Pithart by postavil pre Slovákov a Čechov dvojdom. Myslel to úprimne

Pred troma desiatkami rokov sa rozbiehali osudové diskusie o kompetenciách v československej republike. Petr Pithart mal k Slovensku blízky vzťah, podporil by zachovanie spoločného štátu. Slovensko však už nastúpilo cestu k samostatnosti.

Václav Havel mal rád Slovensko. Zdeněk Jičínský mi raz povedal, že má rád slovenské sny. Jan Sokol sa ako minister školstva v roku 1998 zasadil, aby slovenskí študenti mohli bezplatne študovať v Čechách. A takto by sme mohli pri opise vzťahu mnohých Čechov k Slovensku pokračovať. Ale poznal som iba Petra Pitharta, ktorý miloval Slovensko, stopom ho za mladosti prejazdil a ako jediný hovoril, že Česi potrebujú Slovensko ako zrkadlo na pravdivý pohľad na seba.

S Pithartom som sa osobne spoznal v roku 1990, keď som sa stal predsedom Slovenskej národnej rady, a on po voľbách 1990 pokračoval na poste predsedu českej vlády. Viazala nás úzka spolupráca pri rokovaniach českých a slovenských republikových reprezentácií o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa. V čom tkvel ich neúspech z odstupu tridsiatich rokov?

Petr Pithart správne tvrdí, že dvojročné volebné obdobie 1990 – 1992 bolo príliš krátke, aby sa v ňom mohli vyriešiť základné štátoprávne otázky. Na Slovensku by však dlhšie volebné obdobie prinieslo ešte väčšie komplikácie.

V apríli 1991 sme odvolali z postu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Novovzniknuté Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) na čele s Mečiarom odišlo v parlamente do opozície. Vládna koalícia Verejnosť proti násiliu (VPN) – Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) – Demokratická strana (DS) – Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI) mala ešte väčšinu v Predsedníctve Slovenskej národnej rady (SNR), čo bol rozhodujúci orgán, ale v celom parlamente mala väčšinu už len s tichou podporou maďarských strán Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH).

V marci 1992 sa od KDH odštiepilo Slovenské kresťanskodemokratické hnutie (SKDH) na čele s Jánom Klepáčom. Ministri za KDH, ktorí s ním odišli, zostali síce vo vláde, ale v parlamente ich poslanci hlasovali už s opozíciou. Vládna koalícia dovládla do volieb v júni 1992 aj s podporou maďarských opozičných strán už len ako menšinová.

Petr Pithart prijal myšlienku, aby sme budúce federatívne usporiadanie Československa začali budovať odspodu, z vôle republík. Republiky ústavne reprezentovali predsedníctva národných rád. Len práve v tom, najmä na slovenskej strane, bol problém. Záujem o zmenu filozofie štátu a prerozdelenie kompetencií v štáte mala najmä slovenská strana.

Predsedníctvo Českej národnej rady (ČNR) na rokovaniach skôr len reagovalo na slovenské požiadavky. Ale čo bolo horšie, Predsedníctvo SNR, ktoré tvorili predstavitelia najprv ôsmich a nakoniec desiatich politických strán, nemalo ujasnené predstavy o týchto zmenách. A tak na rokovaniach vznikali situácie, že sa členovia Predsedníctva SNR medzi sebou hádali a českí sa tomu prizerali.

Na jar 1992 som bol v pražskej televíznej relácii Co týden dal spolu s Václavom Klausom. Po relácii mi povedal: „Pán predseda, po voľbách už nemôžeme chodiť po hradoch a zámkoch a donekonečna so dohovárať o budúcej podobe štátu. Predsedovia víťazných strán sa musia dohodnúť na tejto podobe a preniesť túto vôľu do svojich strán a parlamentov.“ Klaus mal pravdu, že diskusie v rokoch 1990 – 1992 boli dlhé a ťažkopádne. Jeho rokovania s Mečiarom, ako si to pôvodne predstavoval, boli síce kratšie, ale výsledkom bolo rozdelenie Československa.

