Pavol Miller: Sme tolerantná krajina a slovenskí židia sú skôr konzervatívnejší

Veľmi dobre si to pamätám, mal som 14 rokov, bola to éra skupiny Shalom (smiech). Súviselo to s bratom mojej starej mamy. Stará mama pochádzala z Podkarpatskej Rusi, z malej dedinky pri Mukačeve, volá sa Vyšná alebo Verchnaja Viznica. Tam boli kedysi v podstate všetci židia. V samotnom Mukačeve tvorili asi 40 percent populácie. Keď mala stará mama 18, tak ju v podstate odlifrovali s celou rodinou, ale jej starší brat, ktorý sa volal Fedor alebo Ferenc, tak ten ušiel. Ponevieral sa po Maďarsku, bol aj v nejakom pracovnom tábore, aj odtiaľ ušiel. Nejakým spôsobom sa potom vrátil späť do Mukačeva, takže ho to celé obišlo. Neskôr, keď zistil, že mu prežila sestra, sme s ním mali kontakt. Každý rok prišiel z veľkého Sovietskeho zväzu na Slovensko, kúpiť si veci, ktoré v Mukačeve neboli, napríklad hodinky (úsmev), ale počas komunizmu domov nosil aj záchodový papier, vždy nejaké oblečenie. Chodil s prázdnymi kuframi a vracal sa s plnými. Videli sme ho raz za rok. Ale opäť sme to neriešili.

Ale vedeli ste, že je to strýko...

Áno, bol to strýko, brat našej starej mamy. Mal svoje deti, aj tie už mali deti, jeho vnúčatá, normálne žil, bol vyučený holič. Pracoval v holičstve, ktoré kedysi vlastnila jeho rodina, potom tam počas komunizmu pracoval ako bežný zamestnanec. V tej istej budove. Náhle, jedného dňa v roku 1991, volali jeho deti mojej mame, že by nám chceli povedať, že odchádzajú, polovica z nich ide do Ameriky a druhá do Izraela.

S bratom sme dospievali, ja som mal 14, tak sme sa pýtali: čo to je? Prečo idú práve do Izraela? No a vďaka tomu sme si sadli s babkou, a babka nám v slzách povedala, že hoci to nikdy nechcela nikomu z nás hovoriť, nechcela, aby sme vedeli, čo sa jej stalo a čím prešla, aby sa to neopakovalo, tak že vec sa má tak, že sme židia.

Čo to s tebou spravilo?

Celé to mňa padlo a hneď ma to silno oslovilo. Bol som v puberte, ale úplne ma to zasiahlo. Začal som sa našej identite a viere venovať, chcel som vedieť viac, čoraz viac. (Ticho.) Pamätám si také drobnosti, ktoré postupne začali meniť význam, napríklad že stará mama celý čas nosila na krku krížik, dovtedy to nič neznamenalo a zrazu som všetko začal vnímať inak. Rozprávala nám, ako sa po vojne polievkovou lyžicou postupne usilovala odstrániť to číslo z ruky, aby to nebolo vidieť, škriabala si to až do krvi, urobila skrátka všetko pre to, aby.. (ticho), aby nás ochránila.

Ako jej vyzerala tá ruka?

Mala to akoby vydraté, ako veľkú jazvu.

Ako na to reagovala tvoja mama?

Starej mame to občas vyčítala, prekážalo jej to, že žila v nevedomosti. A zazlievala to aj svojej sestre, že jej nič nepovedala. Tá sa bránila, že taká bola dohoda, len ju splnila. Mama to nakoniec prijala. Zaujímavé je, že teta, jej sestra, až tak nie. Myslím židovstvo. Nechcela tým žiť.

Tá, ktorá o vašom pôvode vedela, to odmietla.

Hej.

Ale vy s mamou a bratom ste sa ako rodina vrátili k židovskej viere.

Áno, samozrejme.

A čo je s tetou dnes?

Vedela to celý čas, ale nijako svoje náboženstvo nepraktizovali. Napriek tomu, že mala dcéru, tak je tam kontinuita vo viere aj halachického pohľadu. Je to zaujímavé, mohli, ale nechceli. Ale takýchto príbehov je na Slovensku veľa, v strednej Európe bežný jav.

Pavol Miller, predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave. Foto: Matúš

Napriek tomu si to pred ľuďmi okolo seba ešte istý čas tajil, pamätáš si, ako si o tom povedal u nás v triede, svojim spolužiakom na Piaristickom gymnáziu?

Samozrejme, že áno (smiech). Bol to taký môj coming-out, ale trošku iný (smiech), ako je toto slovné spojenie vnímané dnes. Veľmi som túžil, aby som bol akceptovaný, aby to vedeli spolužiaci, ktorých som mal rád. Piaristické gymnázium bolo pre mňa zvlášť významné, bola to katolícka škola, ktorá vedela pestovať význam viery, až by som povedal, že som vieru mal aj vďaka škole. Kresťanstvo bolo niečo, čo ma zaujímalo a obklopovalo, kresťanský príbeh a príbeh Ježiša Krista dobre poznám, nie je to nič cudzie a Piaristickému gymnáziu za mnohé vďačím. A nielen vďaka náboženstvu, jeho prednosť vtedy bola, že od prvého ročníka sa tam vyučovali dva jazyky, neskôr pribudla latinčina, obaja si to dobre pamätáme. Pre moje obdobie dospievania to malo zásadný význam a rozhodujúci bol práve náš ročník, že som sa dostal do triedy, v ktorej sme obaja boli. Lebo tam boli ľudia, ktorí ma akceptovali, aký som bol. Tak som sa odhodlal, že vám to poviem.

