Peter Pellegrini: Kaliňák a Gašpar budú mať snahu po pomste. Hlas tomu musí zabrániť

Ako hodnotíte výsledky zasadnutia bezpečnostnej rady štátu?

Pani prezidentka opäť alibisticky vyhlásila, že všetko je v poriadku, že orgány činné v trestnom konaní konajú a že máme všetci čakať na prokuratúru alebo súdy. Nepostrehol som u nej absolútne žiadny cit pre aktuálnu situáciu a vnímanie toho, v akom zložitom rozpoložení sa dnes krajina nachádza. Správa sa presne tak, ako to predvádzala za posledných päť rokov: všetko je v poriadku, ona s tým nič nemá a všetko je vraj zbytočná panika. Myslím si, že robí veľkú chybu.

Prečo?

Pretože je hlava štátu, ktorá dnes kontroluje úradnícku vládu a zodpovedá za ňu, čo znamená väčšiu zodpovednosť ako kedykoľvek predtým za to, čo sa deje v krajine. Nevenuje sa tomu tak, ako má. Mám obavu, že pravdepodobne aj vzhľadom na to, že kandidovať nebude, je jej to jedno.

Ako hodnotíte prístup premiéra Ódora?

Hovorí, že nechce zasahovať do vyšetrovania, a to si môže dovoliť politik pri bežných kauzách, v bežnej situácii. Keď je niekto obvinený a rešpektujeme prezumpciu neviny, je len samozrejmé, že premiér nemá čo zasahovať do vyšetrovania. Ale tu sme svedkami vojny bezpečnostných zložiek, a nie nejakého jednorazového aktu. Navyše, všetko nadväzuje na predchádzajúce nebezpečné udalosti.

Čo máte na mysli?

Pod vedením Ódora došlo k odvolaniu ministra vnútra Šimka, ktorého zo stoličky zhodili policajti. Ozbrojená zložka sa rozhodla, že vyhlási neposlušnosť svojmu ministrovi a dá ultimátum, že pokiaľ ten bude na svojej stoličke, tak oni odídu z polície. A namiesto toho, aby padol policajný prezident, ktorý si dovolí voči vládnej moci dávať ultimáta, tak pani prezidentka s pánom Ódorom ho podržali a odvolali pána ministra, respektíve ho nechali odísť preč.

Dnes riadi ministerstvo vnútra pán premiér Ódor, myslím si, že jednoducho nemá kapacitu riadiť taký rezort. Chvíľku som bol ako premiér poverený riadením rezortu vnútra, je to extrémne náročné, je to kolos, a to som mal ešte aj riadnych štátnych tajomníkov a všetko okolo toho. Teraz, keď bezpečnostné zložky druhýkrát priamo zaútočili na šéfa Slovenskej informačnej služby a ďalej majú v hľadáčiku aj šéfa Národného bezpečnostného úradu, to sú už sú veci, ktoré nie sú štandardným konaním OČTK, ktoré možno okomentovať len jednoduchým: Nechajme ich konať, veď to sa samo vyrieši.

Prečo zadržanie šéfa SIS nazývate útokom?

Viete, už dvakrát sme boli svedkami, keď policajný zbor teatrálne silou zakročil voči šéfovi Slovenskej informačnej služby. Bolo to tak v prípade pána Pčolinského, teraz je to v prípade pána Aláča, dvakrát boli pritom použité silové zložky, kukláči a tak ďalej. To znamená veľká demonštrácia sily. Nazývam to útokom preto, lebo to bola práve Slovenská informačná služba, ktorá legálnym spôsobom, tak ako nám bolo prezentované v parlamente, niekoľko rokov dozadu zadokumentovala pravdepodobne protizákonné konanie určitej skupiny vyšetrovateľov.

Presne to je srdce celého sporu. Čo z tých zistení SIS vyplýva?

Ja si myslím, že dodnes sme sa dozvedeli len malú časť toho celého, čo existuje na záznamoch. Možno aj video, nielen zvuk, pretože to odpočúvanie trvalo niekoľko mesiacov a v SIS je podľa mňa veľmi zaujímavý informačný fond, o ktorom vie len informačná služba a vyšetrovatelia, ktorých sa to týka. Polícia sa, podľa mojej mienky, nevie nejakým spôsobom dostať k týmto nahrávkam, pretože sú v nejakom utajovanom režime. A preto si myslím, že za týmto útokom na SIS je aj snaha dostať sa k tým veciam, ktorými disponuje Slovenská informačná služba.

A ako útok sa to javí aj zo zahraničia, pretože vo svete neexistuje, aby sa normálna policajná zložka vôbec pokúsila vojsť do priestorov tajnej služby svojho štátu, alebo nedajbože zasahovať v priestoroch, kde sa nachádza riaditeľ informačnej služby, takýmto teatrálnym spôsobom. Okamžite to vzbudzuje podozrenia, prečo sa tak deje. Správne hovorí ten, kto povedal, že ak sa treba vyrovnať s riaditeľom informačnej služby, tak si ho premiér pozve na nejaké stretnutie, kde ho už čaká vyšetrovateľ a kde v tichosti a bez toho, aby verejnosť a hlavne naši kolegovia z iných služieb mali akékoľvek pochybnosti o slovenských inštitúciách. Na to nepotrebujete kukláčov a robiť tu ataky a vojny. Obávam sa, že to vyvolá kontrareakciu.

Akú?