Slovenská hviezdička Jána Čarnogurského

Aké boli predstavy o budúcom usporiadaní Československa? Prvý svoju predstavu zverejnil Ján Čarnogurský, keď vyslovil tézu o „slovenskej hviezdičke na európskom nebi“. Čarnogurský pod tým myslel, aby sa federálne, české a slovenské zákonodarstvo formovalo tak, že keď bude Československo vstupovať do Európskej únie, budeme pripravení tam vstúpiť každý sám. Poslal ma s touto myšlienkou za ekonómami VPN Augustínom Mariánom Húskom a Hvezdoňom Kočtúchom. Oni na ňu nezareagovali.

Húska mi neskôr povedal, že toto je čas, keď veľmoci akceptujú vznik nových štátov, ktorý sa už tak ľahko nebude opakovať. Jeden český politik mi na túto myšlienku povedal, že to by nám zrejme vyhovovalo, aby sme sa do chvíle vstupu do EÚ ešte niesli na federálnom rozpočte a potom pekne odišli.

Keď toto Jánovi Čarnogurskému nevyšlo, prišiel s myšlienkou štátnej zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou ako základom budúcej federálnej ústavy. Táto cesta sa ukazovala ako značne komplikovaná. Dostať do jednej zmluvy všetky väzby a delenie kompetencií v štáte, ktorý mal za sebou takmer sedemdesiatročnú spoločnú existenciu, sa ukázalo v takom krátkom čase a pri rozdielnych pohľadoch oboch strán ako nemožné. Keď som sa v jednej chvíli Jána Čarnogurského opýtal, aký zmysel vidí v takejto zmluve, povedal: „Zmluvy robia rovnocenní partneri. Česi musia raz zobrať Slovákov za rovnocenného partnera!“

Vtedy za mnou, ako za predsedom SNR, často chodil Jaroslav Šabata, ktorý bol po voľbách 1990 minister bez portfej v Pithartovej vláde, s gesciou na kontakty medzi českou a slovenskou vládou. Navrhoval, aby sme si na Slovensku osvojili model Beneluxu na báze Čechy, Morava, Slovensko. Musím priznať, že sme si k takémuto riešeniu nevytvorili vzťah.

Prezident Václav Havel hľadal model usporiadania, v ktorom by sa Slováci cítili rovnocenne zastúpení. Havel prijal myšlienku štátnej zmluvy a navrhoval, aby išlo o zmluvu, ktorú by spolu uzavreli ČNR a SNR menom Českej republiky a Slovenskej republiky. Chcel, aby nebola dlhá. Pokiaľ išlo o budúcu podobu federálneho parlamentu, navrhoval, aby existoval jednokomorový federálny parlament so zákazom majorizácie a druhá komora, takzvaná Federálna rada, zložená zo zástupcov (predsedníctiev) národných rád, s právom veta.

Keď o tomto modeli, ktorý nám už predtým odovzdal v písomnej podobe, znovu prednášal 3. novembra 1991 na Hrádečku, kde sme sa stretli ako vrcholoví predstavitelia republík a federácie, v jednej chvíli som za slovenskú stranu zareagoval zrejme od veci, lebo Pithart spontánne zakričal: „Vždyť oni to vůbec nečetli!“ Asi mal pravdu, lebo voči takémuto modelu sme mali historickú nedôveru. Obávali sme sa, že česká strana by mohla v budúcnosti získať vplyv na slovenskej politickej scéne, ako sa to stávalo za prvej republiky, a takto by zástupcovia SNR jednoducho nemuseli reprezentovať záujmy Slovenska.

Pithart ako premiér českej vlády mal našu úplnú dôveru už pri rokovaniach v roku 1990 o rozdelení kompetencií vo federácii, keď slovenskú stranu viedol po predchádzajúcich voľbách premiér Vladimír Mečiar. Keď sa rokovania dostali do slepej uličky, odrazu ma Mečiar požiadal, aby som záverečné rokovanie s predstaviteľmi federácie a českej strany v novembri 1990 v Hrzánskom paláci v Prahe viedol ja, hoci som vôbec nebol v obraze. Pri tomto rokovaní sedeli vedľa mňa Čarnogurský, Pithart, Mečiar a podpredseda slovenskej vlády pre ekonomiku Jozef Kučerák. Keď Klaus za federálnu vládu niečo navrhol, opýtal som sa Kučeráka, Čarnogurského a Pitharta, či súhlasia. Takto sme dospeli k dohode o kompetenčnom zákone.