Pamätáš si aj na tú scénu, ako to prebehlo?

Boli sme spolu na výlete, na nejakej chate, dosť sme pili. Sedeli sme pri ohni, postavil som sa a hovorím: Musím vám niečo povedať. Som žid. (Smiech.) Dnes je to smiešne, ale bolo to pre mňa dôležité.

Dôležité bolo aj to, že sa ozval Rasťo Krajčovič, náš spolužiak, ktorý nikdy veľa nehovoril a vtedy povedal: No a?

(Smiech.) Presne tak. Bola to tá najsamozrejmejšia forma tolerancie. Nič sa nezmenilo.
Pre mňa to malo obrovský význam, zavŕšilo sa tým moje rozhodnutie, akou chcem ísť cestou.  Moje židovstvo a kresťanstvo mojich kamarátov ma napĺňalo nesmiernou energiou. V niečom som však bol sám a chcel som dokázať, že mám byť lepší, že sa chcem správať lepšie a chcem dosiahnuť viac. Bol to obrovský vnútorný motor. A naďalej sme pritom žili a „blbli“ spoločne, úplná krása, a tak by to malo byť.

Pavol Miller. Foto: Matúš Zajac

Židovstvo, to je ale ťažká forma viery.

Najťažšia. (Smiech.)

Keď sa dnešná liberálna doba pozerá na veriacich kresťanov ako na nezlučiteľných s dnešným svetom, tak v prípade židovstva je to ešte ťažšie, nesúlad je ešte viditeľnejší..

Asi áno, ak máme na mysli praktizovanú vieru. Možno je dobré vysloviť to na tomto mieste: čím som starší, tým viac som konzervatívnejší. Vážim si hodnoty, ktoré židovsko-kresťanská história vytvorila, cením si tradíciu, ktorú máme, má to veľký zmysel. A treba to chrániť a byť vďačný, že táto tradícia prežila. Mohlo prežiť niečo iné, mohlo sa to celé nejako inak zvrtnúť. K tej ťažkej stránke judaizmu. Poznám mnohých, ktorí by strašne chceli byť židmi a konvertovať, no byť židom vôbec nie je jednoduché. Dejiny to dosvedčia, o tom nemusíme vôbec debatovať.

Čím je to židovstvo ťažké?

Byť hrdým židom, to je najzložitejšie. (Ticho.) Naša viera predurčuje k tomu, aby sa žid pokúšal byť lepším ako ostatní, aby ukazoval smer, aby dokázal, že sa to dá lepšie, a pritom nezabúdal byť tolerantnejší.

Tolerantnejší?

Áno, ale to predurčuje dejinná skúsenosť. Pretože židovská menšina bola decimovaná a bolo jej ubližované takým spôsobom, ako žiadnej inej náboženskej či etnickej skupine.  Najpodstatnejšie bolo, že už nestačí iba vzdelanie a snaha vynikať, je potrebné vychádzať dobre s majoritou a tolerovať sa. Rozhodnou podmienkou kontinuity a teda zachovania tradície, najmä smerom dovnútra, je potrebné zákony viery dodržiavať stále, aj keď to nie je jednoduché. Vidíme, že pokiaľ uhneme a zjednodušujeme si veci, nie vždy to má dobrý výsledok. Dnes to vidíme všade.

Kedy a ako si sa vrátil k praktizovaniu viery? To nebolo v Trenčíne.

Stalo sa to v Amerike. Predtým, než som odišiel ako študent do Ameriky, som bol iný človek. To bolo popri Piaristickom gymnáziu druhou rozhodujúcou skúsenosťou. Do Ameriky som odišiel ako truľo, vrátil som sa ako človek, ktorý vie, že má hodnotu, úplne iný človek. Nešiel som tam do nejakej synagógy, bol to normálny výmenný pobyt na strednej škole.  Žil som bahaistickej rodine, neboli to ani Sýrčania, ani z Izraela, normálni Američania, dôchodcovia. Prijali vieru a boli veľmi tolerantní. Každý piatok a každú sobotu ma vozili do reformovanej synagógy, absolvovali tú ročnú cestu so mnou. Americkí židia ma fantasticky prijali, mal som úžasného rabína, ktorý si ma zobral pod svoje krídla a začal ma učiť hebrejsky, venoval sa mi celý rok. Všetky sviatky, obrady a tak ďalej. Vyvrcholením bola bar micva (rituál, ktorým sa v judaizme chlapec stáva nábožensky dospelým, pozn. red.), ktorú som absolvoval priamo v Amerike. Keďže to bol reformovaný chrám, mal som aj konfirmáciu. To všetko za 10 mesiacov, k tomu tá hebrejčina, išlo to v jednom kole. Bolo to magické.

