Navzdory stereotypom nešlo o dôsledok hodín náboženstva. Chodil som na cirkevnú strednú školu a nepamätám sa, že by nás ani relatívne najprísnejšie rehoľníčky učili o gejoch čokoľvek negatívne. 

Zatajiť v čase dospievania homosexuálnu orientáciu je náročné. Ako mnohí gejovia a mnohé lesby vedia, keď sa o tom rovesníci dozvedia, alebo majú len podozrenie, nastáva zosmiešňovanie, urážky alebo vyhrážky. Keď človeka začnú spolužiaci, s ktorými mal doteraz dobrý vzťah, zahŕňať posmechom, urážkami a ohováraním, vyvoláva to chaos. Nastáva zmätok v pocitoch a vlastnej identite či vo vzťahoch k ostatným. Jeden bývalý blízky priateľ sa tvári, že ťa nepozná, ďalší si odpľúva, keď ťa vidí, a tak ďalej. Aj toto malo veľký vplyv na moju vieru, že homosexualita je nemorálna a prehĺbilo to moje problémy s vnímaním svojho tela.

Negatívne postoje ku gejom, ktoré súviseli s mojou budúcou snahou o zmenu pohlavia, boli ovplyvnené aj médiami. Tie často zobrazovali pochody hrdosti, kde sa gejovia, fetišisti a exhibicionosti prezentovali podivným oblečením a poburujúcim správaním. Podobne ako mnohí ďalší homosexuáli, ani ja som sa s takým správaním neidentifikoval. To mi ostalo dodnes. 

Podobné zábery v médiách umocňovali moje vnímanie homosexuality ako zvláštnej, odpudivej a spojenej s psychickými chorobami. Nevedel som, že mnohí gejovia v skutočnosti žijú obyčajným životom a nie sú súčasťou klubovej, exhibicionistickej, pochodujúcej subkultúry.

Bohužiaľ, homosexuálna subkultúra spolu s médiami hlavného prúdu stále propaguje stereotyp o gejoch ako o vulgárnych ľuďoch, ktorí okázalo dávajú najavo svoju sexualitu. Ako dieťa a neskôr tínedžer som si myslel, že tento provokatívno-agresívny životný štýl je pre gejov štandardom, z čoho sa stal ďalší dôvod popierania mojej orientácie. 

Prvý kontakt s transsexualitou

Keď som mal trinásť rokov a riešil som dilemu svojej orientácie, nemožnosti mať vzťah a silnejúcu nespokojnosť s vlastným telom, natrafil som v poľskej televízii na tolkšou, v ktorej ako hostia vystupovali transsexuáli. 

Išlo o prvý kontakt s touto témou. Začal som si na internete hľadať informácie a narazil som na online fórum pre transsexuálov. Vzápätí sa so mnou skontaktoval jeden z používateľov, 40-ročný transsexuálny muž. Pre účely tohto článku ho budem volať Eva. Naša komunikácia sa rýchlo presunula do četu. Tam som sa Eve zveroval s mojimi problémami s identitou, orientáciou, emóciami, školou a podobne. Už počas prvých štádií našej online známosti ma transsexuál presvedčil, aby som o sebe hovoril v ženskom rode. Presviedčal ma, že by som sa „nemal báť" písať „ako dievča". Neskôr sa pokúšal presvedčiť ma, aby som nosil dievčenské oblečenie, nanášal si mejkap a maľoval si nechty. 

Eva, rovnako ako mnohí ďalší transľudia, ktorých som neskôr spoznal, nenávidel gejov. Tento transsexuál absolútne neznášal homosexualitu, čo mi aj mnohokrát napísal do četu. Kritizoval ju, zosmiešňoval, odsudzoval, démonizoval. Aj on mi teda potvrdil môj dojem, že gejovia sú zlí ľudia. 

Keď som mal 14, prišla s Evou reč na blokátory puberty. Transsexuál mi ponúkol, že mi pošle Androcur. Je to liek na predpis – cyproterónacetát s antiandrogénnou aktivitou (inhibuje testosterón). Tento blokátor puberty má mnohé vedľajšie účinky, z ktorých niektoré označuje príbalový leták za „bežné". Patria medzi ne: „toxické poškodenie pečene vrátane žltačky, hepatitídy, zlyhania pečene", „depresívne nálady", „gynekomastia", „únava", „návaly horúčavy", „benígne nádory mozgu (meningiómy)", „benígne a malígne nádory pečene", „tromboembolické poruchy" a „osteoporóza“.

