Michael Knowles v Ostrihome: Čo uctieva liberálna kultúra

V Ostrihome na hranici Maďarska so Slovenskom sa už pravidelne koná konzervatívny festival MCC Feszt. Tento rok bol jeho hlavnou hviezdou americký novinár a moderátor Michael Knowles. Boli sme si ho vypočuť a prinášame vám dojmy a preklad jeho reči.

Príchod do Ostrihomu na Prímasov ostrov (Prímás-sziget) sprevádzalo príjemné prekvapenie: na hranici parku pri Dunaji, pod Mostom Márie Valérie bolo parkovanie zadarmo, a dokonca v tieni. Po prechode cez druhý, Bottyánov most, však prívetivá klíma zmizla, okrem Lőrincovej (Vavrincovej, resp. Laurinskej) ulice nebol tieň prakticky nikde. Festivalové stánky a pódiá sa snažili atmosféru vylepšiť jedlom, čerstvými limonádami či debatérmi. Na spomínanej Lőrincovej sme si teda kúpili langoše, a postupne sme sa presunuli na Széchenyiho námestie, kde bolo pred historickou budovou radnice rozložené hlavné pódium – MOL Stage. Maďarský konzervativizmus by bez podpory štátu bol niekde úplne inde (podobne ako slovenský liberalizmus, všakže). Prišli sme približne na konci vystúpenia dvoch maďarských diskutérov, stredobodom našej pozornosti však bol „Smokey Mike“, čo je prezývka Michaela Knowlesa z jeho kapely Smokey Mike & the god-king Jeremy.

Michael Knowles je v Amerike známe meno. Je politickým komentátorom portálu Daily Wire, kde moderuje vlastnú reláciu. Okrem toho moderuje program Book Club na Prager University, je presvedčený katolík, teológ-amatér, milovník cigár a talentovaný debatér.

V roku 2017 vydal knihu s názvom Dôvody, prečo voliť Demokratov (v zmysle americkej politickej strany). Tento rok vyšiel exkluzívny maďarský preklad pod pozmeneným názvom Prečo voliť liberálov? V piatok 28. júla sa program ostrihomského MCC Festu začínal tým, že autor tento preklad uviedol. Nasledovala krátka diskusia.

Knowles je oproti slovenským reáliám o kus vpredu. Hovorí, že „je zbytočné vyjadrovať nesúhlas s liberálnym naratívom, radšej ho treba odmietnuť ako celok“. Tvrdí, že v Maďarsku sa to podarilo. Popoludní mal ešte prejav Svet podľa Michaela Knowlesa, kde Maďarsko propagoval ako krajinu, v ktorej nastal „úspešný návrat do histórie“, keď Viktor Orbán vyhlásil krajinu za kresťanskú demokraciu. Maďarský premiér to s konzervatívnymi anglosasmi vie. Vyšlo mu to s Rodom Dreherom, pred rokom s Tuckerom Carlsonom, teraz s Michaelom Knowlesom.

Tesne pred začiatkom Knowlesovho vystúpenia sa mierne zatiahlo, takže páľavu vystriedalo dusno. Počkali sme, oplatilo sa. Knowles prišiel v obleku bez kravaty, za to s lakovkami. Publikum to malo v tričkách a krátkych nohaviciach či sukniach o poznanie ľahšie.

Jeho vystúpenie bolo vyvrcholením trojdňového MCC Feszt, rozhodli sme sa preto text jeho reči priniesť celý:

Ďakujem vám veľmi pekne! Je skvelé byť tu na MCC Feste!

A je pre mňa potešením byť v Maďarsku, najmä teraz, keďže oficiálne som maďarský spisovateľ. To je niečo, čo som nikdy neočakával, a až sa hanbím povedať, že nerozumiem ani jedinému slovu po maďarsky. Ale, našťastie, pri preklade tejto, mojej prvej knihy to nepredstavuje žiaden problém. Moja kniha Dôvody, prečo voliť demokratov – nebudem sa ani pokúšať vysloviť maďarský názov – je zrejme prvá kniha v dejinách, pri ktorej je preklad skoro identický s originálom (podstatou tejto knihy je totiž vtip – ide o prázdne strany bez obsahu, pozn. prekl.). V maďarskom preklade však došlo k jednej zmene: Pre rozdiely medzi americkou a maďarskou politickou scénou musel byť názov tejto knihy pozmenený z pôvodného Reasons to Vote for Democrats na Prečo voliť liberálov? Pretože konzervatívna strana v Maďarsku, rovnako ako v Amerike, sa nestavia proti demokracii. Práve naopak, konzervatívci v našich spomínaných krajinách oveľa viac podporujú demokraciu a riadnu politickú reprezentáciu ako naši politickí oponenti.

