Vôňa domoviny

Vždy, keď sa vraciam zo zahraničia domov, na slovenskej zemi ma ako prvé vítajú Belianske Tatry. Vysoko intenzívne nostalgické chvíľky prežívam zakaždým, keď na popradskej vlakovej stanici počujem to slávne: “Rýchlik 609 – Tatran železničnej spoločnosti Slovensko… bude meškať asi pätnásť minút.”

Ako dieťa železnice viem, že to je len približná informácia. Po ceste do Margecian meškanie alebo doženieme a stihnem autobus domov, alebo stratu rýchlik navýši už pred Popradom kvôli štyridsaťčlennej skupinke turistov nastupujúcich v Štrbe do vlaku cez jedny dvere a autobus nestihnem. 

Na čakanie som si nejako už vo svojom živote zvykla. Hoci som prečakala na železničných a autobusových staniciach možno aj tretinu svojho života, mám to rada. Čakanie si skracujem pozorovaním ľudí. Staršie dámy s vnúčatami idúce z výletu. Ľudia terigajúci sa s plnými taškami nákupov z neďalekého obchodu. Auto, ktoré nezastaví na prechode pre chodcov. 

V rámci štúdia v Taliansku som si zvykla, že je po príchode všade a za každých okolností slušné ozvať sa hlasným Buongiorno! Tu to nejako nefunguje. Alebo skôr prestalo fungovať. Teta na verejných toaletách bola taká v šoku z toho, že ju niekto s úsmevom pozdravil, povedal jej ďakujem a dovidenia, že mi zarazená nevedela odpovedať. Rýchlo som pochopila prečo. Kým som si do svojej početnej batožiny zabalila peňaženku, vošla na dámsku toaletu pani, ktorá tam iba tak bez slova hodila päťdesiatcentovku, a keď som jej uvoľnila toaletu, odvrkla: “Dík.” 

Keď sa konečne doteperím s tromi ruksakmi na nástupište, vychutnávam si to opojné ticho, nádherný výhľad na Tatry a ľahký závan východoslovenského prízvuku. Niet krajšej reči na svete. Naposledy mi myklo kútikom úst, keď sa mladý chalan na chodníku pred stanicou snažil presvedčiť ľudí, aby si preniesli číslo k určitému operátorovi a používal pri tom svoj šarmantný akcent na predposlednej slabike. Takéto niečo musíte mať v krvi. Nejeden herec, ktorý kedysi skúšal hovoriť po východniarsky, by vedel rozprávať…

Kým čakám na vlak, prejde okolo mňa zopár ľudí. Každý si ma dôkladne obzrie. Čudesné to stvorenie. Cestuje s batožinou. Keď nastupujem do vlaku, na počudovanie mi s ňou nikto nepomôže. “Hej, Slováci, čo sa to s vami za tie dva roky stalo?” a spomínam si, ako mi páni v strednom veku vždy otvorili dvere, vyložili ruksak na policu nad sedadlom a „prepýtali“ ma od A po Z odkiaľ som, kam idem s takým ruksakom a či nepoznám toho a toho, lebo s ním boli na vojne a pochádza z môjho okolia. 

Nastupujem teda sama. Mám šťastie, hneď v prvom kupé je voľných niekoľko miest. Prisadnem si k staršiemu manželskému páru s obrovským kufrom pred stolíkom a verím, že budú mať pochopenie, ak svoje ťažké ruksaky nevyhodím na poličku. Pochopenie mali. Pani sprievodkyňa nie. Keď mi kontrolovala cestovný lístok, nezabudla vyčítavým tónom dodať, že to musím dať hore, lebo si ľudia nemajú kam sadnúť. Vlak bol skôr poloprázdny ako poloplný, no aj tak som ju uistila, že síce si sama s ťažkou batožinou neporadím, ale ak niekto pristúpi a bude si chcieť sadnúť, vyriešim to.

Pani sprievodkyňa odišla s pochybovačným výrazom a pani v kupé sa na mňa pozrela a usmiala. Pomyslela som si, že zrejme mala ťažký deň, tak sa nebudem na ňu hnevať. V niečom mala predsa len pravdu, hoci jej chýbalo pochopenie. Pokojne som ďalej sledovala krajinu Spiša utekajúcu za oknom. Najkrajší kraj na svete. Dokázala by som sa tadiaľto vláčikom voziť len tak z plezíru.

Keď moji spolucestujúci vystúpili, prišla ku mne znova sprievodkyňa. Opýtala sa, či si môže prisadnúť. Sprievodcovia v dlhých vlakoch si nemajú kde občas sadnúť bez toho, aby prešli desať vozňov. 

“Dnes veľa ľudí necestuje, však?”

“Ach, teraz už ani nie. Ráno išli ľudia do Popradu, až večer sa budú vracať.”

Prelomili sa prvé ľady a náš rozhovor pokračoval. Povypytovala sa, odkiaľ idem s toľkými vecami. Porozprávala som jej o mojom štúdiu v Ríme a pridala aj zopár tipov, čo sa oplatí vidieť. Priznala sa, že plánuje cestu vlakom do Ríma. Pracovníci železnice majú vo viacerých krajinách cestu vlakom zadarmo alebo za menší poplatok. Sama som trasou Margecany – Rím raz cestovala. Keď som spomenula, že som dieťa železničiara, hneď sme našli spoločnú reč. 

Sprievodkyňa, hoci na začiatku trochu nevrlá, sa počas zopár minút stala najmilšou sprievodkyňou, s akou som kedy cestovala. Pri vystupovaní mi pomohla s batohmi. Popriali sme si pekný deň a ja som stihla autobus.

Doma ma už čakala rodinka a poriadne slovenské jedlo. Jogurt zo Sabinova, párky z Gelnice, chlieb z pekárne za Košicami a jahody z vlastnej záhradky. Doma je mi sveta žiť!