Asi o šesť mesiacov neskôr som Eve napísal, že ma bolí brucho pod rebrami na pravej strane. Povedala mi, že mi zabudla poradiť užívať „ochranný" liek na pečeň (so silymarinom), ktorý sa dá kúpiť bez predpisu. 

Keď som mal 18 rokov, odmerali mi lekári hustotu kostí. Výsledky ukázali pokročilú osteoporózu. (Z-skóre: -2.8). Lekár, ktorý interpretoval výsledky testov, mi prezradil, že v porovnaní s bežným človekom v mojom veku mám o štvrtinu kostnej hmoty menej. 

Riedke kosti mi ostali aj po ukončení hormonálnej liečby. Opakovaný test po 10 rokoch (v 2022 – niekoľko rokov po mojom návrate k pôvodnému pohlaviu) ukázal osteopéniu. A to aj napriek tomu, že som dodržiaval diétu, dopĺňal som vitamín D a viedol som aktívny životný štýl. 

Menej ako rok po tom, čo som začal užívať blokátory puberty, keď som mal 15 rokov, mi transsexuál menom Eva začal posielať estrogén na predpis. Pred rodičmi som to tajil. Dalo by sa povedať, že som začal skutočnú hormonálnu zmenu pohlavia. Neblokoval som len svoj testosterón, ale užíval som aj derivatív estradiolu. 

Zároveň som pociťoval čoraz väčší diskomfort a frustráciu, keď sa o mne niekto vyjadril v mužskom rode, alebo keď som sa musel obliecť do typicky mužských šiat. Cítil som obrovskú averziu k vlastnému telu a jeho mužským rysom, ktorá sa prejavovala až znechutením a hanbou. Eva, fóra a portály pre transľudí, ako aj informácie od transsexuálnych aktivistov posilňovali môj pocit odcudzenia a tlačili ma do ďalších krokov v rámci zmeny pohlavia. Podobalo sa to na členov sekty, ktorí povzbudzujú nováčika k čoraz radikálnejším obetiam. 

Keby sa ma vtedy niekto opýtal, či som rád, že „mením pohlavie", nielenže by som to potvrdil, ale bol by som veľmi presvedčivý. Trpel som v tom čase kognitívnou disonanciou. Napriek tomu, že som sa cítil hrozne, som mal dojem, že idem správnym smerom, že mi zmena pohlavia pomáha.

Čím horšie som znášal svoju existenciu ako (trans) „žena", tým viac som túto skutočnosť popieral a sám pre seba ospravedlňoval fakt, že v tom šialenstve pokračujem. Ďalšími zdrojmi, ktoré ma utvrdzovali v myšlienke, že idem správnym smerom, boli Eva ako aj nepravdy z pera transaktivistov, pod ktoré sa podpisovali sexuológovia, psychológovia a psychiatri. 

Štyridsaťročný transsexuál teda vmanipuloval moje 14-ročné ja do používania ženského rodu a zmiatol moju vyvíjajúcu sa myseľ. Ako som spomínal, presviedčal ma používať mejkap a obliekať sa ako dievča. Nevybral som si obzvlášť ženské odevy. Nosil som skôr voľnejšie oblečenie, ale aj tak išlo o ženské tričká alebo nohavice. Transsexuál Eva ma za to pravidelne napomínal. Mal som sa podľa neho obliekať ženskejšie. Niekoľkokrát mi povedal, že by som mal nosiť vysoké opätky, sukne, šaty, a podobne. Ale mne sa do toho nechcelo, preto som mal často pocit, že sa mu musím ospravedlňovať. Chvíľu som experimentoval s mejkapom, ale neskôr som na väčšinu typicky ženských úprav vzhľadu rezignoval. No nevidel som súvislosť s tým, že by zmena pohlavia pre mňa nebola vhodná. Zdalo sa mi to originálne a pohodlné. Nakoniec, v tom čase sa veľa písalo a hovorilo o „mužných", „silných" a „schopných" ženách. Myslel som si, že som jednou z nich. 