Toto je jedna zo zvláštnych vlastností novinových správ o maďarskej politike v medzinárodnej tlači. Pamätám sa, ako som čítal o voľbách v Maďarsku v roku 2018. Ľudia volili vašu konzervatívnu stranu a vášho skvelého premiéra pána Orbána. A medzinárodná tlač opisovala tieto voľby ako „hrozbu pre demokraciu“. New York Times uviedol, citujem: „Maďarská demokracia je v nebezpečenstve.“ Vaše vlastné noviny žialili nad „skutočnou hrozbou pre demokraciu v Maďarsku“. Práve teraz za mnou môžete počuť zvoniť umieračik pre demokraciu. Magazín Vox zašiel s názvom titulku ešte ďalej: „Ako v Maďarsku zomrela demokracia.“ A ako presne mala umrieť demokracia v Maďarsku?

Nuž, podľa liberálnych médií sa tak stalo preto, lebo ľudia volili niekoho, koho liberálna tlač nemala rada. Prišlo mi to ako zvláštny spôsob skonu demokracie, keď je ľuďom umožnené, aby bol vypočutý ich hlas. Keď totiž liberálne médiá – keď liberálne zriadenie v Bruseli a v iných častiach sveta – keď hovoria o demokracii, nehovoria skutočne o demokracii. Hovoria o liberalizme, ktorý bol vždy odlišný od demokracie, a čoraz viac je s ňou v rozpore, ako ukazujú ľudia v Maďarsku, Poľsku, Taliansku, Británii, v mojej vlastnej krajine – v Spojených štátoch – a teraz v Španielsku a som si istý, že ďalšie krajiny budú nasledovať. Ľudia, ktorí odmietajú neúspešnú nadvládu globálnej liberálnej elity, ktorá premárnila zdroje našich národov a zaobchádzala s našimi občanmi s pohŕdaním.

Populizmus – to jest ľudia – podľa liberálov nejakým spôsobom ohrozoval vládu „ľudí“, a preto treba týchto ľudí, ako hovoria, potlačiť. Ale ľudia na Západe tomuto povedali: „Nie.“ Povedali sme to rôznymi spôsobmi. V mojej krajine sme povedali „Nie“ zvolením Donalda Trumpa. V Británii povedali nie skrze brexit, a v Maďarsku ste povedali nie širším, subtílnejším, a trvalejším spôsobom. Maďarsko povedalo nie tým, že vedome a konzistentne pracuje na obnove najväčšieho nepriateľa liberalizmu – rodiny.

Za posledné roky čelili maďarskí konzervatívci mnohým vágnym a absurdným útokom zo strany liberálov. Ale ani liberáli nemôžu spochybniť jeden obzvlášť nápadný úspech, ktorým je jedinečný zvrat v desaťročia trvajúcom trende demografického poklesu. A ako sa vám to podarilo? Podporou rodín. Poskytli ste finančnú a tiež politickú podporu ľuďom, ktorí sa chcú brať a mať deti. Čím viac detí ľudia majú, tým väčšiu podporu dostávajú. Podnikli ste politické kroky na ochranu detí v maternici. Uprednostnili ste dobro svojich občanov pred túžbami cudzincov za vašimi hranicami. Definovali ste, čo manželstvo je a čo vždy bude. Obránili ste ho. To je zdravý rozum.

