Ešte o Prigožinovi. A najmä o tom, ako sa správali ruské médiá, keď nemali predpísanú líniu

O Prigožinovom pokuse o vzburu bolo už povedané veľa, ale jednej veci sa zatiaľ podrobnejšia pozornosť nevenovala. Ako sa v rozhodujúcich hodinách a dňoch správali ruské štátne a opozičné médiá, keď nebolo nikomu jasné, čo sa deje, a najmä, čo sa stane. Kremeľ mlčal a médiá museli niečo písať a hovoriť. Profesor Vasil Lipitsky píše, čo to bolo a čo to vypovedá o súčasnom Rusku.

Bolo to pred viac ako 200 rokmi, keď zosadený cisár Napoleon opustil ostrov Elba, kde mal žiť vo vyhnanstve. Keď pristál na pevnine a jeho noha vstúpila na francúzsku zem, medzi otrasmi, ktoré Francúzi v dôsledku toho zažili, predviedli zvláštnu rolu vtedajšie médiá. Podľa niektorých historikov sa titulky dobových novín striedali len za pár týždňov rýchlym tempom v tejto podobe:

„Kanibal vyšiel zo svojho brlohu“, „Korzické monštrum pristálo v zátoke Juan“, „Uzurpátor vstúpil do Grenoblu“, „Bonaparte dobyl Lyon“, „Napoleon sa blíži k Fontainebleau“, „Jeho cisárske Veličenstvo vstupuje do verného jemu Paríža“. Približne tak hodnotili novinári návrat svojho cisára a začiatok slávnych Napoleonových 100 dní.

Táto gradácia a prispôsobivosť sa zapísali do dejín ako ukážkový príklad zlyhania médií. Niektorí moderní historici však považujú tento príbeh za nespoľahlivý a prehnaný. Nech už je to akokoľvek, nedávno niečo podobné zažili aj Rusi.

Hovoríme o takzvanom „puči vagnerovcov“ na čele s Jevgenijom Prigožinom a pochode jeho žoldnierov na Moskvu. Síce to netrvalo ani 100 hodín, no aj tento krátky čas stačil na to, aby niektorí žurnalisti a ich šéfovia zmenili názor dva až trikrát.

Na ich obranu možno povedať jediné: že v tej chvíli nemali k dispozícii takmer žiadne presné informácie. Nevedeli, čo sa deje, a najmä, čo sa môže stať. Z Kremľa tiež istý čas nič neprišlo. A nemenej dôležité je, že ruskí novinári nemajú potrebné informácie ani teraz. Prigožinov čin zostal pre verejnosť záhadným javom.

V tomto texte však nebudeme uvažovať a skúmať samotné udalosti, ale iba ich mediálnu reflexiu. Všimneme si zmätok spravodajcov a komentátorov, ktorí museli niečo napísať v rýchlom slede udalostí. V niečom nám to možno pomôže pochopiť súčasné Rusko.

Zaujímavé totiž je, že aj v tých najlojálnejších a Kremľu poslušných médiách boli viditeľné politické výkyvy. Ešte väčším prekvapením pre čitateľa možno bude, že aj tých niekoľko prežívajúcich opozičných vydaní tiež nezostalo verných svojej obvyklej línii. Prekvapenia boli na obidvoch stranách. Prekvapili propagandisti a úplne inak aj opozičné médiá. Najmä keď prvýkrát po februári 2022 vznikol v opozičnom tábore vnútorný rozkol.

Ak sa to pokúsime spätne trošku systematicky rozlíšiť, možno opísať etapy, z ktorých každá trvala len niekoľko hodín, ale v hodnotení situácie sa líšila od ostatných.

Zaujímavé je, že tieto etapy sú v súlade s fázami post-stresových emocionálnych stavov, ako ich vo svojom klasickom diele z roku 1969 opísala Elisabeth Kübler-Rossová (knižka je k dispozícii v českom preklade, ako O smrti a umírání, 2015).

Fáza prvá, popieranie a izolácia

Stalo sa niečo nepredstaviteľné, čo sa nemohlo a nemalo stať. Nikto tomu nechcel uveriť. Pár hodín aj vysokí a inak vždy dobre informovaní úradníci mlčali, pričom sociálne siete šírili informácie o vládnych lietadlách, ktoré vraj opúšťajú Moskvu.

Provládne médiá v tomto štádiu iba opakovali krátke správy spravodajských agentúr a vyhýbali sa akýmkoľvek komentárom. Aj taký zarytý kremeľský propagandista ako Vladimir Solovjov (písal som o ňom na tomto mieste) zrazu stratil odhodlanie a vyjadroval sa iba veľmi neurčito.