Diagnóza transsexuality

Paralelne s vyššie opísaným som začal chodiť na diagnostické návštevy v sexuologicko-psychologickej klinike v meste Poznań. Viedol ju renomovaný profesor, ktorého neskôr, za veľkej pozornosti médií, odsúdili za sexuálne zneužívanie svojich pacientov. Tento súdny proces prebehol až po mojom kontakte s ním. Zároveň sa väčšina mojich konzultácií konala s jeho zamestnankyňou, ktorá so mnou spravila klinický rozhovor a diagnostické testy. 

Presne si nepamätám, ako dlho trvalo určenie diagnózy, no išlo o niekoľko mesiacov. V decembri 2008 som si ju konečne vypočul. „Nedostatočne uvedomené homosexuálne sklony Lukasza Sakowského sprevádzané (...) vysokou psychickou nepohodou vyplývajúcou z nedostatku sebaprijatia v úlohe geja spôsobili, že si osvojil myšlienku byť transsexuálnym človekom ako priaznivejší variant pre svoju sebaúctu", hovorí úryvok. Formulky, ktoré odporúčalo fórum pre transsexuálov, napríklad „cítil som sa ako dievča už keď som bol malé dieťa" mi teda nepomohli, ako ani ďalšie rady od Evy.  

Táto diagnóza bola správna a diagnostický proces dôkladný, no jeho výsledok som úplne popieral. Eva a „vzdelávacie" webstránky, fóra a združenia určené „trans" ľuďom ma v tomto postoji podporovali. Boli presvedčení, že najlepšou voľbou je „tranzícia". Neskôr som sa na tejto klinike pokúsil aspoň oficiálne získať blokátory puberty, aby som si ich nemusel brať od Evy. No sexuológ nesúhlasil. Čas ukázal, že aj toto rozhodnutie bolo správne. 

Ďalej som teda pokračoval v tajnom užívaní liekov, ktoré mi posielal transsexuál. Naďalej som veril, že som transžena. Okrem krátkych období, keď som sa snažil o ženskejší výzor, som tomu neprikladal veľkú dôležitosť. Aj tak som trávil veľa času doma. Keď som nemusel byť škole, mal som obdobia, keď som vôbec nevyšiel z bytu. Niekedy trvali až dva či tri týždne. Niektoré svoje priateľstvá z detstva som ukončil zo strachu alebo pocitu hanby, iné sa rozpadli lebo sa nikto nechcel stretávať s takým divným „týpkom", akým som bol. A nové priateľstvá som si nevytvoril. 

Bol som veľmi osamelý. Jediní známi, ktorých som mal, boli na internete. Najintenzívnejší kontakt som tam mal s Evou. Zabudol som, aké to je, ísť sa prejsť, alebo stretnúť sa s priateľmi. Veľmi mi to chýbalo, pretože som vyrástol v paneláku. Keď sme si spravili úlohy, bolo normálne pobehovať s kamarátmi po dvore. Podobné aktivity mi začínali naháňať strach. Paniku vo mne vyvolával aj odchod z domu. 

Poznám ten pocit, keď neviete, kto ste, a ste preto stratení, zúfalí a prázdni. Viem, aké to je, tak veľmi sa báť opustiť dom, že všetky pokusy sa končia návratom do miestnosti, v ktorej sa cítite bezpečne. Aké to je celé hodiny a dni sedieť na internete alebo hrať počítačové hry bez kontaktu s blízkymi priateľmi. Moju depresiu zhoršovali aj blokátory puberty, keďže „pocity skľúčenosti" patria k ich vedľajším účinkom. 

Blokátory puberty a hormonálne lieky navyše spôsobujú symptómy podobné menopauze. Mnohokrát som sa v noci zobudil taký spotený, že postelné povlečenie bolo mokré, akoby práve vyšlo z práčky. K tomu sa pridali nepravidelné návaly horúčavy či náhle stavy citového rozrušenia. 

Dospievanie

Potom prišla stredná škola, kde som sa snažil fungovať ako dievča. Transsexuál Eva aj tu na mňa nástojil, aby som nosil topánky na opätku alebo šaty. Nepodvolil som sa, ale snažil som sa to obísť. Pôsobilo to komicky, pretože som si nerád nanášal mejkap a nebol som v tom dobrý. Otravovalo ma, že musím podobnými vecami zabíjať čas. Po istom čase som teda opäť rezignoval a vrátil sa k svojmu vzorcu „mužnej ženy". 

