Ako vnútorne rozdelené Francúzsko smeruje k zásadnej zmene svojho politického poriadku

Francúzske protesty proti skorším odchodom do dôchodku nie sú len sebeckým volaním po čoraz väčších dávkach. Ich účastníci si skôr vybíjajú svoj hnev na vlády, ktoré zlákali voličov, aby súhlasili s trvalou degradáciou kultúry svojej krajiny, postavenia národa a vlastnej sebaúcty. Krajinu podľa všetkého čaká explózia, ktorá môže zmeniť jej povojnový politický poriadok. Píše Christopher Caldwell.

Raz večer, na jar tohto roku, po štyridsiatich deviatich minútach zápasu majstrovského kola ragby vo francúzskom meste Agen zhasli svetlá. Štadión a okolie sa ponorilo do tmy. Hráči sa zrazili na ihrisku. Návštevníci tápali pri východe z toaliet. Pol hodinu svietili na tribúnach obrazovky mobilných telefónov, pretože fanúšikovia sa snažili zistiť, či sa pokazil generátor, alebo či ide o teroristický útok. Zistili, že nejde o obyčajný výpadok prúdu. Elektrina vypadla, pretože ju niekto vypol – konkrétne Všeobecná konfederácia práce (CGT), najradikálnejšia z francúzskych odborových organizácií.

Starosta mesta Agen vyhlásil, že je šokovaný. Keď však CGT oznámila, že zápas sabotovala z hnevu nad tým, že prezident Emmanuel Macron zvýšil vo Francúzsku vek odchodu do dôchodku, fanúšikovia Agenu a susediace okolie štadióna sa v podstate upokojili. Alebo to aspoň povedali v rozhovoroch s novinármi. Štyridsaťpäťročný Macron, ktorý je vo funkcii od roku 2017, má 28-percentný rating podpory obyvateľstva. Ostatní prezidenti klesli nižšie – najmä Macronov socialistický predchodca a mentor François Hollande. Ale z ôsmich mužov, ktorí zastávali tento úrad od 50. rokov minulého storočia, je najvášnivejšie a najčastejšie opovrhovaný Macron.

Vlani, keď sľúbil, že zladí vek odchodu do dôchodku, ktorý bol vo Francúzsku vtedy 62 rokov, s vekom v iných západných krajinách, bol opätovne zvolený. Voliči si to však neželali. Sedemdesiat percent z nich je proti jeho reforme. V parlamentných voľbách, mesiac po opätovnom dosadení Macrona do Elyzejského paláca mu odobrali parlamentnú väčšinu. V marci Národné zhromaždenie odmietlo jeho návrh zákona o zvýšení veku odchodu do dôchodku na 64 rokov.

Macron sa preto uchýlil k povestnému francúzskemu politickému triku. Jeho premiérka Elisabeth Borneová sa odvolala na článok 49.3 ústavy. Tento článok umožňuje prijímať právne predpisy prostredníctvom dekrétu, pokiaľ zhromaždenie nedokáže vytvoriť väčšinu, ktorá by viedla k pádu vlády. Macronovi odporcovia sa pokúsili takúto väčšinu získať, ale ich návrh neuspel o deväť hlasov. V to isté popoludnie, keď sa Macron uchýlil k bodu 49.3, francúzski občania rozzúrene vyšli do ulíc. Odvtedy sa takmer nevrátili domov.

Hoci Macron nikdy nebol mimoriadne populárny, vždy dokázal zmobilizovať vlažnú koalíciu. Umiernení konzervatívci ho majú radi pre spôsob, akým presadzuje (bez toho, aby vždy praktizoval) fiškálnu obozretnosť. Pokrokári amerického typu ho podporujú pre jeho kampane týkajúce sa sexuality, multikulturalizmu a eutanázie. Jeho podpora sa však zrútila.

Problémom nie je reforma ako taká – hoci ju schvaľuje len sedem percent zamestnaných, ale ústavná nehoráznosť jej prijatia bez hlasovania. Teraz sa Macron dostal do konfliktu s pracujúcimi, ktorí sa považujú za chrbtovú kosť krajiny. Štrajkovali smetiari a vodiči autobusov. Zvyčajne podnikateľsky orientovaná CFDT, ďalšia z francúzskych odborových konfederácií, sa prvý raz po desaťročiach spojila s radikálmi z CGT, ktorí znižujú spotrebu elektriny. Poľnohospodári sa zúčastnili na pochodoch.

