Progresívne Slovensko je vybavené

Policajný prezident Hamran dokázal to, čo sa Ficovi nedarilo celé mesiace. Stačilo si pozrieť vo štvrtok večer dve televízne debaty. Diskusiu Pellegriniho a Šimečku na Joj a hlboký rozpor medzi Sakovou a Valáškom na TA3. Každým slovom, každým gestom bolo jasné, že Hlas a PS už stoja proti sebe.

Ak nebude Hlas po voľbách spolupracovať s PS, progresívci skončia v opozícii.

Ústrednou témou bola vojna policajtov a zásah NAKA. V diskusii na TA3 všetky strany zastupovali ich kandidáti na ministra vnútra (Kaliňák, Saková, Krúpa), len progresívcov zastupoval poslanec Valášek – a nie expert Jaroslav Spišiak. Valášek bol mimoriadne slabý, drobnou útechou mu môže byť len to, že Krúpa zo Sasky bol de facto neviditeľný.

Ten istý rozpor medzi Hlasom a PS bolo vidieť aj na Joj. Peter Pellegrini pôsobí, že našiel stratené noty.

To podstatné sa však nestalo večer v televízii, tam sme videli dôsledky. Aktérmi hlbokej zmeny sú Hamran a Ódor. Progresívci za ich chyby iba zaplatia účet.

Aby sa tomu vyhli, museli by urobiť veľký obrat – a pustiť sa do kritiky Ódora, ktorého dosadila do funkcie Čaputová, a Hamrana, ktorému zase kryl chrbát Jaroslav Spišiak a ktorého drží v úrade minister vnútra Ódor.

Progresívci by sa skrátka museli postaviť proti „svojim“ ľuďom. Ani jedno však neurobili, preto ich začali Hamran s Ódorom sťahovať so sebou.

Tlačiť na premiéra Ódora je pritom aj vecne správne. Je to on, a jedine on, kto dokáže okamžite zastaviť vojnu policajtov. Má na to všetky ústavné právomoci – ako minister vnútra voči Hamranovi, ako premiér voči Aláčovi a SIS.

On však nedokázal ani to, o čo sa pokúsil Šimko. Spýtať sa, čo sa deje. Považoval to – prosím nesmejte sa – za hystériu.

Pritom mu údajne prekážali minimálne kovbojské spôsoby (snaha zadržať Aláča v jeho dome pri rannom zásahu, akoby išlo o mafiána a nie vysokého štátneho úradníka) a hrubý amaterizmus (keďže NAKA ani nevedela, že je na služobnej ceste).

Takýto diletantizmus poškodzuje prácu polície aj keby bol ten zákrok oprávnený, a dvojnásobne, ak je účelový.

Aj dnešná Bezpečnostná rada štátu je alibizmus, pretože všetky potrebné právomoci Ľudovít Ódor má, a inak ako odvolaním zodpovedných sa problém riešiť nedá. Aj dôveru môžu obnoviť iba nové nominácie, je to otázka riadenia.

Ak Ódor ani s oneskorením nedokáže zjednať poriadok v polícii a SISke, za ktoré nesie zodpovednosť, skončí ako neúspešný premiér.

Možno s fanklubom v Denníku N, ale súčasne ako ten, kto pripravil Progresívne Slovensko o rozhodujúceho koaličného partnera a poslal dúhovú stranu do opozície.

V istom zmysle je to spravodlivé, pretože hra s Ódorom bola pokusom Zuzany Čaputovej, ako „nenápadne“ pomôcť progresívcom k vytvoreniu vlády po 30. septembri.

Ódor a Čaputovej ministri síce nemohli kandidovať, ale napríklad Ódor si mohol po voľbách svoju kariéru predĺžiť, keby si ho boli strany liberálnej vlády osvojili. Netreba zabúdať, že experti a progresívci sa v týchto kruhoch považujú za synonymum (Horváth, Dubovcová, Hroncová, Vašáková..), Saska postup Čaputovej odobrila, aj nominanti blízki KDH dostali pozvánku (Gáborčáková, nebohý Šimko), aj Sme rodina zostala nepriamo zapojená (Lančarič). Pôdorys bol jasný.

Pribudnúť mal po voľbách už iba Pellegrini.

A práve to svojou prácou tento týždeň mimoriadne úspešne ohrozil Štefan Hamran.

Ak sa nestane niečo naozaj dramatické, Hamran práve zmaril plány, ktoré sa dlhé mesiace pripravovali na odstavenie Fica a znemožnenie jeho koalície s Pellegrinim.

Do kariéry pána plukovníka Hamrana to však prirodzene zapadá. Bol to on, kto stál za prípravou zásahu proti Haščákovi v sídle Penty, a celé to skončilo ospravedlním štátu Jaroslavovi Haščákovi. Je to skrátka muž na veľké úlohy.