Čítaš, alebo už len počúvaš? Audio pamäti nepraje

O podcaste, ktorý vraj zažíva zlatý vek, sa hovorí ako o médiu – svojou podstatou – hybridnom. Berie si to najlepšie z rádia aj z digitálneho sveta, pohybuje sa na pomedzí dvoch kultúr, písomnej a orálnej, a zdôrazňuje akúsi „polovážnosť“ – žiaduca nie je ani ležérnosť, ani prílišná učenosť.

Snáď hlavný dôvod, prečo je potomkom svojej doby je, že z výnimky robí normu. Inými slovami: potvrdzuje to, čo sa nejaký čas povráva. „Pojem mainstream patrí do minulého storočia,“ tvrdí britský novinár a autor podcastu Ben Hammersley. Aj keby to nebola pravda, prinajmenšom sa podcast skutočne javí ako médium postmainstreamové. Orientuje sa na relatívne úzku skupinu, jeho podstatou je špecializácia, zakladá si na tom, čo označujeme ako „autenticita“. Autor sa nezameriava na čo najväčšie publikum, ale na to „svoje“, takže slobodne vyjadruje seba. S prísľubom autenticity sa spája fakt, že autori podcastov často obchádzajú veľkých distribútorov a vytvárajú aj osobitejší vzťah s publikom. A funguje to.

Spoločnosti Edison Research a Triton Digital uvádzajú, že v roku 2022 počúvalo pravidelne nejaký podcast 62 percent Američanov. V Českej republike počúva podcasty aspoň raz týždenne viac ako pätina internetovej populácie. Tu sa nová kultúra počúvania nezastavuje. 

Celosvetovo rastie úspešnosť audiokníh. Niektorí myslitelia dokonca hovoria o návrate orálnej kultúry. Britský akademik a podcaster Dario Llinares poznamenáva: „Vďaka hybridite myšlienky, zvuku a textu snáď znovu ožíva dialektika, vyjadrovanie myšlienok nad rámec toho, čo je možné v čisto písanej forme.“

Klasický dialóg, súčasný podcast

Vraj sa obnovuje umenie dialógu. Ten tvorí základ západnej kultúry, a ak ho ovládame, je to skutočne majstrovský kúsok: človek, ktorý vedie debatu, potláča túžbu nad druhým vyniknúť. Ak vedie skutočne dialóg, ide mu o to, aby zažiaril nie on, ale pravda, teda niečo, čo účastníkov dialógu prekračuje. Dialóg pripomína, že v našom živote môžeme nedokonale sprítomňovať niečo, čo prekračuje časnosť. Sokratovský dialóg sprítomňuje večné idey, v ktorých prekonávame názory v prospech poznania. To znie sľubne, ale v zásade je to nepríjemné. Vo svetle týchto ideí totiž pôsobíme malo. Lenže v tom tkvie ľudská veľkosť: byť schopný klásť otázky, ktoré toho, kto sa pýta, robia bezradným, dokonca ho ponižujú. Ak v tomto tkvie kľúč k tradičnému dialógu, nedá sa celkom tvrdiť, že by sme zažívali návrat tohto žánru. 

Ak stojí umenie podcastingu na autenticite a individualite, je to presne to, čo sokratovský dialóg neoceňuje. Tradičný dialóg smeruje k poznaniu, a teda k tomu, čo nie je subjektívne. Preto sú dialógy chápané ako cesty k múdrosti. Čo typicky nie je to, čo hľadáme v podcastoch. Ak sa zameriame na tie, ktoré majú za cieľ rozšíriť naše poznanie, teda napríklad vzdelávacie, spravodajské alebo komentátorské, opakuje sa v nich všeobecný kultúrny vzorec súčasnosti: k svetu pristupujeme cez dáta a informácie, nie cez poznanie.

Vyrastajú generácie, ktoré už nebudú vôbec čítať? 

