V Rusku sa vedie diskusia, čo by spôsobil preventívny jadrový útok na Európu. Napríklad na Poznaň v Poľsku

Známy ruský expert na medzinárodnú politiku Sergej Karaganov publikoval článok, v ktorom odporučil, aby Rusko uvažovalo o preventívnom jadrovom údere na Európu. Jeho text je jednoznačne provokatívny a vyvolal živú diskusiu, na ktorej sa zúčastnili aj iní autoritatívni ruskí špecialisti. A nielen oni.

Karaganova dobre poznám, spolupracoval som s ním na rôznych projektoch a absolvoval s ním mnohé diskusie. Keď divák alebo čitateľ sleduje jeho výstupy, mal by mať na pamäti jeho prirodzenú priamosť, kategorickosť a radikálnosť v úsudkoch. Tieto osobné črty boli aj prekážkou Karaganovej kariéry: svojho času bol považovaný za reálneho kandidáta na post ministra zahraničných vecí, ale vymenovanie sa nikdy neuskutočnilo, je možné, že práve pre jeho vlastnosti.

Neznamená to ale, že by bol preto ostrakizovaný niekde na okraji. Niekedy sa mu práve vďaka originalite jeho postrehov darí ovplyvniť rozhodnutia štátnych orgánov. Preto jeho nápady nemožno považovať za nezodpovedné táranie, môžu mať vážne následky.

Vrátiť strach!

Karaganov vo svojej úvahe s ľútosťou konštatuje, že atómové zbrane prestali byť v modernom svete odstrašujúcim prostriedkom. Na strachu pred nimi bol založený relatívny pokoj posledného trištvrte storočia, a to mu chýba: „Teraz je ten strach preč. Deje sa z pohľadu doterajších predstáv (…) niečo nemysliteľné – vládnuce kruhy skupiny krajín v návale zúfalého hnevu rozpútali vojnu v plnom rozsahu v blízkosti jadrovej veľmoci. Strach z jadrovej eskalácie sa musí obnoviť. Inak je ľudstvo odsúdené na zánik.“        

                                       

Odhliadnuc od jeho názoru, kto presne rozpútal vojnu, možno súhlasiť s myšlienkou pozitívnej úlohy, ktorú nukleárne odstrašovanie zohralo v nedávnej histórii. Spolu s Jaroslavom Daniškom sme už v Štandarde písali o páde atómového tabu a z toho vyplývajúcich ohrození. Ale ako sa možno vrátiť späť?

Karaganov na túto otázku odpoveď má, ale upokojiť by nás to nemalo.

Strach z atómovej bomby vznikol po americkom útoku na Hirošimu a Nagasaki. Bolo to dávno a už sa na to zabudlo. Podľa jeho názoru potrebuje ľudstvo nový čerstvý príklad. Mohlo by ísť o jadrový útok na jedno z európskych miest. Povedal aj konkrétny cieľ – poľskú Poznaň (bez toho, aby to čímkoľvek podložil). Karaganov chladne cynicky predostrel úvahu, ako zničiť mesto s polmiliónom obyvateľov len preto, aby to vystrašilo potenciálnych nepriateľov. Takto sa vraj vyhneme svetovej vojne, čím zachránime ľudstvo.

Za dostatočný (až vyčerpávajúci) dôvod na takýto úder považuje solidárne postavenie Západu vo vojne na Ukrajine. Karaganov je presvedčený, že to nevyhnutne povedie k priamemu stretu medzi krajinami NATO a Ruskom. Preto netreba čakať, treba predísť „agresii Západu“. Inak povedané – pomstiť sa vopred.

Karaganov si je dokonca istý, že takáto preventívna pomsta zastraší európske vlády, aby zmenili svoju politiku. Pokiaľ ide o Spojené štáty, tie sa neodvážia zasiahnuť a dať adekvátnu odpoveď. V Amerike, ako tvrdí, nikto nebude chcieť „vymeniť“ Poznaň za Boston, čiže Američania nebudú ochotní urobiť nič, aby sa ich mestá stali cieľmi ruských strategických striel, to všetko v záujme – v pre nich – nie veľmi dôležitých európskych záležitostí.

Opozičný názor

To je v skratke obsah Karaganovovho článku. Musím priznať, že už len prerozprávať to, bolo pre mňa psychicky náročné. Preto nie je prekvapujúce, že ďalší ruskí odborníci sa poponáhľali vyjadriť svoj postoj k vyššie uvedeným myšlienkam, ktoré patria váženému členovi vedeckej komunity, tak blízkemu súčasnému establišmentu.

