New York Times: „Nie si vari chlap?“ Mužnosť, prestíž a peniaze alebo ako Rusi získavajú mužov do vojny

Ochrankár v supermarkete, taxikár, chlapík v posilňovni. Ruská vláda má pre nich všetkých odkaz: Nie si vari chlap?

A nechceš zarábať viac peňazí?

Na jar minulého roka ruská armáda spustila nový nábor do vojny na Ukrajine, aby nahradila desaťtisíce mŕtvych a zranených bez toho, aby musela pristúpiť k nepopulárnemu odvodu. Denník New York Times posledné štyri mesiace sledoval v ruskej štátnej televízii a sociálnych médiách, ako sa kampaň odohrávala, a zistil, že náborové posolstvá zamerané na oficiálne zdôvodnenie invázie Kremľom – existenčné ohrozenie Rusov zo strany Západu – hrali len podpornú úlohu.

Skôr sa často apelovalo na mužnosť, ktorú niekedy vyjadrovali manželky vojakov a iné ženy v televíznych správach. Neustále sa pripomínali nadpriemerné platy a výhody vojenských zamestnancov. A posolstvá – objavujúce sa vo videoreklame ministerstva obrany aj v pravidelných televíznych správach – zdôrazňovali jednoduchosť registrácie a sľubovali úľavu od povestnej ruskej byrokracie.

Pozrieť si to možno napríklad na tomto videu:

Kampaň sa začala v apríli. Ministerstvo obrany zverejnilo na internete efektné propagačné video, ktoré sa zameriavalo na dve hlavné motivácie: mačizmus a peniaze. Definuje vojenskú službu ako zmysluplnejšiu – a mužnejšiu – ako to, čo je zobrazované ako typická, skromná existencia ruského muža. Po náladových záberoch civilistov, ktorí sa menia na moderných bojovníkov, sa reklama končí prízemnejšou pripomienkou: „Mesačné platby začínajú od 204 000 rubľov“, čo je približne 2 000 dolárov.

Témy náborových kampaní ruského ministerstva obrany sa často objavujú v televíznych správach – čo sa dalo očakávať, keďže všetky hlavné ruské televízne kanály sú pod kontrolou štátu. Moderátori správ a reportéri, ktorí túto správu prinášajú, však v podstate sami vystupujú ako oslavovaní náborári a divákom opakovane pripomínajú rýchle telefónne číslo – 1-1-7 – na ktoré sa môžu obrátiť, ak sa chcú prihlásiť do boja.

Od začiatku invázie ponúka štátna televízia divákom skreslený pohľad na vojnu. O smrti a zraneniach Rusov sa hovorí len zriedka. Vojna sa označuje upokojujúcim termínom Kremľa „špeciálna vojenská operácia“ alebo jednoducho ruskými iniciálami tohto termínu: „S.V.O.“

Existujú však náznaky, že prinajmenšom v niektorých regiónoch sa negatívne dopady vojny príliš rozšírili na to, aby ich bolo možné ignorovať. Počas ranného vysielania miestnych správ v meste Irkutsk na Sibíri 9. augusta uvádza reportér príspevok o nových „mobilných“ náborových stojanoch rozhovorom s veteránom vojny na Ukrajine, ktorý bol vlani zranený.

„Dostal som všetky platby, na ktoré majú zmluvní vojaci nárok, ak sú zranení,“ hovorí veterán Nikolaj Karpenko.

„Zmluva o vojenskej službe, hovorí Nikolaj, mu dala šancu ukázať, že je skutočný obranca vlasti,“ hovorí reportér.

Správa: Áno, môžete sa zraniť, ale vláda sa o vás postará. A vy preukážete svoje vlastenectvo.

Zdá sa, že náborová kampaň priniesla ovocie. Kremľu sa podarilo udržať inváziu bez toho, aby sa uchýlil k druhému odvodu, po tom, čo minulú jeseň zmobilizoval približne 300 000 civilistov. A ukrajinská protiofenzíva z tohto leta narazila na tvrdý ruský odpor.

Analytici sa však domnievajú, že oficiálne údaje o nábore v Rusku, ktoré tvrdia, že minulý mesiac sa denne prihlásilo 1 400 ľudí, sú pravdepodobne nadhodnotené – a že druhý odvod by ešte mohol prísť. Nové zákony prijaté v lete tohto roku by Rusom výrazne sťažili možnosť vyhnúť sa odvodu, ak by bol v budúcnosti vyhlásený.

