Čína smeruje do pasce. Hrozí jej stratená dekáda na japonský štýl

Čínske hospodárstvo v druhom kvartáli tohto roka vzrástlo medziročne o 6,3 percenta. V porovnaní so zvyškom sveta to vyzerá ako vynikajúci výkon. Číslo sa javí ešte lepšie v porovnaní s údajmi prvého kvartálu, keď od januára do marca rástla tamojšia produkcia medziročne o 4,5 percenta. Prognózy zároveň ešte stále hovoria o tom, že tamojšie hospodárstvo by v tomto roku malo výrazne rásť a to zhruba o päť percent.

A aj napriek tomu sa vo viacerých zahraničných médiách hovorí o neúspechu a skrytej hrozbe akejsi dlhodobej stagnácie. Čiže scenári, ktorým si prešlo v 90. rokoch minulého storočia Japonsko, kde HDP počas celej dekády rástol v priemere o jedno percento ročne. To bolo jednak výrazne pod úrovňou expanzie v iných krajinách OECD a zároveň išlo o veľký pokles oproti 4-percentnému tempu rastu, ktoré japonská ekonomika zaknihovala v priebehu 80. rokov.

Hospodárstvo si navyše pripísalo na konto tri recesie a čelilo deflácii, ktorá spôsobila, že úroveň nominálneho HDP (produkcia ohodnotená aktuálnymi cenami daného roku) v roku 2001 bola približne rovnaká ako v roku 1995. O tomto období sa preto hovorí ako o japonskej „stratenej dekáde“. A tamojšia ekonomika sa tak trochu potáca až doteraz, keď reálny HDP, rovnako ako produkt na hlavu, rastie len miernym tempom.

Hrozí Číne niečo podobné?

Tento rok mal byť obdobím, keď sa čínska ekonomika oslobodená od najprísnejších proticovidových opatrení na svete, opäť rozbehne a pomôže podporiť globálny rast. Podobne, ako to bolo v roku 2021, keď po slabom výkone v roku 2020 (2,1 percenta) nasledovalo prudké oživenie a rast o 8,4 percenta.

Takýto scenár však nie je pravdepodobný. Vlani ázijský tiger vyrástol o tri percentá, no vládny cieľ na tento rok je nastavený na úrovni iba piatich percent. Okolo podobnej hranice sa pohybujú aj predpovede ekonómov. Agentúra Bloomberg navyše upozorňuje, že Čína bola v roku 2022 stále pod opatreniami politiky nulového výskytu ochorenia COVID-19, a preto je toto obdobie veľmi nízkou základňou na porovnávanie. Po očistení o tento vplyv sa rast v roku 2023 bude podľa nej blížiť k trom percentám, čo je menej ako polovica priemeru pred pandémiou (priemerný ročný rast Číny dosahoval v poslednom desaťročí v priemere približne sedem percent a dekádu predtým viac ako desať percent).

Medzinárodný menový fond odhaduje zvyšovanie HDP Číny v ďalších rokoch pod úrovňou 4,5 percenta, od roku 2026 dokonca pod štyrmi percentami. Výskumná spoločnosť Capital Economics so sídlom v Londýne, ktorej predikciu spomína denník Wall Street Journal (WSJ), dokonca uvádza, že trend rastu Číny sa zmenil z piatich percent v roku 2019 na tri percentá. V roku 2030 podľa nej klesne približne na dve percentá.

Takisto ani informácia o 6,3-percentnom tempe raste v druhom kvartáli 2022 nie je až taká potešujúca. Prognózy totiž ekonomike veštili 7,3-percentný rast. Spomalila sa aj medzištvrťročná expanzia ekonomiky, ktorá sa v prvom kvartáli 2023 zväčšila oproti posledným trom mesiacom roku 2022 o 2,2 percenta. V druhom kvartáli však oproti prvému vykázala rast už iba o 0,8 percenta.

Nie je takéto tempo rastu aj tak postačujúce?

Pri porovnávaní s japonskou poslednou dekádou minulého tisícročia sa táto otázka jednoznačne derie na jazyk.

Agentúra Reuters však poukazuje na to, že bez ohľadu na to, či bude Čína napredovať tempom tri až štyri percentá ročne, alebo bude koketovať s nulovým rastom, ako Japonsko v 90. rokoch, je to pre druhú najväčšiu ekonomiku sveta a jej obyvateľov problém. Éra omnoho pomalšieho hospodárskeho rastu by totiž Číňanom prinášala neblahú perspektívu, že mnohí z nich možno nikdy nezbohatnú.