Ako prvý sa prejavil akademik Alexej Arbatov, ktorý je jedným z popredných expertov na otázky bezpečnosti a odzbrojenia. Jeho otec, tiež akademik, bol zakladateľom a celoživotným riaditeľom Ústavu USA a Kanady – unikátneho výskumného centra, ktorý veľkou mierou prispel k rozvoju sovietsko-amerických vzťahov v 70. až 90. rokoch 20. storočia. Arbatov mladší začal pôsobiť na tom istom ústave, neskôr bol aj politik, tiež sa osobne poznáme, keďže bol mojím kolegom v prvom zložení štátnej Dumy. Neskôr pracoval v moskovskom Carnegie centre, pobočke vplyvnej americkej nadácie, ktorej bývalý šéf dnes riadi CIA a analytik je poradcom amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť. Arbatov párkrát osobne navštívil aj Bratislavu.

V politike patrí k liberálnemu krídlu, preto je jeho postoj k ideám Karaganova vopred jasný. Všetko objasnil v podrobnom rozhovore s korešpondentom opozičného denníka Novaja Gazeta.

Myšlienku preventívneho jadrového úderu Arbatov považuje za hlboko pomýlenú a nebezpečnú. Hodnotí ju aj ako prejav neprofesionality, a to na rozdiel od iných Karaganovových diel, ktoré v minulosti spĺňali vyššie štandardy. Diskutovaný článok je podľa Arbatova koncipovaný na „voľkajúci efekt“, skrátka, aby bol jeho autor v centre mediálnej pozornosti, napísaný bol teda za účelom vlastnej reklamy.

Arbatov však zároveň uznáva, že „toto nie je výlučne osobný názor profesora Karaganova. Článok môže odrážať postoj určitej časti politickej elity. Vystúpenia s podobnými nápadmi často vidíme v štátnej televízii v rámci rôznych politických relácií a rozhovorov. Vyjadrujú ich niektorí vysokí štátnici, poslanci, ľudia, prezentujúci sa ako ‚vojenskí experti‘, pričom často sú to falošní odborníci“.

Problém je, tvrdí Arbatov, že „všetky ruské oficiálne vyjadrenia a koncepcie, súvisiace so zahraničnou a vojenskou politikou, sú priamo protikladné. Môžeme si spomenúť na vyhlásenie „veľkej päťky“ stálych členov Bezpečnostnej rady OSN z januára 2022, že „nukleárna vojna nemôže mať víťazov a nikdy by sa v nej nemalo bojovať“. V rovnakom duchu sa nesú vyhlásenia Putina, Lavrova, Šojgua a Gerasimova. Tieto oficiálne postoje sú v priamom rozpore s tým, čo obhajuje Karaganov. O tom, či existujú v tejto otázke v orgánoch ruského štátu nejaké spodné prúdy – „sa možno len domnievať“.

Nedá mi nepoukázať na jeden jav, ktorý si budú pamätať ľudia zo slovenského disentu: že opozičník, akým nepochybne Arbatov je, používa proti provládnemu Karaganovi argumenty z oficiálnych zdrojov vrátane citátov Putina a Lavrova. Je to vážne, aj istým spôsobom komické.   

Ale aj v Spojených štátoch existuje škola vojenského myslenia, hovorí Arbatov, ktorá presadzuje možnosť obmedzenej jadrovej vojny. Jej zástancovia obhajujú potrebu vytvorenia vhodných konceptov a prostriedkov, ktoré by čelili ruskej prevahe v taktických jadrových zbraniach. Preto Karaganovova viera, že USA nebudú adekvátne reagovať na ním navrhovaný úder na Európu, nemá žiadne pevné základy.

Dialektický prístup

Tretí diskutér, ktorého postoj tu musíme uviesť, je čitateľom Štandardu dobre známy Dmitrij Trenin. Jeho stanovisko k téme, venoval sa mu na stránkach časopisu Rusko v medzinárodnej politike, je akoby niekde medzi názormi Karaganova a Arbatova. Trenin prakticky zopakuje argumenty Karaganova a vyzerá to, že je s nimi solidárny, ale pôsobí v úsudkoch opatrnejšie a neprichádza ku konečnému a tak jednoznačnému záveru.

Podľa Trenina vychádza stratégia USA z presvedčenia, že ruské vedenie sa neodváži použiť jadrové zbrane v súčasnom konflikte a jeho odkazy na jadrový arzenál nie sú ničím iným ako blufom.

„Toto je mimoriadne nebezpečne mylná predstava,“ píše Trenin, pretože doterajšia „trajektória ukrajinskej vojny poukazuje na eskaláciu konfliktu (…) a vedie k priamemu ozbrojenému stretu medzi Ruskom a NATO (…) a v tomto prípade sa vojna, ktorá sa rozšíri do Európy, takmer nevyhnutne stane jadrovou. A po určitom čase (…) s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k výmene úderov medzi Ruskom a Spojenými štátmi“.

