Progresívci pripravujú kultúrny prevrat

To, čo chystajú progresívni politici na Slovensku, opierajúc sa o nadnárodné inštitúcie, súdny aktivizmus a skúsenosti svojich partnerov vo „vyspelých západných“ krajinách, môžeme pokojne nazvať kultúrny prevrat. Na začiatok malá avšak potrebná rekapitulácia.

Expertka na spravodlivosť strany Progresívne Slovensko ohlásila zámer novelizovať Ústavu SR a odstrániť z preambuly zmienku o cyrilo-metodskej tradícii. Je to priamy útok na kresťanskú kultúru a jej zástoj pri vzniku slovenskej štátnosti.

Ďalším bodom je zrušiť ústavnú definíciu manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy a umožniť manželstvo pre všetkých a popritom liberalizovať rozvodovú politiku. Z pôvodnej a pre väčšinu obyvateľstva posvätnej sviatosti manželstva sa tak stane akýsi trhací kalendár, do ktorého bude môcť ktokoľvek kedykoľvek vstúpiť a vystúpiť. Nebezpečné je to spojenie „pre všetkých“, kde jeho interpretácia v spojení so znamienkom „+“ za LGBTQI, ktorých neobmedzené práva progresívci pretláčajú, otvára možnosť zahrnúť do verejnej inštitucionálnej akceptácie akýkoľvek prejav sexuálnej či osobnej inklinácie. To môže na svetlo sveta priniesť nepreberné množstvo obsahových druhov manželstva, incest či pedofilné spojenie.

Dvojka na kandidátke a podpredsedníčka PS je autorkou návrhu, ktorý chce cez liberálnu európsku stranu ALDE zakázať štátom Európskej únie zbierať údaje o tom, kto je muž a žena, a zaviesť celoplošne takzvanú sebaidentifikáciu, ktorá tak umožní rozhojňovanie sa fluidnému rodu. Na druhej strane chce do trestného poriadku SR zaviesť trestný čin hanobenia za rodovú rovnosť a inú sexuálnu orientáciu, čo v preklade znamená, že sa teoreticky môžete stať páchateľom trestného činu, keď biologicky vyzerajúceho muža, ktorý sa rodovo identifikuje ako žena, oslovíte ako muža. Tento fakt demaskuje zámery tzv. Istanbulského dohovoru, ktorý chce navonok predchádzať násiliu na ženách, no pod rúškom toho chce zaviesť práve zrušenie definície žena a muž na základe biologického pohlavia v prospech rodovej sebaidentifikácie. To, že pri predchádzaní násilia na ženách nebudeme vedieť, kto je žena, už neriešia.

Dôsledkom budú návštevy biologických mužov na ženských záchodoch, keď sa identifikujú ako muži, a opačne, či športové súťaženie transrodových mužov so ženami, kde biologické ženy svojou prirodzenou fyziologickou výbavou ťahajú jednoznačne za kratší koniec. Či sexuálna výchova, ktorá bez vôle rodičov podporuje v deťoch právo identifikovať sa s tým, na čo sa cítia, a to bez ohľadu na fakt, že dieťa v dospievaní prechádza rôznymi štádiami, kedy viac inklinuje k otcovi (mužská identita) a matke (ženská identita), s podporou radikálneho riešenia takejto inklinácie, a to buď tranzíciou, alebo tlačením na to, aby sa dala takáto zmena robiť len administratívne. To nie je sci-fi, ale realita v štátoch, kde sa progresívcom podarilo tieto zámery realizovať. Nedávno som stretol pána, ktorý býval vo Švédsku, a v momente, ako na jeho deti začali v škole vyťahovať tieto politiky, sa odtiaľ odsťahoval a vrátil na Slovensko dúfajúc, že svoju rodinu od podobných vecí uchráni. S hrôzou zistil, že to už prichádza aj sem a prosil, aby sme to nejako zastavili.

Toto všetko sa deje pod rúškom rešpektovania „ľudských práv“, ktorých obsah sa však od roku 1948, kedy bola vytvorená povojnová Deklarácia ľudských práv, vychádzajúca najmä z kresťanskej morálky, rôznymi až absurdnými rozširovaniami neustále devalvuje a vyprázdňuje. Za všetko stačí pripomenúť potrat, ktorý chcú progresívci na Európskej úrovni etablovať tiež ako ľudské právo. Je to útok na ľudskú prirodzenosť, je to snaha o redefiníciu človeka a spochybňovanie jeho biologických konštánt, ktoré nemá v histórii človeka obdobu.

Preto som spozornel, keď som si prečítal program Progresívneho Slovenska a jeho zámery v oblasti kultúry, ktorá sa má stať prierezovou vládnou prioritou. Keď si zoberieme vyššie popísané zámery etablovania „nového progresívneho človeka“ a dáme do spojitosti s tým, že, citujem: „Programové vyhlásenie vlády a všetky vládne programové a rozvojové dokumenty budú zahŕňať aspekt kultúry a ich vplyv na obnovu krajiny (tento proces bude koordinovať analytická jednotka, vytvorená medzi Úradom vlády a Ministerstvom kultúry SR)“, ide človeku hrozivý mráz po chrbte. Okrem toho, že proces novej „inkulturácie“ má riadiť akási kultúrna kontrarozviedka pod Úradom vlády, spôsob, ako sa tak má stať, je na vlas podobný tomu, ako chceli etablovať „nového socialistického človeka“ komunisti v 50. rokoch minulého storočia. A vieme, ako tragicky to dopadlo.