Samozrejme, Macronova situácia nie je ojedinelá. V každej európskej krajine sú ľudia, ktorí sú nahnevaní na uchvátenie inštitúcií elitami, rozzúrení blokovaním verejných priestorov, zadlžovaním sa počas covidu a znepokojení tým, že sú čoraz hlbšie zaťahovaní do vojny na Ukrajine. Francúzsko je však prvá krajina, ktorá sa dostala do štádia, keď jej vedúci predstavitelia už nedokážu dať dokopy zdroje, ktoré potrebujú na utíšenie voličov. A tak hrozí, že krajina sa stane neovládateľnou.

Jupiter a „Manu“

Francúzska ústava z roku 1958 bola napísaná s ohľadom na generála Charlesa de Gaulla. Mala hrdinovi druhej svetovej vojny poskytnúť priestor na boj proti straníckej korupcii, ktorý by ako prezident potreboval, lebo tá od vojny viac ako desaťročie paralyzovala Francúzsko. Macron nikdy neskrýval svoju fascináciu tým, čo nazýva „jupiterskými“ právomocami gaullistického prezidentstva. Iná otázka je, či je schopný ich vykonávať. Na slávnostnej ceremónii v roku 2018, pri príležitosti de Gaullovho vyhlásenia odporu proti nemeckej invázii v roku 1940, ho usmievavý tínedžer pozdravil ako „Manu“, čo je láskavá prezývka pre Emmanuela.

Macron sa otočil, aby chlapcovi vynadal, že ho neoslovil „Monsieur Le President“. Keď však neskôr v tom istom roku navštívil karibský ostrov Svätý Martin, skutočne bol „Manu“ – objímal spotených domorodcov s holou hruďou na sérii neformálnych fotografií, ktoré viedli istý druh trollov na sociálnych sieťach k tomu, aby sa pousmiali nad Macronovým výstredným vzťahom k ženstvu. (Vyrastal v Amiens, severne od Paríža, a bol učenlivý, literárne založený tínedžer. Je ženatý so svojou o 25 rokov staršou učiteľkou dramatického umenia zo strednej školy, ktorá má už vyše 70 rokov.)

Od svojho prvého príchodu na politickú scénu v roku 2008 sa Macron prezentuje ako takmer karikaturisticky horlivý zástanca voľného trhu a ukazuje, že je ochotný prekročiť ústavné limity, aby svoje želania uskutočnil. Svoju kariéru začal v investičnej banke Rothschild, kde získal skvelú povesť (a viac ako tri milióny dolárov) za pomoc spoločnosti Nestlé pri akvizícii spoločnosti Pfizer.

Mimoriadne nepopulárny socialistický premiér François Hollande priviedol Macrona na palubu ako dynamického mladého ministra hospodárstva, ktorý by mohol Hollandovi pomôcť zlepšiť jeho katastrofálne vzťahy s podnikateľmi. Macron vymyslel súbor deregulačných reforiem (najmä zavedenie nedeľného nakupovania), ktoré sa začali nazývať „Macronov zákon“. Verejnosť, a dokonca aj väčšina jeho kolegov socialistov, ho nenávidela. Vláda ho však uzákonila dekrétom, pričom sa odvolala na článok 49.3. Vina sa nalepila na Hollanda. Jeho politická kariéra neprežila päť rokov zlého vládnutia. Neprežila ich ani storočná Socialistická strana.

Macron z toho profitoval. Ukázalo sa, že je kľúčovou postavou straníckych dejín svojej krajiny: ako prvý pochopil, že tvrdenie Socialistickej strany, že je orgánom „ľavého stredu“, je iba samoľúbou lžou. Jadro strany netvorila ani stará robotnícka trieda, ani nové sociálne hnutia, ale zbohatlíci z technologickej a finančnej ekonomiky informačného veku a skromnejšie situovaní ľudia, ktorí pre nich pracovali. Macron ich prakticky všetkých nalákal do novej strany s názvom En Marche. (Teraz sa volá Renaissance.)

Aj keď väčšina víťazov technologickej ekonomiky boli verní socialisti, na čele starej gaullistickej strany Les Républicains bolo veľa ľudí ako Macron. Macron nebol prvý socialista, ktorý sľuboval progresívny sociálny program, ale bol prvý, kto vylúčil akékoľvek prerozdeľovanie príjmov. Dokonca zrušil socialistami obľúbenú daň z bohatstva. A tak sa na národnej úrovni veľká časť vedenia Les Républicains tiež začlenila do Macronovho projektu. Zdalo sa, že Les Républicains, stranu De Gaulla, Chiraca a Sarkozyho, postihla len smola, keď škandál v roku 2017 zmaril ich prezidentské šance.