Ide o Slovenskú informačnú službu. Uvidíme, ako sa zachová, možno odpovie zverejnením ďalších dokumentov, ktoré potvrdia, že to, čo sa deje, nie je správne.

Tento problém sa začal ešte za premiéra Matoviča, pokračoval počas Hegera a pokračuje aj počas Ódora. Čím si vysvetľujete, že traja rôzni premiéri nedokážu vyriešiť problém v zložkách, ktoré sú im podriadené, teraz dokonca iba jednej osobe, predtým de facto jednej strane.

Som rád, že ste to povedali. Všetci tí riaditelia služieb sú nominanti bývalej vládnej koalície. Ani jeden z dotyčných funkcionárov SIS alebo polície nie je riaditeľ za Smer alebo Hlas, ani za nikoho z terajšej opozície. Vysvetľujem si to tým, že sa skĺbili dve veci. Jedna je totálna neschopnosť riadiť štát, neskúsenosť a chýba odvaha premiérov, ktorých ste menovali, zasiahnuť a riadiť. Títo páni prenechali riadenie Slovenska v určitých oblastiach tretiemu sektoru a vybraným médiám. A stali sa z nich alibisti, ktorí dokonca ani personálne nominácie nedokážu vyriešiť bez toho, aby si najprv neotestovali, čo na to povedia v nejakých denníkoch a čo na to povie nejakých pár neziskových organizácií, ktoré sa do politiky pchajú. To je prvé vysvetlenie, ich alibizmus a neschopnosť.

Druhá vec ich chuť po krvi. Keď im vedenie polície spolu so špeciálnym prokurátorom sľubovali, že teraz uvidíte, ako bude krv striekať a ako si poradíme s vašimi politickými oponentmi, o ktorých verejne Matovič vykrikoval v parlamente a že máme čakať, kedy nás pozatvárajú, vtedy vlastne Sulík s Matovičom povedali, prečo môžu byť voľby až 30. septembra. Povedali to otvorene, aby polícia mala ešte čas dokonať to, čo dokonať má. Potom sa deje presne to, čo sa deje: títo ľudia jednoducho prestali kontrolovať bezpečnostné zložky a dnes je policajný zbor pod vedením policajného prezidenta, ktorý absolútne nemá dôveru ľudí – a moju vôbec nie. Ale čo je najhoršie, dnes je policajný zbor bez akejkoľvek civilnej kontroly. Ak niekto hovorí, že polícia nemá byť pod žiadnou kontrolou, tak totálne klame. Civilná zložka je tu s mandátom od ľudí. Je to minister, ktorý je bežne volený a má zodpovednosť za to, čo sa deje v polícii a musí zasiahnuť, ak vidí, že polícia sa uberá nejakým nezákonným smerom. Dnes nemáme ani civilnú kontrolu, premiér Ódor s pani prezidentkou jednoducho ponechávajú tento stav v nezmenenej podobe a Slovensku podľa mňa hrozia nielen vnútorné, ale aj vonkajšie reputačné obrovské problémy.

Bez ohľadu na to, aká bude vláda po 30. septembri, znamená to, že ak budete vo vláde, tak budete trvať na tom, že Hamran musí skončiť?

Samozrejme. Ten človek sa nikdy nemal stať prezidentom policajného zboru. On už bol problematický, keď bol šéfom zásahového Lynx Commanda. Vidíte niektoré tie zásahy, kde pomaly vrtuľníkmi zoskakovali na dôchodkyňu, aby ju zatkli. Veď to bola hanba. A bolo na smiech, keď pod jeho vedením kukláči samopalmi mierili na choré deti, ktoré majú z toho dodnes traumu, alebo ľudí so srdcovými problémami, keď išli zatknúť nejakého človeka, ktorý býval v dome aj so starými rodičmi alebo s deťmi. Toto sa robí. Prosím vás pekne, keď zatýkali špeciálneho prokurátora pána Kováčika, starého pána, komu by z tých policajtov asi ublížil? Bolo ho treba teatrálne pred kamerami obkľúčiť kukláčmi na ulici, nechať ho sedieť na obrubníku? Veď to sa dá urobiť inak, prídem do jeho kancelárie, poďte s nami, pán prokurátor, a ideme pekne, slušne. V tom vidíte chorobnosť v Hamranovej hlave. Kde používal silu a ešte sa z toho tešil.

Takže nová vláda musí urobiť poriadky, vrátiť do funkcií čestných policajtov. V polícii je dostatok čestných policajtov, len dnes stratili chuť, mnohí aj opustili policajný zbor, keď videli, čo sa tam deje. Samozrejme, po voľbách musí policajný prezident Hamran okamžite skončiť, okamžite. Ale nie preto, aby niekto maril vyšetrovanie závažných trestných činov. Naopak, aby niekto nezneužíval políciu, preto musí odísť.

Zdá sa mi, akoby ste v posledných dňoch dostali iskru a ožili. A zniete už trochu ako Robert Fico, uvedomujete si to?

Tak až tak by som nechcel znieť ako on (úsmev), pretože on už zašiel trochu ďalej.

V čom je rozdiel medzi vami a Ficom?