Čo sa stalo po návrate na Slovensko?

Môj americký rabín napísal bratislavskému rabínovi Baruchovi Myersovi list, že mu posiela do komunity chlapca, ktorý nič nevedel a teraz už vie, postaraj sa oňho. A tak to bolo, rabín Myers si prečítal list a pomohol mi pokračovať ďalej. Ešte som žil vtedy v Trenčíne, chodil som vlakom každý piatok alebo každú sobotu do synagógy v Bratislave, aby som tam bol. Občas som aj ostal u rabína, bolo to ďalšie objavovanie viery. Tak som si osvojil vieru mojich predkov.

Vieš teda aj po hebrejsky?

Áno, ale nie modernú hebrejčinu, viem si prečítať modlitby a viem sa modliť, dokážem sledovať obrad tak, aby som sa nestratil.

V Trenčíne je pekná synagóga, dlho chátrala, ale stojí na peknom mieste, je to zaujímavá stavba, hneď vedľa nášho Piaristického gymnázia v starom meste. Teraz sa opravuje, bude slúžiť židovskej komunite?

Je tam veľmi malá komunita, ale židovská náboženská obec Trenčín existuje. Má zhruba 50 členov, slávi sviatky, ale skôr tak, že príde nejaký rabín a on im pomôže s veľkými sviatkami. Je to obraz dnešného Slovenska.

Prečo nemajú židia v Trenčíne svojho rabína?
Preto, lebo nie sú židia, nie je nás dosť. Nevedia si ho jednak zaplatiť a je ich tam tak málo, že nemajú ani minjan, čo je limit 10 mužov, ktorí musia byť prítomní, aby bola spoločná modlitba otvorená, aby sa dalo čítať v sobotu z Tóry. Keď nie sú v našich mestách židia, nie sú tam ani rabíni. Ale Ústredný zväz židovských náboženských obcí má pre menšie obce rabína Kapustina, ktorý chodí a má na starosti takéto židovské spoločenstvá a náboženské obce. Žiaľ, Trenčín patrí k tým, ktoré nemajú dostatok členov, takže tam nie je ani rabín. Neuživili by ho.

Koľko je na Slovensku rabínov?

Je ich viacero, najznámejší je bratislavský rabín Baruch Myers. Potom Miša Kapustin, ktorý pôsobí pod Ústredným Zväzom židovských náboženských obcí a má funkciu celoslovenského rabína, cestuje mimo Bratislavy. Je to reformovaný žid, pochádza z Krymu. Potom je tu rabín Stiefel, pôsobí v Košiciach, striedavo žije v Piešťanoch. Máme ešte Davida Adriho, je to ortodoxný rabín, ale nemá obec. Žije v Bratislave, ale skôr je orientovaný na obchod a organizovanie náboženských podujatí, zaoberá sa kóšer kuchyňou, kóšer stravovaním plus sa stará spoločne s bratislavskou náboženskou obcou o pamiatku a služby okolo Pamätníka Chatama Sofera.

Nedostatok duchovných sa týka viacerých cirkví a náboženských spoločenstiev, vrátane židov...

My primárne pociťujeme nedostatok členov, to je náš najväčší problém. Dve najväčšie obce sú Bratislava a Košice, inak sú aktívne a živé spoločenstvá na južnom Slovensku, napríklad Komárno, Dunajská Streda, Galanta, Nové Zámky. Potom sú obce v Banskej Bystrici, Zvolene, Rimavskej Sobote, Rožňave, ale aj v Prešove, trošku aktívna je aj Žilina.

Dokopy je na Slovensku podľa posledného sčítania niečo vyše 2 000 židov, to sú tí, ktorí sa prihlásili. Ľudí židovského pôvodu, ktorí majú nejaký sentiment, je podľa môjho odhadu do 5 000.

Na juhu sú to maďarskí židia?

Áno, hovoria najmä maďarsky, ale povedal by som, že dnes už sú slovensko-maďarskí. Môžu sa modliť aj bez rabína, starší židia celé modlenie zvládnu.

Koľko je zhruba židov, ktorí naozaj praktizujú svoju vieru?

Židovstvo je úžasné v tom, že aj keď nepraktizuješ vieru, stále si židom. Niektorí sú viac nábožensky založení, chodia sa modliť každý šábes. Iní chodia iba na veľké sviatky. Niektorí nechodia vôbec.

Zaujíma ma tá prvá skupina.

Sme veľmi radi, keď sa nám darí zachovať to minjan, čo je minimálne 10 mužov. Keď sa to v Bratislave podarí aj v piatok, aj v sobotu, to je významné. Keď sú ďalšie sviatky, či už modlenia, ranné modlenia, večerné modlenia počas týždňa, tak vždy sa nájde tých 10 statočných, ktorí prídu a modlia sa. Na veľké sviatky sa ľudia ukážu, napríklad Jom Kipur, keď sa odpúšťajú hriechy, tak chcú prísť všetci (úsmev). Ja som rád, že Bratislava žije, myslím, že sa opatrne aj rozvíja.

