Euroafrika na obzore?

Myslel si to aj generál de Gaulle, ktorý mal k Afričanom podobne paternalistický vzťah: obaja vedeli, že je nutné „dekolonizovať“, ale to neznamenalo, že by z Afriky mohlo Francúzsko len tak odísť. To by predsa ani sami Afričania nedopustili: Alžírčania, to je trochu iný prípad, však to bol rýdzi nevďak. Kde sú tie časy?

Uprostred Afriky leží Niger, krajina bez mora, spolovice púšť. Nič zvláštne tam akoby nie je, azda až na to, že tam Číňania našli urán. Na konci júla tam došlo k vojenskému prevratu, ktorý krajiny Západu odsúdili, ale potom usúdili, že viac sa s tým asi nedá robiť. Chvíľu sa špekulovalo o účasti ruských vagnerovcov, Prigožin vyhlásil, že je ochotný „protikolonialistické sily“ podporiť, ale zdá sa, že to zvládli vlastnými silami.

Agentúry uviedli, že generál Abdourahamane Tiani odstránil civilného prezidenta Mohameda Bazouma, ktorého zvolili pred dvoma rokmi. Pučisti ho vyhlásili za zradcu a prisluhovača Francúzov…

Zhromaždený dav generálových priaznivcov to privítal s nadšením a potom sa vydal dobývať francúzsku ambasádu, ktorú museli chrániť vlastnými silami. Dav sa však vyhrážal Francúzsku po francúzsky, pretože Niger je, samozrejme, bývalá francúzska kolónia. Západní komentátori písali, že za vývoj (za posledných tridsať rokov to bol šiesty prevrat) nesie zodpovednosť francúzsky kolonializmus. Niger je pritom od roku 1960 samostatný štát.

Podobne to v minulých desaťročiach dopadlo v Mali, Guinei, Burkina Fase a v Čade, všetko bývalých francúzskych kolóniách: jeden vojenský prevrat za druhým, skoro vždy na vlne antifrancúzskeho, a teda aj protizápadného resentimentu. Zvyšky väzieb na Európu v poslednom čase nahrádza náklonnosť k Číne a Rusku. Zdá sa, že Západ definitívne Afriku stráca, čo neznamená, že sa s ňou lúči. Skôr je pravdepodobné, že Afrika príde do Európy: len včera pristálo na Lampeduse tisíc nových migrantov, čo je číslo, ktoré odtiaľ hlásia takmer každý deň: mnoho z nich pochádza teraz zo subsaharských krajín, teda možno predpokladať, že tam budú aj Nigerčania.

Niger je totiž zaujímavá a významná krajina. Keby si človek mal vybrať jednu africkú krajinu, ktorú by za domácu úlohu študoval, mohla by to byť napríklad ona. Je to podľa metodiky OSN úplne najmenej rozvinutá krajina na svete, a pritom krajina s najväčšou natalitou na svete! Na jednu ženu tam pripadá sedem detí, čo znamená, že počet obyvateľov sa tam zdvojnásobuje každých dvadsať rokov.

Demografický vývoj v Afrike

Kedysi to bola nevýznamná subsaharská krajina s niekoľkými oázami, v súčasnosti má Niger okolo dvadsaťsedem miliónov obyvateľov, takže okolo roku 2050 bude mať miliónov päťdesiat. Príkladom neuveriteľného, ale svojím spôsobom typického vývoja je hlavné mesto Niamey: na začiatku 20. storočia to boli tri dediny, kde žilo spolu tisíc obyvateľov. Keď z neho v roku 1926 Francúzi urobili správne centrum kolónie, žilo ich tam tritisíc, v roku 1945 osemtisíc, pri získaní nezávislosti v roku 1960 stále ešte „len“ tridsaťtisíc, v roku 2011 presiahol počet obyvateľov jeden a pol milióna… Toto je typický demografický vývoj v Afrike, ktorý sa síce možno raz zastaví (to je častý upokojujúci argument), ale to už bude svet dávno vyzerať inak.

Aj keď teda o chvíľu bude Niger ľudnatý ako Francúzsko alebo Nemecko, stále ešte to bude na africké pomery skôr menšia krajina: susedná obrovská Nigéria (ľudia si to často pletú a myslia si, že je to tá istá krajina) sa teraz blíži k dvom stovkám miliónov a chystá sa čoskoro na dvojnásobok: osemdesiat percent obyvateľov Nigérie je mladších ako osemnásť rokov... Pre Nigerčanov platí to isté, pritom ich najtypickejším obyvateľom je dieťa. Odhaduje sa pritom, že polovica z detí je podvyživená. Už teraz ich vlastná krajina, z polovice púšť, nie je schopná uživiť. Kam sa potom asi tí ľudia vydajú? Možno odhadovať, že do Ruska a Číny asi nie... Je to možno krajina našej budúcnosti. Euroafrická.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.