Naši Vietnamci: Nedržia sa za ruky, lásku si verejne nevyznávajú. Deti nechvália, prácu si vážia

Sedemdesiat rokov žiť s niekým v jednej krajine je dostatočne dlhá doba na to, aby sme ho poznali. No je to reálne tak? Koľko toho vieme o hodnotách, zvykoch a problémoch Vietnamcov, ktorí sa v júni stali štrnástou oficiálne uznanou národnostnou menšinou na Slovensku? O tom, aké majú životné priority, ako často varia, čím uspávajú deti a o čom hovorí väčšina ich ľudových rozprávok, sa dočítate v rozhovore s Niki Trang Phamovou z druhej generácie Vietnamcov žijúcich medzi nami.

Ako a kedy ste sem prišli?

Otec učil vo Vietname na vysokej škole a prišiel na Slovensko v roku 1989 ako doktorand na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. My sme s mamou a bratom prišli za ním o tri roky neskôr. Keď dokončil školu, mohli sme sa vrátiť do Vietnamu, kde by pravdepodobne získal dobrú pracovnú pozíciu. Aj jeho spolužiaci, ktorí s ním vtedy končili štúdium a ktorí sa vrátili domov, zastávajú dnes vo Vietname vysoké funkcie.

No keď rodičia zvažovali, či ostať žiť tu alebo sa vrátiť, rozhodli sa ostať. Aj preto, že ja som v tom čase už chodila na základnú školu v Podunajských Biskupiciach. No celkovo sa im zdal život tu pokojnejší, menej hektický, istým spôsobom aj ľahší, keďže vo Vietname bol život v tom období ťažký – nedostatok základných potravín, všetko bolo veľmi drahé, dokonca aj telefonovanie, čo vzhľadom na veľkosť krajiny a rodinné väzby bolo pre každého Vietnamca dôležité, aby mohol byť s rodinou v kontakte. 

Je zvláštne počuť, že život na Slovensku považujete za pokojnejší.

Áno, vzhľadom na Áziu, ktorá je celkovo dynamickejšia, súťaživejšia, čo sa začína už medzi deťmi v škole, je to tak. Do veľkej miery to zapríčiňuje aj vysoká hustota obyvateľstva vo Vietname a určitý „boj o prežitie“.  

Prišli ste sem ako dieťa. Do akých škôl ste chodili a ako vás prijímali ako cudzinku? 

Bolo to rôzne. Mala som osem, keď sme prišli, a zapísali ma do prvého ročníka základnej školy, keďže som nevedela jazyk. Na základnej škole ma prijali veľmi dobre, všetci mi pomáhali. V tom čase bolo Vietnamcov na Slovensku ešte málo a Slováci boli na nás aj trošku zvedaví. Ja som bola v škole jediná Vietnamka. Deti ma učili rôzne slovenské slová, pomáhali mi s jazykom a naše vzťahy boli priateľské a čisté. Spolužiaci nemali žiadne predsudky, že som cudzinka, a s mnohými som dodnes v kontakte. Na gymnáziu to už bolo ťažšie. Občas sa mi vysmievali, že mám šikmé oči a že sa mám vrátiť tam, odkiaľ som prišla, často som sa hanbila, že som iná, a samozrejme, svoje v tom zohrávala aj puberta. Na univerzite v Anglicku, kde som päť rokov študovala a dokončila magisterské vzdelanie, to bolo zase iné. Angličania majú svoju mentalitu a špecifický vzťah k cudzincom všeobecne, nielen k Vietnamcom.

Ako vnímate situáciu na školách dnes? Sama ste už mamou…

Teraz je situácia aj na základných školách už celkom iná, možno ťažšia. V spoločnosti sa vytvorila určitá verejná mienka o Vietnamcoch, deti majú rôzne informácie od rodičov, aj z internetu si všeličo prečítajú a vytvárajú si na základe toho svoje názory a postoje, často negatívne. Tá jednoduchá zvedavosť bez predsudkov a čistota, aká bola v minulosti, dnes chýba. Na druhej strane deti majú kontakt s cudzincami oveľa skôr vďaka cestovaniu aj tomu, že na Slovensku už nie je ťažké „nájsť“ na ulici cudzinca. Moje deti však ešte skúsenosti so školou nemajú, mám päťročnú dcéru Katarínu a šesťmesačného syna Dominika. 

A čo váš manžel? Odkiaľ pochádza?  

Manžela som si „priviezla“ z Vietnamu po ôsmich rokoch života a práce tam. Keď som sa vrátila po dokončení školy z Anglicka do Bratislavy, začala som tu pracovať pre Slovenskú agentúru pre rozvoj investícií a obchodu SARIO. Počas leta som bola navštíviť Vietnam a tam si ma všimla istá ropná spoločnosť, ktorá hľadala mladých Vietnamcov zo zahraničia. Ovládala som jazyky, mala som vzdelanie a rozhľad, tak mi ponúkli prácu. Pre mňa to bola príležitosť vyskúšať si, aké je to byť „naozajstnou“ Vietnamkou. Od detstva som žila na Slovensku, potom v Anglicku a veľmi som chcela spoznať, aké to je byť Vietnamkou medzi mojimi ľuďmi vo Vietname. Prežila som tam osem úžasných rokov: skvelé pracovné skúsenosti, dynamický život, o ktorom sníva asi každý mladý človek po škole, veľa služobných ciest do zahraničia, práca po nociach na veľkých ropných miliónových tendroch atď. Zaujímavé bolo, že som napriek svojmu výzoru stopercentnej Vietnamky stále vyčnievala. Nebola som tam úplne „doma“. Aj tam ma vnímali ako cudzinku, hoci som hovorila a aj hovorím po vietnamsky – mám iba trochu prízvuk –, ale mala som už iné správanie, držanie tela, také viac európske. Pozitívne bolo, že som tam stretla svojho manžela a veľa sa naučila o živote vo Vietname a o ľuďoch, prečo sú Vietnamci takí, akí sú.

Aké bolo správanie Vietnamcov?