Desmond Lachman, vedúci pracovník American Enterprise Institute, na margo pomalšieho rastu uviedol, že v Číne sa to bude javiť ako „hospodárska recesia“.

Treba si totiž uvedomiť, v akej pozícii bolo Japonsko, keď pred vyše tromi dekádami takmer prestalo hospodársky napredovať. Tamojší hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa (čo je zrejme najpoužívanejší kvantitatívny ukazovateľ bohatstva, respektíve životnej úrovne obyvateľov daného štátu) bol v roku 1990 na úrovni 28 422 dolárov, zatiaľ čo ten čínsky bol v roku 2022 na méte 11 560 dolárov (prepočet v cenách z roku 2015).

Keď začalo Japonsko v poslednej dekáde predchádzajúceho milénia stagnovať, už prekročilo priemerný HDP na obyvateľa vysokopríjmových ekonomík a blížilo sa k úrovni USA. Čína však do tejto elitnej spoločnosti ešte ani len nevstúpila.

Končí sa tak rozprávka o ázijskom tigrovi?

Čínske rany

Napriek veľkej hospodárskej sile, ktorú za posledné desaťročia dokázala nabrať, stojí druhá najväčšia ekonomika sveta pred mnohými problémami. Pomerne často sa ako príčina skloňuje slabý dopyt, ktorý po zrušení pandemických reštrikcií nestúpol tak, ako sa očakávalo. Ekonómovia však začínajú vnímať aj iné vplyvy.

Príspevok k rastu ekonomiky má napríklad medzinárodný obchod. Lenže zahraničný dopyt po čínskych tovaroch v dôsledku ochladzovania mnohých svetových ekonomík klesol a čínsky vývoz sa postupne prepadá. Výrobcovia preto vyrábajú menej a súčasne znižujú svoje ceny. To spolu s prehriatym stavebným trhom vytvára deflačné tlaky, ktoré môžu byť pre ekonomiku nebezpečné.

Rastu nie je naklonená ani demografická krivka

Doterajší mohutný, takmer dvojciferný ekonomický rast Číny bol z veľkej miery tlačený aj zväčšovaním populácie. Viac ľudí, viac vykonanej práce, viac tovaru a vyprodukovanej hodnoty. Počet obyvateľov (aktuálne 1,41 miliardy) však v posledných rokoch rástol len pomalým tempom, v desatinách percent za rok. Nedávno sa objavili správy o tom, že populácia tam prvýkrát od roku 1961 klesla.

S tým súvisí aj starnutie populácie a počet ekonomicky aktívnych a pracujúcich obyvateľov (medzi 15 až 64 rokov), ktorý má v najbližších desaťročiach jednoznačne klesať.

O to horšie pôsobia správy o vysokej nezamestnanosti medzi mladými vo veku od 16 do 24 rokov, ktorá sa v júli vyšplhala na 21,3 percenta. Na porovnanie, v USA, Japonsku či Nemecku dosahuje toto číslo jednociferné hodnoty. A je to vysoké číslo aj v porovnaní s celkovou nezamestnanosťou v Číne, ktorá sa pohybuje okolo päť až šesť percent.

To je však stále len špička ľadovca

Obrovskú časť tamojšieho HDP tvoria investície. Ale hospodársky model, ktorý fungoval v čase, keď Čína dobiehala vyspelé ekonomiky, teraz stráca zmysel. Rast produktu dlhé dekády tankovali najmä investície do tovární, mrakodrapov a ciest. Vymanili Čínu z chudoby a premenili ju na globálneho giganta, píše Wall Street Journal.

China's empty cities (this can only end in an utter economic disaster). About 70 million empty apartments, potentially much higher #ausbiz #China #ChinaNews #housing pic.twitter.com/oGMhYYTarf

— Sam 🇦🇺🇺🇦 (@samstrades) August 19, 2023

Krajina však už nemá čo stavať. Už dnes sú podľa denníka na mnohých miestach nevyťažené mosty či letiská a milióny bytov sú neobývané. Akademici čínskej Juhozápadnej univerzity financií a ekonómie v štúdii, na ktorú sa WSJ odvoláva, odhadujú, že v roku 2018 bola približne pätina bytov v mestách Číny, teda najmenej 130 miliónov jednotiek, neobsadená. A hoci sa ich presný počet na základe rôznych zdrojov líši, panuje zhoda, že ide o desiatky miliónov bytov, teda o obrovské číslo.