Pavol Miller. Foto: Matúš Zajac

Spýtam sa úplne naivne, keď niekto nie je žid a mal by záujem sa len tak prísť pozrieť do synagógy počas modlitieb, je to pre takýchto návštevníkov otvorené?

Samozrejme, že je. Bohoslužby sú otvorené. Platí to kdekoľvek na svete. Máme však skúsenosť, že profánny svet nás nemá rád, takže sme veľmi opatrní a staráme sa o bezpečnosť. Preto synagógy nie sú otvorené tak, ako kostoly,  aby sa nestal nejaký antisemitský alebo teroristický útok. Treba sa preto vopred nahlásiť. Kto chce prísť, aj keď je to žid a nie je z danej komunity, tak sa nahlási, minimálne pošle mail alebo zavolá dopredu, aby ochranka vedela, že tam ten človek príde. Bohužiaľ, problémy s bezpečnosťou vidíme najmä v krajinách v Európe, kde je veľa imigrantov.

Minulý rok sa udiala vražda na Zámockej ulici, vrah Juraj Krajčík bol tvrdý antisemita, ukázal to jeho manifest, židov nenávidel. Čo to spravilo so židovskou komunitou, s ľuďmi, čo poznáš?

Bola to veľká tragédia. Ale chcem povedať, že Slovensko, našťastie, patrí v súčasnej dobe medzi tolerantnejšie krajiny k židovstvu a verím, že to tak aj ostane. Trendy na Západe, vidíme to napríklad vo Francúzsku, sú horšie. Napríklad z Francúzska sa kvôli bezpečnosti množstvo židov vysťahovalo do Izraela. Vidíme to však aj v Anglicku, kde je obrovský antisemitizmus, a to nie je antisemitizmus len zo strany majority, ale najmä od prisťahovalcov. A predovšetkým z moslimských krajín. V tomto je Slovensko stále bezpečné miesto. A ja verím, že to tak aj zostane.

Som rád, že to hovoríš, pri tejto téme často skĺzavame do klišé, akoby sme boli najhorším kútom sveta.

Nie je to tak. A poviem ešte niečo, mnoho židovských rodín zo Západu sa nás pýta na možnosť, či by sa z Anglicka alebo z Nemecka a Francúzska nemohli presťahovať sem, čo všetko by to pre nich znamenalo. V tomto zmysle to, čo sa udialo na Zámockej, vrhá určite zlý tieň. Mimochodom, Zámocká bola kedysi židovskou ulicou, a len pár metrov od miesta vraždy stála kedysi ortodoxná synagóga, ktorú komunistický režim nekompromisne zbúral.

Vedel to Krajčík, ktorý vraždil?

Myslím si, že to nevedel. Ale vieme, že predtým, ako urobil ten hrozný čin, sa pohyboval na ulici, kde má sídlo Chabad, obchádzal miesta, kde je prítomná židovská komunita, stál aj pred synagógou. A pravdepodobne preto, že videl našu ostrahu a bezpečnosť, ktorú dávame vždy na prvé miesto, tak si vybral ľahší terč. Ktovie, čo by sa bolo stalo, keby bol vedel, že práve v tom čase sme o ulicu nižšie mali stretnutie židov, kde boli deti, rodiny, starší ľudia. Keby tam prišiel, bola by to ďalšia obrovská tragédia, bola tam nespočetne väčšia skupina ľudí. Ale aj tak to celé vnímame veľmi citlivo. Otázka viery alebo sexuálnej orientácie je niečo, čo je čisto privátna vec.

Zmenili polícia alebo tajné služby po vražde nejako prístup k vám židom? Informovali vás o niečom alebo vás aspoň nejako upokojili?

Výmeny informácií vždy prebiehali, polícia sa o nás vždy starala, procesy sú dobre zabehnuté. Treba to oceniť. Plus máme svoje vlastné procesy, vždy sa navyše koordinujeme so štátnymi orgánmi, nemožno povedať, že by polícia niečo zľahčovala. To vôbec nie.

Vrah napokon zavraždil dvoch homosexuálov, hoci pôvodne chcel strieľať na premiéra Hegera alebo na židov. Považujú dnes naši židia prostredie na Slovensku za tolerantné?

Určite áno. Sme absolútne hrdí na to, čo sme, pokiaľ nás nezlomil holokaust, tak nás nezlomí nič. A určite sa nepoddáme, nebudeme sa báť vychádzať, nebudeme sa báť mať na hlave pokrývku, ani sa báť prejavovať svoju vieru. To nehrozí. To už bolo a už to skončilo. Patrilo to k nacizmu alebo fašizmu, ale aj komunizmu, keď boli židia prenasledovaní, v synagóge boli eštebáci kontrolovali, veriaci ľudia boli perzekvovaní, našťastie je tomu koniec. Nezľahčujem to, ale skrývať sa nebudeme.

S komunizmom súvisel aj jeden iný problém, Miloš Žiak o tom napísal knihu Jewropean, kde ako žid skritizoval časť slovenských židov za kolaboráciu, išlo o židov, ktorí sa stali aktívnymi stalinistami a komunistami. Pokiaľ viem, tak to rozpútalo medzi židmi ostré spory. Už je to urovnané?