Chápem ten jeho veľký súboj, ktorý má a vedie k tomu, že chce vyhrať voľby a dokázať si, že ešte to vie a akoby ukázať všetkým, tak sa pozrite, takto sa to robí. K tomu rozdielu: moje snaženie, to vnútorné, prečo sa do toho ešte vrhám, je: poďme s tou krajinou naozaj niečo spraviť. Podľa mňa tu je ten náš veľký rozdiel. Robert Fico v svojich vystúpeniach síce bojuje ako lev, ale stále rieši, kto komu škodí, kto koho zatvára. Je v tom veľmi málo pozitívneho obsahu, čo treba robiť s touto krajinou nasledujúcich 4, 8, 12 rokov. Moja motivácia je viac o tom. Chcem dokázať, že táto republika sa dá riadiť aj elegantne, normálne, slušne, odborne a profesionálne. Že po 30 rokoch ešte ľudia nemusia stratiť úplne nádej, že politika je niečo hrozné a stratiť komplet dôveru v štátne inštitúcie.

Na Slovensku máme dve krízy. Nefunkčnosť našich orgánov, ale máme aj obrovskú krízu pre nedôveru v štátne inštitúcie, výsledkom je rozpoltenosť spoločnosti. Budem rád, ak presvedčím ľudí, že Hlas môže byť stabilizujúcim prvkom budúcej vládnej koalície. Keby aj hneď bola so Smerom. Aby nedovolila nikomu vrátiť sa k starým manierom alebo k starým chybám, ale aby sme priniesli do toho nový drive, novú energiu a snažili sa postaviť novú tridsaťročnicu Slovenska.

Keďže ústrednou témou volieb je polícia a jej stíhania, znamená to, že v novej vláde budete chcieť mať ministra vnútra?

Nemôžeme ísť do vlády, kde by nemal Hlas silný mandát. Teraz musím s pokorou predstúpiť pred ľudí a rešpektovať ich rozhodnutie, ale pokiaľ bude mať Hlas silný mandát a má byť stabilizujúcim prvkom budúcej vládnej koalície, určite budeme žiadať aj pozíciu ministra vnútra. Musíme garantovať, že aj v prípade koalície so Smerom nebude mať nikto podozrenie, že sa budú tutlať nejaké kauzy, ktoré sa môžu dotýkať ich nominantov. Na druhej strane, ak by vznikla nejaká iná koalícia, tak aby sme neboli svedkami tohto marazmu a zneužívania polície na politický súboj. Úlohou Hlasu bude vrátiť do toho dôveru a urobiť také nominácie, aby nikto nemohol pochybovať, že to, čo treba vyšetriť, bude vyšetrené, ale zákonným spôsobom, a že to, čo bolo zneužité, bude náležite aj potrestané.

Už máte skúsenosť, keď ste boli premiérom na konci Ficovej éry, že váš nominant Drucker sa nedokázal vzoprieť policajnému prezidentovi Gašparovi, a teda nedokázal byť ministrom vnútra. Aj vaša kolegyňa pani Saková pôsobí pri Kaliňákovi stále ako jeho štátna tajomníčka. Znamená to, že v budúcej vláde budete ministrom vnútra vy?

To je ešte otázka. Ale v Hlase sú ľudia, ktorí majú aj odvahu aj silu aj v tejto ťažkej dobe postaviť sa snahám o návrat niekde do minulosti. S nomináciou na ministra vnútra by určite nebol problém. Dokázali by sme ju obsadiť tak, aby vzbudzovala rešpekt, a garantovala, že to nebude len slabá bábka, s ktorou si nakoniec všetci naokolo budú robiť, čo chcú.

Vy ste už zažili spor s Tiborom Gašparom a odvolali ho z vedenia polície. Gašpar sa teraz vracia ako jeden z čelných politikov Smeru. Za aký dôležitý považujete pre Hlas súboj s Gašparom?

Pozrite, ja som sa s pánom generálom vyrovnal ako dočasne poverený minister vnútra za pár hodín. Keď to Tomáš Drucker nedokázal urobiť a nedokázal čeliť tlakom, a preto radšej odišiel, čo sa dá tiež chápať, tak ja som sa rozhodol, že to vyriešim. S pánom generálom sme sa dohodli, aj tam som ukázal, ako sa to dá robiť normálne a slušne. Vysvetlil som mu, že tlak cez jeho osobu na policajný zbor je taký enormný, že začína spôsobovať nedôveru v policajný zbor, čo vyvoláva problémy, preto pán generál po dohode nakoniec odišiel z pozície a nahradil ho generál Lučanský. To, že sa teraz Tibor Gašpar rozhodol vstúpiť do politiky, je jeho vlastné rozhodnutie, ale trochu sa mu čudujem. Viete, politika dnes nemôže byť u mnohých takýchto členov Smeru len o tom, že chcú zadosťučinenie, to nestačí.

Skôr je otázka, či nie sú zárukou toho, že príde revanš.

To by bolo pre Slovensko devastačné. Treba dať veľký pozor, aby sa nám nestalo, že sa nám to po voľbách iba otočí. Že kým teraz zneužívajú políciu a revanšujú sa opozícii terajší vládni politici, že sa to po voľbách len otočí a pôjde to opačným smerom. Treba garantovať, že všetky otvorené kauzy, ktoré sa vyšetrujú v zmysle zákona, kde sú dôkazy, pôjdu na súdy a súdy rozhodnú, ale len na základe zákona, len na základe dôkazov, nie na základe vyfabrikovaných výpovedí rôznych kajúcnikov.

Na druhej strane treba jasne povedať, že ak došlo k pochybeniu a nájdu sa dôkazy aj o tom, že niekto manipuloval alebo maril vyšetrovanie, alebo nejakým spôsobom nezákonne zasahoval, aj to sa musí vyšetriť. A musí sa s týmito ľuďmi urobiť poriadok. Ale nesmie to byť revanš. To by bola obrovská chyba a prehĺbilo by to krízu spoločnosti a nedôveru v štátne inštitúcie. Preto sa Hlas bude snažiť dosiahnuť čo najväčší výsledok, aby zabránil takýmto excesom.

