Rodičovský bonus priniesol ako tému do slovenskej politiky Vladimír Palko pred 16 rokmi. Trvalo 13 rokov, pokiaľ sa v roku 2020 táto téma vďaka mne stala reálnou vládnou agendou. Ďalší rok trvalo, pokiaľ bola táto zásadná zmena dôchodkového systému pripravená vecne a legislatívne. Dva roky trvalo získavanie politickej podpory. Po 15 rokoch rodičovský bonus prešiel v parlamente legislatívne. Tento rok bol už vyplatený takmer 900-tisíc slovenským dôchodcom.
V roku 2005 boli na Slovensku zrušené manželské poradne. V prípade akýchkoľvek vzťahových problémov boli slovenské rodiny odkázané na platené služby psychológov. Po mojom príchode na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny sme pripravili vecný a legislatívny zámer, ako to zmeniť. Po roku sme presadili legislatívne zmeny a našli sme finančné zdroje. A po 17 rokoch sme minulý rok bezplatné rodinné poradne obnovili.
Keď som v roku 2020 prišiel na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, neexistovala žiadna schéma dotácií na rodinnú politiku. Zmenili sme zákon, tento rok už tretíkrát dostávajú dotácie aj organizácie, ktoré sa zaoberajú pomocou a podporou rodín. Vďaka tejto zmene na Slovensku vyrastajú stovky nových detských inkluzívnych ihrísk RODINKA.
Pekné idey a vízie ideálneho usporiadania spoločnosti sú fajn. V politike však ide o to, či tieto idey, vízie a priania viete v danom reálnom stave spoločnosti a politiky presadiť. Na to však potrebujete okrem kompetentnosti aj ďalšiu dôležitú vec.
Guráž
Ak chce slovenský konzervatívny politik dnes niečo presadiť, musí byť schopný ísť neustále proti prúdu. Musí ísť proti mediálnej progresívno-liberálnej väčšine, proti expertnoanalytickej väčšine, musí ísť proti väčšine aktivistov. To chce veľkú odolnosť.
Najmä ak nemôže veľmi počítať s podporou ani na tej konzervatívnej strane. Keď som presadzoval rodičovský bonus, v jednom konzervatívnom médiu mi pri každom rozhovore nezabudli otázkami pripomenúť, že nemám pre rodičovský bonus politickú podporu u koaličných partnerov alebo nemám na to dostatočné finančné zdroje. V duchu som si v takýchto situáciách vždy pomyslel: „Liberáli a progresívci ma hejtujú za to, čo presadzujem. A konzervatívci mi hovoria, že to aj tak nepresadím. Tak vďaka za ,povzbudenie' do ďalších bojov.“
Navyše, nielen v médiách, aj v medzirezortných pripomienkových konaniach musíte ísť proti prúdu. Väčšina štátneho analyticko-úradníckeho aparátu je totiž takisto progresívno-liberálna. To pre konzervatívneho politika znamená neustále sa brodiť v desiatkach a stovkách „vecných“ pripomienok, ktoré vás neustále brzdia. Znamená to nevyhnutnosť nájsť si tím odborne zdatných ľudí, ktorí vám pomáhajú prebrodiť sa na druhý breh. Bez tímu podobne odhodlaných ľudí s gurážou to nejde.
Nepíšem o tom preto, aby som sa sťažoval. Iba čitateľovi popisujem slovenskú realitu. Konzervatívny politik nedostane, takpovediac, nič zadarmo. Všetko si musí vyvzdorovať. A na to musí mať guráž a odolnosť.
Čo z toho vyplýva v súvislosti s voľbami?
Medzi slovenskými konzervatívcami som zažil veľa debát o tom, nakoľko ten alebo onen konzervatívny politik zastáva tie „najsprávnejšie“ konzervatívne postoje. Alebo nakoľko správnym konzervatívnym osobným životom žije. Minimálne rovnako dôležité však je, či daný politik ovláda remeslo, ktorému sa rozhodol venovať. Teda či jeho voľbou získava konzervatívne orientovaný občan aj kompetenciu a guráž, bez ktorých konzervatívny politik nič zo svojich sľubov nepresadí.
Našťastie, nezačíname na zelenej lúke. Každý z nás by mal urobiť odpočet nielen toho, čo za posledné roky povedal, za čo hlasoval alebo nehlasoval. Ale najmä odpočet toho, čo urobil a dotiahol do konca.
Inými slovami, ľudia by mali poznať nielen našu „farbu“, ale musia mať istotu, že vieme „chytať myši“.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
