Muky mikroagresie alebo prečo už mladí Američania radšej s nikým nespia
Sedíme v záhradke podniku Le Crayon („Ceruzka“) v Lyone: farebné svetielka, pétanque a pri bare taký dlhý rad na objednávku večere, že radšej sa uspokoíme len s pivom a doskou syra. Rodinné stretnutie, dlho sme sa nevideli, mužov bratranec nám konečne predstavuje priateľku, chcú sa sťahovať, vyhliadnutý byt by mohol byť ozdobou Vinohrad a aj cena je vinohradská. V realitách sme svetoví, teraz ešte tie platy. „Ako ste sa zoznámili?“ pýtam sa Baptista (30). „Na Tinderi predsa." odpovedá.
Online zoznamka. Zdroj: Flickr.com
Online zoznamka. Zdroj: Flickr.com
„Ako to myslíš – predsa?“
„No ja by som ani nevedel, kde inde.“ Baptiste pôsobí milo, študoval, pracuje a ani fyzicky na ňom nie je nič, čo by radikálne vylučovalo prípadný osobný kontakt so ženami. Veľmi sa mi to nezdá: „Nehovor, že by si ju neoslovil napríklad tu v bare…“ Baptiste je touto možnosťou zjavne zaskočený, poctivo premýšľa, než povie: „Asi nie. Bojím sa, že by si myslela, že som úchyl.“
Jedným z ukazovateľov, podľa ktorých spoznáme, že sa spoločnosť vymkla normálu a vírime v chaose, je schopnosť posúdiť mieru. Či sa to týka migrácie, alebo pokusu niekoho zbaliť, nerozoznáme marginálie od zásadných vecí, nieto ešte nuansy. Keď do mňa začne v bare hučať nejaký trapoš, je to nepríjemné, ale nie je to tragické. Tragédia nastáva až v momente, keď uverím, že sa všetci muži a priori správajú ako dobytok – a tiež vtedy, keď tomu uveria oni sami.