Spory a hádky milujeme. (Smiech.) Sú súčasťou našej entity, nabíjajú nás. Myslím si, že v židovstve nič také, ako že je niečo urovnané, nikdy nebude... Každý z nás má rovnaký syndróm byť najlepší, každý má svoje ego. Každý z nás má svoje predstavy o živote a chce niečo dosiahnuť. Na spojení hurhaj ako v židovskej škole je naozaj niečo pravdy.  Ja to zažívam dennodenne na obci. Je to jednoducho súčasť našej identity. Pripúšťam, že to môže vyrušovať majoritu, ale tak to je a bude.

S tým komunizmom je to zložitejšie. Židia, ktorí prišli z lágru, tak uverili ideológii, že bude lepšie a tí, ktorí boli ambiciózni, tak tomu chceli aj pomôcť. Sám vieš, že Izrael bol založený po vojne na systéme plánovaného družstevného hospodárstva – na kibucoch. Bol to v podstate socialisticko-komunistický ideál, že sme si všetci rovní a o všetko sa budeme spoločne deliť, že nepotrebujeme peniaze a tak ďalej. Ale vieme aj to, ako to dopadlo. A Miloš Žiak je hlava-mapa, písal to, čo zažil a čo videl, a bol nekompromisný. Rovnako ako ostatní. My to však považujeme za dobrú vec, hovorí sa, že tam kde sú dvaja rabíni, ktorí si závidia, že jeden je lepší ako druhý, tak to vedie k tomu, že dokážu nakoniec urobiť spoločne nejakú fantastickú vec. Rovnako to je v prípade sporov. Doprial by som ti zažiť štvorhodinové predstavenstvo našej obce, je to vždy zážitok a na konci sa objímeme, dohodneme sa. A ideme ďalej.

Pavol Miller, predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Foto: Matúš Zajac

Keď porovnáš počty, situáciu a problémy židov na Slovensku so situáciou v Česku, Maďarsku a Poľsku, ako to vyzerá?

Česi sú zo známych historických dôvodov reformácie v Európe súčasne najväčší ateisti, ale tiež veľmi tolerantný národ. Ich sentiment voči Izraelu je skvelý, majú Izrael radi a podporujú ho. Aj tam antisemitizmus je, ale je skrytý, taký ten český, možno pri pive, ale inak sa židom v Česku darí, opierajú sa o silnú Prahu, majú veľmi dobrý systém, skvelého predsedu Federácie židovských obcí Petra Papouška, ktorý je aj v štruktúrach Európskeho židovského kongresu a robí to dobre. Židovské obce majú majetok, ktorý spravujú, robia festivaly, starajú sa o seba, náboženské obce sú živé.

Ale je tam aj náboženský život?

Je, ale iný, skôr liberálnejší. Čím ideme viac na východ, tým je náboženský prejav ortodoxnejší, tak to bolo vždy. V Maďarsku boli obrovské spory medzi ortodoxnou a liberálnou obcou, ktoré boli, našťastie, urovnané. Je to, samozrejme, veľmi spolitizované, ale snažia sa a hlavný rozdiel oproti Slovensku je, že židov je tam nepomerne viac. Maďarská komunita je obrovská.

Poznáš aktuálne číslo?

Ak sa nemýlim, žije tam asi stotisíc židov, čo je úžasné číslo. Kiežby sme mali polovicu, aj tretinu. Vďaka tomu tam majú naozaj iné starosti, ale sú podporovaní štátom, majú napríklad svoju televíziu. Je to fajn, samozrejme, len si musia dávať pozor, pretože ak budú príliš spájaní s mocou, vždy sa to môže obrátiť proti nim. Poľsko je zdecimované historicky a tam je antisemitizmus najväčší.

Naozaj?

Myslím si, že áno. Nie je taký viditeľný, ale na to, že tých židov v Poľsku veľa nie je, je to neproporčné. Antisemitizmus sa tam výrazne spája s Nemcami, aj so sovietmi a komunizmom, nešťastne sa to prepletá. Na druhej strane, pri mnohých veciach sa vedia spojiť s Izraelom, dokonca aj keď ide o vojnové repatriácie, ktoré im majú vrátiť Nemci. Možno, že ani antisemitizmus nie je  až taký veľký, ale poľský židovský svet aký bol pred druhou svetovou vojnou, už neexistuje.

Ja mám inú skúsenosť s Poľskom. Študoval som tam, mám tam stále mnohých kamarátov, povedal by som, že Poliaci sú veľmi filosemitskí, nedávno otvorili veľkolepé múzeum, ktorého myšlienkou je tisícročne dobré spolužitie Poliakov a židov. My tu žiadne také porovnateľné múzeum nemáme. Sú tam citáty, ako rabíni považovali územie Poľska za novú Palestínu.