Nehovorím, že to bolo ľahké, som si istý, že to ľahké nebolo. Ale je to dostatočne jednoduché. Plešatí majstri vesmíru vo vzdialených hlavných mestách by nás všetkých radi prinútili veriť, že štátnictvo je príliš zložité na to, aby mu rozumeli bežní patrioti. Ukazuje sa však, že politika nie je raketová veda, bez ohľadu na to, o čom by nás liberálni technokrati chceli presvedčiť. Tento pro-rodinný, pro-ľudský politický prístup nevznikol v opozícii voči neutrálnemu politickému zriadeniu, ale voči opozícii zámernej liberálnej kampani, ktorej účelom bolo zničiť inštitút rodiny. Silná, dlhodobá politická kampaň na zničenie rodiny cez zmenu definície manželstva, odrádzanie a odďaľovanie sobášov pre tých, ktorí ho stále vyhľadávajú, podporu antikoncepcie a plánovaného rodičovstva pre manželské páry, dotovanie vraždenia detí skrz potraty, obmedzovanie rodičov pri vzdelávaní a výchove svojich detí podľa svojho presvedčenia a nastolenie ekonomických štruktúr, ktoré rodinám ešte viac sťažili dostupnosť základných potrieb.

Liberálne zriadenie sa tvári, že je neutrálne, ale nie je. Ako všetky politické režimy, aj liberalizmus podporuje určité vzorce správania a odhovára od iných. V sociálnej sfére liberalizmus stále viac podporuje neusporiadané návyky a deviácie, najnovšie v oblasti ľudskej sexuality, ktoré sú zdôvodnené večne degradujúcou definíciou individuálnej slobody. V ekonomickej sfére liberalizmus podporuje stále sebeckejšie zvyky výroby a spotreby, ktoré tak radikálne odmietajú predstavu spoločného dobra, že nás vedú k dedičstvu pre budúce generácie, ktoré bude vyzerať jedine ako rastúca hromada dlhov. Normálni ľudia na Západe sa prebúdzajú do reality. To, čo nám sľubovali, že nás urobí slobodnými, nás v skutočnosti zotročí. Pretože liberálny koncept slobody priamo odporuje klasickému a kresťanskému chápaniu slobody, ktoré vybudovalo našu civilizáciu. Ukazuje sa, že sloboda nie je možnosť robiť, čo chceme, ale je to právo robiť to, čo by sme mali – ako to povedal lord Acton.

V posledných desaťročiach Západ upadol do ilúzie „slobody“ narkomanov. Viem, že Maďarsko túto skutočnosť chápe. Zatiaľ, čo sa západné krajiny predbiehajú v legalizovaní všetkých možných druhov drog – od marihuany až po najtvrdšie drogy, Maďarsko v otázke drog drží svoju líniu. Presne, ako by aj malo. Drogy sú totiž výborným príkladom pre pochopenie toho, ako sa liberálny koncept slobody zvrháva. Liberálny pohľad na slobodu je ten, že sloboda nie je ničím iným ako možnosťou robiť čokoľvek a kedykoľvek. Podľa tohto pohľadu je heroinista v bočnej uličke v Amsterdame najslobodnejším človekom na svete. Pokiaľ má vo vrecku pár dolárov, pokiaľ si má kde pichať bez strachu zo zatknutia, potom je takýto človek vrcholom slobody, však?

To si nemyslím. Samozrejme, že to tak nie je.

Heroinista nie je najslobodnejší na svete, je to otrok. Zotročený svojím vlastným apetítom. Je otrokom svojej závislosti. Nedokázal by si prestať pichať, ani keby chcel. To je dôvod, prečo nám náš Pán hovorí, že človek, ktorý hreší, je otrokom hriechu. Hovorí nám, že ak chceme byť slobodní, musíme na seba zobrať Jeho jarmo. Na rozdiel od jarma hriechu, ktorého mzdou je smrť, jarmo Krista – samotnej Pravdy a Dobra – je „ľahké a bremeno neťaží“. Ale stále je to jarmo. Toto má na mysli svätý Pavol, keď nám hovorí, že môžeme byť otrokmi hriechu alebo spravodlivosti. A čo je najdôležitejšie, práve toto opisuje, keď narieka nad tým, že veci, ktoré chce robiť, nerobí, a veci, ktoré robiť nechce, robí.

Moderný liberalizmus, napriek všetkým svojim neustálym nezmyslom o slobodnej vôli, zlyháva v snahe pochopiť definujúcu vlastnosť vôle, ktorou je to, že je rozdelená na dve časti. Máme nižšiu vôľu, t. j. apetít, a vyššiu, racionálnu vôľu, tradične chápanú ako mediátora medzi apetítom a Božou vôľou. Nižšia vôľa nám hovorí, že chceme zjesť aj tretí koláč. Racionálna vôľa nám prikazuje odložiť ten muffin, pretože neskôr jeho zjedenie budeme ľutovať.

