Naši Vietnamci: Nedržia sa za ruky, lásku si verejne nevyznávajú. Deti nechvália, prácu si vážia

Áno, vzhľadom na Áziu, ktorá je celkovo dynamickejšia, súťaživejšia, čo sa začína už medzi deťmi v škole, je to tak. Do veľkej miery to zapríčiňuje aj vysoká hustota obyvateľstva vo Vietname a určitý „boj o prežitie“.  

Prišli ste sem ako dieťa. Do akých škôl ste chodili a ako vás prijímali ako cudzinku? 

Bolo to rôzne. Mala som osem, keď sme prišli, a zapísali ma do prvého ročníka základnej školy, keďže som nevedela jazyk. Na základnej škole ma prijali veľmi dobre, všetci mi pomáhali. V tom čase bolo Vietnamcov na Slovensku ešte málo a Slováci boli na nás aj trošku zvedaví. Ja som bola v škole jediná Vietnamka. Deti ma učili rôzne slovenské slová, pomáhali mi s jazykom a naše vzťahy boli priateľské a čisté. Spolužiaci nemali žiadne predsudky, že som cudzinka, a s mnohými som dodnes v kontakte. Na gymnáziu to už bolo ťažšie. Občas sa mi vysmievali, že mám šikmé oči a že sa mám vrátiť tam, odkiaľ som prišla, často som sa hanbila, že som iná, a samozrejme, svoje v tom zohrávala aj puberta. Na univerzite v Anglicku, kde som päť rokov študovala a dokončila magisterské vzdelanie, to bolo zase iné. Angličania majú svoju mentalitu a špecifický vzťah k cudzincom všeobecne, nielen k Vietnamcom.

Ako vnímate situáciu na školách dnes? Sama ste už mamou...

Teraz je situácia aj na základných školách už celkom iná, možno ťažšia. V spoločnosti sa vytvorila určitá verejná mienka o Vietnamcoch, deti majú rôzne informácie od rodičov, aj z internetu si všeličo prečítajú a vytvárajú si na základe toho svoje názory a postoje, často negatívne. Tá jednoduchá zvedavosť bez predsudkov a čistota, aká bola v minulosti, dnes chýba. Na druhej strane deti majú kontakt s cudzincami oveľa skôr vďaka cestovaniu aj tomu, že na Slovensku už nie je ťažké „nájsť“ na ulici cudzinca. Moje deti však ešte skúsenosti so školou nemajú, mám päťročnú dcéru Katarínu a šesťmesačného syna Dominika. 

A čo váš manžel? Odkiaľ pochádza?  

Manžela som si „priviezla“ z Vietnamu po ôsmich rokoch života a práce tam. Keď som sa vrátila po dokončení školy z Anglicka do Bratislavy, začala som tu pracovať pre Slovenskú agentúru pre rozvoj investícií a obchodu SARIO. Počas leta som bola navštíviť Vietnam a tam si ma všimla istá ropná spoločnosť, ktorá hľadala mladých Vietnamcov zo zahraničia. Ovládala som jazyky, mala som vzdelanie a rozhľad, tak mi ponúkli prácu. Pre mňa to bola príležitosť vyskúšať si, aké je to byť „naozajstnou“ Vietnamkou. Od detstva som žila na Slovensku, potom v Anglicku a veľmi som chcela spoznať, aké to je byť Vietnamkou medzi mojimi ľuďmi vo Vietname. Prežila som tam osem úžasných rokov: skvelé pracovné skúsenosti, dynamický život, o ktorom sníva asi každý mladý človek po škole, veľa služobných ciest do zahraničia, práca po nociach na veľkých ropných miliónových tendroch atď. Zaujímavé bolo, že som napriek svojmu výzoru stopercentnej Vietnamky stále vyčnievala. Nebola som tam úplne „doma“. Aj tam ma vnímali ako cudzinku, hoci som hovorila a aj hovorím po vietnamsky – mám iba trochu prízvuk –, ale mala som už iné správanie, držanie tela, také viac európske. Pozitívne bolo, že som tam stretla svojho manžela a veľa sa naučila o živote vo Vietname a o ľuďoch, prečo sú Vietnamci takí, akí sú.

Aké bolo správanie Vietnamcov?