Odvtedy si pojem kultúra zamieňame za umenie, nakoľko to boli práve umelci, ktorí sa svojou tvorbou mali stať nositeľmi ideálov komunizmu a nového socialistického človeka. Režim zakázal stavať kostoly, rehole a kláštory boli zrušené, vznikla štátna cirkev, ktorá sa oddelila od Vatikánu. Naproti tomu začal štát masívne stavať kultúrne domy, kde sa podľa počtu obyvateľov riešila jeho veľkosť a počet miest v sále, počet klubovní či knižnica. Za rok sa malo postaviť a v niektorých rokoch aj postavilo až 200 kultúrnych domov. A tie sa napĺňali umením, ktoré prechádzalo silným cenzúrovaním, aby indoktrinovalo ľudí tým správnym socialistickým spôsobom. Všetko ostatné a slobodné, čo nesúhlasilo s režimom, bolo odsúdené na ilegalitu, emigráciu či väzenie, v mnohých prípadoch vykonštruovaných procesov pri údajnej vlastizrade končiace smrťou.

Mnohé kultúrne domy na Slovensku sa po 1989 roku stali pre obce rozpočtovou záťažou. Niet divu, oficiálna doktrína, ktorú by dotoval štát, v demokracii nemá čo hľadať. Niektoré „kulturáky“ sa zrušili, z iných sa stali trhovištia, niektoré zívajú prázdnotou a z času na čas sa tam realizuje nejaké divadelné či hudobné vystúpenie. Je to nedoriešená otázka dedičstva komunizmu, ktorá sa decentralizáciou štátnej správy a presunutím tohto socialistického „horúceho zemiaku“ do rúk samosprávam nijako nevyriešila. Progresívci však chcú, citujem: „zvýšiť prítomnosť kultúry a umenia v každodennom živote obyvateľov Slovenska a vo verejnom priestore“ a to tak, že chcú rekonštruovať práve komunistické kultúrne domy a naplniť ich umením a „kultúrou“, vďaka čomu sa Slovensko podľa nich stane „modernou kultúrnou identitou, ktorá sa dokázala dôstojne vysporiadať so svojou minulosťou a dokáže zaujať svoje miesto na ceste od minulosti k budúcnosti“. Čaká nás tak svet svetlých progresívnych zajtrajškov, presne ako to hovorili komunisti v 50. rokoch. Ako bude prebiehať vysporiadanie sa s minulosťou, neupresňujú, ale veľa sa dá tušiť. A opäť a zámerne dávajú umeniu význam kultúry. Umenie v rukách takýchto progresívnych zámerov stráca slobodu a rezignuje na hľadanie krásy, dobra, pravdy, ale stáva sa bránou ideológie, ktorú chcú progresívni politici etablovať ako oficiálnu štátnu doktrínu, ktorá naplní vyššie spomínané kultúrne zámery, preto má byť prierezovou vládnou prioritou, kontrolovanou dokonca analytickou jednotkou z Úradu vlády.

Do karát týmto zámerom nahrala aj ministerka Milanová, ktorá za ostatné obdobie dopustila obsadenie jej ministerstva aktivistami progresívneho myslenia, kde napríklad tvorbu rozhodujúcich dokumentov delegovala na väčšinou progresívne treťosektorové združenia, ktoré sa podpísali aj pod tvorbu Stratégie kultúry do roku 2030. Na priečelí Kunsthalle je celoročne vyvesená vlajka LGBTQI+ a inak mysliaci pracovníci museli po nástupe nového riaditeľa odísť. Slovenské národné divadlo spoluorganizuje Queer divadelný festival a pravidelne farbí logo svojich súborov do dúhova, ako aj tento rok, nehovoriac o obsahu niektorých svojich titulov. Slovenská národná galéria v poloprázdnej budove ponúka veľavravnú inštaláciu „dúhových“ balónov. RTVS tiež prefarbila svoje logo na dúhovo a drukuje tejto ideológii aj škandalóznym označením vhodnosti programov s homosexuálnymi prvkami pre deti, rovnako v podporovaných filmoch sa hlavnými hrdinami stávajú inak sexuálne orientovaní hrdinovia alebo sa v rekonštrukcii historických príbehov v tomto duchu účelovo prepisuje identita postáv. Samotné ministerstvo kultúry po teroristickom útoku na Zámockej vyvesilo na svoje priečelie dúhový transparent a osobou zastupujúcej ministerky sa na tohtoročnom pochode Pride, popri ministerke spravodlivosti, oficiálne prihlásilo k podpore tejto ideológie. Tomu sa hovorí progresívna kolonizácia verejných a štátnych inštitúcií. Nehovoriac o tom, akú úlohu v tejto názorovej jednostrannosti zohrávajú samotní umelci či novinári, ktorí sa ústami niektorých z nich stali jej verejnými a mediálnymi obrancami.

Kultúra sú hodnoty, ktoré vyznávame, a konzervatívci urobili veľkú chybu, že sa po 89 sústredili najmä na ekonomické a hospodárske otázky vo svetle ich liberalizácie a priestor kultúry nechali trestuhodne obsadiť progresívnym kolonizátorom. A preto treba vrátiť kultúre jej univerzálne ľudské hodnoty a umeniu priestor najmä na slobodu tvorby, v možnostiach zdravej umeleckej konfrontácie na báze kvality tvorby, a nie na pozadí kurátorského či inštitucionálneho ideologického manipulovania v prospech progresívnej ideológie.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.