Myslenie v lockdowne. Čo hovoria nemeckí filozofi

Najstarší je aj na Slovensku známy Jürgen Habermas, má 91 a pol roka. Habermas je celkom oprávnene považovaný za štátneho mysliteľa Spolkovej republiky Nemecko. Centrum jeho myslenia tvorí ideál „diskurzu bez panstva“.  Tá koncepcia žiada rozumný rozhovor medzi v zásade všetkými občanmi, Habermas považuje politické rozhodnutia až vtedy za oprávnené, keď môžu byť legitimizované konsenzom. Habermas tým reprezentuje snahu nového nemeckého štátu nechať za sebou násilie totalít rôznych farieb.

Tvrdšie povahy sa demokratickému slušákovi občas vysmievali, milovníci omamných mysliteľských extáz uňho neprišli na svoje, no Habermas bol vždy filozofom v duchu, že vie, čo nevie. Už v roku 1985 konštatoval „novú neprehľadnosť“ (titul vtedajšej knihy) a v posledných rokoch sa začal venovať legitimite Európskej únie (kriticky) a náboženstvu ako základu štátoprávnych noriem (pozitívne).

Čo teda hovorí Habermas na naše lockdownovanie? Namiesto „neopatrných prognóz“ odporúča opatrnosť a vyhlasuje: „Toľko vedomostí o našej nevedomosti a o núdzi konať a žiť v neistote – nebolo nikdy.“ Žiadna elektrizujúca myšlienka, ale aspoň sa nemýli.

Hans Magnus Enzensberger má tiež 91, je ale o polrok mladší. Popredný esejista provokuje a inšpiruje nemeckú verejnosť už sedem desaťročí, pričom každým rokom je produktívnejší. Začal na krajnej ľavici, rýchlo ale začal myslieť mimo táborov, na staré kolena predložil polemiku s názvom Jemný netvor Brusel alebo znesvojprávnenie Európy. A tiež bystrý výklad islamskych teroristov ako „radikálnych porazených“ (podľa neho následok úpadku arabského sveta v porovnaní s inými kultúrami).

Polyhistor Enzensberger je dosť múdry a rýchly, aby spísal za necelý pandemický rok nejakú tú esej o korone, prišiel ale radšej so zbierkou nových básní. Poetický následník Bertolta Brechta v nich ponúka mysteriózne verše v duchu: „Cudzorodá je domovina / a ťažko veriť“. O korone len ironicky poznamenal: „Okrem zákazu vychádzania / je všetko ako vždy“. Opäť, ani od Enzensbergera žiadna priekopnícka analýza, no aspoň sa nezahanbil.

Tretí najstarší v poradí je Rüdiger Safranski, má 76. Safranski je veľký rozprávač, ktorý svojimi biografiami Schopenhauera, Nietzscheho a Heideggera nadchol mnohých Nemcov pre filozofiu. Je svojím spôsobom posledný predstaviteľ nemeckého idealizmu a romantizmu, takmer ospravedlňujúco o sebe hovorí: „Časť mojej duše visí v 19. storočí“. V auguste koronaroku 2020 predstavil Safranski knižku o romantickom veľbásnikovi Hölderlinovi. Ako to s ním už chodí, porozprával kopu inteligentných anekdot (chudák Hölderlin, mama chcela z neho urobiť evanjelického farára). O korone nič.

Patrí sa pripomenúť, že sa kedysi široko uznávaný mysliteľ dostal počas utečeneckej krízy do veľkého prúseru. Kritizoval totiž masovú migráciu. Obhajoval dokonca jedného zo šéfov pravicovo-populistickej AfD ako „konzervatívca schopného satisfakcie“ (to je pojem zo sveta šermovania, viď 19. storočie), ba ešte viac, odvážil sa priamo v rozhovore s liberálnym magazínom Spiegel obviniť to isté médium z kontraproduktívnej štvanice na AfD. Aj keď Safranski použil rozumný, umiernený, nekonšpiračný jazyk, je odvtedy pre mediálny mainstream podozrivý. Vidieť to na tom, že o jeho intelektuálnej knihe o Hölderlinovi písali prevažne už len provinčné denníky.