François Fillon, v mnohých ohľadoch vysnívaný kandidát schopný zjednotiť katolíkov, ktorí sú proti homosexuálnym manželstvám, popri modernizujúcich podnikateľoch, bol odhalený, že zaplatil svojej manželke viac ako pol milióna za pracovnú pozíciu „v neprítomnosti“ v národnom zhromaždení. V roku 2022 sa však gaullisti úplne zrútili. Ich kandidátka, podnikateľka Valérie Pécresseová, skončila piata so ziskom 4,8 percenta hlasov. Strana, ktorá šesť desaťročí dominovala francúzskej politike, sa zrazu stala okrajovou silou, ktorá nedokáže dosiahnuť ani päťpercentnú hranicu na preplatenie nákladov na kampaň.

Hoci Macron pred kandidatúrou na prezidenta nikdy nekandidoval, v rokoch 2017 aj 2022 získal v prvom kole približne štvrtinu hlasov. V oboch prípadoch v druhom kole s prehľadom zvíťazil nad nacionalistkou Marine Le Penovou. Jeho náskok sa však zúžil. Le Penová vlani v druhom kole získala 42 percent hlasov.

„Naše elity už nevytvárajú politiku,“ sťažoval sa politický esejista Christophe Guilluy v rozhovore na jar tohto roku. „Prispôsobujú francúzsky trh globálnemu trhu.“ Macronove výpožičky z americkej obchodnej kultúry sa nestretli s dobrým ohlasom. Krátko pred jeho predvolebnou kampaňou v roku 2022 odhalilo senátne vyšetrovanie, že Macronova vláda zaplatila spoločnosti McKinsey a ďalším prevažne americkým poradenským spoločnostiam za predchádzajúci rok 950 miliónov dolárov – od Macronovho nástupu do funkcie sa ich objem zdvojnásobil.

Desiatky miliónov vyplatených konzultantom, ktorí navrhli francúzsku politiku pre COVID-19, boli obzvlášť nepríjemné. Po prvé preto, že francúzske lockdowny patrili k najdrakonickejším na Západe. Niekedy mali obyvatelia mesta zakázané opustiť svoje byty s výnimkou nákupu potravín. Po druhé preto, že francúzska politika voči pandémii COVID-19 bola v niektorých ohľadoch viditeľne neúspešná: Čína, Rusko, India, Spojené štáty a (v spolupráci) Nemecko, Švédsko a Spojené kráľovstvo dokázali vyvinúť účinné vakcíny proti vírusu. Spomedzi veľkých západných krajín, ktoré spustili projekty vakcín, bolo jediným nápadným neúspechom Francúzsko, ktoré výskum zverilo svojmu kedysi prestížnemu Pasteurovmu inštitútu.

Dá sa povedať, že Macronove navrhované dôchodkové reformy sú nevyhnutné. Podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj tvoria dôchodky vo Francúzsku 14 percent HDP, čo je takmer najviac na svete a približne dvakrát viac ako vo väčšine bohatých krajín. (USA sú na úrovni sedem percent.) Francúzsko je politicky najaktívnejším členom Európskej únie, ale jeho schopnosť zotrvať v spoločnej mene EÚ závisí od toho, či sa vyrovná fiškálnej disciplíne svojich susedov.

V poslednom čase neboli ukazovatele dobré. Koncom apríla agentúra Fitch znížila úverový rating Francúzska z AA na AA-, pričom sa odvolávala na nezvyčajne vysoký deficit (päť percent), nezvyčajne vysoký dlh (112 percent) a indexáciu štedrých dôchodkov podľa inflácie. (Pokiaľ ide o tieto parametre dlhu a deficitu, bilancia Francúzska je takmer rovnaká ako bilancia Spojených štátov. Tie trpia svojou rozhadzovačnosťou menej len preto, že majú – zatiaľ – svetovú rezervnú menu.)

Macron sa k reforme veku odchodu do dôchodku vyjadril unáhlene. Uviedol sumu 10 miliárd dolárov úspor, ale bez uvedenia podrobností – a tieto úspory sa zdajú mizivé v kontraste so sumami, ktoré vláda rozhadzuje na pokračovanie vojny na Ukrajine, na prekonanie krízy COVID-19 a na zvládnutie bezprecedentného prílevu nelegálnej imigrácie z Afriky. Macronova dôchodková reforma sa teda zahalila do iných sťažností. Je výrazom hlbších francúzskych nálad.