Mimochodom, naše chúťky nie sú vytesané do kameňa. Ak dáme voľný priebeh našim základným túžbam a vášňam, budú čoraz výraznejšie – do tej miery, že naša racionálna vôľa nad nimi po čase nebude mať veľkú kontrolu. To je príklad závislého od heroínu. Ak však budeme nasledovať našu racionálnu vôľu a disciplinovať náš apetít, naše túžby sa časom zmenia. Čoskoro nebudeme mať na ten tretí koláč takú chuť. Čoskoro nebudeme mať takú silnú túžbu po veciach, ktoré by nám mohli ublížiť. Čoskoro by sme dokonca mohli začať rozvíjať chute a túžby po veciach, ktoré sú pre nás skutočne dobré. Toto je teoreticky účelom liberálneho vzdelávania. „Liberálneho“ v klasickom zmysle, nie v tom zlom zmysle, v klasickom zmysle, ktorý doslova znamená „trénovanie“ slobody. Typ vzdelania, hodný slobodných ľudí. Hovorím o „teórii“, pretože dnešná vysoká škola robí presný opak.

Dnes sú univerzity v lepšom prípade štvorročnými bakchanáliami, v tom horšom je to iniciačný rituál do kultu absurdít, ktoré sú navrhnuté tak, aby zo študenta vymietli aj posledné zvyšky zdravého rozumu. Moderné univerzity zlyhávajú v trénovaní cností, ktoré by pomohli študentom nadobudnúť pravú slobodu. Moderné univerzity primárne trénujú študentov vo vlastnostiach, ktoré z nich eventuálne urobia zotročených ignorantov. Tieto školy budú často aktívne učiť nepravdivé veci o ľudskej prirodzenosti, o histórii, o filozofii, biológii a o všetkom medzi tým.

Prominentná politička s dvoma titulmi z Harvardu nedávno dokázala, že nie je schopná definovať slovo „žena“. Každý bežný človek na ulici vám vie povedať význam slova „žena“. Potrebujete dva tituly z Harvardu, aby ste boli zmätení pri otázke, čo je to „žena“.

Niekedy univerzity aktívne učia nepravdy. Napríklad predstava, že muži môžu byť skutočne ženami, alebo to, že ľudstvo je na pokraji vyhynutia vďaka „slnečnému monštru“, alebo čokoľvek, o čom teraz hovoria. Častejšie však univerzity zle vzdelávajú študentov prostredníctvom údajne pasívneho postoja liberalizmu. Univerzity budú častejšie brániť študentom usilovať sa o dobro, pravdu a krásu tým, že ich presvedčia, že dobro, pravda a krása v skutočnosti neexistujú, alebo prinajmenšom, že dobro, pravda a krása sa nedajú spoznať skrze naše krehké rozumové a morálne schopnosti. Ale konečný výsledok tejto subtílnej formy liberálnej indoktrinácie je v podstate rovnaký ako viac aktivistické ľavicové vymývanie mozgov. V oboch prípadoch sú študenti ignorantskí, ľahostajní, a dokonca nepriateľskí voči cnostiam, ktoré najviac prispievajú k ľudskému rozkvetu.

Liberáli dávno minulej éry si uvedomovali slepú uličku takéhoto radikálneho skepticizmu. Charles Seymour, liberál a bývalý rektor univerzity v Yale, raz slávnostne priznal, že skepsa je užitočná len vtedy, keď vedie k usvedčeniu. Dnes však aj mnohí prísni konzervatívci prijímajú tento druh radikálneho skepticizmu, ktorý popiera možnosť vedieť čokoľvek s istotou. A tak títo samozvaní konzervatívci vyzdvihujú procesné normy, akoby to boli základné formy dobra. V posledných rokoch konzervatívci vyzdvihli dôležitosť akademickej slobody, rozmanitosti myslenia, slobody prejavu, akoby boli tieto hodnoty samoúčelné – bez toho, aby si uvedomili, že žiadne z týchto hesiel v praxi nikdy nefungovalo. Pretože všetky školy musia niečo učiť. Všetci myslitelia musia dospieť k nejakým záverom. A právo hovoriť abstraktne neznamená nič pre ľudí, ktorí nemajú čo povedať.

Takže čo by sme mali hovoriť, v čo budeme veriť, čo budeme učiť? Čo robiť?

