Filozof Engels: Nová azylová politika EÚ chce presúvať prisťahovalecké toky krok za krokom zo Západu na Východ

Veľké rozdiely sú však aj v kontexte: v roku 2005 skutočne predmestia zvané banlieues trpeli vážnymi nedostatkami v infraštruktúre. Tento problém sa medzitým podarilo z väčšej časti odstrániť, mimochodom, štátne financie sa sem presmerovali na úkor France périphérique, vidieckeho Francúzska, ktoré je viac na chvoste. Takže sa zlepšilo spojenie z banlieues do centier, opravovali sa školy, naštartovali sa programy verejných prác, v problémových predmestiach novozamestnali množstvo sociálnych pracovníkov. Polícia dostala zadanie správať sa s tou najvyššou možnou zdržanlivosťou. A napriek tomu, keď potom znova prepuknú nepokoje, naberajú túto extrémnu podobu.

A ešte v jednom ohľade bola tento rok dosiahnutá nová kvalita: verejná mienka sa prestala solidarizovať s políciou. Aj pravica sa s prejavmi empatie voči policajtom držala nápadne späť – podľa mňa je to následok toho, do akej miery bola polícia prezidentom Macronom inštrumentalizovaná, proti Žltým vestám, proti demonštráciám počas covidu, proti demonštrantom, ktorí sa búrili proti dôchodkovej reforme. Vo všetkých týchto prípadoch polícia proti občanom občas postupovala veľmi brutálne.

Takže sa dá povedať, že Macron políciu spolitizoval? A nebola náhodou tá občasná brutalita voči demonštrantom odpoveď na prudké správanie demonštrantov, ktoré napríklad policajným zásahom predchádzalo?

Až na to, že policajného násilia bolo na politických demonštráciách skutočne oveľa viac ako proti násilníkom v banlieues. Desatina takého násilia zo strany polície v Budapešti alebo vo Varšave – a Európsky parlament by už prijímal rezolúcie o ohrození právneho štátu. Aj médiá dávajú najavo len málo sympatií s týmto druhom obetí policajného násilia. Nie sú to tie správne menšiny, okolo ktorých osudu sa točí veľká časť verejného diskurzu, sú to len narušitelia pokoja z vymierajúceho a väčšinou konzervatívne naladeného stredného stavu.

Niet div, keď sám prezident Macron, ktorý bezprostredne po udalostiach okolo Nahela [policajtom zastrelený 17-ročný Nahel Merzouk, ktorého smrťou nepokoje 27. júna odštartovali, pozn. red.] a ešte pred koncom policajného vyšetrovania sa od dotyčného policajta výslovne dištancoval, pravidelne dáva najavo svoj odpor k sociálnym deprivantom a nezamestnaným ľuďom francúzskeho etnického pôvodu a z provincie.

Ako veľmi v tomto ohľade iné krajiny starej Európy vrátane vášho Belgicka za Francúzskom pokrivkávajú?

Nepokoje z Francúzska preskočili aj do Belgicka, dokonca až do Švajčiarska, ale v menšom rozsahu. To, samozrejme, súvisí už s rozsahom a veľkosťou: iba v banlieues okolo Paríža žije zhruba toľko ľudí ako v celom Belgicku. Aj naratív postkoloniálnej sebakritiky môže hrať istú úlohu: Francúzsko čoraz viac hovorí o svojich historických vinách a tým nechtiac, ale vytrvalo, živí resentimenty v mysliach migrantov, čo potom spolu s ich frustráciou zo skutočného alebo domnelého sociálneho znevýhodnenia môže vytvárať dosť nebezpečnú zmes. Ešte by som asi mal spomenúť, že pojem silný štát vo Francúzsku nesie úplne iný, autoritatívnejší význam ako vo federálnom Belgicku s jej dysfunkčným, veľmi slabým povedomím štátnosti. V Belgicku sa štát ako projekčná plocha antiautoritárskych inštinktov vlastne ani nedá použiť.

