Čo napísal kardinál Pell z väzenia

Antipatia väzňov voči páchateľom sexuálneho zneužívania mladistvých je v anglicky hovoriacich krajinách všeobecná – zaujímavý príklad prirodzeného zákona, vynárajúceho sa z temnoty. Každý z nás je v pokušení pohŕdať tými, ktorých si zadefinujeme ako horších od nás. Dokonca aj vrahovia sa pripájajú k pohŕdaniu tými, ktorí zneuctili mladistvých. Nech je to akokoľvek ironické, toto pohŕdanie nie je celkom zlé, pretože vyjadruje vieru v existenciu správneho a nesprávneho, dobra a zla, ktorá sa vo väzeniach často vyplaví na povrch prekvapujúcim spôsobom.

Nejedno ráno som na jednotke č. 8 počúval spevy moslimskej modlitby. V iné rána sa moslimovia trochu flákali a nespievali, hoci sa možno modlili potichu. Reč vo väzení bola hrubá a monotónna, ale zriedka som počul preklínanie či rúhanie. Väzeň, ktorého som sa na to pýtal, si myslel, že je to skôr znak viery ako dôkaz neprítomnosti Boha. Mám taký dojem, že podiel na netolerovaní rúhania majú práve moslimskí väzni.

Písali mi väzni z mnohých väzníc, niektorí pravidelne. Jeden z nich bol muž, ktorý pripravoval oltár, keď som slávil v roku 1996 poslednú vianočnú omšu vo väznici v Pentridge, predtým, ako bola zrušená. Iný mi jednoducho oznamoval, že je stratený a v tme. Mohol by som mu poradiť nejakú knihu? Odporučil som mu, aby si prečítal Lukášovo evanjelium a začal s prvým listom sv. Jána. Ďalší bol muž hlbokej viery a ctiteľ pátra Pia z Pietrelciny. Mal sen, že ma prepustia. Ukázalo sa, že to bolo predčasné. Iný mi prezradil, že medzi profesionálnymi kriminálnikmi je zhoda na tom, že som nevinný, a že som bol „falošne obvinený“, a dodal, že je zvláštne, že kriminálnici vedia spoznať pravdu, ale sudcovia nie.

Podobne ako väčšinu kňazov ma moja práca priviedla do kontaktu s najrozličnejšími ľuďmi, takže som väzňami nebol príliš prekvapený. Dozorcovia boli prekvapením, a to príjemným. Niektorí boli priateľskí, jeden či dvaja boli nepriateľsky naladení, ale všetci boli profesionálni. Život by bol oveľa tvrdší, ak by dozorcovia museli byť úplne ticho, tak ako boli po celé mesiace počas samoväzby kardinála Thuậna ticho dozorcovia vo Vietname. Sestra Mary O’Shannassy, skúsená katolícka pastoračná pracovníčka v Melbourne s dvadsaťpäťročnými skúsenosťami, ktorá robí skvelú prácu – jeden muž odsúdený za vraždu mi povedal, že sa jej aj trochu bojí – potvrdila, že jednotka č. 8 je dobre personálne obsadená a dobre zabehnutá. Keď som neuspel v odvolaní na Najvyššom súde štátu Victory, zvažoval som, že sa neodvolám na Najvyšší súd Austrálie z toho dôvodu, že ak sa sudcovia chystajú jednoducho nehýbať s vecou, ja nemusím spolupracovať na tejto drahej šaráde. Riaditeľ väzenia v Melbourne, muž väčší ako ja a férový chlap, ma nabádal vytrvať. Povzbudil ma a som mu za to vďačný.

Ráno 7. apríla austrálska televízia odvysielala oznámenie o mojom verdikte od Najvyššieho súdu Austrálie. Sledoval som z mojej cely na kanáli 7, ako prekvapený mladý reportér informoval Austráliu o mojom oslobodení a bol ešte väčšmi zmätený jednohlasnou zhodou siedmich sudcov. Traja spoluväzni z mojej jednotky mi blahoželali a čoskoro som bol prepustený do sveta uzatvoreného pre koronavírus. Bola to zvláštna cesta. Dva novinárske vrtuľníky ma sledovali z Barwonu do karmelitánskeho kláštora v Melbourne. A ďalší deň ma dve autá s novinármi sprevádzali celých 880 kilometrov do Sydney.

Pre mnohých je čas vo väzení príležitosťou zamýšľať sa a vyrovnávať sa so základnými pravdami. Väzenský život odstránil všetky výhovorky, že som príliš zaneprázdnený, aby som sa modlil, a môj pravidelný režim modlitby ma podržal. Už od prvej noci som mal stále breviár (aj keď nebol z príslušného obdobia) a každý týždeň som prijal sväté prijímanie. Päťkrát som sa zúčastnil na svätej omši, hoci som ju nemohol celebrovať, čo mi bolo obzvlášť ľúto na Vianoce a na Veľkú noc.

Moja katolícka viera mi bola oporou. Najmä presvedčenie, že moje utrpenie nemusí byť nezmyselné, ale môže sa spojiť s utrpením Ježiša Krista, nášho Pána. Nikdy som sa necítil opustený, pretože som vedel, že Pán je so mnou – dokonca aj keď som nerozumel tomu, čo robil viac ako trinásť mesiacov. Roky som hovoril trpiacim a sužovaným, že aj Boží Syn bol skúšaný na tejto zemi, a teraz som bol aj sám utešovaný touto skutočnosťou. Takže som sa modlil za priateľov a nepriateľov, za mojich podporovateľov a za moju rodinu, za obete sexuálneho zneužívania a za mojich spoluväzňov a dozorcov.

Text pôvodne vyšiel v revue First Things a dvojdielnej knihe Prison Journal. Preložila: Oľga Koronthályová, redigovala Mária Svobodová.