Nebolo to tak, že by som „predstieral", že som žena. Cítil som, že robím to, čo by som mal a presviedčal som sám seba, že „som" žena. Nešlo o hru, trik alebo prezliekanie. Nebolo v tom nič sexuálne, fetišistické alebo divadelné. Nebral som to tak, že „hrám ženu". Išlo o dôsledok vnútorného zmätku a presvedčenia, že moje problémy so sebaprijatím sa skončia, keď si vytvorím ženskú identitu. Odkedy som prešiel procesom detranzície, nikdy som sa nesnažil vyzerať ako žena, ani som sa tak už nikdy viac necítil. Chápem, že som muž a prijal som svoju homosexualitu. 

Samozrejme, keď ste muž, nemôžete fungovať ako žena. Napriek tomu som bol presvedčený, že keď dosiahnem 18 rokov a zmením si pohlavie aj v dokladoch, začnem žiť normálny život a všetko sa zmení. Túto víziu do budúcnosti mi dávali transaktivisti aj organizácie propagujúce túto toxickú ideológiu. Problémy so svojou novou identitou „dievčaťa" som zvaľoval na „transfóbiu" a „zlú" spoločnosť. Stále som popieral, že som gej. 

Vyfabrikovaná diagnóza

Krátko pred osemnástymi narodeninami som navštívil psychologičku. Transsexuálnej komunite bola dobre známa. Odporúčali ju ľudia vo fórach, ako aj organizácia Trans-Fuzja. Vysvetlil som jej, že niekoľko rokov na čierno užívam blokátory puberty a hormóny, ktoré som dostal od známeho a že o tom moji rodičia nevedia. Nevadilo jej to, naopak. Bola nadšená, že som „mohol byť sám sebou" od takého raného veku.

Povedal som jej aj o diagnóze, ktorú som dostal pred tromi rokmi. Doslova nad tým mávla rukou a s úsmevom odpovedala, že autor tohto verdiktu už aj tak čoskoro pôjde do väzenia za zneužívanie. Dodala, že jeho diagnózu počas súdneho procesu o úradnej zmene pohlavia nemám spomínať. Povedala tiež, že ak sa ma na súde budú pýtať, mám odpovedať, že som ju navštívil viackrát, nielen dva razy, ako v skutočnosti. Mal som zatajiť, že som si od Evy bral hormóny. Jednoducho, mal som klamať. 

Navrhla mi, že na ďalšom stretnutí mi dá správu, ktorou potvrdí môj transsexualizmus. Mal som prísť aj s mamou. Pamätám sa, že som sa dvakrát snažil vypýtať si od nej psychologické testy. Odvetila, že na to nebude čas, pretože nadobro zatvára svoju ambulanciu a čoskoro odchádza do Kanady. 

Počas následnej návštevy ubezpečila psychologička moju mamu, ktorú znepokojil nedostatok diagnostických testov, že naozaj som „transsexuál". Zopakovala, že na súde nemám spomínať diagnózu, ktorú mi určil profesor „zneužívač" a mám tvrdiť, že som s ňou konzultoval mnohokrát. Dala mi kontakt na jej známeho, psychiatra-sexuológa, ktorého diagnostický certifikát som potreboval kvôli súdnemu procesu o úradnej zmene pohlavia. 

„Týmto potvrdzujem, že na základe diagnostických a terapeutických stretnutí, počas ktorých bol vykonaný klinický rozhovor a psychologické testy s Łukaszom Sakowskim (tu sú moje presnejšie údaje a ženské meno, ktoré som si vybral) konštatujem, že je transsexuálna osoba" – píše sa vo vyjadrení psychologičky. Je to úplne vyfabrikované. Posledná veta jej stanoviska – „Pacient nemá žiadne duševné choroby" – znie upokojujúco, no nie je podopretá žiadnymi analýzami. 

Ďalším krokom bola návšteva lekárov, ku ktorým ma poslala spomínaná psychologička. Bolo to potrebné, lebo súd vyžadoval okrem diagnózy od psychológa aj správu od psychiatra a sexuológa. Návšteva psychiatričky trvala dovedna asi 10 minút. Spýtala sa ma, či trpím bludmi, výkyvmi nálad alebo samovražednými myšlienkami, a potom vypísala certifikát s diagnózou transsexualizmu. 

