Veriaci na cestách. Ako sa cirkev o nich stará?

Koho presne máte na mysli?

Ekonomických migrantov, teda ľudí, ktorí opúšťajú svoju krajinu kvôli zárobku. Aj tých, ktorí sú neustále na cestách, napríklad cirkusantov, pracovníkov na mori a vo vzduchu, kočovné národy, nomádov a podobne. A samozrejme, aj utečencov, ktorí sú nútení emigrovať, aby si zachránili holý život.

Vo všeobecnosti možno povedať, že sa to týka všetkých, ktorých životný štýl je spojený s cestovaním a nie sú to turisti: teda ľudí, ktorí nemôžu využívať služby farnosti vo svojej lokálnej cirkvi. Preto Cirkev vytvorila systém, ako zabezpečovať tento druh pastorácie. Vatikán je koordinačným centrom pastorácie pre migrantov.

Ako sa to v praxi deje? Sú všetci kňazi, ktorí takto slúžia v zahraničí, podriadení priamo Vatikánu?

Nie. Niektoré krajiny majú veľkú emigráciu. Napríklad aj Poľsko, a preto má svojho biskupa pre zahraničných migrantov vo vlastnej krajine. Ten zodpovedá za pastoráciu krajanov mimo Poľska.

Prvotný impulz zvyčajne prichádza od samotných kňazov v zahraničí, ktorí vidia potrebu špecifickej formy pastorácie v ich okolí. Od nich do veľkej miery závisí, ako bude služba vyzerať. Kúria a biskup mu v tejto snahe zorganizovať „farnosť pre migrantov“ slúžia ako pomocníci.

Ako vyzerá pastorácia ľudí, ktorí väčšinu času trávia na mori či vo vzduchu?

Existuje námorný apoštolát Stella Maris. Má dobre rozvinutú sieť, hlavne v prístavných mestách. Ide zvyčajne o stredisko, o ktoré sa stará kaplán. Slúži robotníkom, ktorí sa plavia na lodiach niekedy aj dlhšie obdobie (viac ako mesiac) a keď prídu do prístavu, môžu sa v stredisku vyspovedať, prísť na omšu, a v prípade potreby im môže byť poskytnutá aj sociálna pomoc. V takejto farnosti si môžu vybaviť napríklad telefónnu kartu a zavolať domov, rodinám. My sme na súši zvyknutí, že máme signál takmer všade, ale na mori to tak nie je.

Ľudom pracujúcim v leteckej doprave, vo vzduchu, sú k dispozícii zase letiskové farnosti. Ak je na letisku kaplnka, je tam vždy aj kaplán pre pastoračnú službu.

A čo cirkusanti?

Aj oni majú pridelených kaplánov, ktorí s nimi cestujú z mesta do mesta, sprevádzajú danú skupinu všade, kam sa pohne. Sú neustále na cestách a Cirkev akoby „kráča spolu s nimi“.

V čom ešte spočíva vaša služba okrem slúženia omše a vysluhovania sviatostí? Spomínali ste aj sociálny rozmer.

Áno, ak je to potrebné, súčasťou práce je aj organizovanie pomoci ľuďom v zahraničí. Spomínal som námorný apoštolát a napríklad ľudia, ktorí pracujú na mori, boli v minulosti, a niekedy sú ešte aj teraz, často vykorisťovaní a veľmi chudobní. Zamestnávatelia im brali doklady, vyhrážali sa, že o nich už nikto nikdy nebude počuť. Nemali telefón, ani nárok na deň pracovného voľna, mali neľudské podmienky na prácu. Nehovoriac o prípadoch, keď ich prepadávali piráti, čo sa občas deje aj dnes.

Často bola cirkev, či už rehoľníci, kňazi alebo laickí veriaci jediní, ktorí sa ich zastali a domáhali sa rešpektovania ich práv. Vytvorená sieť „námorných farností“ bola ich útočiskom či azylom, ak potrebovali, aby sa za nich niekto postavil a bojoval za ich práva.

Ako sa môže niekto stať členom takejto farnosti?

Závisí to od typu farnosti. Napríklad tu, v poľskej farnosti v Ríme, je to tak, že každý Poliak, ktorý je na území rímskej diecézy, má právo využívať pastoračnú službu tohto poľského kostola. Bez ohľadu na to, či tu býva, či prišiel študovať alebo len na prázdniny. Ide o typ takzvanej personálnej farnosti. Stačí byť Poliakom, alebo mať nejaké spojenie s Poľskom, poľskou kultúrou.

V Spojených štátoch existuje viacero etnických farností, ktoré sú výlučne pre ľudí z danej krajiny alebo určitého etnika. S takouto farnosťou sa spája aj pestovanie národnej či etnickej kultúry. K pastoračnej službe sa teda v určitom zmysle pripája aj kultúrne poslanie. A tam sa napríklad vyžaduje formálny zápis do farnosti, aby mohli v plnom rozsahu využívať všetky sviatosti.