Posledných šesť až sedem rokov bola západná Európa ušetrená veľkých teroristických útokov, masakrov na úrovni Bataclanu. Zaujímalo by ma, či keď vlna terorizmu odznie, tak verejná mienka nevedie k pocitu, že ťažkosti s moslimským prisťahovalectvom sa vlastne nejako vyriešili a je čas posunúť sa ďalej.

Máte pravdu, že za posledných niekoľko rokov tá veľká vlna spektakulárnych atentátov poľavila, čo môže byť dané zlepšenou spoluprácou tajných služieb, ale aj upokojením politickej situácie na Blízkom východe. Myslím tiež, že roky covidových opatrení so svojimi zákazmi vychádzania a policajným dohľadom tu znamenali istý logistický zárez. Samozrejme, že to odznenie terorizmu je úplne irelevantné.

Po prvé tu ide, prepáčte mi to slovo, o módny fenomén a napodobňovanie. Jeden vydarený atentát, a pokojne sa môže odštartovať nová vlna. Po druhé teroristické útoky sú len špičkou ľadovca a vlastne odvádzajú pozornosť od síce nie tak prominentných, ale ďaleko dôležitejších javov, ako sú znepokojujúci nárast kriminality a rozširovanie no-go zón všade po západnej Európe, ako je nahradzovanie domácich Európanov ľuďmi z iných civilizácií. Ľudia z mimoeurópskych civilizácií už dnes v niektorých mestách – Paríž, Marseille, Brest a Lyon, ale aj Frankfurt, Amsterdam, Brusel – tvoria väčšinu v kategórii mládeže a niekde – v Londýne, Birminghame, Manchestri, Leicestri – aj absolútnu väčšinu.

Súčasne s nepokojmi vo Francúzsku išlo do finále rokovaní Európskej únie o reforme azylového práva. Bývalý riaditeľ nemeckej kontrarozviedky Hans-Georg Maassen nám nedávno hovoril, že tú reformu azda ani nemá cenu študovať do detailov, pretože politický establishment Európy prebiehajúcu masovú migráciu jednoducho chce. Čo si o tom myslíte?

Tiež v tých rokovaniach márne hľadám nejaký skutočný kompromis, zato tu nachádzam minimálne tri nebezpečné precedensy. Po prvé boli zavedené pevné minimálne kvóty pre migráciu, ktoré už v deň, keď sa na nich rada ministrov dohodla, boli považované za obyčajné číslo, ktorého výška sa môže meniť, povedzme, že ťahom pera pripíšete jednu nulu. Druhý neblahý precedens bol, že takúto fundamentálnu celoeurópsku reguláciu prijali aj napriek výslovnému nesúhlasu dvoch členských štátov, Poľska a Maďarska. Tretím je zavedenie horibilných pokút za každého odmietnutého migranta. Dvadsaťtisíc eur za jedného človeka je pre hospodársky slabšie a už aj tak od európskych subvencií závislé členské krajiny poriadna suma. Porovnajte ju so 100 eurami, ktorými EÚ prispela Poľsku na jedného prijatého utečenca z Ukrajiny... Z toho je zrejmé, aký profil prisťahovalcov Európska únia preferuje. A tento typ prisťahovalectva má byť zo všetkých síl transportovaný hlavne do východnej Európy, o to predsa ide: prisťahovalecké toky krok za krokom presúvať zo Západu na Východ.

Poľský premiér Mateusz Morawiecki využil nepokoje vo Francúzsku práve pri rokovaniach o reforme azylu v EÚ, keď vyhlásil: Takéto obrazy v uliciach poľských miest nechceme. Čím to, že len v krajinách, ktoré zatiaľ nemajú silnú moslimskú menšinu, môžu politici nahlas hovoriť tak, ako uvažuje aj väčšina ich voličov? Je to tak, že u vás alebo vo Francúzsku musia politici stále brať ohľad na pocity miliónov moslimov?

