Začína sa čiernomorský boj o zrno. Akú rolu v ňom zohrajú turecké námorné sily?

V dávnych časoch, keď sa meno našej krajiny ešte vyslovovalo Československá socialistická republika, patril k letnej televízii takzvaný „boj o zrno“. Len čo sa začal zber, objavili sa v médiách informácie o tom, ako prebieha žatva a o koľko percent zase jednotné roľnícke a štátne majetky prekonali svoje vlastné rekordy. Kombajny, nákladiaky, spotení poľnohospodári, dráma. Bežný divák mal tendenciu brať toto obradné šialenstvo s humorom, aj keď potravinami, samozrejme, nepohŕdal.Po jednej generácii od konca starého režimu sme sa nečakane ocitli na prahu ďalšieho boja o zrno, teraz však nejde o metaforu. Tentoraz sa môže naozaj bojovať. V tom pôvodnom zmysle slova. Rusi vypovedali doterajšiu dohodu o vývoze ukrajinského obilia cez Čierne more. Opätovne zvolený turecký prezident Erdogan však ešte nedávno vyhlasoval, že jej platnosť zaistí, a to aj unilaterálne. Inými slovami, turecké námorné sily by v takom prípade sprevádzali lode s obilím a strážili, aby sa im nič nestalo.Čierne more je na pomery svetového vodstva pomerne malý rybníček, zato ležiaci na citlivej línii dotyku dvoch významných mocností. Na jednej strane je Rusko, predtým Sovietsky zväz, ešte skôr zase Rusko. Definitívne sem preniklo v 18. storočí a kontrola celého Čierneho mora k jeho dlhodobým (ale nikdy nedosiahnutým) strategickým cieľom.

Na snímke zľava turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a ruský prezident Vladimir Putin. Foto: TASR/AP

Na snímke zľava turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a ruský prezident Vladimir Putin. Foto: TASR/AP

Na druhej strane je Turecko, ktorého prítomnosť v regióne siaha hlboko do stredoveku, do čias, keď sa tu Osmani (bohužiaľ, aj za prispenia Benátok a zablúdených križiakov na začiatku 13. storočia) pozvoľna uchytili a nahradili predtým dominantnú Východorímsku ríšu, pekne krok za krokom od bitky pri Manzikerte až po dobytie Carihradu.

Platnosť čiernomorskej obilnej dohody uplynula

Mohlo by Vás zaujímať Platnosť čiernomorskej obilnej dohody uplynula


Proti Sovietskemu zväzu bolo vtedajšie Turecko malý hráč a za Stalina sa radšej pripojilo k NATO, než aby riskovalo potenciálne vstrebanie do východného bloku. No počas poslednej generácie sa pomery začali vyrovnávať – ekonomické, demografické aj námorné. Teraz v roku 2023 sú rozdiely medzi oboma štátmi oveľa menšie ako po druhej svetovej vojne.

Rusko má 140 miliónov obyvateľov, Turecko 85 miliónov, ale zase v priemere mladších. HDP Ruska je dvakrát väčšie ako to turecké, ale to zase nečelí žiadnym obchodným sankciám. A pokiaľ už časť ruskej armády i námorníctva preliala krv na bojisku, turecké ozbrojené sily sú zatiaľ intaktné. Rusi majú prevahu v ponorkách, Turci zase v hladinovom loďstve (aspoň lokálne, pretože iné útvary ruskej flotily sú príliš ďaleko na to, aby mohli do diania v Čiernom mori účinne zasiahnuť). A oba štáty vedú lídri, ktorí sú mimoriadne citliví na zachovanie tváre.

Čoho sa teda v takej situácii môžeme dočkať? Manévrov, vyhrážok, zákerností typu, „že niekto cez noc zamínoval váš najdôležitejší prístav, to je ale škaredé, že?“ Alebo starého dobrého, či skôr hlúpeho orientálneho handrkovania, ktoré je v regióne takpovediac doma? Môžeme len dúfať, že „boj o zrno“ zostane tentoraz obyčajnou metaforou a bude sa bojovať iba pri rokovacích stoloch.

A ešte jedna vec. Všetku pozornosť by sme nemali venovať len čiernomorským mocnostiam a tomu, ktorá z nich nakoniec v tomto zápase vyhrá. Skutočnosť, že rozsiahle časti Ázie a Afriky sú závislé od svetového obchodu s obilím, hoci historicky ešte nedávno potraviny skôr vyvážali, upozorňuje na to, že súčasná populačná explózia v rozvojovom svete je neudržateľná. Čím vyvinieme väčšiu snahu, aby tamojšia plodnosť klesla čo najrýchlejšie do racionálnych hodnôt, tým viac problémov si svet do budúcnosti ušetrí.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.