Kenneth Rogoff, profesor ekonómie na Harvarde, podľa denníka uviedol, že čínsky hospodársky vzostup má paralely s obdobím nadmerne rýchlej urbanizácie ázijských ekonomík či s tým, čo zažilo napríklad Nemecko po druhej svetovej vojne, keď veľké investície do infraštruktúry podporili rast. „Vedúcim bodom je, že narážajú na klesajúcu návratnosť investícií do budovania statkov,“ uviedol Rogoff.

Podľa Berta Hofmana, vedúceho Východoázijského inštitútu Národnej univerzity v Singapure, výnosy z aktív súkromných firiem klesli z 9,3 percenta pred piatimi rokmi na 3,9 percenta, približuje ďalej denník. Výnosy štátnych spoločností podľa neho padli zo 4,3 percenta na 2,8 percenta. Z Hofmanovej analýzy tiež vyplýva, že od 80. rokov 20. storočia do začiatku roku 2000 sa rast produktivity podieľal na raste HDP Číny približne jednou tretinou. V poslednom desaťročí sa však tento pomer znížil na menej ako jednu šestinu.

Pomalší rast produktivity práce a zhoršujúca sa demografická situácia sú však pre Peking veľmi zlou správou.

Wall Street Journal približuje, že mnohé časti krajiny sa snažili riešiť problém ďalším požičiavaním a výstavbou. Podľa agentúry Bloomberg sa preto celkový dlh vrátane dlhu rôznych úrovní vlády a štátnych spoločností vyšplhal v prvom kvartáli 2023 takmer na 280 percent HDP Číny. Čisto vládny dlh, ktorý sa používa v bežnom porovnávaní, dosahuje bezmála 80 percent, čo nie je až také hrozivé číslo. Pri krajine draka je však tento ukazovateľ problematický, keďže nie je jasné, nakoľko do jednotlivých spoločností a ich riadenia zasahuje štát.

Wang Jun, hlavný ekonóm spoločnosti Huatai Asset Management zhrnul čínske ťažkosti v jednej vete: „Demografický problém, tvrdé pristátie sektora nehnuteľností, veľké zadlženie miestnych samospráv, pesimizmus súkromného sektora, ako aj napätie medzi Čínou a USA, nám neumožňujú mať optimistický pohľad na strednodobý a dlhodobý rast."

Bohatstvo ľudí a sila hospodárstva idú ruka v ruke

Vysokí predstavitelia v Pekingu si pritom podľa denníka Wall Street Journal uvedomujú, že model rastu z minulých desaťročí dosiahol svoje hranice. Si Ťin-pching dokonca kritizoval úradníkov za to, že sa pri rozširovaní hospodárskych aktivít spoliehajú na pôžičky na výstavbu.

„Niektorí ľudia sa domnievajú, že rozvoj znamená investovanie do projektov a zvyšovanie investícií,“ cituje denník prezidenta, ktorý zároveň varoval: „Nemôžete chodiť po starej ceste v nových topánkach.“

Napriek tomu sa však zatiaľ zmenilo len málo.

Podľa ekonómov by bolo vhodným riešením, keby sa Čína preorientovala na podporu spotrebiteľských výdavkov a odvetví služieb, čo by pomohlo vytvoriť vyváženejšiu ekonomiku, ktorá by sa viac podobala ekonomikám USA a západnej Európy, píše Wall Street Journal. Spotreba čínskych domácností totiž tvorí len pomerne malú časť tamojšieho HDP (zhruba 38 percent v roku 2020 aj 2021). Najmä v porovnaní s vysokopríjmovými krajinami je toto číslo vysoko podpriemerné, keďže v západných končinách sa spotreba podieľa na celkovom HDP zhruba dvoma tretinami.

Zmena tohto stavu by si vyžadovala, aby čínska vláda prijala opatrenia, ktorých cieľom je povzbudiť ľudí, aby viac míňali a menej šetrili. Podľa ľudí oboznámených s rozhodovacími procesmi v Pekingu, na ktorých sa denník odvoláva, sú čínski lídri na čele s prezidentom naďalej kritickí ku spotrebe v americkom štýle. Tú vraj považujú v čase, keď by sa Čína mala zamerať na posilnenie svojich priemyselných kapacít a pripraviť sa na potenciálny konflikt so Západom, za plytvanie.

Problém môže nastať rýchlo, keď začnú obyvatelia krajiny cítiť, že nebohatnú a nedobiehajú vyspelé ekonomiky a začnú byť voči čínskej vláde a jej praktikám skeptickí.

„Ak Číňania nedosiahnu svoje čínske sny, možno tam budete mať 1,4 miliardy nie veľmi šťastných ľudí, čo môže byť dosť destabilizujúce,“ skonštatoval Richard Koo, hlavný ekonóm výskumného inštitútu Nomura.