Prakticky povedané, áno – občania s migračnými koreňmi dnes v typickej západoeurópskej spoločnosti predstavujú nezanedbateľnú časť elektorátu, ale aj politických elít. Hlavne teda na ľavici, aj keď nie výlučne. Pri komunálnych voľbách v mojom rodnom belgickom meste na plagátoch vidíte oveľa viac kandidátov neeurópskeho ako belgického pôvodu. A má to aj ideologické dôvody. Pojmy, ako diverzita, multikulturalizmus, tolerancia, integrácia, prípadne spracovanie zločinov kolonializmu, už nie sú len moralistické floskule niekde na konci straníckeho programu, ako to bývalo ešte pred štyridsiatimi rokmi. Naopak sa z nich spoločne s klimatickou ideológiou stala chrbtica straníckych programov. Navyše vytvárajú základňu pre rastúci migračný priemysel – sociálni pracovníci, psychológovia, právnici, ošetrovatelia, učitelia, čo dávajú kondície. V tomto odbore dnes nachádza obživu aj nezanedbateľná časť pôvodného obyvateľstva. Urobiť obrat už prakticky nejde – a bolo by to okrem všetkého ďalšieho aj neuveriteľne nebezpečné. Veď ono sa tiež môže ukázať, čo sme práve sledovali v Paríži, ako sa zmenil pomer síl v neprospech štátu a v neprospech kritikov prisťahovalectva. Mohlo by sa ukázať, že občianska vojna už nie je prázdny pojem.

Pred niekoľkými rokmi ste sa z Belgicka presťahovali do Poľska.

Na jednej strane to boli veľmi praktické dôvody. Moje aktivity sa z čisto akademického poľa, od histórie staroveku, začali posúvať k politickej a kultúrno-kritickej publicistike. Tak mi prišlo logické prijať ponuku Inštitútu západných štúdií v Poznani a venovať sa tomu ako svojej hlavnej pracovnej náplni. Okrem toho je Poľsko v porovnaní so západnou Európou veľmi pokojná, bezpečná až harmonická krajina. Pripomína mi Belgicko môjho detstva. Je to ideálne miesto na založenie rodiny. A tiež zdieľam, nie azda úplne všetky, ale mnoho ideálov, ku ktorým sa hlási dnešná poľská vláda: lásku k západnej civilizácii, kresťanstvo ako ultima ratio zdôvodnenie vlastných pozícií, zdravú hrdosť na svoju historickú identitu a rozvinutú sociálnu starostlivosť – to, čomu vo svojich knihách Renovatio Europae a Europa Aeterna hovorím hesperializmus.

Čo je to?

Je to z gréckeho slova hesperos, výrazu pre najzápadnejší okraj západu vtedy známeho sveta. Ide mi o západný patriotizmus, ktorý si uvedomuje, že národné štáty v Európe sú príliš malé a nevýznamné, než aby dokázali náš kontinent dlhodobo chrániť pred vonkajšími tlakmi, takže treba odmietať nacionalizmus a suverenizmus. Súčasne však hesperializmus považuje globalistickú a univerzálnu ideológiu EÚ za nedostatočnú v tom ohľade, že v ľuďoch nevie vzbudzovať vedomie európskej solidarity. Cieľom hesperializmu je podporovať kladný, konštruktívny vzťah k našim historickým tradíciám a stavať sa na odpor dnešnej cancel culture, ale aj vytvoriť nové poradie priorít v európskej integrácii. Myslím, že viac ako predtým potrebujeme spoločnú obrannú politiku, ochranu hraníc, zahraničnú politiku, spoločný výskum, infraštruktúru alebo normy na ochranu spotrebiteľov. Avšak európsky byrokratický manažment by sa mal odmietnuť, rovnako ako pokusy o ideologické sociálne inžinierstvo vykonávané aj napriek odporu zúčastnených.

Je východná Európa pre akademika slobodnejšia?