Odpoveď nemôže byť „všetko“, a rovnako nemôže byť „nič“. Všetky spoločnosti v histórii mali nejaké štandardy, ideály, normy a tabu. Všetky kultúry vykonávajú rituály. Všetci ľudia niečo uctievajú. Ako raz poznamenal veľký politický filozof Bob Dylan: „Každý musí niekomu slúžiť“ (Everybody’s Gotta Serve Somebody).

Slová „kult“ a „kultúra“ majú ten istý koreň, teda aspoň v mojom jazyku – neviem, povedal som vám, že som sa vzdal pokusov naučiť sa po maďarsky, ale aspoň v mojom jazyku, a tiež v románskych jazykoch pochádzajú z rovnakého koreňa. To, čo kultúra uctieva, ju bude definovať. Kultúra, ktorá uctieva peniaze, bude materialistická. Kultúra, ktorá uctieva sex, bude perverzná. Kultúra, ktorá uctieva Boha, bude zbožnejšia.

Čo teda uctieva liberálna kultúra? Liberálna kultúra uctieva individuálne Ja. Liberalizmus na každom kroku trvá na tom, aby sme uprednostňovali svoje ja v celej jeho subjektivite pred všetkými ostatnými úvahami. Keď realita hovorí, že ste muž, ale vy sami hovoríte, že ste žena, nuž, potom sa musíme podriadiť vášmu seba-vnímaniu. Keď splodíte dieťa, a z akéhokoľvek dôvodu sa rozhodnete, že ho nechcete, musíte mať možnosť vykonať akýkoľvek obludný čin, ktorý uznáte za vhodný. Keď už nemáte radi svojho manžela či svoju manželku, ktorej ste sľúbili celoživotný záväzok, musí vám byť umožnené bez odkladu vypísať rozvodové papiere. Starnú vám rodičia? Strčte ich do domova! Nezáleží vám na vašom národe? To je v poriadku, kto potrebuje národ? Kto potrebuje patriotizmus? Svojej krajine nič nedlžíte – ako sa hovorí. Čokoľvek znamenal liberalizmus pred polstoročím, počas, povedzme prezidenta Johna F. Kennedyho, to neznamená dnes. Dnešný liberalizmus sa vysmieva otázke: „Čo môžete urobiť pre svoju krajinu?“ Namiesto toho vedie svojich prívržencov, aby sa pýtali len na to, čo môže vaša krajina urobiť pre vás. Všetko je jednotlivec, až do základov. „A človek zamotaný do seba samého tvorí skutočne malé balenie“ (obľúbená fráza Michaela Knowlesa, pozn. red.).

Myslím si, že vy Maďari ste ničím tak nešokovali a nepodráždili liberálov na Západe ako vašou pro-rodinnou politikou. Obe strany politickej škály, progresívci naľavo aj libertariáni napravo, podnikali slovné útoky na maďarskú rodinnú politiku, postupne, ako anti-feministickú, a zároveň proti laissez-faire kapitalizmu. A aby som bol férový, myslím, že obe strany majú pravdu. Pre odmeňovanie rodín táto politika podrýva feministické vnímanie, ktoré je proti konceptu rodiny. Takisto je čokoľvek, len nie laissez-faire kapitalistická, chce to totiž prístup „vyhrnutia rukávov“ pre dosiahnutie vytýčeného sociálneho cieľa.

Ale, ako sme už prebrali, aj ekonomický liberalizmus, ktorý sa tvári ako laissez-faire, je omnoho viac politikou „vyhrnutých rukávov“, ako by si moderní liberáli chceli priznať. Kým iné národy naprieč Západom prijali spoločenské opatrenia, ktoré robia spoločnosť viac individualistickou – natoľko úspešne, že tieto národy v tomto momente doslova vymierajú, a sú bytostne závislé od masovej migrácie za účelom udržania istej ekonomickej úrovne –, Maďarsko implementovalo opatrenie za účelom zvýšenia spoločenského záujmu o založenie rodiny. Čo sa pri prvom pohľade zdá len ako taktická nezhoda v tom, ako tvoriť verejné právo tak, aby sme dosiahli vytýčené ciele, v skutočnosti reprezentuje fundamentálny politický rozkol vo vnímaní základnej štruktúry a účelu politiky. Pre liberálov je základným stavebným kameňom politického rozhodovania jednotlivec. Pre konzervatívcov je základnou politickou jednotkou rodina. Pre liberálov je človek ako atóm. Pre konzervatívcov je človek „politickým zvieraťom“ (zoon politikon).