Opozičné médiá informovali o udalostiach s neskrývanou škodoradosťou. Hoci dovtedy bol pre nich Prigožin strašidlom a démonom, okamžite sa objavili komentáre o slabosti Putinovho režimu a jeho blízkom páde. Crescendo takýchto názorov sa posilnilo, keď sa ukázalo, že vagnerovci postupujú bez akéhokoľvek odporu. Zrazu nikto nechápal, v koho prospech konajú a ako sa to celé skončí.

Fáza druhá, hnev

Putin konečne predniesol prejav, bol krátky ale jasný. Hovoril o zrade a bodnutí do chrbta. Oficiálne a provládne médiá začali okamžite hanobiť zradcov a osobne Prigožina, hoci len nedávno bol ich hrdinom. Začali sa opakovať požiadavky, že vinníkov treba prísne potrestať, keďže v ťažkej chvíli ohrozili jednotu ruského ľudu.

Bol tu však malý háčik. Nielen opozičné média si všimli, že v Putinovom prejave neboli uvedené žiadne mená zradcov. Pozornejší si dávali preto pozor, niektorí novinári sa dokonca pýtali, či mal prezident naozaj na mysli práve vagnerovcov.

Na tomto mieste treba poznamenať, že v ruskom mediálnom priestore prežilo niekoľko pomerne známych médií, ktoré fungujú úplne legálne, spĺňajú všetky požiadavky úradov, ale naďalej publikujú objektívne analýzy.

Hovoríme predovšetkým o takých médiách, ako je Kommersant a Gazeta.ru. Prvé z nich sa zaoberá najmä hospodárskymi problémami a je považované za hovorcu ruských podnikateľských a biznis kruhov, pričom niekedy sa vyjadruje aj o politickej agende, ale spravidla z ekonomického hľadiska. Gazeta.ru je spoločensko-politickým denníkom, ktorý neustále balansuje na hranici toho, čo je dovolené, aby nedostal od úradov „červenú kartu“. Najmä tam bolo možné prečítať si prvé pochybnosti, že všetko nie je také jednoduché, ako sa zdá.   

Nemenej zaujímavé bolo, že v opozičných médiách vznikli – prvýkrát od februára 2022 – isté nezhody. Šok vyvolalo to, keď bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij zo Západu vyzval opozičných stúpencov, aby v tejto fáze podporili Prigožina. Spoločným nepriateľom je predsa Putin a on sa mu postavil, preto ho treba podporiť. Ostatné sa bude riešiť neskôr. V opozičných kruhoch to vyvolalo kritiku a rozhorčenie. V Rusku oficiálne zakázaná Novaja gazeta v súzvuku s oficiálnou tlačou zverejnila materiály, ktoré odhaľovali a odsudzovali zločiny vagnerovcov, zvlášť ich vodcu Prigožina. Iné opozičné médiá otvorene tvrdili, že Prigožin je pre Rusko horší ako Putin.

Fáza tretia, vyjednávanie

Táto etapa sa začala senzačným vyhlásením, že puč sa skončil a jeho účastníkom je odpustené. Putinov režim prešiel stresovým testom, vzbura bola porazená bez krviprelievania, čo malo nepochybne veľký význam. Až na to, že provládne médiá náhle predviedli úplný zmätok. Dokonca aj tam sa objavili otázky, ako je možné nepotrestať zradcov a vinníkov vzbury, ak majú na rukách krv ruských vojakov a niekoľko kusov zničenej vojenskej techniky. Ako im možno odpustiť, ak zabili tých, ktorí sa pokúšali zastaviť ich vzburu?

Táto kritika bola dvojsečná, pretože istým spôsobom oslabovala autoritu prezidenta. Bol to predsa Putin, kto im udelil „milosť“.

Netrvalo to dlho a tlačové orgány štátnej moci dali všetko do poriadku. Nežiaduce otázky zmizli, verejnosti bolo vysvetlené, že Putin týmto konaním prejavil vysokú mieru humanizmu a ukázal neotrasiteľnú silu Ruska.

Zrazu nastal obrovský priestor a pozornosť pre opozíciu. Verejnosť chcela rozumieť tomu, čo sa deje, a opozičné médiá dostali široký priestor a pozornosť pre svoje komentáre a analýzy.