V zahraničí mnohí veriaci bývajú ďalej od takýchto farností, preto napríklad cez týždeň využívajú miestne kostoly v okolí ich bydliska, kde sú zapísaní, a v nedeľu či vo sviatok prídu na návštevu do poľského kostola, na omšu vo svojom rodnom jazyku.

Môžu sa veriaci z menších krajín, napríklad Slováci, pripojiť k farnostiam, ktoré sú im jazykovo príbuzné, ak nemajú vo svojom okolí vlastné národné farnosti?

Tam, kde je daná skupina menšinou, a dobrým príkladom sú tu napríklad slovenskí gréckokatolíci, si musí overiť, kde sa dá formálne prihlásiť a zistiť, kam patrí podľa kánonického práva, alebo ktorá iná gréckokatolícka alebo diecézna cirkev má na starosti ich pastoráciu. To sa dá zistiť od biskupa, ktorý je zodpovedný za organizáciu pastorácie v danej krajine.

Konkrétne pri poľskej farnosti v Ríme postačí to "spojenie", aká katolícka misia, história, spôsob myslenia či modlitby sú najbližšie môjmu srdcu. To je veľmi podstatné. Spojenie s Poľskom nie je teda len o tom, že máte poľský pas alebo ovládate poľský jazyk.

Je to len otázka formalít a na omšu či liturgiu sa dá prísť do akéhokoľvek kostola?

Samozrejme. O pridelení do farnosti hovoríme vtedy, keď sa niekto chce napríklad v zahraničí sobášiť, birmovať či pokrstiť. Aj cirkev má svoje pravidlá, funguje v jurisdikciách a vždy treba vedieť, kam formálne patríte a kde si potrebujete prísť po povolenia či doklady, ak chcete získať vyššie spomínané sviatosti. Takže je dobré poznať, kto je môj referenčný bod, koho mám požiadať o rôzne druhy dišpenzov a podobne.

Keď hovoríte o dišpenze, napríklad pri pôste od mäsa, a sme povedzme v piatok na svadbe vo Florencii – môže nám kňaz, ktorý je tam s nami, udeliť dišpenz?

Nie. To musí urobiť kňaz, ktorý je zodpovedný za farnosť, v ktorej sa sobáš koná. Ale talianska cirkev nemá v piatky pôst od mäsitých jedál, takže v tomto prípade sa rímskokatolíci nemusia postiť, aj keď sú z krajiny, kde takýto pôst je – teda napríklad z Poľska.

Niekedy ľudia v zahraničí nejdú na omšu, keďže nerozumejú miestnemu jazyku, a povedia si, že jedna či dve nedele bez omše počas dovolenky nie sú až také dôležité.

Počas prázdnin prechádza naša viera neraz väčšími skúškami. Musíme sa vedome snažiť nepoľaviť z účasti na nedeľnej omši a zahrnúť ju do našich dovolenkových plánov. Častokrát je treba cestovať aj niekoľko desiatok kilometrov, vždy je to námaha. Našťastie, máme internet a v súčasnosti je oveľa jednoduchšie nájsť kostol, kde sa slúži nedeľná omša v blízkom okolí, a možno dokonca aj v našom jazyku, ak sme v zahraničí vo väčšom meste.

Ja často zdôrazňujem, že keby sme chápali, čo je to eucharistia, že je to stretnutie s Ježišom prítomným v najsvätejšej sviatosti, nevzdávali by sme sa jej tak ľahko. Nechceli by sme prísť o tento dar blízkosti s Ježišom. Navyše, krása katolíckej liturgie spočíva aj v tom, že nech je už slúžená v akomkoľvek jazyku, jej štruktúra sa nemení a v ktorejkoľvek časti liturgie vieme, čo sa deje. Či už je to požehnanie na záver omše, premenenie alebo spev Agnus Dei. Takže napriek rozdielnym jazykom musíme pamätať na to, že ide predovšetkým o tajomstvo eucharistie a nie je až také podstatné, či rozumieme jazyku, v ktorom sa slávi.

Ako sa dá spovedať v cudzej krajine, ak nevieme komunikovať v miestnom jazyku? Nie všade sa nájde spovedník, ktorý ovláda náš jazyk a niekedy môže byť aj spovedanie v angličtine trochu neisté.

Je vhodné si urobiť prípravu na svätú spoveď v rodnej reči. Nemusíte sa báť preložiť si tých pár viet či slov v prekladači na telefóne do miestneho jazyka a pri príchode do spovednice vysvetliť, že nehovoríte po taliansky, chorvátsky či francúzsky. 

Pri samotnej spovedi v cudzom jazyku stačí v konfesionále spomenúť tri dôležité veci. Prvú – kedy ste boli naposledy na spovedi, druhú – či ste laik, vydatá/ženatý, kňaz, mníška a podobne. A tretia vec sú ťažké hriechy, ako matéria spovede. Na to, aby kňaz mohol udeliť rozhrešenie, potrebuje tieto informácie. Ale čo je najdôležitejšie, musí vidieť úprimnú ľútosť za hriechy, ktoré vyznávate.