O čo ide, vystihol takmer pred sto rokmi básnik T. S. Eliot: „Kde je múdrosť, ktorú sme popri vedomostiach stratili? Kde je poznanie, ktoré sa vytratilo z informácií?“ Aký je rozdiel medzi informáciou a poznaním? Poznanie je zvnútornené, dokonca vstupuje do charakteru. Presne to znázorňuje sokratovský dialóg: smeruje dovnútra. Provokuje človeka, aby si uvedomoval to, čo v ňom už je, pretože najpodstatnejšie poznanie bolo do neho vložené, neprichádza zvonku. Poznávanie, výučba a vzdelávanie je rozpomínanie sa na to, čo vlastne vieme, lebo máme dušu. Kľúčová pre takéto rozpomínanie je práca s pamäťou, ktorá nás vedie k nášmu pôvodu. To podstatné je za nami; to je jadro metafyzického svetonázoru, ktorý nás vedie „späť“.

Transmoderna?

Moderna toto odmieta, stojí na pozícii „anti“, smeruje do budúcnosti a von zo seba. Možno sa oprieť aj o antropológa Clauda Léviho-Straussa a jeho rozlišovanie studených a horúcich spoločností, na ktoré nadviazal mediálny teoretik Marshall McLuhan. Tie studené idú „späť“ v tom zmysle, že nemennosť je pre ne podstatnejšia ako pohyb. Na začiatku bolo všetko zjavené. Tam sa treba vrátiť. Tie horúce, naopak, vidia zmysel v zmene, všetko minulé chápu ako to, čo je dobré prekonať, všetko prítomné ako prípravu na nadchádzajúce.

Ako s tým súvisí postmoderna? To vystihuje Václav Belohradský v knihe Čas pléthokracie: „Post znamená, že sme minulosť neprekonali, ale uvelebili sa v jej modifikáciách a troskách, v jej rozptýlených úlomkoch.“ Demokracia nepostuluje absolútno ani podstatu, či už v minulosti, alebo v budúcnosti. Jej sila tkvie v absencii podstaty. Jej moc vyviera z dynamiky, že jedno stanovisko popiera druhé. Postmoderna nesmeruje ani naspäť, ani vpred, ale rovnako neprepadá prítomnosti. Iróniou si všetko a všetkých drží od tela.

To, čo môžeme nazývať transmoderna, je neochota znášať túto iróniu, ktorá sa stáva podozrivou. Je dôvodom zvážnieť, že už zas vieme, kam smerovať? Skôr nie. Súčasný dôraz na identitu a pôvod svedčí skôr o opätovnom obrate nazad. Zdôvodniť to možno sociologicky: západné spoločnosti nedôverujú tomu, že majú kam rásť. Ich obyvatelia sa obávajú zostupu. Deti neveria, že sa budú mať lepšie ako rodičia, dúfajú, že aspoň neklesnú. Kto nemá budúcnosť, má len pôvod, ktorý bude až panicky hájiť.

Nie je ani paradoxné, že v čase silnejúceho dôrazu na „trans“ zdôrazňujeme identitu a spolu s tým sa do verejnosti vracia pátos. Transmoderna odmieta otvorenosť, neurčitosť a iróniu postmoderny. Neobhajuje však kadejaké identity, ale tie, ktoré sú mimo mainstream, sú menšinové a vylúčené. Pritom však silnie podozrenie, že postmoderna bola poslednou fázou mainstreamu. Protest v transmoderne je teda protestom voči tým, ktorí majú rovnako (viac či menej oprávnený) pocit ohrozenia, a preto tiež protestujú. Vzniká tým napätie, ktoré zahŕňa všetky typy komunikácií. Zatiaľ čo tradičný dialóg stál na potláčaní emócií v prospech argumentov a pomalosti, víťazí v tom súčasnom rýchlosť a vášeň.

Pamäť: zvnútornenie a externé nosiče

Dialóg sa odvíja na pozadí dôvery v pamäť, vďaka ktorej prichádzame na niečo, čo ani jeden z diskutujúcich nekonštruuje, čo skôr spolu objavujú. Podstatou moderny je strata vedomia, že existuje niečo neskonštruovateľné. Tento posun smerom od pamäte a dôvery k niečomu, čo prekračuje relativitu, sa od samého začiatku spája s technológiami.