Nad rámec ich možností

Dôkazy tejto zmeny nálady môžete vidieť v každodennom živote. V 10. parížskom obvode, na kopci od kostola Notre-Dame-de-Lorette je malá kaviareň v americkom štýle s niekoľkými stolíkmi. Ak by ste si v jedno rušné ráno začiatkom apríla sadli k jednému z nich, videli by ste asi osem ľudí stáť v rade na kávu a zákusky so sebou. Vošiel tam Afričan v otrhanej teplákovej súprave, naklonil sa cez pult vedľa ženy na začiatku radu a spýtal sa baristu: „Tu me donnes un verre d’eau? Môžete mi dať pohár vody?“

Bolo to neslušné a chlapík bol hlučný, ale aspoň veselý. Na situácii nebolo nič hrozivé. Barista sa otočil, v polovici objednávky iného zákazníka, nalial chlapíkovi z kohútika pohár vody a podal mu ho cez pult.

Afričan v stoji hlasno vypil nápoj. S cinknutím položil pohár na pult. Potom sa otočil k stojacej žene, ktorá čakala na objednané latte a jedla croissant. „Tu me donnes un p’tit bout?“ spýtal sa. „Môžete mi dať malý kúsok?“ Všetci v kaviarni sa na neho neveriacky pozreli. Žena ukázala na seba s otázkou: ja? Prikývol, že áno.

V Spojených štátoch je to okamih, keď majiteľ kaviarne, ak je zákazník konfliktný, vykríkne na votrelca a povie mu, aby prestal obťažovať. Ak je nekonfliktný, zavolá políciu. Francúzsko však takto nefunguje. Dáma je odkázaná sama na seba. Roztrhne svoj croissant na dve polovice a dá mu polovicu, práve keď jej prinesú kávu. Ak majiteľ toho chlapa nevyhodí, čo iné môže urobiť ona? Keď sa dáma pohne k dverám, chlapík ju predbehne a zdvorilo jej podrží dvere, nie nejako podriadene, ale akoby ich teraz spájalo puto, akoby boli pár.

Viaceré veci sa spájajú a spôsobujú, že Francúzi sú z prisťahovalectva rozhodne znepokojení. Počet obyvateľov Afriky sa v nasledujúcej generácii zdvojnásobí na 2,5 miliardy. To je o miliardu viac ľudí, ako bol kontinent doteraz schopný uživiť. Veľká časť Afriky je frankofónna. Francúzi predpokladajú, že Malijčan, ktorý vystúpi z motorového člna pašeráka na breh v južnom Taliansku, bude menej ochotný odovzdať sa do rúk kalábrijských pestovateľov paradajok, než aby hľadal bratskú pomoc u malijskej diaspóry, ktorej počet v bohatých mestách Francúzska dosahuje státisíce. Do tejto rastúcej 68-miliónovej krajiny s klesajúcim počtom pôvodných obyvateľov, prichádzajú každý rok státisíce prisťahovalcov, z ktorých 41 percent tvoria Afričania. Ako sa tento ruch rieši, kto odpovedá na volania námornej záchrannej služby, kde sa môžu žiadatelia o azyl vylodiť – tieto otázky sa stali významným zdrojom diplomatického napätia medzi Talianskom a Francúzskom.

Po rokoch, keď oficiálni apologéti bagatelizovali prisťahovalectvo, si Francúzi uvedomujú, ako veľmi masová migrácia zmenila krajinu. Správa, ktorú koncom marca zverejnil Národný inštitút štatistiky a ekonomických štúdií, odhalila, že tretina obyvateľov Francúzska má v súčasnosti „väzbu“ na prisťahovalectvo, čo znamená, že sú buď prisťahovalci, alebo deti či vnuci prisťahovalcov. Denník Le Figaro píše o „ultranásilí“ prisťahovaleckých gangov v Marseille. Zdá sa, že to nesúvisí s Macronovou dôchodkovou reformou, ale mnohí protestujúci na to upozorňujú. Vnímajú, že prichádzajú o dva roky dôchodku nie preto, že samotný systém je nefunkčný, ale preto, že národ premrhal zdroje na nesprávne veci – napríklad na to, aby prisťahovalcom poskytol prijatie nad rámec svojich možností.

Francúzsko sa pokúsilo ušetriť inde. Počas studenej vojny bola krajina úplne suverénna a vojensky impozantná, jej sila sa opierala o všeobecnú mužskú brannú povinnosť, vlastné nezávislé jadrové hrozby a ostražitosť voči obom veľmociam. Ešte na prelome storočí, na začiatku vlády Georgea W. Busha, hovoril minister zahraničných vecí Hubert Védrine o „pákach Francúzska“. Časy sa zmenili. Prezident Jacques Chirac v roku 2001 ukončil brannú povinnosť. Prezident Macron investoval väčšinu svojej energie do budovania zahraničnopolitických väzieb s Európskou úniou, ktorá je geostrategicky nevýrazná. A predovšetkým konanie Francúzska vo vojne v Iraku pred dvomi desaťročiami prinieslo nezamýšľané dôsledky.