Vietnamci sú viac pokorní. Ja som tam prišla sebavedomá, čo pre ženy vo Vietname aj s ohľadom na ich spoločenské postavenie nebolo prirodzené. Od žien sa očakávalo veľmi veľa – že budú pekné, upravené, pokorné, múdre, zároveň budú viesť svoju domácnosť, starať sa o deti, ale nebolo zvykom, aby sa žena v práci príliš presadzovala, aby sa správala sebavedomo. To hovoríme o roku 2012.

Vďaka generácii, ktorá so mnou študovala v zahraničí a vrátila sa do Vietnamu, sa aj pohľad na ženy vo Vietname už mení. V čase, keď som tam pracovala, som si nemohla ani namaľovať oči bez toho, aby to všetci nekomentovali ako neprijateľné, rovnako aj malý výstrih na blúzke sa im zdal odvážny. A keď som raz prišla do práce v krátkych nohaviciach po kolená, dostala som stranícke napomenutie, že takto sa do zamestnania nechodí. Práca vo Vietname ma počas rokov tam zmenila.

Ako? V čom?

Naučilo ma to väčšej pokore a mlčanlivosti. Pokore v pozitívnom zmysle slova. Pokore, ktorá je opakom arogancie. Nemať potrebu vyjadrovať sa ku všetkému, ustupovať zo svojich požiadaviek, nárokov, brať ohľad na potreby druhých. Bolo to dané aj politickou situáciou vo Vietname a zároveň tým, že som robila v štátnom ropnom priemysle, kde sa všeličo dialo. Prestala som sa za každú cenu presadzovať, naučila som sa rozumieť iným aj bez slov. Vo Vietname si každý prácu nesmierne váži, človek pracuje v jednom zamestnaní 30 až 40 rokov. Porozumenie sa očakáva z oboch strán – zamestnávateľa aj zamestnancov – tak nejako samozrejme a bez toho, aby sa veľa o tom diskutovalo.  

Vietnamcov vnímame na Slovensku ako pracovitých.

Je to tak. Vo Vietname sa málokedy stane, že by niekto pracoval v spoločnosti iba dva až tri roky, tam je jedna práca na celý život. Pre konflikty ľudia zo zamestnania neodchádzajú – buď sa problém vyrieši, alebo to človek vydrží, lebo každý je rád, že má kde pracovať. A toto v nás ostalo. 

My sme aj tu na Slovensku veľmi vďační za príležitosti, ktoré máme, za prácu. Keď aj podnikáme, netvárime sa, že je to naše právo, my naozaj s pokorou prežívame vďačnosť, že tu môžeme byť, pracovať, a sme radi, ak sa niekto o nás zaujíma. 

V porovnaní s inými ázijskými menšinami sme ako kultúra dosť otvorení, priateľskí, prívetiví a ľahšie sa integrujeme. Aj teraz, keď sme boli oficiálne prijatí ako národnostná menšina žijúca na Slovensku, znamená to pre nás väčšiu zodpovednosť za spoluvytváranie života v tejto krajine. Zároveň nás teší, že sme ako prvá z ázijských krajín boli takto prijatí. Zodpovednosťou chápeme napríklad aj to, že sa učíme po slovensky, poznávame a osvojujeme si slovenské tradície a zvyklosti ako záväzok voči krajine, ktorá nás prijala.  

Ako je to s vietnamským jazykom a jeho používaním v rámci jednotlivých generácií na Slovensku?

Veľmi to závisí od samotných rodín, od ich nastavenia. Moji rodičia boli prvá generácia Vietnamcov, ktorá prišla na Slovensko. Ja sa počítam za druhú. A moje deti sú už tretia generácia. U nás doma sa napríklad hovorí dodnes po vietnamsky. Takisto mama vždy dbala o to, aby sme ešte ako deti vedeli čítať aj písať v materinskom jazyku. Je to dôležité aj pre udržiavanie kontaktu so širšou rodinou vo Vietname, ktorý máme takmer na dennej báze. Moja päťročná dcérka pozná svojho pradeda z Vietnamu, voláme si, píšeme, sme v úzkom kontakte. V tomto smere sme veľmi vietnamskí. 