Chcem veľmi jasne povedať: Hlas nebude brániť vyšetreniu závažných káuz, ale bude podporovať aj vyšetrenie všetkých pochybení tých krivých policajtov alebo prokurátorov, ktorí sa dali zneužiť na politický súboj.

Vy ľudí v Smere dobre poznáte. Fico tvrdí, že jemu o revanš nejde, ale že budú musieť odísť Lipšic, Hamran a mnoho ďalších ľudí. Je rozdiel medzi Ficom a, povedzme, Kaliňákom či Gašparom, čo znamená tá blízkosť Paru a Bödöra, čo od nich čakáte vy?

Myslím si, že ľudia, ktorí počas tejto alebo predchádzajúcej vlády museli sedieť vo väzbe – a to naozaj v náročných podmienkach a pod veľkým psychickým tlakom, – tak u nich je pocit revanšu určite silnejší, ten spor je osobný. V porovnaní s politikom, ktorý to len komentuje, ale osobne to nezažil, to rozdiel je. Preto by som si nedovolil tvrdiť, že v Smere všetci rozmýšľajú tak, ako to deklaruje Robert Fico, že žiadny revanš nehrozí. Sú tam ľudia, ktorí majú obrovské osobné traumy, tá väzba na nich zanechala ťažké stopy. Mnohí z nich boli v kolúznej väzbe dlho, preto si myslím, že to z nich nevykoreníte, pocit tej obrovskej krivdy, ublíženia. Títo ľudia v sebe, prirodzene, snahu po pomste alebo revanši budú mať. A preto si myslím, že ak má vzniknúť koalícia, v ktorej má byť Smer, tak by som si želal, aby Hlas bol minimálne rovnako silný, aby mohol zastaviť tieto tendencie, ktoré by už presahovali rámec štandardného vyrovnania sa s nejakými zákonnými pochybeniami.

Vy po tom všetkom, čo sa stalo, pripúšťate ešte aj možnosť vzniku vlády s Progresívnym Slovenskom?

Veľmi pozorne som sledoval Progresívne Slovensko, pretože nie som človek, ktorý okamžite niekoho zaškatuľkuje a povie si, že tí ľudia nič nevedia. Ale čím dlhšie ich sledujem a konečne začínajú rozprávať, pretože oni sa, prepáčte, ale oni sa k tým svojim percentám naozaj zatiaľ premlčali...

..tak to nazval Dzurinda.

Hej, ale oni nič nerobia, a percentá im rastú. Ja im to nezávidím, ale je to zvláštne. Ale keď teraz začínajú rozprávať, tak si čoraz viac uvedomujem, že ako sa ideologicky odlišujeme. Nebudem útočiť do pána Šimečku, či má už primeraný vek na to, aby mohol byť predsedom vlády, ba či vôbec má dostatočné skúsenosti, aby mohol prevziať Slovensko v takej ťažkej situácii. Ale mám na to svoj názor. Budeme sa snažiť viac hovoriť o ideologických rozporoch. Ak hovoríme, že chceme silný štát, ktorý má prevziať kontrolu nad energetikou, ktorý má zasiahnuť do cien potravín, a Šimečka ide blúzniť o liberálnom voľnom trhu a slobode, a tak ďalej, tak tam sa asi nestretneme.

Ale to on nerobí. Tiež chcú silný štát a diktovať ľuďom, čo si majú myslieť.

Tak to áno, ale v takých iných oblastiach, veď viete (úsmev). Zdá sa mi, že sú momentálne mimo reality. Veď ak má u nás 900-tisíc ľudí problém kúpiť si pravidelne hodnotné a výživné jedlo, opakujem 900-tisíc ľudí, a oni vyzývajú na štokholmskej konferencii Európsku úniu, aby z formulárov vyškrtla kolónku muž a žena, to ako keby boli v úplne v inom vesmíre. S takýmito témami chcú prevziať krajinu, ktorá má problém s vysokými cenami, nedostatkom pracovnej sily, nedostatkom lekárov, ambulancií, máme obrovské problémy, kde sa len obzriete, nedokončené cesty a rozpadajúce sa mosty, treba budovať nemocnice. A on bude blúzniť o takýchto veciach? Začínam mať vážny problém, či bude vôbec ideologicky možné zostaviť s takýmito ľuďmi koalíciu, keď vám navyše zostávajú ako ďalší koaliční partneri možno SaS alebo neviem kto ešte. Neviem si predstaviť, že by Hlas mal urobiť koalíciu s Demokratmi, s pánom Hegerom...

...to si predstavovať ani nemusíte...

Dúfajme. No ale potom tam máte Sasku, ktorá už trikrát rozbila vládu. A ísť do nejakej koalície, ktorá bude mať 76 hlasov, a bude závisieť od jedného poslanca, to by bolo pri takýchto ideologických rozdieloch absolútne sebevražedné. Uvidíme, čo budú hovoriť ďalej.

Takže si už neviete s nimi predstaviť vládu?

Nechcem dnes povedať definitívne nie, ale ukazuje sa, že naše svety sa od seba vzďaľujú.

Aj dve tretiny vašich voličov s tým majú problém.

