Ako dieťa železnice viem, že to je len približná informácia. Po ceste do Margecian meškanie alebo doženieme a stihnem autobus domov, alebo stratu rýchlik navýši už pred Popradom kvôli štyridsaťčlennej skupinke turistov nastupujúcich v Štrbe do vlaku cez jedny dvere a autobus nestihnem.
Na čakanie som si nejako už vo svojom živote zvykla. Hoci som prečakala na železničných a autobusových staniciach možno aj tretinu svojho života, mám to rada. Čakanie si skracujem pozorovaním ľudí. Staršie dámy s vnúčatami idúce z výletu. Ľudia terigajúci sa s plnými taškami nákupov z neďalekého obchodu. Auto, ktoré nezastaví na prechode pre chodcov.
V rámci štúdia v Taliansku som si zvykla, že je po príchode všade a za každých okolností slušné ozvať sa hlasným Buongiorno! Tu to nejako nefunguje. Alebo skôr prestalo fungovať. Teta na verejných toaletách bola taká v šoku z toho, že ju niekto s úsmevom pozdravil, povedal jej ďakujem a dovidenia, že mi zarazená nevedela odpovedať. Rýchlo som pochopila prečo. Kým som si do svojej početnej batožiny zabalila peňaženku, vošla na dámsku toaletu pani, ktorá tam iba tak bez slova hodila päťdesiatcentovku, a keď som jej uvoľnila toaletu, odvrkla: “Dík.”
Keď sa konečne doteperím s tromi ruksakmi na nástupište, vychutnávam si to opojné ticho, nádherný výhľad na Tatry a ľahký závan východoslovenského prízvuku. Niet krajšej reči na svete. Naposledy mi myklo kútikom úst, keď sa mladý chalan na chodníku pred stanicou snažil presvedčiť ľudí, aby si preniesli číslo k určitému operátorovi a používal pri tom svoj šarmantný akcent na predposlednej slabike. Takéto niečo musíte mať v krvi. Nejeden herec, ktorý kedysi skúšal hovoriť po východniarsky, by vedel rozprávať…
