Filozof Engels: Nová azylová politika EÚ chce presúvať prisťahovalecké toky krok za krokom zo Západu na Východ
Európa vstrebáva šok z etnických nepokojov vo Francúzsku, kde jeden týždeň bitiek s políciou oživil pochybnosti nad politikou masového prisťahovalectva a integrácie moslimov. O vývoji nielen vo Francúzsku, ale v celej frankofónnej časti Európy, aj o tom, čím je stredovýchodná Európa iná a pre niekoho zo západnej Európy príťažlivejšia ako miesto na život, hovoríme s historikom, filozofom a verejným intelektuálom Davidom Engelsom. Tento Belgičan už niekoľko rokov delí svoj čas medzi Brusel a Poznaň. Je autorom historických štúdií, ktoré hľadajú paralely v úpadku medzi dnešnou Európou a svetom starého Ríma. Ale s inou pointou, než by bola zrejmá.Dosiahli tohtoročné nepokoje vo Francúzsku novú kvalitu, keď ich porovnáme s predchádzajúcimi vlnami, hlavne z roku 2005?Áno, a to hneď na niekoľkých rovinách. Jednak sú tentoraz výtržnosti oveľa silnejšie a oveľa násilnejšie: za jeden týždeň bola polícia nútená zatknúť rovnaký počet ľudí ako v roku 2005. Lenže vtedy nepokoje trvali tri týždne. Teraz bola nasadená štvornásobná sila policajtov. Celkové škody vyčíslené na 280 miliónov eur sa blížia dvojnásobku škôd z roku 2005.
Conference At Iliad Institut In Paris.
David Engels. Zdroj: Profimedia.sk
Veľké rozdiely sú však aj v kontexte: v roku 2005 skutočne predmestia zvané banlieues trpeli vážnymi nedostatkami v infraštruktúre. Tento problém sa medzitým podarilo z väčšej časti odstrániť, mimochodom, štátne financie sa sem presmerovali na úkor France périphérique, vidieckeho Francúzska, ktoré je viac na chvoste. Takže sa zlepšilo spojenie z banlieues do centier, opravovali sa školy, naštartovali sa programy verejných prác, v problémových predmestiach novozamestnali množstvo sociálnych pracovníkov. Polícia dostala zadanie správať sa s tou najvyššou možnou zdržanlivosťou. A napriek tomu, keď potom znova prepuknú nepokoje, naberajú túto extrémnu podobu.
A ešte v jednom ohľade bola tento rok dosiahnutá nová kvalita: verejná mienka sa prestala solidarizovať s políciou. Aj pravica sa s prejavmi empatie voči policajtom držala nápadne späť – podľa mňa je to následok toho, do akej miery bola polícia prezidentom Macronom inštrumentalizovaná, proti Žltým vestám, proti demonštráciám počas covidu, proti demonštrantom, ktorí sa búrili proti dôchodkovej reforme. Vo všetkých týchto prípadoch polícia proti občanom občas postupovala veľmi brutálne.
Takže sa dá povedať, že Macron políciu spolitizoval? A nebola náhodou tá občasná brutalita voči demonštrantom odpoveď na prudké správanie demonštrantov, ktoré napríklad policajným zásahom predchádzalo?
Až na to, že policajného násilia bolo na politických demonštráciách skutočne oveľa viac ako proti násilníkom v banlieues. Desatina takého násilia zo strany polície v Budapešti alebo vo Varšave – a Európsky parlament by už prijímal rezolúcie o ohrození právneho štátu. Aj médiá dávajú najavo len málo sympatií s týmto druhom obetí policajného násilia. Nie sú to tie správne menšiny, okolo ktorých osudu sa točí veľká časť verejného diskurzu, sú to len narušitelia pokoja z vymierajúceho a väčšinou konzervatívne naladeného stredného stavu.