Už Platónov Sokrates sa v dialógu s Faidrom desí toho, aký vplyv bude mať rozšírenie písma na pamäť, a teda na poznávanie. Čo si môžem zapísať, púšťam z hlavy. Tiež si všíma, aké zraniteľné je myslenie, ak ho oddelíme od telesnosti a miesta. To, že pamäť súvisí s telom, pritom nie je Sokratov objav. Na tomto pohľade stoja pôvodné kultúry. Ján Assmann ukazuje v knihe Pamäť a kultúra, ako Hebrejci vytvárali pamäť cez rituály. Človek si pamätá to, čo musí nahlas opakovať, spievať, k čomu musí aj tancovať. Čím viac telesnosti zapájame, tým viac si pamätáme – a tým lepšie myslíme. Nadsadene môžeme povedať, že podstata myslenia v archaických kultúrach tkvie v tom, že vonkajšok/telesnosť zjemňujeme a vťahujeme dovnútra.

Naša podstata je opačná. Keď sa dnes povie pamäť, môže nám najskôr napadnúť externý nosič. Už aj preto je ťažké uvažovať o návrate orálnej kultúry na úrovni myslenia. Skôr ide o toto: existuje nebezpečenstvo, že naša kultúra si z oboch (z písomnej aj orálnej ) vezme to horšie. V prípade písomnej príjme, že myslenie je vonkajšie; z orálnej kultúry prijme podrobenie sa daným spoločenským vzorcom, teda určitému typu sociálnej kontroly, ku ktorej sú digitálne médiá dokonale prispôsobené.

Digitálna amnézia?

Presvedčivé štúdie hovoria, že je prečo mať sa na pozore. Americká lingvistka Naomi Baronová zhrnula v knihe How We Read Now (2021) nedávne výskumy, v ktorých sa zaoberala tým, ako dnes čítame, ako počúvame a čo si z toho pamätáme. Všíma si, že digitálne médiá typicky uprednostňujú rýchle a povrchné čítanie, v ktorom hľadáme skôr informácie ako poznanie. Štúdie pritom ukazujú, aké rozhodujúce sú pre našu pamäť médiá, s ktorými pracujeme. To, čo čítame v tlačenej knihe, si pamätáme rádovo lepšie ako to, čo čítame na čítačke. Inými slovami, keď držíme v ruke knihu, musíme otáčať stránky, podčiarkujeme si ceruzkou, zapájame viac svalov, viac nervov, viac typov pohybov, než keď klikáme. A ako vedeli staroveké kultúry, čím viac telesnosti, tým lepšia pamäť.

Zvlášť deti a mladí ľudia pritom majú sklon čítať prevažne digitálny obsah. Potom však podľa Baronovej hrozí, že sa nenaučia pracovať s pamäťou a pohrúžiť sa do hlbšej reflexie, nieto ešte do kontemplácie. Pre všetkých, ktorí hovoria o renesancii audia, bude sklamaním výsledok porovnania čítania tlačenej knihy a počúvania audioverzie. Pri teste dopadli rádovo horšie tí študenti, ktorí len počúvali. Ťažšie si vybavovali informácie, ak išlo o učebné texty, a zle rekonštruovali príbeh, ak išlo o román.

Zvážiť treba ešte jednu vec. Knihy bývali chápané ako oslobodzujúce. Človek sa s nimi stiahol z prevádzky, pohrúžil sa skrze ne do seba, získal odstup. V prípade audiokníh sa to deje v obmedzenej miere. Ocitáme sa totiž vo vleku poslucháča a skôr, než by sme si boli schopní vytvoriť vlastné porozumenie, už je nám interpretácia vnucovaná rozprávačom, jeho tónom hlasu i jeho dôrazmi.