V roku 2003 Francúzsko a Nemecko spôsobili rozkol v západnej aliancii tým, že sa rozhodli nezúčastniť v americkej vojne proti Iraku. Na najjednoduchšej úrovni mali pravdu. Irak nebol vojnou, v ktorej by mal Západ bojovať. Ale to nebolo všetko. Irak by bol pre Západ školou vojny v nasledujúcej generácii. Spojené štáty z nej vyšli technicky vyspelejšie. Francúzsko z toho vyšlo spokojné, s pocitom, že jeho zdroje na boj proti vojne by sa dali lepšie rozdeliť inde – napríklad v dôchodkovom systéme. Krajina sa stala čiernym pasažierom. Vždy mala v úmysle dať sa vojensky dokopy, ale nikdy na to nebol ten správny čas, nikdy na to neboli peniaze a táto nebojovnosť priniesla krajine takú prestíž.

Ironickým výsledkom je, že keď Rusko začiatkom roka 2022 napadlo Ukrajinu, Francúzsko a Nemecko zistili, že ich závislosť od americkej obrany je ponižujúca a že Bidenova administratíva sa vôbec nehanbí im rozkazovať. Dnes, hoci Macron často hovorí o „strategickej autonómii“, je Francúzsko vazalom Spojených štátov viac než kedykoľvek od druhej svetovej vojny. Vedomie Francúzska o svojej žiarivosti na svetovej scéne sa nezvýšilo ani vtedy, keď úrad britského kráľa Karola III., znepokojený verejnými nepokojmi okolo Macronovej dôchodkovej reformy, zrušil prvú kráľovu zahraničnú cestu naplánovanú do Francúzska a namiesto toho ho poslal do Nemecka.

Manu Militari

Protesty proti skorším odchodom do dôchodku teda nie sú len sebeckým volaním po väčších a väčších dávkach. Účastníci pochodu si vybíjajú svoj hnev na vlády, ktoré zlákali voličov, aby súhlasili s trvalou degradáciou kultúry svojej krajiny, postavenia národa a vlastnej sebaúcty. Verejnosť je o to viac rozzúrená, že si za to môže sama. Ak je dlhý a dobre platený dôchodok to jediné, čím sa Francúzi môžu pochváliť za to, že sa vzdali veľkej časti niečoho, čo ich veľký národ reprezentoval, potom musí byť dlhý a dobre platený dôchodok perlou, ktorá má nevyčísliteľnú hodnotu.

Istý druh dôverčivých amerických progresívcov pomohol rozšíriť legendu o francúzskom súcitnom a kvalitnom sociálnom štáte po celom svete. Pripomeňme si vychvaľovaný dokumentárny film Michaela Moora Sicko, ktorý prišiel do amerických kín v roku 2007 a presadzoval národné zdravotné poistenie tri roky pred prijatím Obamacare. Sicko (výkonný producent: Harvey Weinstein) bol vzrušujúcou výzvou na manažérsku etiku a slušnosť, ktorá vykresľovala francúzsky sociálny systém ako cieľ, ku ktorému by sa mala americká spoločnosť približovať. V jednom momente si Moore sadol v romantickej reštaurácii so skupinou amerických emigrantov a začal im klásť otázky:

„Koľko je teda týždňov platenej dovolenky…“
„Minimálne päť týždňov.“
„Päť týždňov?“
„Minimálne päť týždňov.“
„…pokiaľ teda nepracujete pre veľkú spoločnosť a nedostanete niekedy osem, desať týždňov…“
„…pamätajúc na to, že existuje 35-hodinový týždeň.“
„Miera produktivity je tu taká vysoká.“
„Áno, čítal som, že je vyššia ako v Spojených štátoch.“
„Ľudia sú šťastní!“
„Áno, sú uvoľnení!“

Tento legendárny francúzsky sociálny systém sa rozpadal aj v čase, keď Moorovi priatelia o ňom spievali chválospevy. Dávky boli odoberané jedna po druhej, pretože sa znižovali rozpočty. Od jedného konca Francúzska po druhý sú stredne veľké mestá, v ktorých chýbajú nemocnice alebo dokonca kliniky.