Aj to je pravda. Ja som stále čakal, s čím teda tá PS chce prísť. A musím povedať, že zatiaľ sa rozchádzame vo všetkom, s čím prišli. No a preto je asi logické, že ak má vzniknúť stabilná koalícia, Slovensko bude potrebovať aj ideologicky blízke strany vo vláde. Samozrejme, že máme aj voličov, ktorí nechcú návrat Roberta Fica, ale pre nich by mohol byť riešením čo najlepší a najsilnejší výsledok Hlasu, aby bol Hlas garantom potrebných zmien. Keby bol Hlas tvorcom takejto koalície na čele s predsedom vlády z našej strany, tak vtedy by nemusela nikomu vadiť ani koalícia so Smerom, pretože vtedy by sme vedeli ľuďom garantovať: Nebojte sa, nevrátime sa do minulosti a nikto tu nebude robiť žiadne hókusy-pókusy, ani iné experimenty s krajinou. V tom vidím našu úlohu, hlavná rola Hlasu vstúpiť je pôsobiť ako stabilizačný prvok. Keď porovnáme Fica verzus Šimečku, koalíciu so Smerom verzus s PS, potom je Hlas ten zlatý stred, tichá sila, ktorá hovorí: Nechceme ani jeden extrém, ani druhý extrém. Buďme tu niekde v strede a poďme dať krajinu konečne do poriadku.

Robert Fico vám ešte nedávno posielal ponuky, že by ste mohli byť kandidátom na premiéra v jeho vláde aj vtedy, keby bol Hlas vo voľbách slabší. Myslím si, že to už minulom týždni a po tom, čo spravil Hamran, nebude platiť. Preto skúsme otázku na vládu s ním inak. Ak ho budete chcieť mocensky vyvážiť, a ak má byť budúca vláda stabilná, kto by mal byť tretí partner do vlády? Vymenujte strany, ktoré považujete za stabilné, respektíve také, že by dokázali tvoriť vládu s vami a so Smerom.   

Vymenujem ich viacero. Ale uvidíme, ako dopadnú. Určite by v takej vláde mohlo byť KDH, ak by sa dostali do parlamentu...

..oni si však zakazujú vládu so Smerom.

Uvidíme, čo si budú zakazovať po 1. októbri, keď čísla nebudú inak vychádzať. Potom je tu Slovenská národná strana, ktorá ale predtým bude musieť ukázať, či je, alebo nie je stabilná, do volieb idú tiež ako znôška viacerých aj silných osobností, aj viacerých strán. Je otázka, či to z dlhodobého hľadiska bude fungovať. Je tam viacero kohútov na jednom smetisku, uvidíme, či to prospelo alebo neprospelo stabilite SNS. Uvidíme tiež, ako dopadne Sme rodina, ktorá má síce svoj background, ale myslím si, že sú to pragmatici, ktorí sa vedia hýbať a robiť dohody. No a iné tam už vlastne ani nezostáva.

Musíme však natvrdo a veľmi jasne povedať, že nie je možné, aby sme dnes legitimizovali – len kvôli tomu, že treba zostaviť nejakú vládnu koalíciu – Republiku. Ak sa Republika chce niekedy dostať do vlády, bude jednoducho musieť prejsť, ak vôbec niekedy prejde, istým prerodom. A naozaj dokázať, že sú to už iní ľudia, nestačí sa len obliecť do obleku a dať si kravatu a tváriť sa, že my sme už teraz protifašistickí bojovníci. To chcem povedať veľmi jasne, nech sa nikto nenádeja, že Hlas pôjde do hocijakej koalície, len aby bola. Budeme musieť zvažovať aj to, čo bude dobré pre Hlas. Hlas je dnes mladá strana, ktorá má veľký potenciál, má veľmi veľa šikovných ľudí po celom Slovensku. Nemôžeme urobiť taký krok, ktorý nakoniec spôsobí, že za štyri roky Hlas urobí harakiri, ja to nedovolím.

Chcel som sa to spýtať až na koniec, ale teraz sa to hodí. Občas sa o vás špekuluje, že by ste na budúci rok kandidovali na prezidenta. Keby ste kandidovali, tak by ste pravdepodobne boli veľký favorit. Budete či nebudete?

Vytesňujem to z hlavy. Naozaj sa snažím na to nemyslieť. Mojou úlohou je doviesť Hlas k čo najlepšiemu výsledku a ešte stále máme 6 týždňov na to, aby sme sa pokúsili zabojovať aj o post predsedu vlády. Ľudia ma zažili ako predsedu vlády a stále z prieskumov vychádza moje meno ako jedného z top favoritov na post premiéra. Preto je mojou ambíciou uhrať čo najlepší výsledok pre Hlas, zostaviť rozumnú a stabilnú koalíciu a získať čo najväčší priestor v exekutíve. Som v strednom veku a so skúsenosťami, ešte s energiou, silou, v dobrom zdraví. Myslím si, že by mi viac pristala výrazná exekutívna funkcia ako funkcia reprezentatívna, prezidentská.

Pýtam sa preto, lebo keď hovoríte, že chcete etablovať Hlas, tak keby ste odišli po roku do prezidentských volieb, tak by bolo po Hlase.

