhlásený za zradcu. A odpísaný. Po vyhlásení Putina nemohol rátať s politickou ani vojenskou podporou. Mocenské štruktúry stáli pevne za prezidentom.

Je však zarážajúce, že Prigožin dokázal byť dostatočne silný nielen na Ukrajine, ale neskôr, hoci len 24 hodín, aj na ruskom území. Bol taký silný, že napokon sa predsa len dočkal náznaku vyjednávania, hoci nepriameho. Bolo mu dovolené prežiť. A zmiznúť za hranice.

Udalosti zo soboty musia byť dvihnutým prstom pre Moskvu. Ukazujú, akým problémom môžu byť súkromné či žoldnierske armády. Hlavne tie, ktoré sa v konfliktoch rozrastú na 50-tisíc mužov s ťažkými zbraňami a vlastnými lietadlami.

Súkromné alebo žoldnierske armády môžu byť vysoko účinné v boji proti nepriateľovi. Presvedčili sa o tom aj Ukrajinci v roku 2014 s ich krutým, ale efektívnym plukom Azov. No zároveň môžu byť žoldnierske skupiny problémom, ak sa ich neskôr štát snaží skrotiť (aj o tom sa presvedčili Ukrajinci, keď sa pokúšali podriadiť Azov vláde a armáde, väčšinou bezvýsledne).

Vagnerova skupina bola zrejme počtom aktívnych žoldnierov najväčším podnikom svojho druhu na svete. S najväčšou ozbrojenou silou. A s najväčšími rizikami, ak sa vymkne štátu spod kontroly.

Je možné, že v prípade Prigožina nešlo len o jeho vysoko nadrozmerné ambície, ale aj o oprávnený hnev na praktiky ruského velenia a na to, ako sa používala Vagnerova skupina v bojoch. Nechali ju takmer vykrvácať v bitkách o Bachmut. Prišla o desiatky tisíc mužov. A keď chcel Prigožin presadiť zmeny, odkázali mu, nech mlčí, lebo inak si po neho prídu.

Prigožin nemlčal a zároveň nedovolil, aby si po neho prišli. Zahral sa na suveréna. No zle odhadol následky. Otvorená rebélia sa nemôže tolerovať ani pri najväčšej žoldnierskej armáde na svete. A už vôbec nie za prezidenta, ktorý prišiel do úradu z bezpečnostných služieb.

Nech už bolo za čudnými udalosťami v Rusku čokoľvek, malo by to viesť k medzinárodnej debate o neprijateľnosti súkromných a žoldnierskych armád (a nielen tých ruských). Pôsobia v šedej zóne, mimo zákona aj na bojisku, aj mimo neho.

No predovšetkým sú v rozpore s najzákladnejšími princípmi práva. Podľa klasických poučiek politických vied môže mať monopol na používanie sily výlučne štát – vo forme poriadkovej polície alebo armády. Všetky ostatné, hybridné formy ozbrojených síl by mali byť v 21. storočí prežitok.

4. Bod varu

V prehľade ešte stručne spomenieme vlnu násilností vo Francúzku. V noci na štvrtok tisíce demonštrantov demolovali autá a budovy, počas protestov zapálili autobus, električku, radnicu, pokúšali sa oslobodiť väzňov a zranili 170 policajtov. Polícia zadržala 180 ľudí a mobilizuje 40-tisíc mužov na zabezpečenie poriadku.

Rozbuška k masovým protestom bola podobná ako pri štarte hnutia Black Lives Matter v Spojených štátoch. Policajt pri zákroku zastrelil 17-ročného mladíka z prisťahovaleckej komunity. Odvtedy nielen Paríž, ale aj ďalšie mestá vo Francúzsku zažívajú intezívne protesty spojené s demolovaním verejného aj súkromného majetku.

Rozsah násilností, za ktorými sú prevažne prisťahovalci, a rozsah nasadenia polície ukazujú, že francúzska spoločnosť sa blíži k bodu varu. K širokým konfliktom, ktoré ukazujú, aká je francúzska spoločnosť labilná a výbušná.

A ukazujú aj to, ako reči o „integrácii menšín“ v reálnej praxi nefungujú. Stačil jediný fatálny incident s mladíkom afrického pôvodu – a predmestia francúzskych miest sú už niekoľko dní v plameňoch.

Podobné problémy má Francúzsko už desaťročia. Sú dôsledkom koloniálnej politiky a neskôr masovej imigrácie, ktorá premenila niektoré predmestia na africké getá. A na tzv. no go zóny s vlastnými pravidlami a vlastnou jurisdikciou, kde francúzska polícia buď nezasahuje, alebo ak zasahuje, tak s použitím neprimeranej sily (inak nie je rešpektovaná).

Tieto konflikty sa, žiaľ, každým rokom prehlbujú. Jednak preto, že prisťahovalecké komunity rýchlo rastú. A potom preto, že v online ére sa vedia protestujúci mobilizovať oveľa rýchlejšie a údernejšie ako kedysi.

Francúzsko sa niekoľko generácií pokúšalo o politiku „integrácie menšín“. S tou to však vyzeralo jednostranne. Úrady a väčšinová spoločnosť boli týmto sociálnym experimentom otvorené. Africké a moslimské komunity veľmi nie. Držia si vlastnú identitu. A ako to vidíme dnes, držia si aj silnú dávku nepriateľstva k väčšinovej spoločnosti.

Jednoducho, Francúzsko (a veľká časť západnej Európy) sa postupne menilo na krajinu byzantského strihu. Teda na upadajúcu mocnosť s mimoriadne silným postavením prisťahovalcov z iných kultúr, ktoré už nie je možné ani asimilovať, ani ignorovať. Musia sa len tolerovať. So všetkými zvyklosťami a rizikami, ktoré k nim patria.

Riešenie? Kým sa to s pomermi menšiny a väčšiny nepreklopí, jedno z riešení je také, aké vidíme dnes. 40-tisíc ozbrojených mužov sa pokúsi počas noci udržať aspoň ten najzákladnejší poriadok.