„Vojaci sa na fronte nevymieňajú ani pravidelne nerotujú, čo naznačuje, že stále existuje problém s ľudskými zdrojmi,“ uviedla Dara Massicot, vedúca politická výskumníčka spoločnosti RAND Corporation, ktorá skúma ruskú armádu. „Vyzerá to tak, že Kremeľ opäť vyčkáva čo najdlhšie s rozhodnutím o mobilizácii, podobne ako minulú jeseň.“

Hlavnou motiváciou sú peniaze

Od začiatku invázie Kremeľ využíval obrovské bohatstvo Ruska na motivovanie mužov, aby sa prihlásili do boja – a na upokojenie rodín, ktoré stratili svojich blízkych. Avizovaná minimálna mesačná odmena vo výške približne 2 000 dolárov mesačne je podľa súčasného výmenného kurzu takmer trojnásobkom priemerného príjmu v krajine; rodinám vojakov zabitých v boji sa vypláca 50 000 dolárov, čo v mnohých regiónoch stačí na kúpu slušného domu.

Jedna z opakujúcich sa reklám štátnej televízie ukazuje, aké dôležité sú materiálne výhody pre nábor vojakov. Pri rockovej hudbe sa v nej uvádzajú konkrétne výhody, ako napríklad „oslobodenie od dane z pozemkov“, „kompenzácie za energie v domácnosti“ a poukážky do sanatórií alebo kúpeľných zariadení.

„Tu s vami budú zaobchádzať férovo,“ píše sa v závere reklamy.

V televíznych správach sa v nadväznosti na túto správu zdôrazňuje zjednodušený proces registrácie.

V relácii z 18. apríla odvysielanej na Kanáli 1, jednom z hlavných celoštátnych kanálov, sa opisuje vstup do armády ako jednoduchý proces, ktorý spočíva vo vyplnení niekoľkých bežných dokumentov. Prirovnáva náborové úrady k používateľsky prívetivým servisným centrám, ktoré vláda v posledných rokoch rozmiestnila po celej krajine s cieľom zjednodušiť a digitalizovať zložitú byrokraciu v krajine.

„Je tu virtuálny rad a dobrovoľníci sú vždy pripravení poradiť a pomôcť,“ hovorí reportér, zatiaľ čo kamera ukazuje mladú ženu vo svetri s nápisom „Dobrovoľník“ na chrbte.

Buď vlastencom, splň si detský sen

Apel na mužnosť je všadeprítomný a snaží sa využiť hlboko zakorenené očakávania od ruských mužov v podobe ich povinnosti a služby. Napríklad v spravodajskom segmente z 18. apríla sa hovorí o tom, že byť vojakom je „nepochybne najmužnejšie povolanie“.

Niekedy je tento apel očividný a povrchný.

V tej istej reportáži na Kanáli 1 sa objavila správa od muža, ktorý bol označený za „veliteľa útočných skupín“.

„Tu sa môžete uplatniť ako skutoční muži, zarobiť si slušný plat a splniť si všetky detské sny a želania,“ hovorí.

Posolstvo, že služba je povinnosťou muža, niekedy prichádza aj od čerstvých regrútov a ich rodín. V klipe z 18. apríla sú zachytení aj traja bratranci, ktorí nastupujú do autobusov a smerujú na výcvik. Reportérka vyhlasuje, že ich manželky, sestry a matky „podporili rozhodnutia svojich blízkych“.

Jeden z bratrancov hovorí, že jeho bratia, kolegovia a spolužiaci už boli v armáde a že „všetko ide dobre“.

„Je trochu ťažké zostať tu, keď sú tam,“ hovorí.

Cítiť z toho utrpenie

Vojnová realita je opísaná veľmi skromne, ak vôbec. Vo večerných správach sa dianie na bojisku často opisuje v strohých zoznamoch „hrdinov“, v ktorých sa neuvádza, či sú títo muži ešte nažive. V časti zo 7. júna seržanta chvália za to, že napriek nepretržitému ostreľovaniu obnovil komunikáciu so svojou jednotkou, zatiaľ čo iný vraj „osobne zničil“ ukrajinskú posádku guľometu.

V niektorých prípadoch sa však utrpenie vojenských rodín dostáva na svetlo sveta, aj keď sa štátna televízia snaží vykresliť vládu, ako sa o nich stará. V tom istom spravodajstve z 9. augusta, ktoré informovalo o nových mobilných náborových stánkoch, sa v ďalšom dieli oznamovalo otvorenie nového podporného centra pre rodiny vojakov.

Obsahuje rozhovor s manželkou vojaka, ktorý mal podľa jej slov len jednu dvojtýždňovú dovolenku od septembra minulého roka, keď sa prihlásil do vojny.

„Každým dňom je to ťažšie a ťažšie,“ hovorí.

Ďalší autori: Sarah Kerr, Natalie Reneau

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.