Akí kňazi chodia na takéto zahraničné misie? Absolvujú pred tým nejaké školenia? Musia mať špeciálne schopnosti?

Za normálnych okolností týchto kňazov menuje biskup. Mali by prejsť určitým školením, hoci realita a skúsenosti ich častokrát naučia omnoho viac. Každá biskupská konferencia stanovuje konkrétny čas misie. Napríklad v Taliansku môže byť kňaz etnickým misionárom trikrát po tri roky, potom sa musí vrátiť do krajiny.

Keď som pracoval v Pápežskej rade, často sme pre týchto kňazov organizovali stretnutia a konferencie, aby si vymieňali skúsenosti, porozprávali sa o rôznych situáciách, ktoré sa im stali, a vytvorili si vzájomnú sieť, aby vedeli ľuďom lepšie pomáhať aj tým, že majú komu zavolať v tej či onej krajine. Napríklad, keď moji veriaci pôjdu do Japonska, viem im dať kontakt na niekoho, kto im bude v prípade potreby nápomocný.

A čo sa týka špeciálnych schopností, ja sám som napríklad prisťahovalec, takže veľa čerpám zo svojich skúseností. Ani kňazi vyslaní do západných krajín nemajú ľahkú prácu. Kríza cirkvi spojená so stratou viery, nenávisťou voči katolíckej viere, rôzne pedofilné škandály a podobne, to pastorácii nepomáha.

Najdôležitejšie je, aby si kňaz uvedomil svoje vlastné schopnosti, čo mu ide najlepšie a to využíval v pastoračnej službe. Či už ste dobrým rečníkom, spovedníkom alebo organizátorom pastoračného spoločenstva – treba to používať na Božiu slávu.

Ako je možné, že vy ako kňaz, ktorý nie je misionár, slúžite migrantom v zahraničí?

Ja totiž nie som len kňaz, ale aj rehoľník. Pôsobím v reholi Kristusovcov (Spoločnosť Kristova pre zahraničných Poliakov), ktorá sa stará o Poliakov žijúcich v zahraničí. Služba migrantom je zmyslom našej rehole.

S akými situáciami sa stretávate vo vašej službe?

To veľmi závisí od krajiny a jej fungovania. Tu v Taliansku platí, že čím idete južnejšie, tým je viac problémov s vykorisťovaním ľudí, ktorí sem prichádzajú za prácou. Hlavne starší ľudia majú nelegálne nízke mzdy a nepriznávajú im nárok na deň voľna a podobne. Z mojej skúsenosti viem, že v Spojených štátoch sú to zase problémy Neameričanov. Dávam si pozor na to, aby som neoznačoval ľudí ako „nelegálnych migrantov“, na nich sa tu automaticky nazerá ako na zločincov. Oni pritom len nevyriešili svoju životnú situáciu. Ak sa dá, snažíme sa im pomôcť a ich situáciu aj právne "uregulovať". Pri našej službe a pri riešení rôznych situácií nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa, že ide o človeka.

Má kňaz vyslaný do zahraničia podporu od nadriadených alebo to musí zvládnuť sám?

Je pravda, že keď boli v mojej reholi v minulosti prví poľskí kňazi poslaní slúžiť napríklad do Brazílie, tak sa stávalo, že niektorí aj zahynuli. Keďže neovládali jazyk, chodili tam v sutane, hneď bolo jasné, že sú cudzinci. Nemali peniaze ani domov, museli sa spoliehať na Božiu prozreteľnosť – že tam stretnú niekoho, kto im pomôže.

Ja slúžim v reholi, takže podmienky mám jednoduchšie ako napríklad diecézny kňaz, ktorý kedysi išiel na misiu sám. Aj keď som v krajine síce sám, ale ak sa niečo stane, mám sa kam vrátiť, mám sieť kontaktov a môžem sa spoľahnúť aj na finančnú podporu v ťažkých situáciách.

Aké to je, celý život stráviť ako kňaz mimo rodnej krajiny? Uvedomovali ste si, že budete natrvalo odlúčený od rodiny?

Keď som sa rozhodol ísť do tejto rehole, bol som presvedčený, že mi pridelia farnosť v Severnej Amerike a zostanem tam do konca života. Keď som už bol diakonom, rektor mi povedal, že to tak nevyhnutne nemusí byť. To ma trochu prekvapilo. A hoci som naozaj najprv odišiel slúžiť do USA, po prvých dvoch rokoch vo farnosti v Chicagu ma poslali študovať do Ríma. Najprv na dva roky a dnes som tu už cez pätnásty rok. Musel som však do toho dorásť. Preto verím, že takéto záležitosti vo veľkej miere závisia od duchovnej formácie. Aj keď som naozaj nechcel odísť a úprimne som o tom povedal svojmu predstavenému, prijal som to. Vďaka dobrej formácii som sa mohol rozhodnúť opustiť miesto, ktoré som poznal a kde som chcel byť. A ísť v poslušnosti generálovi rehole a Bohu tam, kam som bol poslaný.