Preto liberáli vidia účel politiky v maximalizácii individuálnej svojbytnosti človeka. Konzervatívec tento účel vníma ako umožnenie a podporu ľudského rozkvetu v súlade s jeho prirodzenosťou, ktorá je nevyhnutne spoločenská. Preto nie je žiadnym prekvapením, že vplyv liberálnych vlád sa prejavil ako odcudzenie občanov prakticky od všetkých záväzkov, predovšetkým od tých nechcených: záväzkov voči krajine, voči rodine, dokonca – verte či nie – voči nám samým.

Možno to znelo absurdne päť či desať rokov dozadu, ale leptavá ideológia liberalizmu je natoľko rozkladná, že v posledných rokoch dokázala odčleniť individuálneho človeka od jeho vlastného tela. Ideológia transgenderu sa nezjavila z ničoho. Transgenderová identita, ktorej výskyt sa za posledné roky zdvojnásobil, dokonca strojnásobil medzi mladými, je vlastne apoteózou, teda zbožštením liberalizmu. Ide o oslobodenie tak dokonalé, že ponúka oddelenie tela od duše.

Čo je v skutočnosti tranzícia? V podstate je to rituálna samovražda, skrze ktorú je staré Ja zabité. Dokonca je následne opisované doslova cez „mŕtve meno“ (dead-name). Potom skrze odmietnutie reálnosti ľudského tela, dotyčného – dovtedy skryté – „skutočné Ja“ sa prebudí k životu. Ale keďže človek v skutočnosti nedokáže oddeliť telo od duše, pretože je hylomorfický – teda má hmotu a tvar, telo a dušu –, a je vtelený v tomto fyzickom svete ako nerozdeliteľná jednota tela a duše, tento takzvaný „nový človek“ v skutočnosti nie je nič viac ako hrôzostrašne znetvorené pôvodné Ja, od ktorého niet úniku, groteskná karikatúra opačného pohlavia, vydlabaná duševne labilnými jednotlivcami, ktorých politické spoločenstvo sklamalo v snahe pomôcť im v rozkvete, a namiesto toho s neskrývanou krutosťou oslavovalo ich deštruktívne predstavy.

Táto ideológia, ktorú bolo donedávna možné nájsť len vo vzdialených okrajoch spoločnosti, sa dnes vyhráža, že chce obsadiť omnoho väčšie teritórium. Ak si na túto ideológiu nedáme pozor, obsadí a ovládne celú spoločnosť vrátane malých detí. Nedávno som sa v očiach liberálnych médií dostal na šikmú plochu, keď som prednášal na konferencii CPAC. Tam som rozoberal absurdnosť toho, že už aj konzervatívci sa zapájali do debaty, či je správne nechať sedemročné deti prechádzať takzvanou zmenou pohlavia, alebo je lepšie počkať do ôsmich. Konzervatívci zo svojich pôvodných pozícií ustúpili tak ďaleko, že dokonca aj najlepší konzervatívni politici boli ochotní tolerovať túto ideológiu či operácie maloletých, pokiaľ už boli vo štvrtej triede, a nie iba v tretej. To malo byť vraj „konzervatívne“.

Vtedy som spomenul, že na rozdiel od iných politických nezhôd, keď sa dostaneme do diskusie ohľadom základných filozofických či antropologických kategórií, ako napr. transgenderizmus, stredná cesta neexistuje. Buď môžu byť muži latentne ženami, alebo nemôžu. Buď majú naše telá niečo do činenia s našou identitou, alebo nemajú. Buď má transgenderizmus pravdivý základ, alebo nemá. Ak ho má, mali by sme zabezpečiť „genderovo potvrdzujúcu starostlivosť“ – alebo akokoľvek to dnešní podvodnícki felčiari nazývajú – pre všetkých, vrátane a najmä pre malé deti, ktoré inak riskujú, slovami liberálov, „nesprávnu pubertu“. Ale ak sa transgenderizmus mýli – čo sa očividne mýli –, tak je tiež nepravdivý pre všetkých. Ak je nepravdivý, nemali by sme ho tolerovať u nikoho. Pretože život v lži je vždy deštruktívny, však Rod Dreher. Ak sa teda mýli – čo sa mýli – potom pre dobro spoločnosti, a hlavne pre dobro úbohých ľudí, ktorí padli za obeť tomuto zmätku, je nevyhnutné úplne vykoreniť transgenderizmus z verejného života, v každej oblasti.