Súhlasím, potom by asi strana ťažko mohla prežiť. Na druhej strane však nemôžeme prezidentský post odovzdať len tak pánovi Korčokovi. Že mu to chce takto odovzdať pani prezidentka, že tomu fandí celý mediálny svet, tretí sektor, a že sa z toho ide celá Bratislava „potentovať,“ tak to teda nie. Treba zviesť riadny súboj o prezidentský mandát a nie rezignovať a pripustiť, že už je to Korčokovo. Ja ho poznám, bol mojím podriadeným, mojím štátnym tajomníkom. Preto si myslím, že treba postaviť aj iných dobrých kandidátov, ktorí zabojujú, a nie mu to odovzdať teraz na tácke len preto, lebo tak sa rozhodla nejaká neziskovka spolu s pani prezidentkou... To hovorím veľmi otvorene a tvrdo.

Ešte jedna dôležitá téma. Týka sa najdôležitejšej zahraničnopolitickej témy, vojny na Ukrajine. Asi 60 až 70 percent ľudí nesúhlasí s politikou, ktorú robia naše vlády. Fico predstavuje alternatívu a formuluje – nazvime to – realistickú koncepciu, podľa ktorej Slovensko nemá podporovať, aby Ukrajina bola členom NATO. Nemáme posielať ďalšie zbrane a máme sa snažiť, aby prišlo k dohode medzi Amerikou a Ruskom. Vy ste dlho o tejto téme mlčali, čo si myslíte o Ficových návrhoch ako zmeniť prístup k vojne?

Poviem vám to takto. Samozrejme, že Robert Fico to rozpráva, ale to je tak akurát jedno, pretože Slovensko nikdy nebude mierotvorcom, takýto mier a dohoda, či časti územia Ukrajiny zostanú alebo nezostanú Rusku, a čo bude s Krymom, to nedohodne ani Fico, ani nikto zo Slovenska. To si budú musieť dohodnúť mocnosti, ktoré zjednajú – a dúfam, čoskoro – mier.

Ja sa na to pozerám úplne inak. Po prvé, vracať sa k tomu či sme niečo poslali alebo neposlali, už nemá význam, už je to tam. Skončilo sa. Slovensko už nemá žiadne kapacity, aby pomáhalo vojensky Ukrajine, pretože my už sme minuli všetko, čo sme mali a jednoducho už nemáme čo posielať. Po druhé, ale ak Slovensko má silné zázemie a tradíciu v oblasti zbrojárskeho priemyslu, tak to treba využiť. Mnohé európske krajiny vyprázdnili svoje sklady, najbližšie roky budú poznačené obrovským zbrojením a nákupom zbraní na posilňovanie armád. A preto si myslím, že Slovensko by sa malo zapojiť čo najlepšie, ako len vieme, svojím priemyslom do zbrojenia. Nevravím, že to máme posielať na Ukrajinu, ale máme tu veľkého výrobcu nábojov a ak niekto od nás chce kupovať, tak ich vyrábajme a dajme ľuďom na Slovensku robotu. Ak ich nevyrobíme my, tak ich vyrobia v Rumunsku alebo v Nemecku.

Zbrane a zásoby síce už pre Ukrajinu nemáme, ale ak by vojna trvala dlhšie, táto otázka sa bude týkať práve nášho zbrojného priemyslu. Či sa za peniaze EÚ nestaneme subdodávateľom ukrajinskej armády. Už sa to začalo s húfnicami, s Ukrajincami vytvárame spoločný podnik. Náboje sú ďalšia možnosť. Otázka je, či nás to nevťahuje do vojny.

Otázka podľa mňa je, že keď to nepredáva Slovensko priamo na Ukrajinu, keby sme to, povedzme, predávali nejakému odberateľovi, ktorý to v Európe kupuje, a čo si s nimi robí, je už jeho vec, či to je problém. A ja si to nemyslím. Keby platil váš pohľad, tak už nič nevyrábame. Odpoja nás od plynu, aj od ropy, ale my ani náboje nevyrábajme, ani Zuzany nevyrábajme, tých ľudí pošlime na ulicu a tešme sme sa, že sme nikomu nič neposlali a nevtiahli nás do vojny. My sme posielali zbrane do hocijakej vojny, ale neposielali sa priamo vládou, to je politické rozhodnutie. Nechytiť časť toho biznisu pre priemysel Slovenska, aby tu mali ľudia robotu, ak by sme to neurobili, bol by to absolútne nesprávny postoj. V zbrojnom priemysle bude nasledujúce roky obrovské množstvo investícií. Ak si Slovensko z nich nič neutrhne, tak tie peniaze pôjdu do iných krajín a my by sme boli hlúpi, aby sme nevyužili možnosť.

Ale takto to nestojí. V prípade tých húfnic ide o to, že sme priamo vytvorili spoločný podnik s Ukrajincami a budeme spoločne vyrábať Zuzany pre potreby Ukrajiny.

To je druhá vec.

Otázka na vás: v tom máme pokračovať?

Pozrite, kontrakt je podpísaný, platia nám za to.

Ale máme v tom pokračovať?

Dokončiť kontrakt asi treba, však keď si ich kupujú, nech si ich kupujú. Keď si z Ukrajiny od nás nakúpia 30 ton mlieka, čo im ho nemáme poslať, keď zaň zaplatia?

O mlieko sa nikto nesporí.

Nechápem, ale ešte raz. Či my tam 16 Zuzán predáme alebo nepredáme, nezníži ani ceny energie, ani ceny potravín, ani to nevyrieši nedostatok lekárov, ani nám to nepostaví tri nové nemocnice. Ľuďom tlačíme do hlavy, či sú viac proruskí alebo proukrajinskí, ale našich 16 Zuzán vojnu nevyhrá ani neprehrá, ale vďaka tomu, že ich aspoň niekde nasadíme, možno budeme môcť niekedy 250 alebo 300 húfnic predať do Indie alebo inde. Nevyužiť príležitosť smerovať k tomu by bola najväčšia chyba. A nemyslím si, že tým prispievame k extrémnemu vojnovému konfliktu, ide prosto o peniaze.