Neskúmala môj prípad do hĺbky a nevykonala skutočný klinický rozhovor. Táto žena už nežije – zomrela pred niekoľkými rokmi. 

Sexuologička, ktorá bola tiež gynekologičkou, takisto neuskutočnila spoľahlivý klinický rozhovor na zistenie transsexualizmu alebo pohlavnej dysfórie. Napriek tomu mi vystavila potvrdenie o diagnóze transsexualizmu a predpísala mi hormonálne lieky. Táto lekárka ordinuje dodnes.

Pamätám sa na jej extrémne nedbalý prístup: jej hlavné tvrdenie bolo, že „vyzerám výborne" a úplne ignorovala moje obavy o pečeň, keď mi povedala, že „sú dôležitejšie veci, ktorým sa treba venovať". Pre týchto lekárov a psychológov bolo dôležitejšie potvrdiť, že som transsexuál, než moje skutočné duševné a fyzické zdravie, ktoré sa v tom čase čoraz viac zhoršovalo.  

Úradná zmena pohlavia trvala asi rok. V rozpore s tým, čo tvrdia transaktivisti, keď tento proces prezentujú ako nekonečný boj, to vôbec nebolo ťažké. Nadôvažok, udialo sa to pred 10 rokmi, keď sudcovia bežne ustanovovali počas procesu súdnych expertov. V súčasnosti sa to nie vždy deje. 

Niečo tu nesedí

Keď som nastúpil na vysokú školu, vyzeral som, aspoň ak si nevšímate detaily, ako mladá žena. Nemal som bradu, mal som jemné črty tváre, dlhé vlasy a ženskú postavu. Z nejakého dôvodu som vedel ovládať svoj hlas tak, že znel žensky. Keďže som od veku 14/15 rokov bral hormóny a blokátory, narástli mi prsia a panva sa rozšírila. Majúc ženské rodné číslo a doklady, bral som vysokú školu ako nový začiatok. 

Teoreticky som počas štúdia mal viesť šťastný život ako „transžena" ktorá vyzerá ako žena, no moje pochybnosti sa stupňovali. Keď som si okolo dvadsiatky naplánoval orchidektómiu (odstránenie semenníkov), môj pocit stresu a úzkosti sa zintenzívnil. Keď sa už blížil dátum operácie, zrušil som ju. Transsexuál menom Eva sa následne vyjadril, že moje zrušenie operácie neschvaľuje. 

Sám pred sebou som ospravedlňoval zrušenie operácie „objektívnymi" dôvodmi (finančnými, časovými, atď.). No v hĺbke duše sa mi uľavilo. Posunul som operáciu na neskôr. Prešli mesiace a zrušil som aj druhý termín, pričom som si nenaplánoval náhradný. Nakoniec sa operácia neuskutočnila. Našťastie, pretože keby k nej bolo bývalo došlo, do konca života by som musel užívať hormóny s vedľajšími účinkami. Mal by som sexuálne problémy a bol by som neplodný. Zachránil ma môj vlastný zdravý rozum, ktorý mi v hĺbke duše našepkával, že celá tá myšlienka o „zmene pohlavia" je absurdná a chorá. Vďaka patrí aj znalostiam z biológie, ktorú som vtedy študoval a dištancovaniu sa od Evy. 

Sužovala ma aj myšlienka, že som zmene pohlavia už obetoval toľko času, zdravia, nervov,  kontaktov a peňazí, že zaradiť teraz spiatočku by bol nezmysel. Veľmi dobre si spomínam, ako som sa bál priznať sebe aj ostatným, že zmena pohlavia bola chyba. 

Na vzdelaní záleží

Dôležitým faktorom v mojej detranzícii bolo prírodovedné vzdelanie. Keďže som študoval biológiu a bral som to vážne, veľa som sa naučil. Diplomovku som napísal z biochémie, histológie a genetiky.

Štúdium mi okrem znalostí poskytlo aj schopnosť orientovať sa v prírodných vedách, čítať výskumy, overovať si informácie a podobné zručnosti, ktoré zdokonaľujem doteraz. Vďaka tomu som si začal všímať, koľko z bežnej dogmy transaktivistov tvoria dezinformácie, manipulácie a lži. Mnohé z týchto tvrdení sa pasujú za „modernú vedu", no nemajú s ňou nič spoločné.