Christophe Guilluy v poltucte prenikavých kníh poukázal na to, ako vznikli sociálne problémy Francúzska v 21. storočí. Príbeh je podobný príbehu Spojených štátov. Ekonomika služieb v oblasti špičkových technológií, ktorá vznikla v poslednom štvrťstoročí priniesla, najmä približne v dvoch desiatkach kozmopolitných miest, mimoriadne príležitosti pre „symbolických analytikov“. Tak Robert Reich z Kalifornskej univerzity v Berkeley nazýva tých, ktorí ju riadia: investorov hedžových fondov, televíznych producentov, patentových právnikov. Dobre funguje aj pre väčšinou prisťahovaleckých robotníkov, ktorí vykonávajú nekvalifikované práce – záhradníci, upratovačky, opatrovateľky –, a to vytvára optickú ilúziu, že systém je rovnostárskejší, než je.

Jediné, čo systém nepotrebuje, je dobre platená nižšia stredná trieda. Guilluy to ilustruje na mestských trhoch s bývaním. „Malebné“ štvrte robotníckej triedy v Paríži obsadili manažéri – takže domáci sú cenovo vylúčení. Rozsiahle verejné bývanie vo Francúzsku obsadili migranti zo severnej Afriky – takže pôvodní obyvatelia sú vylúčení z dôvodu kultúry.

Ľudia, ktorí boli pred 50 rokmi považovaní za „obyčajných“ Francúzov, si už nemôžu dovoliť žiť vo francúzskych mestách. Boli vyhnaní do toho, čo Guilluy nazýva „la France périphérique“, kde ľudia žijú životom, ktorý by mnohí Američania poznali z vlastných predmestí. Zvyčajne nie doslova v zapadákove, ale mimo pohodlnej dochádzkovej vzdialenosti do niektorého z tých dvoch desiatok elegantných miest, je periférne Francúzsko miestom, kde ľudia nakupujú vo veľkých obchodoch, jedia v reťazcoch reštaurácií a sú sú úplne závislí od automobilov, ktoré im zabezpečujú živobytie a nezávislosť.

Prevažne français de souche („starí Francúzi“) – čo je eufemizmus pre „bielych“ – sú najväčším súdržným volebným blokom v krajine. Guilluy si myslí, že tvoria väčšinu. Celá francúzska politika sa dnes točí okolo toho, ako im zabrániť, aby sa vzbúrili a obrátili krajinu naruby.

Celá francúzska politika sa teraz točí okolo zabránenia nižšej strednej triede v začiatku vzbury

Macron sa nemusel veľmi obávať, pretože ich preferovanou stranou bolo skôr Národné zhromaždenie (RN) Marine Le Penovej. Strana, ktorú ako Národný front založil Le Penovej otec Jean-Marie, sa kedysi zasadzovala za francúzsku vládu nad Alžírskom a tvrdý protiimigračný postoj doma. RN sa často portrétne označuje za hlas z temnej minulosti francúzskej pravice a kolaborácie počas druhej svetovej vojny. V roku 1995 to tak možno bolo, ale teraz, keď sa najmladší účastníci druhej svetovej vojny blížia k veku 100 rokov, je to nespravodlivé.

Macron napriek tomu naďalej ťaží z celého slovníka „obrany demokracie“ a „obhajoby republikánskych hodnôt“. RN, stranu tretiny krajiny, oslabil cordon sanitaire, kampaň zameraná na nátlak a zahanbenie stredopravých strán v krajine, aby Le Penovú vylúčili zo svojich koalícií.

Ale Le Penová z toho teraz môže profitovať. V čase rastúcej netrpezlivosti s vládnou elitou môže byť vylúčenie z mocenských kruhov kreditom. A Macron svojím spôsobom trpí výhodami, ktoré mu priniesol cordon sanitaire. Lojalita jeho voličov je mimoriadne slabá. V druhom kole volieb v roku 2022 získal 58 percent hlasov, ale len menšina jeho voličov má skutočne pocit, že hlasovala zaňho, a nie proti Le Penovej.

Aj keď sú vylúčení z celoštátnej politiky, periférni voliči Francúzska v roku 2018 takmer položili systém na kolená. Macron, ktorý sa obával znečistenia dusíkom, vyzval na zvýšenie dane z nafty (ktorú spaľuje mnoho francúzskych áut) o 34 centov za galón a na zavedenie rýchlostného limitu 80 kilometrov za hodinu. Treba poznamenať, že vo Francúzsku je veľmi málo skepticizmu v súvislosti s globálnym otepľovaním – ale je tam veľa skepticizmu v súvislosti s tým, že plány vymyslené v 7. obvode na „záchranu planéty“ by mala zaplatiť od automobilov závislá vidiecka robotnícka trieda.