Tento výrok ma tak trochu dostal do problémov, čo sa týka liberálov. Dostal ma do takých problémov, že tieto médiá museli bez hanby klamať o tom, čo som naozaj povedal. Vznikali o mne články s nadpismi, ktoré ma obviňovali z „vyhlasovania genocídy“. Predstavte si moje prekvapenie, keď som tie nadpisy čítal! Nikdy som si nemyslel, že som „genocídny“ typ, ani by som nečakal, že si o sebe samom niečo také prečítam. Ale stalo sa, a to len preto, že som povedal, že sa musíme prestať tváriť, že dievčatá sa môžu zmeniť na chlapcov. Predpokladám, že právnici dotyčných médií ich postupne donútili pozmeniť tieto nadpisy, aby neboli obvinení z nactiutŕhania.

Ale prečo vôbec pociťovali potrebu klamať? Na začiatok preto, že nedokážu vyvrátiť môj argument. Takisto preto, že liberáli pochopili, že objasnenie transgender problematiky ako spomínaného zbožštenia liberalizmu, môže viesť k objasneniu celej ideológie liberalizmu. Toto už v mojej krajine vidíme na vlastné oči. Štatistický prieskum spoločnosti Gallup poukázal na to, že čím viac Američania vystupujú proti tranzíciám maloletých, takisto začínajú odmietať skoršie štádiá sexuálnej revolúcie. V posledných rokoch nielenže počet Američanov, ktorí súhlasia s transgenderizmom závratne klesá, ale pomer tých, ktorí schvaľujú spolužitie osôb rovnakého pohlavia v akejkoľvek forme, klesol o celých sedem percentuálnych bodov. Tak ako ľudia chápu, že myšlienky majú svoje následky, rovnako chápu, že zlé následky nevyhnutne pochádzajú zo zlých myšlienok. A ak sa transgenderizmus mýli, potom idea, ktorá je v jeho základoch – myšlienka, že muži a ženy sú v podstate rovnakí, do tej miery, že jedni sa môžu stať druhými – musí byť tiež nesprávna. A keďže spomínaná idea stojí v základoch aj re-definície manželstva, sexuálnej revolúcie, feminizmu, – jeden by povedal, že aj liberalizmu samotného –, tak v momente, ako sa ľudia otočia chrbtom jednému prejavu tejto idey, je vysoká šanca, že sa otočia chrbtom všetkým takým prejavom, ako je čoraz jasnejšie vidieť.

Vaša krajina tento proces zvládla rýchlejšie než ktorákoľvek iná, a explicitne sa obrátila proti liberalizmu. V roku 2014 váš premiér vyhlásil, že Maďarsko by malo byť „neliberálnou demokraciou“. Od polovice 20. storočia liberáli opisovali všetky národy Západu ako „liberálne demokracie“. Ale akokoľvek sa liberáli snažili prepísať dejiny – čo ich celkom baví –, tento opis reprezentuje prielom v historickom vnímaní. V období predtým sa totiž pojem „liberálna demokracia“ neobjavoval prakticky nikde, čo je možné zistiť cez databázy historickej literatúry. Na začiatku 20. storočia totiž európske, a celkovo západné národy chápali samé seba nie ako „liberálne demokracie“, ale ako „kresťanské národy“. Takže keď váš premiér vyhlásil Maďarsko za „neliberálnu demokraciu“, nebol to prielom vo vnímaní dejín, ale návrat k tradícii Západu. O pár rokov neskôr Orbán nasledoval tento trend ešte ďalej k svojmu logickému záveru a vyhlásil Maďarsko za „kresťanskú demokraciu“. A tak to má byť. Žiaden národ nemôže byť len antitézou niečoho iného. Tak ako duša oživuje telo, nejaký duch musí oživovať národ. A duch maďarského národa je kresťanským duchom.

