A na konci je Kunderova nesmrteľnosť

Bolo to, samozrejme, zveličenie v nekrológu a vľúdne gesto voči autorovi, ktorý bol do istej miery Kunderovým protikladom, ale nie konkurentom.

Obaja písali úplne inak a obaja vychádzali z celkom iného prostredia, inak vnímali a popisovali svet. Povahou, štýlom života i každou vetou boli vlastne úplne odlišní a iní – a pritom obaja boli veľkí a jedineční a nijako si neprekážali. Človek mohol mať rád Hrabala i Kunderu, rešpektovať ich um a umenie, v ich protikladoch mohol práve oceňovať rozmanitosť sveta a jazyka a rôzne podoby človeka, ak chcete – bytia.

Česká kultúra v nich mala svojich svetových autorov, istotu, že veľká literatúra vzniká aj tu, v inak pomerne nevýznamnej krajine. A nebola to ilúzia a sebaklam: Kunderov Žart bol naozaj román, ktorému skladali hold najväčší esejisti a kritici vo veľkých rubrikách svetových žurnálov. Slávny Louis Aragon o ňom napísal, že je to prelomový román.

Keď potom Kundera vydal už v exile Neznesiteľnú ľahkosť bytia, bol to celosvetový bestseller. Nie toho typu ako Dan Brown alebo Päťdesiat odtieňov sivej, ale kniha, ktorá sa naozaj okamžite zaradila do kánonu moderného románu a už v ňom zostane. Dalo by sa povedať, že sú len tri skutočne veľké povojnové globálne romány: Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza, Meno ruže Umberta Eca a Neznesiteľná ľahkosť bytia.

Zostaňme ešte pri citáte, ktorý sa na prvý pohľad naozaj môže zdať prehnaný. Chceme zabudnúť na ruskú intervenciu alebo normalizáciu, aby zostali v pamäti len nejaké knihy? Takto to Kundera určite nemyslel. Pre neho ako spisovateľa bola dôležitá viera, že z politických alebo ekonomických dejín, ktoré sú často plné katastrof, vyčnievajú diela ľudského ducha. A duch je ten, čo tie katastrofy presiahne a prekoná tak, že ich transformuje a podá o nich svedectvo.

Literatúra je úžasný nástroj, ktorý v rukách talentovaného jedinca vytvorí dielo pre iných ľudí, pre čitateľov. Tak ako Jaroslav Hašek urobil z hrôzy prvej svetovej vojny Dobrého vojaka Švejka, ako Josef Škvorecký opísal koniec druhej vojny v Zbabelcoch, Ludvík Vaculík rozpad starého sveta v Sekere alebo Milan Kundera ironizoval veľký pokrok v Žarte alebo v románe Život je inde. Bola to veľká literatúra dvadsiateho storočia. Česká a pokojne aj svetová.

Samozrejme, vieme, že veľká doba literatúry pravdepodobne odchádza a namiesto nej nastupuje čosi, čo už Kundera sledoval vo svojich románoch a esejách v druhej polovici svojho života s čoraz väčšou ľútosťou, možno aj pohŕdaním. Mizne krása, mizne zmysel, cit pre pomalosť a bezvýznamnosť, jemnosť výpovede a irónia. Zabúdame na korene a všetko sa mení na účel a funkciu, ktoré ovládajú a určujú mediálni mágovia.

To Kundera vnímal ako stav sveta, v ktorom uviazol a z jeho konca hľadel na dlhú cestu za sebou. Vraj už bola v posledných rokoch veľmi zastretá, ale nepochybne sa tam črtala nesmrteľnosť. Pokým bude existovať literatúra, má ju istú.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.