Jediné vyjadrenie Safranského o korone, ktorej sme sa dopátrali, bola jeho odpoveď na otázku počas jesenného lockdownu, čo odporúča čítať. Hľadanie strateného času, „to čítam znova a znova“, a vysvetlil: „Pri čítaní si človek musí občas uvedomiť, ako Proust vo svojej korkom oblepenej miestnosti, píšuci v posteli, úplne uzamknutý a udržiavajúci si prísny odstup, vytvára nesmierne priestranný, temperamentný a farebný svet a k tomu bzučanie nekonečných rozhovorov.“

Ako môže čítať 4000-stránkové dielo „znova a znova“, zostane Safranského tajomstvom, v každom prípade mal pre svojich obdivovateľov chytrý odkaz: „Prinajmenšom tak dlho, ako budete čítať Prousta, príde korona o svoju hrôzu!“

Ani Safranski teda neponúka bombastický rozbor výnimočného stavu v 21. storočí. Aj on sa ale vyhýba hláseniu sprostostí. Všetci traja, Habermas, Enzensberger aj Safranski, obstáli podľa starej zásady si tacuisses, philosophus mansisses: „Keby si mlčal, zostal by si filozofom.“

O mladších mysliteľoch sa to žiaľ povedať nedá.

Začneme s Petrom Sloterdijkom, 73. Je to filozof, ktorého asi pozná väčšina Nemcov, spolu so Safranskim moderoval do roku 2012 talkshow Filozofické kvarteto. Je známy aj svojim výrazným zovňajškom – vyzerá ako Obelix. Fenomenológ a nietzscheovec, ktorý vyvolal v 90. rokoch škandál, keď predstavil svoju biotechnologickú fantazmagóriu Pravidlá pre ľudský park. Bolo mu vyčítané, že chce chovať ľudí ako zvieratá, nakoniec ale zo slušnej nemeckej spoločnosti vyobcovaný nebol. Odvtedy to už s intelektuálnym dobrodružstvami neprehnal.

Sloterdijkove čítanie koronarežimu je stručné a biedne. Momentálne sa radšej zaoberá náboženstvami, ktoré vyhlasuje za mŕtve, lebo vraj stratili v demokratických spoločnostiach svoju funkciu. Škody podľa Sloterdijka niet, svetové náboženstva sa tak či tak len „hrali ako metafyzické kurvy moci na dôležitých“. Jediná možná náhrada: „Možno bude kolektívna citlivosť na klímu posledným svetovým náboženstvom.“ Samozrejme, problém je ešte s náležitou liturgiou, urobiť božstvo z CO2 nejde, v každom prípade predvída tento televízny filozof „ťažké časy pre koronaskeptikov.“ Znie to ako vtipná satira na detskú križiacku výpravu vedenú svätou Grétou. Sloterdijk to myslí vážne.

V debate o obmedzovaní prakticky všetkých základných práv v časoch pandémie sa blonďavý gigant drží myslenia nemeckej vlády. Spoločnosť je dnes podľa Sloterdijka „spoločenstvom empatie“, ktoré zlí popierači korony štiepia. V USA videl štiepenie národa na tých, „ktorí pripúšťajú svoje obavy z pandemického ohrozenia, a tých, ktorí svoje obavy popierajú.“ To je už celá analýza. Držanie desiatok národov v zdĺhavých lockdownoch Sloterdijka nijako nevyrušuje, jedine mu prekážajú v Nemecku dosť menšinoví odporcovia opatrení. Si tacuisses...

Robert Menasse, 66, je Rakúšan, esejista a románopisec, aj v Nemecku má široké publikum. Za svoj román Hlavné mesto, ktorý je považovaný za prvý román o Európskej únii, dostal najvýznamnejšiu knižnú cenu Nemecka, Deutscher Buchpreis. Menasse sa v poslednom desaťročí zviditeľnil ako vedúci apologéta európskej integrácie. Bez povšimnutia európskych národov dokonca z balkóna jedného viedenského divadla vyhlásil nový štát s menom Európska republika.

Menasse je verejný intelektuál, rád podpisuje všelijaké petície. Keď rakúska vláda nedávno deportovala gruzínsku rodinu v súlade so zákonom do gruzínska, keďže nemala nárok na azyl, mysliteľ Menasse sa rýchlo postavil do čela rozsiahlej slniečkarskej vzbury. Ministrovi vnútra vyčítal: „Nehammer, vy klamete.“

Pýtate sa, či sa Menasse rovnako ohnivo vyjadroval za alebo proti lockdownovej politike rakúskej alebo inej vlády? Nenašli sme nič. Jediné, čo sa dalo nájsť, bol jeden odsek v prejave, ktorý Menasse predniesol v októbri pri príležitosti zakladania európskeho zväzu kultúrnych akadémií.

