Ak sa atmosféra Zeme otepľuje, znamená to, že má viacej energie – čiže dochádza k intenzívnejšiemu výparu vody, rýchlejšiemu a väčšiemu presunu vzdušných hmôt, čo vedie k väčším extrémom počasia (niekde väčšie sucho, inde väčšie zrážky, nárast početnosti aj sily víchric a tornád).

Zelení aktivisti po celom svete alarmujú, naliehajú, demonštrujú... a zdôvodňujú globálne otepľovanie najmä činnosťou človeka. Vďaka za ich službu červených kontroliek včasného varovania, sú tu však dve kardinálne otázky:

1. Skutočne môže človek za klimatické zmeny a globálne otepľovanie?

2. Čo s tým?

Odpoveď na prvú otázku je diagnóza a odpoveď na druhú otázku je správna terapia.

V 9. až 13. storočí bolo na Zemi oveľa teplejšie než v storočiach po nich. Južná časť (dnes zaľadneného) Grónska (Greenland) bola zelená a slúžila poľnohospodárstvu, vo Švédsku a Dánsku sa hojne pestoval vinič.

Od 14. storočia po 19. storočie trvala „malá doba ľadová“, v 17. storočí v zime zamrzla aj rieka Tiber (preteká Rímom), zamrzlo aj Baltské more a Calaiská úžina medzi Anglickom a Francúzskom.

Od 19. storočia sa Zem zasa otepľuje. Naozaj najmä vinou ľudstva?

V staršej histórii Zeme vedci popisujú ešte väčšie klimatické extrémy – tepelným maximom bolo obdobie paleocénu-eocénu (pred 58 miliónmi rokov), priemerná teplota bola o 10°C vyššia než dnes a absolútnym tepelným minimom bol kryogén (pred 700 miliónmi rokov), keď bola takmer celá Zem pokrytá ľadom a snehom a priemerná teplota bola pod bodom mrazu.

Je isté, že človek svojou činnosťou, najmä produkciou skleníkových plynov, prispieva ku globálnemu otepleniu, otázkou však je – v akej miere?

Ak by náš celkový vplyv bol na úrovni desatín stupňa ku niekoľkým stupňom spôsobeným cyklickými zmenami na planetárnej úrovni, tak by bolo múdre presunúť väčšiu časť stoviek miliárd eur, ktoré sa celosvetovo ročne investujú do zníženia príspevku ľudstva ku globálnemu otepleniu, v prospech investícií na prípravu a prispôsobenie sa ľudstva na neodvratnú klimatickú zmenu.

Túto dilemu ilustrovali dve krátke správy z aktuálnych záplav. V slovinskom meste Prevalje sa z brehov vyliala rieka Meža – bol to veľmi smutný pohľad na riekou zvalený dom, ktorý mal na pozemku aj veľké solárne panely, tie však pohromu neodvrátili. V Kežmarku chýbalo len pár centimetrov, aby bol vyhlásený 3. stupeň povodňovej aktivity a aby sa rieka Poprad vyliala zo svojho koryta – nestalo sa tak vďaka pripravenému opatreniu, poldru, do ktorého bola mohutná prílivová vlna odvedená.

Poprad aj Meža nie sú veľké rieky, napriek tomu vedia ohroziť ľudí na životoch a majetku. Čo spravíme, ak sa zdvihne hladina morí, alebo sa z neobývateľných oblastí pohnú stovky miliónov ľudí za vodou a pôdou? Pripravujeme sa aj na taký scenár? Ak by nastal, tak sa budeme musieť prispôsobiť, ak chceme prežiť, a na to potrebujeme dáta, poznanie, rozhodnutie, kapacity a peniaze.

Stojíme pred dilemou, na čo sa viacej sústrediť – na odvrátenie globálneho otepľovania alebo na prispôsobenie sa nastávajúcim klimatickým zmenám? Respektíve, aký je ideálny balans v investíciách  do odvrátenia/zmiernenia globálneho otepľovania versus do prípravy a prispôsobenia sa klimatickým zmenám?

Buďme múdri správcovia Zeme, presne podľa známej modlitby sv. Tomáša Akvinského:

„Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.“

Dnes ešte dostatočne nevieme, čo a ako spôsobuje dlhodobé klimatické zmeny na planetárnej úrovni, poznáme len parciálne fakty a zjednodušené procesy. Nevedia to ani aktivisti.

Vieme, že k zmenám klímy od prehistórie cyklicky dochádzalo, a že ľudstvo nedokáže ovládať planetárne počasie ani prírodu na globálnej úrovni. Život nám ukazuje, že príroda nás vie premôcť aj na veľmi lokálnej úrovni.

Preto by som želal Slovensku aj iným krajinám, aby nám aktivisti nevládli, nediktovali, „čo je pravda, čo si máme myslieť, a dokonca účelovo, cez grantové schémy, ovplyvňovať výskum“, ale aby ostali plniť svoju užitočnú úlohu – upozorňovať na riziká, vyvolávať diskusiu. 

Pomyselnou Noemovou archou v súčasnosti sú kvalitné vzdelanie a kompetentnosť. Odpovede na vyššie uvedené otázky môžu nájsť jedine vedci, výskumníci, inžinieri.

Oni menej kričia, ale viacej povedia – napríklad o potrebných protipovodňových opatreniach na Slovensku: stavebné aktivity lokalizovať čo najviac mimo záplavových území, budovať komplexné aktívne protipovodňové opatrenia, (hrádze, regulovateľné vodné nádrže, poldre, umelé ramená) uplatňovať vodozádržné opatrenia od poľnohospodárstva až po urbanizmus...

Na tieto opatrenia potrebujeme financie – možno by to bola múdrejšia investícia než príliš drahý boj s klimatickou zmenou, ktorú nedokážeme úplne zastaviť. 

Budúci odborníci, ale aj politici a manažéri, ktorí budú čeliť obrovským výzvam, sú dnes ešte žiakmi – dajme im ozajstné poznanie, a naučme ich rozhodovať sa na základe faktov, skúseností a hodnôt. 

Existuje na to množstvo nástrojov, ktorých použitie dáva zmysel aj kurikulárnej reforme. Napríklad európska smernica INSPIRE – všetky priestorové informácie získané za peniaze daňových poplatníkov majú byť povinne zverejňované (formou metadát, vrstiev máp GIS) na národných geoportáloch, a tak dostupné aj školám. Dnes už nie je zadaním hľadať údaje, ale dávať ich do súvislostí, kauzality a na ich základe generovať správne implikácie a rozhodnutia.

Dajme žiakom učiteľov a podmienky, ktoré to zaručia. Školstvo, veda a výskum nesmú byť na periférii – musia byť v centre našej spoločnosti, napojené na realitu a prax. Umožnime im vyrásť na dobrých a múdrych správcov našej Zeme – charakter a odbornosť, to je naša aktuálna Noemova archa v2.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.