Ako vnímate vojnu v dnešnej fáze, že skôr stagnuje, alebo eskaluje?

Vnímam to tak, že po roku a pol, žiaľ, ako pri všetkých iných veciach, si krajina ako keby zvykla na to, že tam vojna je. Dnes už ukrajinská vojna nie je témou od rána do večera. Každé ráno si prečítam nejaké pohyby na fronte, ale už to ani slovenský národ neprežíva tak ako pred trištvrte rokom. Teraz sa nejakým spôsobom zatláča časť ruskej armády naspäť z okupovaných území, podľa mňa to bude na dlhý čas zamrznutý konflikt. Jediné, čo si môžeme želať – a to by sme mali sledovať, – aby nedošlo k použitiu veľkých konvenčných zbraní, aby nevznikli nejaké provokácie. Ale súhlasím s vami. Jednoducho, urobili sme obrovskú chybu, naši vládni predstavitelia argumentovali, že Ukrajina má právo sa rozhodnúť, kam bude patriť. No ale aj NATO má právo rozhodnúť a povedať, že sorry, najbližších 30 rokov sa nerozširujeme, tak ako sme to povedali balkánskym krajinám, ktoré už 30 rokov snívajú, že budú členmi Európskej únie a iba ich balamutíme. Macedónci ešte aj museli meniť názov krajiny v referende, Severné Macedónsko, a aj tak sa nedostali do Európskej únie. Čiže v tomto prípade v tom mám veľmi jasno. NATO nemalo iba prikyvovať, prikyvovať a dávať falošné nádeje Ukrajine. My v NATO sme mali právo povedať: Najbližších 10 rokov sa nerozširujeme a možno by ten konflikt ani nevznikol.

Ale to bolo naopak, NATO s tou požiadavkou prišlo v roku 2008. Závery samitu zneli,  že Ukrajina sa stane členom NATO, aj keď vtedy na Ukrajine za to nebola väčšina.

Áno, a teraz treba povedať, že najbližších 20 rokov sa nejdeme rozširovať a bol by možno pokoj.

Putinovi je ale jedno, či bude Ukrajina v NATO o päť alebo dvadsaťpäť rokov. Išli preto do vojny. Ale ešte raz, súhlasíte teda s Ficom, že má byť politikou Slovenska, že Ukrajina nepatrí do NATO alebo si myslíte niečo iné?

K tomu členstvu, nemyslím si, že Ukrajina môže momentálne vstúpiť do NATO, a to ani z krátkodobého hľadiska, pretože ide o obrovské úlohy, ktoré musíte splniť. K Putinovi: my máme samostatnú politiku, my sme súčasťou medzinárodných organizácií, môžeme tam prezentovať svoj názor, ale potom musíme rešpektovať jednotnú líniu.

Tú jednotnú líniu spoluvytvárame aj my ako rovnocenný člen, nie?

Áno, veď iste, ale keď Robert Fico zakaždým komentoval sankcie voči Rusku, treba povedať, že zakaždým ako premiér za ne sám v Bruseli aj hlasoval, len aby bolo jasné. Tak nech sa teraz nehrá na nejakého hrdinu, pretože vždy to v Bruseli odklepol. Akurát sme mali vždy pochybnosti či sankcie plnia alebo neplnia svoj účel. Takže aj z tohto pohľadu si myslím, že Ukrajina by mala zostať neutrálna, pretože inak to bude ešte viac provokovať Rusko, s tým súhlasím. A nie kvôli tomu, že to hovorí Fico, tiež mám svoj zdravý rozum. Jednoducho, Ukrajina nemá momentálne čo ísť do Aliancie, a ani z dlhodobého hľadiska si nemyslím, že môže skončiť v NATO.

A vaším argumentom je čo?

To, že NATO by sa dostalo na hranice Ruska a jednoducho majú platiť nejaké dohody z minulosti. A keď sa nedodržujú, tak sme svedkami vojenských konfliktov, keď Rusko si potom vytvára nejaké bezpečnostné zóny a odďaľuje hranicu potenciálneho člena NATO od svojho hlavného mesta. Naša zahraničná politika vo všeobecnosti musí byť proaktívna. My sme v NATO. My sme v EÚ. Ale my nesmieme byť pasívny prijímateľ rozhodnutí. Musíme byť spolutvorca. A tam potom môžeme na fórach s krajinami, ako je Maďarsko, alebo aj inými, hovoriť, že Ukrajina sa do NATO nedostane. Veď si pozrite, aký má Švédsko problém stať sa členom NATO, a to je úplne iná demokratická krajina. Takže ja si myslím, že strašiť, že Ukrajina sa stane členom NATO, je úplne zbytočné a podľa mňa sa toho nedožijeme.

Takže keď budete vo vláde, tak naša politika k vojne sa bude blížiť k Orbánovej politike?

Orbán to zasa uchopil inak. Nemôžme to robiť tak, aby sme Slovensko ťahali do izolácie. Veď sme malá krajina, ktorá neprežije bez medzinárodného spoločenstva.

Orbán je izolovaný pre celý zoznam aj iných výhrad, pýtam sa na podobnosť len v tejto jednej téme, kde by ste sa opierali o podporu 60 až 70 percent ľudí na Slovensku.