Nič neobvyklé nepovedal, pokračoval len v svojom ťažení proti nacionalizmu národných štátov a za štátnosť Európskej únie. Ako podstatu problému identifikoval nedostatok bruselských kompetencií: „Európska komisia nemá v oblasti zdravotnej politiky žiadne právomoci. Členské štáty tomu doteraz bránili. Chceli, aby aj zdravotná politika zostala v národnej zvrchovanosti.“ V tom zmysle obvinil brilantný rétor Menasse „národných politikov, s akou podlosťou tárajú o tom, že EÚ vraj v koronakríze úplne zlyhala.“ Keď Menasse tieto vety vyslovil, mala Európska komisia už niekoľko mesiacov právomoc, aby nakupovala vakcíny pre celú EÚ. Bezprecedentne v tom zlyhala. A Menasse venoval svoju pozornosť jednej gruzínskej rodine.

Mladá hviezda nemeckej filozofie je 56-ročný Richard David Precht. Podobne ako Safranski je tiež skôr filozofujúcim rozprávačom ako tvorcom svojbytného myšlienkového sveta, je v tom ale bezkonkurenčne úspešný. S výzorom zasneného rebela priťahuje masy mladých dievčat, v roku 2007 vydal bedeker filozofie (Kto som – a ak áno, koľkí?), predalo sa z neho viac ako milión exemplárov. Samozrejme aj Precht má svoju televíznu reláciu, ktorá sa pre jednoduchosť volá – Precht.

Ako sa to v takej pozícii robí, vyhlasuje Precht raz za čas nejakú módnu revolúciu, o ktorej jeho čitateľky (prevažne voličky Zelených) chcú počuť. Najlepšie sa hodí niečo o klíme či ochrane zvierat, prípadne digitalizácii. Najzaujímavejšia téza v jeho novej knihe Umelá inteligencia a zmysel života je, že mladí ľudia často veria, že sú viac príbuzní so strojmi ako s prírodou. Precht to považuje za problematické, „lebo sme prírode stále vydaní na milosť a nemilosť.“

Čo sa týka korony, predpovedal na jar, že druhý lockdown na jeseň nebude, lebo už ten prvý jarný bol „očividne čiastočne prepálený“. Mýlil sa, to nič, to sme sa mýlili takmer všetci. Keď bol druhý lockdown v dohľade, objavil Precht opäť svoju starú formu. Samozrejme, pozastavenie občianskych práv približne od Dušičiek do Veľkej noci už ani náznakom neprebral, pripravoval už pôdu pre niečo dôležitejšie – klimatický lockdown. Ešte v októbri žiadal: „Na zvládnutie klimatickej krízy potrebujeme štát, ktorý zakazuje, zasahuje, stanovuje jasné limity, určuje kontingenty.“ Štát to ale nerobí, sťažuje sa zelený prorok s prenikavým pohľadom, ani v prieskumoch silní Zelení to už nežiadajú (čo je „ich veľké historické zlyhanie“). A „teraz príde niečo relatívne neškodné. A zrazu je všetko inak! Štát zasahuje, umiestňuje do karantény, ruší podujatia... Zrazu je všetko možné, aj keď hrozba je pomerne malá.“ Precht z toho vyvodí neuspokojivý záver: „Ľudia sa viac boja o svoje životy ako o prežitie ľudstva.“ A toto chce Precht okamžite, minimálne kým napíše ďalšiu knihu, zmeniť. V časoch korony „sme spoznali život, ktorý už nepodliehal diktátu vyššie – rýchlejšie – ďalej“. Na tú skusenosť musíme podľa Prechta nadviazať, aj keď to stojí pracovné miesta. „Skutočnosť, že ľudia prichádzajú o prácu,“ hovorí zástanca bezpodmienečného základného príjmu, „musí stratiť hrôzu.“

To je od veľkých nemeckých mysliteľov všetko. Jasné, že existuje množstvo iných filozofov aj názorov, v nemeckojazyčných médiách ich ale nie je počuť. Nikto z inak tak výrečných intelektuálov sa nezaoberal podstatou fenoménu – ľahkosť, s ktorou európske národy akceptovali dlhé mesiace strávené vo výnimočnom stave. A zároveň rýchlosť, s ktorou si takmer všetky európske vlády zvykli na svoje novonadobudnuté právomoci. S akou samozrejmosťou začali dospelých občanov infantilizovať, vychovávať a trestať. Doteraz neškodní premiéri a ministri dostali chuť.

