V dávnych časoch, keď sa meno našej krajiny ešte vyslovovalo Československá socialistická republika, patril k letnej televízii takzvaný „boj o zrno“. Len čo sa začal zber, objavili sa v médiách informácie o tom, ako prebieha žatva a o koľko percent zase jednotné roľnícke a štátne majetky prekonali svoje vlastné rekordy. Kombajny, nákladiaky, spotení poľnohospodári, dráma. Bežný divák mal tendenciu brať toto obradné šialenstvo s humorom, aj keď potravinami, samozrejme, nepohŕdal.Po jednej generácii od konca starého režimu sme sa nečakane ocitli na prahu ďalšieho boja o zrno, teraz však nejde o metaforu. Tentoraz sa môže naozaj bojovať. V tom pôvodnom zmysle slova. Rusi vypovedali doterajšiu dohodu o vývoze ukrajinského obilia cez Čierne more. Opätovne zvolený turecký prezident Erdogan však ešte nedávno vyhlasoval, že jej platnosť zaistí, a to aj unilaterálne. Inými slovami, turecké námorné sily by v takom prípade sprevádzali lode s obilím a strážili, aby sa im nič nestalo.Čierne more je na pomery svetového vodstva pomerne malý rybníček, zato ležiaci na citlivej línii dotyku dvoch významných mocností. Na jednej strane je Rusko, predtým Sovietsky zväz, ešte skôr zase Rusko. Definitívne sem preniklo v 18. storočí a kontrola celého Čierneho mora k jeho dlhodobým (ale nikdy nedosiahnutým) strategickým cieľom.
Na druhej strane je Turecko, ktorého prítomnosť v regióne siaha hlboko do stredoveku, do čias, keď sa tu Osmani (bohužiaľ, aj za prispenia Benátok a zablúdených križiakov na začiatku 13. storočia) pozvoľna uchytili a nahradili predtým dominantnú Východorímsku ríšu, pekne krok za krokom od bitky pri Manzikerte až po dobytie Carihradu.
Proti Sovietskemu zväzu bolo vtedajšie Turecko malý hráč a za Stalina sa radšej pripojilo k NATO, než aby riskovalo potenciálne vstrebanie do východného bloku. No počas poslednej generácie sa pomery začali vyrovnávať – ekonomické, demografické aj námorné. Teraz v roku 2023 sú rozdiely medzi oboma štátmi oveľa menšie ako po druhej svetovej vojne.