Treba brať do úvahy, že opoziční autori nemajú možnosť ovplyvňovať širokú verejnosť, okrem spomínanej Novoj Gazety, ktorá je prístupná len na internete, sú k dispozícii iba fragmenty predtým vplyvnej rozhlasovej stanice Echo Moskvy, ktorá teraz funguje prostredníctvom svojich kanálov na YouTube, ktorý je v Rusku prístupný, a na Telegrame. Zakázané médiá sú dostupné iba cez internetové pripojenie VPN, čo sa však v Rusku prudko rozšírilo. Tak či onak to nemožno porovnať s dosahom na verejnosť, ktorú majú štátne televízie a provládne médiá.

Ale aj tieto skromné ​​možnosti rozšírili myšlienku, že základom riešenia konfliktu je nejaký druh vyjednávania. Prekvapenie narástlo, keď sa k „ohováračským výmyslom“ opozičných novinárov a politikov nečakane pridal čečenský vodca Ramzan Kadyrov. Ten povedal, že Prigožinovi poradil, aby vraj zmiernil svoje podnikateľské ambície. Inými slovami, dôvody udalostí neboli vôbec politické, ale len komerčné. Opoziční autori rýchlo pripomenuli osobný konflikt medzi Prigožinom a ministrom obrany Sergejom Šojgu, ktorý vraj súvisel so zmluvami o dodávkach potravín armáde.

Situácia v teréne bola zvládnutá, ale chaos ešte potlačený nebol.

Štádium štvrté, depresia

Tak sa sluší nazvať nálada, ktorá zachvátila mediálne prostredie, keď sa ukázalo, že Prigožin ani časť jeho armády neodišli do Bieloruska, ako to bolo oznámené, ale sú v Rusku. Hlavný sprisahanec sa dokonca voľne pohyboval po Petrohrade, chránený svojou vlastnou strážou. Navyše, štátne úrady mu mali vrátiť predtým skonfiškované peniaze, zlato (hovoríme o miliardových sumách) aj osobné zbrane.

Neskôr ako blesk z jasného neba zapôsobila správa Putinovho hovorcu, ktorý povedal, že prezident mal trojhodinové stretnutie s Prigožinom a veliteľmi jeho armády – a to iba 5 dní po pokuse o puč!

Médiá opäť stíchli. K tomuto oznámeniu neboli publikované žiadne relevantné komentáre. Zároveň vyšlo najavo, že niektorí poprední generáli ministerstva obrany a generálneho štábu boli buď odstránení, alebo zadržaní, respektíve sú na dovolenke a oddychujú. Zaujímavé je, že ani provládne médiá nie sú schopné takéto správy komentovať alebo objasniť. Neponúkli žiadne hodnoverné vysvetlenie.

Zato opäť ožila opozícia. Opoziční analytici naznačili, že Putin zrejme práve preto vedome nemenoval zradcov vo svojom prejave, nemal na mysli vagnerovcov, ale ľudí z armádnej elity. Vraj to boli oni, kto chcel zradiť Rusko, ale Prigožin mu pomohol nad nimi zvíťaziť. Táto hypotéza je skrz na skrz celkom fantastická. Vyniká však najmä preto, že chýba presvedčivé hodnoverné vysvetlenie, čo sa naozaj stalo.

Piate štádium, akceptácia

Tu je však problém – nemáme čo prijať. Neexistuje holistický výklad udalostí, sú iba rozptýlené a protichodné fragmenty, ktoré sú slabo (ak vôbec) prepojené a vysvetlenie produkuje konšpirácie.

Rusku je však vlastný národný typ prijatia. Ak štátne médiá budú deň za dňom opakovať, že múdra politika prezidenta Putina posilnila krajinu a všetko, čo sa stalo, bolo v prospech ľudí, väčšina spoluobčanov nakoniec uverí, že je to pravda. A po krátkom čase to bude prijímať ako samozrejmosť. Nebude sa zaoberať zbytočnými otázkami. Určite sa nájdu aj skeptici, určite budú obvinení, že podsúvajú nepriateľské verzie prostredníctvom podozrivých médií, ale v Rusku si s tým už vedia poradiť.

Zostáva dúfať, že aspoň budúci historici zvládnu pochopiť príčiny a tajné pramene týchto udalostí. Nebudú to mať ľahké, pretože dokumenty o takýchto prípadoch väčšinou nezostávajú a štúdium tlače ich môže len zmiasť. Časom sa však objavia nové výroky, možno aj pamäte a spomienky, ktoré môžu pri troche šťastia vytvoriť mozaiku, ktorá sa bude podobať na obraz.

Nech už to dopadne akokoľvek, predsa je zvláštne, že mediálna reflexia tohto podivného „puču“ sa vyvíja podľa zákonov, ktoré sú odvodené z pozorovania a výskumu vedomia umierajúcich. A to veru nie je najlepší dôkaz psychického zdravia ruskej mediálnej spoločnosti.