Aby sa tomu predišlo, myslí si Trenin, inak bývalý šéf Carnegie centra v Moskve, mal by sa hlavnému protivníkovi vyslať jednoznačný a neverbálny (!?) signál, že Moskva nebude hrať podľa pravidiel, stanovených opačnou stranou. Takáto reálna perspektíva by sa mala stať podnetom na obmedzenie a zastavenie eskalácie vojny.

Čo sa týka ruských jadrových útokov proti krajinám NATO, aj Trenin predpokladá, že Washington by s najväčšou pravdepodobnosťou na ne nereagoval vlastným jadrovým úderom proti Rusku – z obavy ruskej odvety proti USA. Ale, ako upozorňuje, je tiež možné, že to nebude celkom tak.

Aj keď by atómový útok zo strany USA na Rusko neprišiel okamžite, zo strany Američanov by podľa neho prišiel nejaký iný druh reakcie. Táto reakcia – a Trenin odmieta špekulovať aká – bude pre Rusko mimoriadne citlivá a bolestivá. Inými slovami varuje, že krok, navrhovaný Karaganovom, nezostane nepotrestaný.

V týchto úvahách je prítomná určitá dialektika: podľa Trenina má Karaganov pravdu, ale je lepšie nerobiť to, čo navrhuje…

Za akým účelom?

Mnohí účastníci diskusie o Karaganovovom článku si kladú otázku, načo bol napísaný a komu je vlastne určený. Je na to niekoľko odpovedí.

Už vieme, že podľa Arbatova je to najmä sebapropagácia autora. No sú aj iné názory.

Najjednoduchší výklad hovorí, že ide o pokus ovplyvniť vedenie krajiny, aby nasledovalo navrhovanú cestu. Boli časy, keď takéto kroky prinášali výsledky. Prezident Jeľcin a jeho vláda skutočne mohli pri rozhodovaní brať do úvahy názor akademických odborníkov (vrátane Karaganova). Počas vlády prezidenta Putina ich však postupne nahradili analytici z bezpečnostných služieb, rozviedky a armády. Ich profesionálna podozrievavosť a špecifické myslenie prakticky vylučuje, že by sa objavili ich informácie či myšlienky mimo najvyšších stupňov moci.

Ďalšou diskutovanou možnosťou je, že Karaganov článok je určený na sondovanie a prípravu verejnej mienky na možný scenár použitia jadrových zbraní. Západné médiá o tom z času na čas špekulujú, ale ani to nepôsobí veľmi presvedčivo. V Rusku nálady spoločnosti určujú a formujú štátne média, ktoré pritom nemajú skoro žiadnu konkurenciu, preto moc necíti potrebu hlbšie odôvodňovať svoje rozhodnutia.

Trochu iným predpokladom je, že síce ide o skúmanie verejnej mienky, ale nie v Rusku, ale v Amerike. Karaganovov článok môže mať cieľ preskúmať a získať presnejšiu predstavu o možnej reakcii establišmentu, poťažmo americkej verejnej mienky, ako reagujú na hrozbu použitia jadrových zbraní Ruskom na Ukrajine alebo v Európe. Napokon, Američania už takúto diskusiu kedysi absolvovali (prezidentská kampaň Barry Goldwatera), keďže sami pripúšťajú preventívne použitie jadrových zbraní, aj ich už sami použili.

Základom takéhoto predpokladu je skutočnosť, že všetci traja vyššie menovaní diskutéri boli kedysi blízko spojení s americkými analytickými štruktúrami, ktoré pôsobili v Rusku, a sú pre americkú odbornú verejnosť známe, možno aj dôveryhodné osoby. Mimochodom, to isté menovaných robí nie úplne dôveryhodnými pre ruské štátne orgány…

Vráťme sa však k hlavnej otázke. Diskusia o preventívnom použití jadrových zbraní odhalila pravdepodobnosť použitia zbraní hromadného ničenia v Európe, a to nie na bojisku, ale proti náhodne vybraným cieľom a sídlam s cieľom zastrašiť nepriateľa.

Obávam sa, že ani my na Slovensku sa nemôžeme cítiť bezpečne, čo ak nejakému „stratégovi“ napadne, že jedno z našich miest je na tento účel vhodnejšie ako Poznaň? Vyplýva z toho viacero vecí, ale jednou z nich je aj to, že zbytočná angažovanosť v konflikte na Ukrajine nielenže negarantuje bezpečnosť našej krajiny, ale, naopak, môže sa pre ňu stať zdrojom existenčných hrozieb.