To platí, Polin – Poľsko bolo pre nemeckých či francúzskych židov, keď boli zo Západu vyhnaní, zemou zasľúbenou. Varšava mala možno až 50 percent židov, Krakov ešte viac. Ja ale hovorím o dnešnej situácii. Vieš ale, ja ako predseda najväčšej obce na Slovensku nechcem žiť len cintorínmi, dokonca ani múzeami. Podpisujem aj vetu, ktorú povedal Rudolf Vrba, že nechcem žiť holokaustom a z holokaustu. Nikdy na nič z toho nezabudneme, ale sme tu, sme živá obec, a naozaj chceme prispieť k vylepšeniu Slovenska. Chceme, aby aj vďaka nám Slovensko napredovalo. Nemáme žiť ťažkými obdobiami, cintorínmi a minulosťou, skĺznuť vždy do ťažkých tém. Máme žiť pre dnešok a tvoriť budúcnosť.

Nech ešte dokončíme obraz a situácii židov v okolitých krajinách. Zrejme najťažšie je hovoriť o Ukrajine.

Určite.

Nielen preto, že je tam teraz vojna, čiže sa o tom hovorí ťažšie, ale najmä pre dejiny. Čo pre židov vlastne znamená Ukrajina?

Je to veľmi rozporuplná téma. Treba si uvedomiť, že pred touto vojnou žilo na Ukrajine 300- až 500-tisíc židov. Obrovská komunita, veľké židovské náboženské obce, veľmi prosperujúce, ľudia, ktorí tam žijú celé generácie. Odkedy vypukla vojna, mnohí stratili domovy, svojich blízkych, takže s nimi veľmi cítime a pomáhame. Mali sme tu rodiny z Ukrajiny, ale aj z Bieloruska a Ruska, vybudovali sme systém pomoci. Tie židovské rodiny, ktoré ostali, sme integrovali. Sme na to pyšní. Tým, že povedzme 50-60 nových ľudí prišlo do obce, tak sa tým mení aj charakter našej obce, oživuje sa, menia sa priority, noví ľudia prinášajú svoje hodnoty.

A sú praktizujúci?

Sú. Nielen nábožensky, ale aj obecne, chodia na akcie, prispievajú, pracujú v kuchyni, decká chodia do školy, máme kultúrne podujatia, je to super. To je jedna časť odpovede. Druhá časť je ťažšia, je veľmi kritická pre to, čo nám historicky Ukrajinci urobili. Najväčšie pogromy, najväčšie zabíjania židov boli na Ukrajine. To je to negatívne.

Ako vnímaš pozície k vojne? Na čele Ukrajiny stojí židovský politik, americkí židia podporujú Ukrajinu, ale štát Izrael je podstatne opatrnejší a Putin stojí o dobré vzťahy so židmi.

Nikto z nás nevidí do detailov, ale treba mať stále kritické myslenie. Rozhodujúca je geopolitika. Ak by si očakával, že budem hovoriť, že za to môžu Rusi alebo že za to môže Amerika, alebo za to môžu Ukrajinci, nedostaneš odpoveď, pretože to tak nie je. Rusi napadli Ukrajinu, ale nestalo sa to len tak, že by Rusi nevedeli, čo robia. Ale aj keď vedeli, prečo rozpútali vojnu, výsledkom je rozbitá krajina, zničené rodiny, rozpadnuté hospodárstvo, vysoká inflácia po celom svete. Výsledok je nepokoj. Zdá sa, že žijeme v dobe, keď sa znova bude niečo meniť, poriadok vo svete bude vyzerať inak.

Osobitný rozmer je vzťah Ukrajiny a Izraela. Mnohí sú prekvapení, prečo nie je Izrael aktívny. Síce pomáha so svojimi poľnými nemocnicami a humanitárnou činnosťou bez toho, aby o tom museli rozprávať v mainstreamových médiách, to je niečo automatické a súvisí to s našou vierou. Otázka smeruje na to, čo dokáže Izrael vojensky. Jeho vojenská pomoc by viditeľne menila situáciu vo vojne.  Ale tam je Izrael na veľmi tenkom ľade. Izrael má svoje priority a záujmy židovského štátu sú na prvom mieste.

Čo to znamená?

Jednak ide o Irán. A tiež o dobrý vzťah s Ruskom. Nezabúdajme, že aj v Rusku je stále obrovská židovská komunita, ktorej sa dotkne čokoľvek, čo Izrael urobí tak alebo onak, Izrael to musí zvažovať. Potom je tu Sýria a jej spojenie s Iránom, práve tam hrá Rusko pre bezpečnosť Izraela dôležitú rolu. Preto Izrael veľmi citlivo a veľmi analyticky zvažuje svoje kroky. A mňa vždy nanovo prekvapuje, že krajina, ktorá je trochu väčšia ako Západoslovenský kraj, tak veľmi irituje všetkých na svete. Všetci čakajú, čo Izrael urobí. Asi je táto maličká krajina dôležitá. Ale Izrael vie, čo robí a rozhodne pomáha, aj keď to nie je vidieť.

Príkladom toho je aj diplomatická misia bývalého izraelského premiéra Naftali Bennetta, ktorý podľa vlastných slov vyjednal základy pre prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou, ale bolo to zmarené Američanmi.