Títo robotníci oblečení v „žltých vestách“ (gilets jaunes), ktoré sú štandardnou núdzovou výbavou každého automobilu, začali zastavovať dopravu pri rotopedoch a vysvetľovať motoristom svoje sťažnosti. Čoskoro zmobilizovali väčšinu krajiny. V mestách sa ich zišli státisíce. Podobne ako účastníci pochodu pri rozpade východného Nemecka, ktorí skandovali „My sme ľud“, nemali žiadne revolučné požiadavky okrem toho, aby si vláda všimla ich existenciu. Spievali:

Tu sme! Tu sme!
Či sa vám to páči, alebo nie, Macron,
tu sme!
Za sebaúctu pracujúcich
a celý svet chrániť.
Či sa vám to páči, alebo nie, Macron,
sme tu!

Macron sotva prežil gilets jaunes. Stiahol daň z nafty. Presvedčil francúzsku verejnosť, aby sa zúčastnila na takzvanej „veľkej diskusii“ o „energetickej transformácii“ a ďalších naliehavých problémoch, ktoré sú naliehavé pre neho, nie pre nich. To na niekoľko rozhodujúcich týždňov odvrátilo hnev verejnosti. Tento trik sa nedá zahrať dvakrát. Protestujúci si práve začali uvedomovať, že boli oklamaní, keď udrel COVID-19.

A Macron ukázal, že je schopný brutálnej prísnosti. Keď sa k masovým demonštráciám pridala mestská mládež a začala demolovať francúzske centrá, Macron zvalil vinu na celé hnutie gilets jaunes. Na potlačenie protestujúcich bola zriadená nová polovojenská jednotka na boj proti nepokojom s názvom Brav-M. Dnes sú čiernoodenci a ťažko ozbrojení neustále prítomní na zhromaždeniach proti Macronovej dôchodkovej reforme.

Demonštrácie žltých viest boli policajne strážené dostatočne agresívne na to, aby vyvolali vyšetrovanie OSN, najmä v súvislosti s používaním „bleskových guliek“ LBD40 – vo väčšine európskych krajín nezákonných –, ktoré údajne viedli k oslepeniu desiatok protestujúcich. Na environmentálnej demonštrácii pri La Rochelle v marci tohto roku polícia vystrelila 4 000 omračujúcich granátov na zelených radikálov, z ktorých dvaja boli ťažko zranení. Na jedenásty deň protestov proti Macronovi bolo zmobilizovaných 13 000 policajtov. Humoristické noviny Le Canard enchaîné prezývajú Macrona „Manu Militari“.

Dnešné protesty nadväzujú na predchádzajúce povstanie žltých viest s tým rozdielom, že problémy okrajových častí Francúzska sa v niektorých ohľadoch ešte vyhrotili. Ceny potravín sa za posledný rok zvýšili o 16 percent. Cena nafty, ktorá v čase protestov žltých viest predstavovala 6,00 dolárov za galón, sa v poslednom čase vyšplhala až na 8,75 dolára a teraz je na úrovni 7,30 dolára.

To znamená, že francúzski pracujúci dnes platia za prevádzku svojich áut oveľa viac, ako by platili, aj keby vstúpila do platnosti daň z nafty, ktorá vyvolala povstanie v roku 2018. Viaceré centrálne mestá sa stali „nízkoemisnými zónami“ (ZFE), ktoré zakazujú používanie starších áut spaľujúcich naftu. Ak ste dostatočne bohatí na to, aby ste si kúpili novú Teslu, môžete cestovať kamkoľvek vo Francúzsku. Ak jazdíte na 12 rokov starej kraksni, veľké časti krajiny – tam, kde sú peniaze –, sú pre vás neprístupné.

Po odchode do dôchodku potopa

Podobne ako Spojené štáty, aj Francúzsko je svedkom dôsledkov prevratu v straníckom systéme, ku ktorému došlo v polovici minulého desaťročia. Treba však mať na pamäti niekoľko francúzskych zvláštností. Zatiaľ čo v Spojených štátoch došlo k transformácii Republikánskej strany na populistickejšiu a nacionalistickejšiu formáciu, Francúzsko už takúto stranu malo – Národný front, dnes známy ako Národné zhromaždenie. Les Républicains, ktorá bola pre francúzsku politiku v ére Jacquesa Chiraca a Nicholasa Sarkozyho tým, čím boli republikáni v ére Georgea H. W. a Georgea W. Busha, sa teda nepremenila – bola nahradená.

Časť Socialistickej strany, ktorá sa stala chrbtovou kosťou Macronovej strany Renesancia, je pritom ako tá časť Demokratickej strany, ktorá podporila Joea Bidena. Je to nejasne progresívna sila a zodpovedá sa progresívnemu establišmentu. Nie je však dostatočne progresívna pre radikálov strany, ekvivalent Alexandrie Ocasio-Cortezovej (ktorú francúzska ľavica uctieva) a jej „skupiny“.