V mnohých rodinách rodičia ešte vedia náš jazyk, ich deti už vôbec nie. Hovoria iba po slovensky. A to sa netýka len súčasnej tretej generácie Vietnamcov, ale už aj tej druhej. Rodičia pracovali do večera a ich deti väčšinu dňa strávili v slovensky hovoriacom prostredí, preto kontakt s jazykom strácali. Deti zo zmiešaných rodín zase prirodzene inklinovali k slovenčine, keď boli menšie, a príležitosť naučiť sa po vietnamsky „prepásli“. Niekedy sa smejeme na tom, že na stretnutiach našej komunity často hovoríme po slovensky. 

Stále prichádzajú Vietnamci na Slovensko alebo sa počty ustálili v priebehu rokov?

Asi v rokoch 2015 až 2016 sa sem z Vietnamu prisťahovalo výrazne viac ľudí, no teraz už pomenej. Nie však preto, že by nebol záujem zo strany mojich krajanov, ale Slovensko vzhľadom na zhoršenú ekonomickú situáciu schvaľuje menej žiadostí o povolenie na pobyt a fabriky hromadne neprijímajú nových zamestnancov ako v minulosti. V tomto čase sa sem sťahujú najmä rodinní príslušníci Vietnamcov, ktorí tu už dlhšie žijú a pracujú, ale doteraz tu boli sami, bez rodín. 

Na základe oficiálneho sčítania v roku 2021 žije na Slovensku 2 793 obyvateľov s vietnamskou národnosťou. My predpokladáme, že je nás okolo 10-tisíc vrátane tých, ktorí nemajú slovenské občianstvo. Mení sa to, keďže niektorí prichádzajú a odchádzajú za prácou do iných krajín Únie. 

Hovorí sa o vás, že rodina a vzdelanie sú vaše najvyššie priority a hodnoty.

Rodina je pre nás veľmi dôležitá a sme viac prepojení aj generačne než možno vy, Slováci. Napríklad moji rodičia žijú v Rači a my s manželom a deťmi v Ružinove, ale bežne sa stáva, že nás pozvú na večeru a ostaneme u nich ďalšie tri dni. Nikoho to neprekvapuje, pre nás je to normálne. Dokonca keď rodičia stavali dom, tak už pri plánoch sa počítalo s izbami pre mňa a pre brata, ktorý však žije v Anglicku. 

Vo Vietname je tiež samozrejmé, že keď človek zostarne, bude žiť v rodine svojich detí, to sa aj očakáva. Pravdou je, že tamojší sociálny systém nie je dobrý a veľmi málo ľudí vo Vietname má penziu, takisto zdravotné poistenie, všetko si platia. Takže deti sa starajú a zabezpečujú v starobe svojich rodičov. 

A čo ak niekto deti nemá? 

Tak sa o neho postará hoci aj bratranec z druhého kolena, to je úplne jedno, vždy sa niekto nájde a postará. Nie je to preto, že musí, ale rodinu si ctíme. Každý sa na to díva tak, že keby bol v podobnej situácii, rovnako by nechcel ostať sám. Málokedy sa stane, že by sme sa vyhovárali jeden na druhého a dohadovali, kto sa má postarať. Nás dodnes udivuje, prečo na Slovensku žije toľko starších ľudí osamelo. To je asi jedna z kultúrnych odlišností, ktoré máme. 

Aké ďalšie kultúrne rozdiely vnímate? 

V našej kultúre sa napríklad nehovorí mám ťa rád, mám ťa rada až tak otvorene. To sa často považuje za povrchné. Ja to už teraz mojej dcérke hocikedy poviem, ale nemáme vo zvyku to hovoriť napríklad rodičom alebo starým rodičom. Minule som pred mamou dcérke povedala, že ju ľúbim, a mama na to: „Veď hovoríš, že ľúbiš špagety, a ľúbiť špagety a dieťa je predsa len niečo iné, neporovnateľné.“ 

Takisto deti v našej kultúre nepovzbudzujeme, ale skôr karháme, aby sa mohli zlepšiť. Nechválime ich príliš často, to je samochvála a tá sa nevníma pozitívne. Naša generácia sa však už snaží deti viac povzbudzovať. Chceme, aby boli sebavedomé. No rodičia vo Vietname takto deti nevedú. Rovnako napríklad nie je zvykom objímať sa ani sa na ulici držať s partnerom za ruky. Niežeby sme sa nemali radi, ale nie je to pre nás prirodzené. No aj v tomto sa už mladšia generácia mení. 