Priateľstvo s Pithartom ostalo aj po rozdelení štátu

Pokiaľ ide o model budúceho štátoprávneho usporiadania, v spomínanej diskusii v novembri 1991 na Hrádečku povedal Pithart na adresu prípadnej konfederácie, že by to bola len prechodná forma, ktorá by viedla nakoniec k rozdeleniu. Keď sa však rokovania nehýbali dopredu, Pithart vyslovil v televíznom prejave 10. novembra 1991 pamätnú vetu o „dvojdomku“ ako o možnom budúcom modeli. K úvahám, ako by takýto dvojdom mal v skutočnosti vyzerať, už nedošlo. Ale v celom jeho prístupe som videl snahu hľadať s empatiou voči slovenskej strane všetky možnosti, aby sa spolužitie Čechov a Slovákov na nejakej báze zachovalo.

Bolo možné spoločný štát zachrániť? V prvom rade, volebné obdobie 1990 – 1992 bolo v niečom neopakovateľné. Na najvyšších postoch federácie i oboch republík sme boli priatelia z časov predchádzajúceho disentu českej a slovenskej spoločnosti: Václav Havel, Jiří Dienstbier, Petr Pithart, Václav Benda, Zdeněk Jičínský, Pavel Rychetský, Jan Sokol, Ján Langoš, Ján Čarnogurský, František Mikloško a ďalší. Spájalo nás spoločné nadšenie z epochálneho pádu komunizmu v Európe. V nikom z nás nebola vôľa na rozdelenie štátu, nedokázali sme však nájsť jeho víziu ako spoločného. Kto bol viac na vine? Česká alebo slovenská strana?

V decembri 1990 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o prerozdelení kompetencií v štáte. Krátko na to som hovoril s prvým podpredsedom Federálneho zhromaždenia Jičínským a on mi povedal, že po prijatí tohto zákona česká strana už nie je v tomto smere politicky disponovaná na ďalšie rokovania. Ja som mu vtedy odvetil: „Zdenku, to je katastrofa, lebo my len začíname.“

Na druhej strane, raz mi niekto z českých predstaviteľov povedal: „Povedzte, čo chcete, my vám to splníme, ale sľúbte, že viac už nebudete chcieť.“ My sme takéto niečo nevedeli sľúbiť. Slovensko intuitívne smerovalo k samostatnosti.

Moje priateľstvo s Petrom Pithartom sa neskončilo volebným obdobím 1990 – 1992. Často sme sa stretávali – v cudzine, v Prahe alebo na Slovensku, kam Peter rád chodieval. Samozrejme, aj tento veľký znalec Slovenska mal svoje rezervy.

V roku 2003, keď bol predsedom Národnej rady SR Pavol Hrušovský, trávili sme dovolenku v Tatranskej Javorine, vo vládnych bungalovoch, ktoré po páde komunizmu pripadli parlamentu. Ja s rodinou môjho brata Mariána, ktorý bol vtedy krajským tajomníkom KDH v Nitrianskom kraji, sme bývali v Husákovom bungalove a Pithart v Biľakovom bungalove. Raz sme sa stretli vonku a brat Marián sa opýtal Pithartovej vnučky Aničky: „Koľkatáčka si?“ Nastali isté rozpaky, ani Petr, ani jeho vnučka nevedeli celkom, čo to znamená. Keď sme vysvetlili, že: „Do ktorej triedy chodíš?“ otázka smerom k Pithartovmu vnukovi Ferdovi „A ty si koľkaták?“ bola zodpovedaná už bez problémov… Vidno, že aj v tomto prípade sme sa s Čechmi dohovorili – chcelo to len spoločnú vôľu.

Naposledy sme boli dlhšie spolu v Budapešti v roku 2013, keď Pithart dostal stredoeurópsku Cenu sv. Vojtecha, ktorú mu odovzdal maďarský prezident János Áder. Petr Pithart sa touto cenou pričlenil v Čechách k jej nositeľom kardinálovi Františkovi Tomáškovi a Václavovi Havlovi.

Petr Pithart, Európan, Čech, náš priateľ! Mnohaja lita, blahaja lita!

Text bol napísaný do knihy Demokracie a občanské ctnosti. K životnímu jubileu Petra Pitharta, ktorá onedlho vyjde.