Ono teda aj v Poľsku na väčšine univerzít nedominujú pravicové, ale ľavicové elity. A študentov cez médiá čoraz viac ovplyvňujú rovnaké prúdy, aké ovplyvňujú ich západoeurópskych kolegov. Celkovo by som povedal, že v obyvateľstve, politike a v médiách, dokonca aj na ľavici, stále ešte prežíva akýsi elementárny konzervativizmus, a vďaka nemu sa predsa len niektoré ideologické extrémy, ktoré sú na Západe už akademickou normou, darí držať na okraji. Ale tlak rastie aj tu. V západnej Európe na univerzitách zavládol konsenzus o tom, čo sú pozitívne hodnoty. Je to masové prisťahovalectvo, rodová ideológia, boj proti takzvanej klimatickej zmene, kritika kresťanstva, ktorá je jednostranná a navyše nie je sprevádzaná porovnateľnou kritikou iných svetových náboženstiev. Potom politika kvót, kritika kapitalizmu, multikulturalizmus, transhumanizmus, nadradenosť práva nad demokraciou, pričom právo sa tu vykladá elitárne. Kto nejakú zložku z tohto zoznamu pozitívnych hodnôt a článkov novej viery spochybní, alebo hoci len upozorní na ich historickú relativitu, skôr alebo neskôr bude musieť zľaviť zo svojich kariérnych predstáv. Prestane dostávať granty, prestanú mu chodiť pozvánky na konferencie, systém mu prestane prideľovať nových študentov, ktorých by mal na starosti, vedecké časopisy mu začnú odmietať články. Našťastie, sa tu a tam vyskytnú enklávy odporu, ale sú to iba výnimky.

Porovnávate dnešnú Európu s antickým Rímom a máte nečakaný záver: že stav dnešnej Európy skôr než zánik Západorímskej ríše pripomína koniec rímskej republiky, teda roky pred Juliusom Caesarom. Čo sú hlavné podobnosti?

Masové prisťahovalectvo bolo aj v 1. storočí pred Kristom fenoménom chudobných. Podnecovali ho vyhliadky na spoločenský vzostup vo veľkomestách, hlad po lacnej pracovnej sile, ako aj sociálny systém. V Ríme to bolo rozdávanie obilia zadarmo. Masové prisťahovalectvo malo vtedy individuálnu povahu, nebol to výsledok kolektívneho podrobovania celých národov z vôle ctižiadostivého panovníka. Avšak neskorú republiku už tiež charakterizoval prechod od participatívnej k autoritárskej politike, začínajúci úbytok obyvateľstva, odumieranie tradičných náboženstiev, postupné zjednocovanie vtedy známeho sveta do jedného globalizovaného systému, miznutie stredného stavu – sedliackych a remeselníckych vrstiev –, čo viedlo k väčšej polarizácii spoločnosti na chudobných, závislých proletárov na jednej strane a superbohatých senátorov a rytierov, takzvaných jazdcov, na strane druhej. Už vtedy sa rozvíjali miliónové mestá a súčasne upadalo ich okolie. Podobný je aj vzostup populistických strán.

Trochu by som sa zastavil pri populistoch.

Takzvaní populares, bratia Gracchovci, Gaius Marius, Catilina alebo Clodius, vystupovali ako obrancovia chudobných a používali mimochodom rovnaký resentimentmi naplnený slovník ako dnešní populisti. Ďalšie javy, ktoré by nám prišli povedomé: implózia klasickej rodiny a raketový nárast rozvodov, silnejúce pochybnosti nad vlastným civilizačným modelom, ktoré sa prejavovali najčastejšie nie počas neskorej antiky, ale práve v tejto prechodovej fáze medzi republikou a impériom.

Čo nárast oligarchie, ako ho pozorujeme dnes, ten bol v neskorej rímskej republike už tiež viditeľný?