Najviac sa smejeme na našom kultúrnom špecifiku, že stále varíme. Dokonca pani učiteľka zo škôlky mojej dcéry mi vraví, že Katka „stále varí“. Myslí tým, že sa hrá s detskou kuchynkou a varí. 

Varíte aj na raňajky? 

Raňajkujeme veľmi často polievky, čiže áno, aj na raňajky sa u nás varí. A vždy čerstvé. Pre nás je trochu nepochopiteľné navariť niečo na dva či tri dni. V rodinách, kde sa deti stravujú v školských zariadeniach a dospelí pracujú, varíme denne minimálne raňajky a večeru. To, čo je pre vás nedeľný obed, pre nás je spoločná večera, čas s rodinou za stolom.  

Aké máte zvyky napríklad večer pri ukladaní detí? Čítate im rozprávky?

Samozrejme, ja čítam dokonca dvojjazyčne. U nás sa veľa spieva a aj deti sa uspávajú pesničkami. V tomto je naša rodina obzvlášť špecifická, lebo moji rodičia, keďže Katka bola ich prvé vnúča, ju uspávali tak, že otec ju držal na rukách a spieval, až kým nezaspala. A dodnes si to dcérka vyžaduje. Špecifické je aj to, že babka z maminej strany sa u nás považuje takmer za druhú mamu. 

Porozprávajte typickú vietnamskú ľudovú rozprávku. 

Tým, že pre našu kultúru je rodina, súdržnosť, spolupatričnosť veľmi dôležitá, veľa našich rozprávok hovorí o tom, ako si ctiť rodičov, rodinu, ako máme byť vďační, ako držať spolu. To je niečo, na čo som hrdá a chcem to odovzdať aj svojim deťom. No a jedna z takých rozprávok je napríklad „Bo dua“, v preklade „Zväzok paličiek“. 

Je to príbeh o rodine, v ktorej bolo viac detí a tie sa neustále medzi sebou hádali. Otec si ich raz zavolal a dal im zväzok paličiek. Povedal im, aby ich zlomili. Každý to skúšal, no nepodarilo sa. Nato otec rozobral zväzok a pred ich očami každú paličku samostatne zlomil. Synovia protestovali, že veď takto po jednej paličke by to dokázal každý, načo im to ukazuje. A vtedy im otec povedal: „Ak nebudete držať spolu, každý vás zlomí. Musíte byť jednotní ako rodina, len vtedy obstojíte a nikto vás nezlomí.“

Ako je to so vzdelanosťou a prácou? V ktorých odvetviach Vietnamci pracujú?

Prvá generácia Vietnamcov, ktorá prišla na Slovensko, začínala vo fabrikách, na trhoviskách a mnohí tam dodnes sú, aby zarobili a mohli umožniť svojim deťom vzdelávať sa. Z druhej generácie už väčšina pracuje pre rôzne spoločnosti, v umeleckej sfére, v IT oblasti. V komunite máme lekárov, zdravotné sestry, pedagógov, právnikov, podnikateľov, programátorov, tlmočníkov, policajta, umelcov, herečky, speváčku, profesionálnych športovcov...

Napríklad fotografka Kvet Nguyenová z Nových Zámkov, ktorá vystavuje napríklad v Kanade, v Brne, Prahe či Paríži, je dobrým príkladom takého modelu, v rámci ktorého rodičia celý život ťažko fyzicky pracujú, aby deťom poskytli vzdelanie. Jej otec pochádzal z vojnovej časti Vietnamu, zažili tam traumatické skúsenosti a Kvet sa pri umeleckej práci opiera o svoj pôvod, rodinu, korene. Vychádza pri tvorbe z rodiny, čo je aj pre nás veľmi obohacujúce, lebo odhaľuje aj to, o čom sa vo vietnamských rodinách často nehovorí. 

Nie je postoj vašej materskej krajiny voči tým, ktorí odišli žiť na západ, problematický? Aké máte vzťahy s ambasádou?