Pred dvanástimi rokmi vydal novinár Nicholas Carr knihu Nebezpečná plytčina. Ako názov naznačuje, hovorí o tom, ako digitálne médiá môžu ničiť naše myslenie. Kniha vychádza z jeho zdesenia nad sebou samým. „Cnie sa mi po mojom staršom mozgu,“ poznamenal autor, ktorý zreteľne vnímal, ako mu príchod internetu znížil schopnosť koncentrácie. Vtedy sa ozývali hlasy optimistov: v nejakom zmysle budeme myslieť horšie, ale v inom lepšie.

Je otázka, či sa táto nádej potvrdí. Nepochybne sa zlepšila schopnosť vyhľadávať informácie. Zaujímavé však je, že ľudia si podľa výskumov – ako ukazuje Baronová – skôr pamätajú proces vyhľadávania ako informáciu samotnú, a problematické je aj to, že ľudia začnú hneď vyhľadávať, namiesto toho, aby si premietali. Pritom na úrovni myslenia i kultúry zhodne platí princíp „Use it or lose it“ (Použi to, alebo to zahoď – pozn. red.).

To všetko sú dôvody, prečo Baronová varuje pred tendenciou odkladať klasické knihy v prospech digitálnych verzií. Máme obrovské poznatky, že nepremyslené včleňovanie digitálnych technológií do školstva, ale aj výučba prostredníctvom počúvania, ohrozujú schopnosť študentov učiť sa. Baronová nie je sama. Rovnakým hlasom hovorí napríklad Bruno Patino, novinár a výskumník v oblasti digitálnych technológií na parížskom inštitúte Sciences Po, ktorý v knihe Civilizácia zlatých rybiek (2020) mapuje následky nadmerného používania digitálnych obsahov a odklonu od klasických kníh vo francúzskom prostredí. Prirodzene to neznamená, že by sa nemali digitálne nosiče používať a že by sme mali zanevrieť na audioknihy. Majú svoju dôležitú funkciu, ale mali by sme pamätať na ich riziká a nerezignovať na klasické knihy, zošity, ceruzky.

Útulok pre spoločnosť zostupu

Tohtoročnú medzinárodnú Bookerovu cenu získal bulharský spisovateľ Georgi Gospodinov. Vo svojej próze Úkryt pred časom píše o ústave, do ktorého sa uchyľujú ľudia, ktorí prišli o pamäť. Spočiatku to sú pacienti s alzheimerom, postupne sa do kliniky sťahujú aj zdraví ľudia. Klienti si väčšinou vybavujú len prvé roky svojho života a personál vytvára pre každého pacienta miestnosť s artefaktmi z čias jeho detstva. Tu je doma, v minulosti je mu dobre.

Gospodinov v románe zachytil niečo, čo sledujú sociológovia a filozofi: ak má človek obavu o svoju budúcnosť alebo ak je presvedčený, že ju stratil, uchýli sa do minulosti, vráti sa k pôvodu, bude bojovať za svoju identitu, ktorú však bude chápať nie dynamicky, ale staticky. Niečo z toho sledujeme aj v početných politických „identitných“ hnutiach alebo v súčasnom dôraze na sexuálnu či národnú a kultúrnu identitu.

Román vlastne ilustruje niečo ako návrat orálneho veku, ale nie na úrovni myslenia, ale sociálnych štruktúr. Moderna je passé: sotva niekto verí tomu, že sa mu bude dariť lepšie. Postmoderna pôsobí vo svetle skutočných či domnelých hrozieb cynicky. Výsledkom je pátos identity a agresivita, s ktorou si obhajujeme to, čím sme alebo sme vždy boli. Z nárastov psychiatrickej chorobnosti naprieč spoločnosťou možno súdiť, že nám v tom nie je dobre. Ešteže neexistujú len spravodajské a komentátorské podcasty. Početné ďalšie ponúkajú v novej podobe čosi ako „starostlivosť o dušu“. Doba „trans“ je doba terapeutická.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.