Takže najprogresívnejšie dve tretiny toho, čo kedysi tvorilo Socialistickú stranu, teraz zo strany úplne vypadli. V roku 2017 bola úplne dezorganizovaná a ignorovaná, ale v roku 2022 sa zjednotila za Novú ekologickú a sociálnu ľudovú úniu (NUPES), ktorú vedie Jean-Luc Mélenchon. Teraz je to skutočná sila.

Podobne ako americký systém, aj francúzsky systém odmeňuje konsolidáciu strán. Prirodzene sa prikláňa k systému dvoch strán, ale zatiaľ má tri, pričom každá strana má takmer presne tretinu voličov:

• na čele s Macronom stojí progresívny kapitalistický blok (33 percent), ktorý zahŕňa jeho vlastnú stranu Renaissance (27,9 percenta hlasov v prvom kole posledných prezidentských volieb) a stranu Républicains z čias Valérie Pécresse (4,8 percenta),

• je tu nacionalistický blok (30 percent) vedený Marine Le Penovou, ktorý zahŕňa Národné zhromaždenie (23,2 percenta) a potenciálne aj Reconquest, stranu konzervatívneho experta Erica Zemmoura (7,1 percenta) – ale len potenciálne, pretože Zemmour prináša voči Le Penovej zášť, ktorá sa nezmenšila, čo dokazuje aj jeho nedávno vydaná kniha memoárov Je n’ai pas dit mon dernier mot (Neskončil som),

• nakoniec je tu radikálny progresívny blok (27 percent), ktorý sa zameriava na životné prostredie a politiku identity, ten vedie Jean-Luc Mélenchon (22 percent), ku ktorému sa pridali Zelení, ktorí podporili Yannicka Jadota (4,6 percenta).

Francúzska politika vyzerá takto preto, lebo sa v posledných rokoch vyvíjalo jej obyvateľstvo. Antropológ Emmanuel Todd v jednom rozhovore z jari tohto roku poskytol najstručnejší opis: vďaka bojom o dôchodky sa Macronova podpora zúžila na tých, ktorí nemajú o reformy žiadny záujem – najmä na bohatých a už dôchodcov. Mélenchon je kandidátom mladých ľudí a vzdelaných pracujúcich – inými slovami, vyššej strednej triedy. Le Penová je kandidátkou vidieka a menej vzdelaných pracovníkov – inými slovami, nižšej strednej triedy. Imigrácia je podľa Todda otázkou, ktorá oddeľuje Le Penovej ľudí od Mélenchona, a neschopnosť oboch strán dosiahnuť v tejto otázke aspoň hrubý konsenzus je dôvodom, prečo sa Macronovi zatiaľ podarilo zvíťaziť.

Olivier Besancenot – zanietený ľavičiar, bývalý prezidentský kandidát, zakladateľ Novej antikapitalistickej strany, podporovateľ Mélenchonovej NUPES v posledných voľbách – stál 28. marca vo dverách na zhromaždení proti Macronovej reforme. Na otázku, či je spokojný s výsledkami protestu, Besancenot odpovedal, že nebude spokojný s ničím, kým Macronova reforma nebude stiahnutá. Nuž, znamenalo to teda, že sa spojí s Marine Le Penovou, aby ju zvrátil?

„Nikdy,“ odpovedal Besancenot. „Radšej by som zomrel.“ „To je hranica pre ľudí ako on,“ povedala jedna z demonštrantiek proti Macronovi. „Pre mňa je to ich obmedzenie.“  

Le Penová postupuje opačne. „Ak je zákon dobrý pre francúzsky ľud,“ povedala v rozhovore o týždeň neskôr, „budeme zaň hlasovať bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza.“ A francúzskej verejnosti sa to zrejme páči. Koncom marca, po prvej vlne protestov, francúzski voliči povedali prieskumnej agentúre Ifop, že ak by mali možnosť, hlasovali by za to, aby sa Marine Le Penová stala ich prezidentkou.

Je to jedno z najväčších prekvapení tohto búrlivého politického obdobia. Terajšia situácia však môže byť len dočasná. Francúzsko má tri ideologické prúdy v ústavnom poriadku, ktorý môže prijať len dva. Zdá sa, že dôjde k určitému spojeniu. Potom dôjde k explózii. A potom sa politický poriadok, ktorý prevláda od konca druhej svetovej vojny, môže zmeniť na niečo úplne iné.

Článok pôvodne vyšiel v periodiku Claremont Review of Books. Všetky práva vyhradené.