Liberáli po celom svete útočili na vášho predsedu vlády, označovali ho za cynika, a váš národ za pokrytecký za to, že sa nazývate kresťanmi. Pokrytecký, ako tvrdia, pretože zatiaľ, čo sa 80 až 85 percent Maďarov deklaruje ako kresťania, iba 15 percent pravidelne chodí do kostola. Tak po prvé, myslím si, že po vnútení ateistického komunizmu na pol storočia môže byť ľudom odpustené, ak potrebujú chvíľu na to, aby sa vrátili k normálu. Ani Rím nebol postavený za deň.

Ale po druhé, ako si všimol Francis de la Rochefoucauld, „pokrytectvo je daň, ktorú hriech platí cnosti“. Liberalizmus a jeho výhonky vypúšťali svoje poklesky do obyvateľov Západu už dosť dlho. Aj potom, čo svojím intelektom rozoznáme problém, aj potom, čo oľutujeme a obrátime sa k dobru a rozhodneme sa pokračovať lepším smerom, telo nasleduje pomaly. Chce to dlhodobú námahu a hojnosť milosti, aby sme vycibrili svoju vôľu k nasledovaniu toho, o čom v mysli a v srdci vieme, že je správne. To nie je pokrytectvo. To je putovanie človeka v padlom svete. Liberáli budú pochopiteľne popierať dôležitosť tela. Ich dnešný obľúbený ideologický výstrelok je, že naše telá nemajú nič spoločné s tým, kto sme. Ale aj pred nástupom transgenderizmu liberáli tvrdili, že príslušníci národa nemajú nič spoločné so svojím národom. Tvrdili, že národy Západu nie sú fyzické miesta so skutočnými ľuďmi, ale sú to len „idey“, ktoré ostanú nemenné, aj keď otvoríme hranice a vymeníme všetkých domácich obyvateľov za cudzincov. Rovnakú nekoncepčnú mazanicu vidíme všade, v otrasnom modernom umení, v mizernej architektúre, kde je prítomná idea, že fyzické miesta nemajú zmysel.

V aktuálnej propagácii náhradného materstva sa skrýva idea, že na niektorých telách nezáleží, a že sú zameniteľné. Čoraz viac to vidíme tiež v propagácii virtuálnej reality. Metaverse. Myšlienka, že by sme mali prestať chodiť po našej veľkej, nádhernej, farebnej Zemi, ktorú pre nás stvoril Boh, a namiesto toho žiť svoje životy vo vnútri videohry od Marka Zuckerberga. To mi nepríde ako výhodný obchod. Očividne to tak nepripadá ani vám. Už minimálne desať rokov Maďarsko chápe, že zápas našej éry nie je len súbojom ideí, ale že je to boj o pochopenie toho, či existuje vôbec niečo okrem ideí. Hranice. Tradície. Rituály. Ľudia. Telo. Tu tiež vidíme nie prielom historickej paradigmy, ale návrat k najhlbšej múdrosti našej civilizácie. Tu sa môžeme oboznámiť s múdrosťou antického kresťanského mysliteľa Tertulliána, ktorý poznamenal, že „telo je základná podmienka, na ktorej stojí spása. Keďže duša je kvôli svojej šanci na spásu vyvolená na službu Bohu, práve telo je to, ktoré umožňuje túto službu.“

My totiž nie sme voľne sa vznášajúci duchovia, imúnni voči rozkladu. Sme duša a telo, jednota žijúca v civilizácii, ktorú oživuje náboženstvo, ktoré vníma Vtelenie ako ústredný motív a vlastný zmysel histórie. Premiér Orbán nedávno spomenul, že Európu možno zachrániť iba návratom k zdroju jej pôvodných hodnôt. Tým zdrojom je kresťanská identita. O storočie skôr napísal jeden katolícky spisovateľ Hilaire Belloc ešte provokatívnejšiu vec, a síce, že „kresťanstvo je Európa, a Európa je kresťanstvo“. Nemyslím si, že tým chcel obmedziť kresťanstvo len na jeden kontinent, to je nemožné, ale skôr chcel zdôrazniť význam toho, čo skutoční ľudia robia na skutočných miestach, pre náboženstvo, ktoré uctieva živého Boha, ktorý sa stal Telom a vstúpil do histórie, aby nás vykúpil.

Ľudia ako vy na miestach ako je Maďarsko – a pri troche šťastia čoskoro na celom Západe – sa po dosť dlhom období úpadku vracajú k myšlienke, že Duch, ktorý dal život našej civilizácii, je jediným Duchom schopným našej záchrany.

Ďakujem vám veľmi pekne!