Skutočne ako v systéme neskorej republiky, tak aj dnes nachádzame stav, ktorý som s výpožičkou od Oswalda Spenglera raz nazval socializmom miliardárov. Tento systém je charakterizovaný úzkou elitou nesmierne bohatých, nesmierne vplyvných magnátov finančného a hospodárskeho sveta, ľudí, ktorí fakticky ovládajú aj médiá a politiku. Na druhej strane stojí čoraz početnejšia, roztrieštenejšia a etnicky rôznorodejšia nižšia vrstva. Z tej sa stáva v zásade už len manipulovaná konkurzná podstata, v dobrej nálade ju udržujú chlieb a hry. Zaujímavé to začne byť, až bude prestavba týmto smerom dovŕšená a klasický liberálny kapitalizmus pre stredné vrstvy bude fakticky odstránený. Potom by mohol začať konkurenčný súboj medzi jednotlivými oligarchami o absolútnu moc, čím sa rozbije doterajší politický konsenzus medzi oligarchami.

Ako by ste definovali ten konsenzus?

V podstate je to podpora ľavicovej politiky v kultúrnych veciach a ultraliberálna politika v hospodárskych záležitostiach. Keď sa tento konsenzus rozpadne, opäť sa spolitizujú masy, ktoré sa potom pripoja nie už ku klasickým politickým ideológiám, ale do klientelistických sietí jednotlivých oligarchov. Dobrým príkladom postupného nábehu tejto fázy je pre mňa Elon Musk. On ako prvý pochopil, že podpora takzvane pravicových pozícií mu dáva štartovú výhodu oproti všetkým rivalom, ktorí sa zatiaľ držia toho skupinového konsenzu.

Ak ešte zostaneme pri vašej paralele medzi dneškom a prechodom Ríma od republiky k cisárom, čaká aj dnešnú Európu nástup autoritárov? Odkiaľ by to novodobé autoritárstvo vzišlo?

Samozrejme, nedá sa to predpovedať do detailu, všeličo závisí od konkrétneho vývoja počas rokov nepokojov, na ktorých začiatku aspoň v západnej Európe dnes stojíme. Pokiaľ by však tie paralely s antikou pokračovali, očakával by som na konci procesu zmenu doterajšieho systému v prospech principátu [éra prvých rímskych cisárov, akýsi hybrid monarchie a prežívajúcich republikánskych prvkov, pozn. red.]. Ten budúci principát by bol kompromis, udržala by sa demokratická fasáda a nejaký charizmatický rozhodca v politike by skrotil oligarchické elity, tým by však aj upevnil ich postavenie. Toho rozhodcu si predstavujem ako niekoho, kto bude uplatňovať monopol na násilie a svoju moc postaví na tom, že prekonal špirálu civilizačného úpadku.

Tento model vidíme už dnes v mnohých krajinách mimo Európy a už celkom hlasno u nás klope na dvere. Dokonca aj v Belgicku by si dnes polovica ľudí v prieskumoch priala autoritatívnu vodcovskú figúru, niekoho schopného prekonať súčasnú mizériu. Vo Francúzsku a inde sú čísla podobné. Či to bude sivá eminencia z veľkého biznisu, nejaký akoby európsky prezident zvolený v režime priamej demokracie, šéf nejakej novej, paneurópskej politickej strany, alebo napríklad mediálny mogul, kto fakticky zaujme úlohu prvého senátora – kto z nás to môže dnes vedieť? Stane sa politickým rámcom tohto civilizačného impéria Európska únia, nástupnícka alternatíva k nej, alebo dokonca politicky pevnejšie zviazané NATO – zase: ktovie? Môžeme len dúfať, že sa včas rozpomenieme na naše hodnoty – hesperializmus –, a tak vznikne rámec, v ktorom sa podarí aspoň zmierniť najhoršie excesy zmeny. Bojím sa, že čím dlhšie potrvá dnešná éra nepokoja a čím viac našich civilizačných hodnôt počas toho hodíme cez palubu, tým môže byť systémová zmena radikálnejšia.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.