Socializmus vo Vietname je otvorenejší než v iných krajinách, preto aj odísť pracovať do zahraničia sa v krajine nikdy nevnímalo ako negatívum. Aj preto, že je nás veľa a ekonomická hodnota sa do krajiny aj tak vracala: Vietnamci boli vždy veľmi šetrní, pracovití a väčšinu z toho, čo zarobili, posielali domov, rodine do Vietnamu. Rovnako sa to deje aj dnes. Rozdiel je iba v tom, že už to nie je taká vzácnosť ako kedysi, keď sem v sedemdesiatych rokoch prichádzala prvá generácia. 

Čiže naše vzťahy sú korektné, rovnako je to s ambasádou. Informujeme ju o rôznych akciách a podujatiach, zapája sa a podporuje nás na diplomatickej úrovni. V minulosti bol problém, ak muži odišli z vojenskej profesie vo Vietname navštíviť na Slovensko rodinu a zostali tu, ale aj to je už premlčané, momentálne nie sú medzi nami žiadne napätia v tomto smere. No v niektorých povolaniach musia ľudia dodnes žiadať o schválenie vycestovania z krajiny, napríklad policajti, sudcovia, politici.

Spomeňte niektoré z vašich podujatí. 

Naším významným podujatím minulý rok bol festival Deň Vietnamu na bratislavskej Kuchajde. Odhadujeme, že tam prišlo približne 4-tisíc ľudí. Bola to akcia, v rámci ktorej sme chceli ukázať našu kultúru, často vnímanú len cez gastronómiu. Predviedli sme naše tradičné tance, hudbu, spev, samozrejme, aj gastro. A zvláštnosťou bola prezentácia vo forme ulice Vietnamu, kde sme ukázali najčastejšie aktivity takej bežnej ulice: od pouličného holiča cez kaviarne po predajcu. Taktiež naše tradičné hry, ako „Da cau“ – kopanie do pierka. Akciu sprevádzali aj rôzne športové aktivity našich Vietnamcov so Slovákmi.

Zúčastňujeme sa aj na festivale [fjúžn], ktorý organizuje Nadácia Milana Šimečku.

Úzko spolupracujeme napríklad s MiÚ Nové Mesto, kde žije naša početná komunita, a prezentujeme pri rôznych príležitostiach naše aktivity, kultúru. Napríklad tento rok sme sa zúčastnili na oslavách Medzinárodného dňa detí na Kuchajde. Spolupracovali sme s BIBIANOU, medzinárodným domom umenia pre deti, na príprave výstavy kníh národnostných menšín v Slovenskej republike, kde sme participovali našou knižnou produkciou.

Naša Claudia Alner (stopercentná Vietnamka vydatá za Slováka) pripravuje podcast Banánové deti, ktorý predstavuje druhú generáciu Vietnamcov na Slovensku, jej špecifiká, radosti aj problémy, vnútorné konflikty. Je to veľmi zaujímavé. Okrem toho v rámci komunity každoročne organizujeme oslavy nového roka Tet, oslavy Trung Thu pre deti (Spln v septembri).

Tento rok pripravujeme festival Deň Vietnamu v Košiciach. Bude sa konať 1. septembra a zámerne sme sa rozhodli zorganizovať ho na východe Slovenska, lebo aj tam žije naša veľká komunita Vietnamcov a chceme rozšíriť povedomie o nás a našej kultúre naprieč krajinou. 

Pridajte ešte typické vietnamské príslovie.

Náš jazyk je veľmi bohatý a často sa vyjadrujeme v obrazoch, symbolicky. Napríklad sa zvykne hovoriť: čím starší zázvor, tým štipľavejší. Tým odkazujeme na vek staršieho človeka, že je tým skúsenejší a vzácnejší. Alebo sa používa: za života otca keď slané jedlo je, za života deti budú smädné. Tým myslíme, že ak otec svoj život žije nečestne, odnesú si to jeho deti. Alebo niečo, čím sa my Vietnamci často riadime, a preto si pomáhame navzájom: celistvý list objíma roztrhaný list. Celistvým listom je človek fyzicky zdatný, ktorý sa vie sám o seba postarať, je zdravý, finančne zabezpečený. Roztrhaným listom sa obrazne myslí človek s ťažkosťami, finančnými, zdravotnými alebo inými. Príslovie vyjadruje, že si máme pomáhať.