A na konci je Kunderova nesmrteľnosť
Keď pred dvadsiatimi piatimi rokmi zomrel Bohumil Hrabal, Milan Kundera povedal, alebo skôr z Paríža odkázal: „Raz bude zabudnutá ruská intervencia roku 1968 a bude zabudnutý normalizačný režim, ale bude sa pripomínať, že v tých rokoch napísal český spisovateľ Bohumil Hrabal Nežného barbara, Hlučnú samotu a Obsluhoval som anglického kráľa.“
Milan Kundera. Foto: Profimedia.sk
Milan Kundera. Foto: Profimedia.sk
Bolo to, samozrejme, zveličenie v nekrológu a vľúdne gesto voči autorovi, ktorý bol do istej miery Kunderovým protikladom, ale nie konkurentom.
Obaja písali úplne inak a obaja vychádzali z celkom iného prostredia, inak vnímali a popisovali svet. Povahou, štýlom života i každou vetou boli vlastne úplne odlišní a iní – a pritom obaja boli veľkí a jedineční a nijako si neprekážali. Človek mohol mať rád Hrabala i Kunderu, rešpektovať ich um a umenie, v ich protikladoch mohol práve oceňovať rozmanitosť sveta a jazyka a rôzne podoby človeka, ak chcete – bytia.