Čítaš, alebo už len počúvaš? Audio pamäti nepraje

Každá doba má svoju obľúbenú predponu. Moderna sa dávala do pohybu cez buričské „anti“. Potom zavládla irónia, to bolo všetko „post“. Teraz sme sa ocitli v prchavej dobe „trans“. Tento článok však nebude o sexuálnych identitách, s ktorými sa dnes „trans“ spája predovšetkým, ale o médiách a našej pozornosti. 

O podcaste, ktorý vraj zažíva zlatý vek, sa hovorí ako o médiu – svojou podstatou – hybridnom. Berie si to najlepšie z rádia aj z digitálneho sveta, pohybuje sa na pomedzí dvoch kultúr, písomnej a orálnej, a zdôrazňuje akúsi „polovážnosť“ – žiaduca nie je ani ležérnosť, ani prílišná učenosť.

Snáď hlavný dôvod, prečo je potomkom svojej doby je, že z výnimky robí normu. Inými slovami: potvrdzuje to, čo sa nejaký čas povráva. „Pojem mainstream patrí do minulého storočia,“ tvrdí britský novinár a autor podcastu Ben Hammersley. Aj keby to nebola pravda, prinajmenšom sa podcast skutočne javí ako médium postmainstreamové. Orientuje sa na relatívne úzku skupinu, jeho podstatou je špecializácia, zakladá si na tom, čo označujeme ako „autenticita“. Autor sa nezameriava na čo najväčšie publikum, ale na to „svoje“, takže slobodne vyjadruje seba. S prísľubom autenticity sa spája fakt, že autori podcastov často obchádzajú veľkých distribútorov a vytvárajú aj osobitejší vzťah s publikom. A funguje to.