Neustálym opakovaním tvrdenia, že veda – údajne najmä psychológia a sexuológia – potvrdzuje tvrdenia transaktivistov, sa im darí presviedčať nič netušiacich ľudí. Do dnešného dňa si pamätám, ako som tieto formulky servíroval rodičom: „Nakoniec, tvrdí to veda", alebo „toto sú fakty, ktoré vyplývajú z vyjadrení sexuológov". 

Detranzícia – návrat k skutočnému pohlaviu

V lete roku 2014 som prestal užívať hormóny. O trochu neskôr som rodine oznámil, že zmena pohlavia bola chyba. Prerušil som tiež každý kontakt s Evou. 

Dumal som nad tým, ako sa si zmeniť doklady naspäť na mužské, keďže neexistoval žiaden zákonný spôsob. Obrátil som sa s týmito otázkami na transfórum. Lenže prístup, s ktorým som sa tam stretol, bol nepriateľský. Niektorí ľudia mi napísali, že ak si už musím úradnú zmenu pohlavia opraviť, mám to urobiť v zahraničí. V Poľsku by vraj môj prípad mohol znamenať nižšiu ochotu súdov odsúhlasiť zmenu pohlavia.

Nie je náhoda, že viac než rok, odkedy som na svojom blogu začal hovoriť o transgenderizme, som bol predmetom urážok a ohovárania zo strany transaktivistov. Prednedávnom som sa dozvedel, že poľskí transaktivisti o mojom návrate ku skutočnému pohlaviu vedia. Jeden z najznámejších poľských transsexuálov ma dokonca vydieral, aby som odhalil svoju súkromnú históriu. Z veľkej časti ide aj o dôvod, prečo som napísal tento blog.

Vďaka druhému súdnemu procesu (o detranzícii, pozn. prekl.) som si mohol zmeniť osobné údaje naspäť na mužské. Dostal som svoje tretie rodné číslo v živote: prvé som dostal pri narodení, druhé po úradnej zmene pohlavia a tretie po detranzícii. 

Keďže som sa oficiálne vrátil ku svojmu skutočnému pohlaviu, bolo možné uskutočniť odstránenie prsníkov. Keď som bol úradne ženou, túto operáciu lekári odmietali vykonať. Technicky išlo o chirurgické odstránenie gynekomastie, teda abnormálneho nárastu mužských prsníkov. No chirurg mi povedal, že funkčne pôjde o úplnú mastektómiu. 

Blokátory puberty a hormóny som začal užívať tak skoro a bral som ich tak dlho, že mi prsné žľazy narástli ako biologickej žene. Môj hrudník je doteraz trochu zdeformovaný a jazvy po operácii sú bolestivé. Ostala mi aj širšia ženská panva, s čím sa nič nedá robiť – ide o dôsledok dlhého užívania blokátorov puberty a hormónov, pre ktoré sa mi vyvinula ženská stavba tela. 

Kvôli odstráneniu gynekomastie som musel podstúpiť vážnu chirurgickú procedúru pod plnou anestéziou. Bola to pre mňa náročná operácia, ktorej dôsledky som znášal dlhý čas. 

Hoci moje pohlavné žľazy po vysadení blokátorov a hormónov opäť začali produkovať testosterón, trvalo nejaký čas, kým si ma ľudia prestali mýliť so ženou. A to aj napriek tomu, že som si ostrihal vlasy na krátko a obliekam sa mužsky. Dodnes sa mi stáva, že ma niekto cez telefón nazve „madam". Prednedávnom ma malé dieťa vo výťahu opakovane nazvalo „slečna", hoci ho jeho mama viackrát opravila. Tieto situácie vo mne nevyvolávajú hnev ani smútok, skôr sa na nich zabávam. Jemnejšie, ženskejšie črty tváre mi pravdepodobne ostanú navždy. 

Hoci je úradná a medicínska detranzícia už za mnou, dodnes sa potýkam s dôsledkami. Do konca života budem žiť so zvýšeným rizikom rôznych chorôb, osteopénie a so zdeformovaným hrudníkom. Rovnako budem musieť zápasiť so zlými spomienkami na traumu spojenú so zmrzačením tela a duše, inak povedané s tranzíciou.