Tá podstatná debata sa odohráva inde, medzi Ľubľanou a Rímom, medzi 71-ročným Slovincom a 78-ročným Talianom. Slovinský neomarxista Slavoj Žižek (nová kniha: Pandémia!) patrí ako starý diabetik s vysokým tlakom do rizikovej skupiny, netrpezlivo čaká na očkovanie, obdivuje krajiny s najtvrdšími lockdownami ako Austrália, zatiaľ ale sníva o zavedení „komunizmu katastrofy“ (tiež, ako ináč, na prospech klímy). Špecifikum je v jeho optimizme, s ktorým Žižek počas pandémie vidí vznikať „nové putá solidarity“, „nikdy predtým som nepocítil toľko spojenia“. V reálne existujúcom lockdowne pôsobí Žižekova vízia ako číra halucinácia. Kórejsko-nemecký filozof Byung-Chul Han správne poznamenal, že podstata vírusu je, že oddeľuje ľudí od seba, presne to je výsledkom karantény, sebaizolácie a social distancingu.

Odjakživa aktivistický mysliteľ Žižek trvá ale na svojej vidine. Dokonca tvrdí, že rúško, to je nič, lebo „ultimatívne rúško, to je samotná tvár. Naša tvár klame.“

Protipól Žižeka, ktorý povyšuje koronaopatrenia na „dôkaz našej ľudskosti“, je Giorgio Agamben, 78. Talian zo starého benátskeho rodu arménskeho pôvodu, ktorý ako jediný významný filozof súčasnosti do sveta vykrikuje, že to, čo sa deje (napríklad zákaz pohrebov na jar) je pád do barbarstva. Agambenove koronaeseje publikuje v nemeckom preklade švajčiarsky denník Neue Zürcher Zeitung, liberálne noviny, ktoré sa v poslednom čase vrátili k starému liberalizmu. Autor, ktorý napísal aj kratučkú esej o odstúpení nemeckého pápeža (Benedikt XVI. a koniec časov), ostro kritizuje konformizmus katolíckej cirkvi počas pandémie. Agamben odporúča žiť ako ľudia vo stredoveku, ako keby nič nehrozilo, len tak podľa neho zomrieme dôstojným spôsobom.

Jadrom Agambenovho myslenia je už dlhé roky pojem výnimočný stav. V minulosti to občas pôsobilo ako osobná fixácia, napríklad keď objavil v Guantáname snahu o ustálenie výnimočného stavu. Občas pôsobil, že tára do vetra. Až v dobe korony začíname chápať, že Agamben celé tie roky cítil niečo hlbšie a väčšie. Až zamrazí, keď teraz filozof píše: „Súčasný núdzový stav v zdravotníctve možno chápať ako laboratórium, v ktorom sa pripravujú nové politické a sociálne aparáty, ktoré má ľudstvo pred sebou.“

Zápletka je v tom, že teória výnimočného stavu nie je celkom z hlavy najzaujímavejšieho Taliana našich čias, no do veľkej miery od jedného kontroverzného Nemca, ktorý síce ovplyvnil niekoľko generácií pravicových a ľavicových búrlivákov, no v samotnom Nemecku je stále tabu sa k nemu priznať. To tabu je pochopiteľné, dotyčný mysliteľ bol obdivovateľ štruktúry katolíckej cirkvi, odporca liberálnej demokracie, celoživotný antisemita a podporovateľ Hitlera.

Dožil sa 96 rokov, ale žiaľ už nie je za rohom, aby nám vysvetlil, čo sa tu od marca roku 2020 deje. Zomrel v roku 1985, volal sa Carl Schmitt. Tento právnik nepísal ako právnik, ale inscenoval svoje krátke texty poetickými, mýtickými a dramatickými tónmi. Jeho je veta, že „politika je oblasť, kde je iba priateľ a nepriateľ“. Schmitt rád predostrel hlavnú myšlienku textu už v prvej vete. Jedna z tých prvých viet znie: „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“