My sa nemáme čo podobať ani na Trumpa ani na Putina, ani na Orbána. Povedzme si svoje vlastné slovenské riešenie. Ja vám poviem, čo máme robiť, nie sa zaoberať týmito bludmi, na ktoré nemáme vôbec žiaden vplyv. Všetci chcú o tom rozprávať, mňa to už prestáva baviť. Nič s tým ako Slovensko nespravíme, môžeme sa na to pasívne pozerať a čakať, čo sa stane. Môžeme tu „drístať,“ čo chceme, aj Fico, aj Orbán. Jednoducho to rozhodne Putin  a rozhodne to Zelenskyj a rozhodne to americký a čínsky prezident, ktorí sa nakoniec dohodnú. My sme v tomto úplne že nič. My sa tu môžeme nadúvať a balamutiť ľudí pred voľbami. Ja vám poviem, čo treba robiť. Treba ísť do Bruselu a povedať: Páni, ak plánujete poslať miliardy na Ukrajinu na jej budúci rozvoj, tak my chceme 6, 5, 7, 8, 10 miliárd na východné Slovensko, ktoré vykážete, že to je pomoc Ukrajine. Aby sme postavili diaľnicu po hranicu, železnicu po hranicu, urobili tam parádne investície, zveladili Čiernu nad Tisou, jednoducho, utrhnúť časť tých peňazí pre východné Slovensko. To má byť naša politika.

Nejde o žiadne blúznenie, ide o to normálne pokojne povedať, že si nemyslíme, že Ukrajina má byť v NATO, lebo sa nechceme dostať do vojny s Ruskom. Chcem len vedieť, aký je na to váš názor.

A ja vám hovorím, že si nemyslím, že Ukrajina sa môže stať členom NATO, k tomu mám jasný postoj. Len vám vysvetľujem, že to nie je také jednoduché, len tak povedať a nič. Keď bol prezident Macron v Bratislave, pozorne som ho počúval, povedal: Počkáme do jesene. Vidíme, ako sa vyvíja protiofenzíva, európske spoločenstvo a medzinárodné inštitúcie budú musieť na jeseň nájsť nový modus operandi a novú formu vzťahu k Ukrajine. Myslím si, že sa skončí intenzívna vojenská pomoc, lebo na to kapacity v Európe nie sú, a bude sa hľadať iný spôsob riešenia. Myslím si, že jeseň v tomto prinesie kompletnú zmenu vo vzťahu k Ukrajine.

Čím si vysvetľujete, že tá naša politická elita, Čaputová, Naď, Heger a ďalší, tak jednoznačne prikyvovali americkej zahraničnej politike v tej vojne?

Pretože títo ľudia zabudli, že majú v prvom rade hájiť národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.

Ja viem, čo sa im stalo. Keď išiel premiér Heger Alebo Matovič prvýkrát do Bruselu, tak tých veľkých politikov, ktorých doteraz videli len v telke, zrazu videli naživo. V Bruseli sa formálne tyká, to znamená, že aj Emmanuel Macron mu povedal „Edo“. A on mu mohol povedať Emmanuel. A už nadobudol pocit, že je jedným z nich. A keď ho tam potľapkali po pleci, tak z Bruselu išiel celý nadšený a zabudol, že tam má hájiť záujmy Slovenskej republiky. A preto blúznil, že okamžite sa odpojme od plynu a okamžite vypnime ropu, lebo to je super, lebo mi to povedali v Bruseli. Je to úplne typické, pozrite sa, ako prepne europoslancom za Slovenskú republiku, keď sú v Bruseli, čoho sú schopní, za čo tam zahlasujú..

..ale takí sú aj tí vaši europoslanci.

Aj tí naši, aj tí sú tam ako blázniví, hlasujú za veci, ktoré idú úplne proti záujmom Slovenskej republiky. Preto vám to hovorím, že aj pani prezidentka zabudla, že ona je v prvom rade prezidentkou občanov Slovenskej republiky, že oni ju priamo volia a ona má preto hájiť ich záujmy, záujmy Slovenska a slovenskej ekonomiky, slovenských ľudí. Zapáčilo sa im byť chválení v európskom spoločenstve a podľahli tomu a potom išli čisto v línii toho, čo povedali v Bruseli alebo vo Washingtone. Pritom sa to dá robiť aj rozumne a vyvážene.

Ja som bol jeden mesiac u Trumpa, u Medvedeva, aj u Putina a na jednom pódiu v petrohradskom ekonomickom fóre s čínskym prezidentom, Putinom, šéfom OSN a spolu s bulharským prezidentom. Rečnili sme piati na jednom pódiu, čudoval som sa, akej cti sa dostalo malému Slovensku a mne ako premiérovi, že som s týmito velikánmi svetovej politiky mohol byť na jednom mieste. Takže ja viem, ako sa dá robiť politika, aby ste boli rešpektovaní aj v zahraničí, ale zároveň vždy bránili svoju krajinu.
Moja motivácia je naozaj ukázať, že krajina sa dá riadiť tak, aby boli ľudia spokojní, aby sa nemuseli hanbiť za svoju vládu ani doma, ani v zahraničí a že to bude vláda, ktorá od prvého dňa dokáže riešiť každodenné problémy ľudí, a nie sa tu hádať a učiť sa, aké je to byť ministrom, nedajbože učiť sa, aké je to byť premiérom.

Kiežby to tak bolo. Ďakujem za rozhovor a uvidíme po voľbách.