Je to tak. A nezabúdajme ešte na jeden moment. Prezident Zelenskyj má židovský pôvod, čo mu pomáha na Západe, ale ak sa pozrieme na hlasovania Ukrajiny v OSN, tak z 80-90 percent je proti Izraelu. Potom sa pýtajme, ako má Izrael reagovať? Môže reagovať len tak, ako mu to tieto všetky okolnosti dovolia. K tomu patrí aj mentalita, že Izrael sa nikdy nespoliehal na niekoho, že mu pomôže, že niekto bude mať Izrael rád. Vždy si pomohol sám.

Počas tejto vojny sa stalo ešte niečo, čo nemá precedens. Ukazuje sa napätie medzi izraelskými a americkými židmi. Až doteraz platilo, že americkí židia boli garantom a zásadným advokátom židov v Izraeli. Platí to odvtedy, odkedy boli Amerika a Izrael spojencami. Zrazu sa objavujú ruptúry. Jedným je Ukrajina, ďalším americká kritika takzvanej súdnej reformy v Izraeli. Aké je to napätie podľa teba vážne?

Je taká poučka, že silní muži robia všetko pre to, aby sa nám žilo ľahšie. Ľahšie časy však vytvárajú slabých mužov, tí slabí muži potom sú takí neschopní, že vytvárajú horšie časy a horšie časy dajú šancu silným mužom. A tak to ide dokola.

Je bez akýchkoľvek pochýb, že americkí židia dosiahli absolútny úspech. Či ide o vzdelanie, obchod, vplyv, vedu. Pritom ide o naozaj malú skupinu ľudí. Ale vytvorili to tí silní muži, ktorí prišli z Európy, trpeli, žili veľmi skromne a robili všetko preto, aby sa ich deti mali lepšie. Oni rozumeli tomu, že musia podporovať Izrael. Pretože to v nás bolo a bude, že krajina, kde žijeme je dôležitá, ale súčasne máme „slabosť“ a záujem o Izrael. Ak hrá Slovensko a Izrael futbal, tak vždy si poviem, že super, že sme vyhrali. A hneď na to škoda, že sme prehrali. (Úsmev.)

Tie dobré časy, ktoré postihli židov a americké židovstvo, zapríčinili, že židia v USA „zmäkli“. Ochabli. To čo vidíme dnes, všetky tie trendy mäkoty, nejednoznačnosti, a z nej plynúcej nerovnováhy, sa odzrkadľuje aj v politike.

Čo tým myslíš?

V synagógach a židovských školách ich stále učia, aby boli lepší, aby sa pozerali na veci kriticky, ale im akoby na tom tak nezáležalo. A to nie je len u židov v Amerike, platí to vo všeobecnosti. Ani nám toľko nezáleží, či napríklad otvoríme dvere žene, či sa pomodlíme, či sme celkovo slušní. Izrael to, samozrejme, vníma a trpí tým. Amerika, naopak, premýšľa, či je pre nich Blízky východ stále taký dôležitý. Ale či tam Amerika bude, alebo nebude, tak Izrael tam ostane, musí existovať a musí sa tiež brániť.

Tie turbulencie, ktoré vidíme vo svete, budú mať dopad aj na Izrael. Sú na to mnohé názory, vnímame tlak na premiéra Netanyahua. Vieme, že je tam štvrté funkčné obdobie, má za ušami plno vecí, ako každý politik, ktorý dlho vládne. Ale rozkol liberálneho a konzervatívneho sveta, ktorý vidieť všade, pretože je to ten najväčší rozkol, ktorý dnes pociťujeme, ten je vážnejší a presahuje Netanyahua. Ideme liberálnym smerom alebo ideme konzervatívnym smerom? Židov v Amerike a Izraeli práve to rozdeľuje. A ako som povedal na začiatku, moje videnie sveta je konzervatívnejšie, preto niektoré veci vidím inak ako židia v Amerike. Na druhej strane očakávam, že Izrael to vždy vymyslí tak, že to dobre dopadne.

Veľa sa v posledných týždňoch hovorilo o súdnej reforme v Izraeli. V západných médiách počuť kritiku, že ide o ohrozenie alebo ničenie izraelskej demokracie. Židia v Izraeli zase hovoria, že zmeny sú vedené ochranou demokracie, že im ide o klasickú deľbu moci, a teda, aby zvolená väčšina nebola paralyzovaná rozhodnutiami súdov, ktoré si právomoci udelili samy, bez ústavy. Ty to vnímaš ako?

Prikláňam sa na izraelskú stranu. Mám rád silný leadership, mám rád presne zadefinované hodnoty, ktoré sú opreté o skúsenosť a históriu, akékoľvek vybočenia vedú len k chaosu. Verím, že to urovnajú.

Niečo ma však znervózňuje viac. Samotní bežní Izraelčania pociťujú vplyv ortodoxnej časti židov a cítia nespravodlivosť. Oni musia platiť dane, musia ísť do armády, držia štát v chode, pričom ortodoxná časť obyvateľstva má výhody a nič z toho nemusí. Študujú Tóru a písma, ale narušuje to rovnováhu v spoločnosti. Otázka je, či môže izraelský štát prežiť, keď sa otočí pomer obyvateľstva a preváži ortodoxná časť populácie.

Pociťujem rozkolísanosť sveta, liberálne vytláča konzervatívne, menia sa veci, ktoré sme nikdy nevnímali ako niečo, čo musíme riešiť, či to je sexuálna orientácia alebo náboženstvo. Naraz sa stali mainstreamom, biznisom, človek je z toho nervózny, aký to bude mať vplyv na deti a ďalšie generácie. A tiež na demokraciu. V Izraeli vidieť ten liberálny tlak, aj to rozdelenie na ortodoxnú a sekulárnu časť spoločnosti. Ja len stále verím, že sú v Izraeli chytrí ľudia, ktorí tomu rozumejú a ustoja to.

Židovská komunita sa u nás je vníma prostredníctvom niektorých známejších jednotlivcov, čo niekedy môže vytvoriť iné zdanie, než je realita. Ty svoju komunitu poznáš, akí sú slovenskí židia, skôr konzervatívnejší alebo skôr liberálnejší?

Skôr konzervatívnejší. Máme intelektuálov, ktorým to prináleží, aby premýšľali ponad rámec toho konzervatívneho. A to je tiež správne a rešpektujem to. Ale povedal by som, že tí starší a moja generácia sú viac konzervatívni. Liberálne postoje sú do istej miery záležitosť mladšej generácie. Ale vo všeobecnosti sme skôr konzervatívne prostredie.

Nedávno si sa stal teraz predsedom židovskej obce v hlavnom meste. Aké sú tvoje ciele? S čím si zobral funkciu a čo chceš dosiahnuť?

Chcem, aby naša obec prežila ďalších 300 rokov.

(Smiech.) Nie si skromný?

No dobre, vážnejšie. Chcem, aby sme po takom veľmi zvláštnom období vedenia obce predošlým predsedom napravili niektoré veci, ale hlavne, aby bola obec živá. My sme pociťovali v období posledných 6 rokov, že naša obec sa skôr performovala navonok, bolo to vidieť pri rôznych politických stretnutiach, ukazovali sme sa kdekade čo sme urobili, ale to nám – myslím si – až tak neprináleží. Zabúdali sme na náš vnútorný život. Na komunitný a obecný život. Akoby sme dovnútra nemali na seba čas, určite tam nebolo potrebné smerovanie, akoby nás to nezaujímalo. Mňa práve zaujíma ten vnútorný svet, aby fungoval, aby fungovalo financovanie, aby fungovali sociálne služby. Máme preživších, máme dôchodcov, o ktorých sa treba starať. Máme mládež, je potrebné, aby ten vnútorný komunitný život fungoval a potom z toho vnútra môže vzniknúť niečo navonok. Prioritou obce, a ani mňa osobne, nemá byť ukazovať sa na prvých stranách časopisov alebo na fotkách s politickými predstaviteľmi a podobne. Moja priorita je oživenie obce.

V poslednom čase sa, zdá sa, konečne podarilo, že príbeh Vrbu a Wetzlera dostáva význam a pozornosť, ktorú si zaslúži. Osobitne Vrbov príbeh je zaujímavý z viacerých ohľadov, nejde len o tragédiu Auschwitzu a slávnu Správu, ale je v ňom skrytý aj Vrbov spor so Židmi v Izraeli. Je to ťažký spor, ale je v tom aj hrdosť slovenského žida, ktorý ušiel z Auschwitzu, ale nechcel žiť z holokaustu, ako to sám nazval. Vrba používal po zvyšok života slovenské meno, jeho príbeh zostane navždy slovenský...

..presne tak. Pre mňa je obrovskou inšpiráciou a bol si to ty, kto mi dal tú jeho knihu, zhltol som ju za tri dni. Aj pri Vrbovi platí, že keby pochyboval, bol by mäkký, zahynul by ako všetci ostatní. Ale on si nielenže vybojoval život, ale ešte pokračoval ďalej, bol nekompromisný, bol kritický aj voči vlastným, nebál sa. Jeho odkaz a pamiatka patria k veľkým dejinám našej obce, bez vzdoru to nejde. Bez toho boja by sme tu dávno neboli.

Len dopoviem otázku. Tento príbeh je naozaj jedinečný, asi nikdy nikto v dejinách bez politickej alebo vojenskej funkcie nezachránil – nepriamo síce, ale aj tak – taký počet nevinných životov, ako sa to podarilo Vrbovi a Wetzlerovi. Podarí sa, že keď raz niekedy budeme obnovovať naše národné bankovky, že na nich budú Vrba s Wetzlerom?

Bol by to triumf. Potrebujeme sochu, ktorá ich bude pripomínať, zaslúžia si to. Boli Slováci, tak ako sú Slovákmi dnešní židia na Slovensku. Želám si, aby Slovensko bolo stále tým bezpečným miestom, akým je, a aby to platilo aj pre židov. Želám si, aby sme mali ten vzdor voči ostatnému svetu a dokázali sa postaviť a povedať, že niečo má význam a preto sa toho nevzdáme. Je to aj Vrbov odkaz.