Čo je to antifa. Nebezpečenstvo jej ideológie

Ngo bol v júni 2019 pri natáčaní demonštrácie ľavicových radikálov v Portlande napadnutý viacerými maskovanými útočníkmi, čoho následkom mal utrpieť krvácanie do mozgu. Motívom tohto útoku malo byť to, že ako novinár, ktorý o aktivitách antify v Portlande kriticky informoval, jej ležal v žalúdku. V auguste 2020 vypovedal o svojich skúsenostiach s antifou, ktoré zahŕňali nielen tento útok, pred jednou z komisií amerického Kongresu. 

Hoci obe knihy sa významne líšia v tom, ako hodnotia antifu, do veľkej miery sa zhodujú v tom, čo to antifa je a aké sú jej ideologické východiská. 

Krajne ľavicová podstata

Antifa neznamená, i keď to jej názov naznačuje, len odmietanie fašizmu. Bray tvrdí, že takéto minimalistické chápanie, s ktorým sa dá stretnúť pomerne často, ignoruje ideovú a historickú zakorenenosť tohto hnutia v socialistickom, anarchistickom a komunistickom zázemí. 

Takéto hodnotové nastavenie možno badať už v prvej organizácii antifašistických militantov Arditi del Popolo, ktorá vznikla v Taliansku v júni 1921 a neúspešne sa snažila zastaviť Mussoliniho nástup k moci. 

Veľký vplyv na súčasnú antifu mali však hlavne nemecké antinacistické militantné organizácie zo začiatku 30. rokov: socialistický Železný front, ktorého symbol troch šípov, pôvodne smerujúcim proti monarchistom, nacistom i komunistom, je dodnes týmto hnutím používaný, a, samozrejme, komunistická Antifašistická akcia, ktorá dala antife názov, ako aj základnú symboliku. To, že obe tieto organizácie bojovali aj proti sebe navzájom, je z pohľadu dnešnej antify už len iróniou dejín.

Z Brayovej knihy sa zdá, že antifa si od historického antifašizmu zobrala nielen symboliku a terminológiu, ale aj aspoň podvedomé vnímanie fašistických hnutí ako bojovníkov v prospech kapitalizmu, resp. iných systémov, ktoré sú podľa nich založené na útlaku. Do určitej miery tak platí, že antifa sa na svet pozerá cez prizmu 20. a 30. rokov minulého storočia.

V ideovej výbave súčasnej antify je tiež veľmi dôležitý anarchistický prvok, čo sa prejavuje, ako si nižšie ukážeme, v ich prístupe k štátnej represii, ako aj v ich antiautoritatívnom zameraní. Ich politickým cieľom je tak zväčša radikálna transformácia spoločnosti, na konci ktorej by mala byť – ako inak – postkapitalistická a beztriedna spoločnosť.

Protivníci

Antifa, ako je zjavné už jej z názvu, je primárne antagonistickým hnutím. Preto je pri nej okrem (krajne) ľavicového zamerania snáď ešte podstatnejšie to, proti komu stojí. Bray zdôrazňuje, že nebojuje len proti skutočným fašistom, teda fašistom v zmysle etablovaných historiografických definícií fašizmu, ale aj proti krajnej pravici. 

Avšak s tým, čo sa má za krajnú pravicu považovať, sú, ako som už uviedol inde, nemalé problémy. Určitý politický program, resp. konkrétne politické požiadavky, môžu byť v jednej krajine na pravicovom okraji politického spektra, inde však môžu predstavovať niečo, na čom sa zhodne takmer celá politická scéna.

Presnejšie však prístup, podľa ktorého antifa určuje svojich nepriateľov, Bray objasnil na inom mieste. Nevyhnutným predpokladom na boj s fašizmom má byť totiž v konečnom dôsledku „zničiť jeho piliere v spoločnosti, ktoré sa opierajú nielen o myšlienku dominancie bielej rasy, ale aj o ableizmus, heteronormatívnosť, nacionalizmus, transfóbiu, triednu nadvládu a mnohé ďalšie koncepty".

Ngo v tejto súvislosti uvádza, že najmä americká antifa si osvojila koncept intersekcionality, ktorý skúma, ako rôzne prvky identity človeka ako jeho rasa, pohlavie, trieda, sexuálna orientácia, náboženstvo, rodová identita a pod. súčasne ovplyvňujú jeho spoločenské postavenie, respektíve to, či je štrukturálne diskriminovaný, alebo má mať sociálne privilegované postavenie. 

Z uvedeného a aj zo skutočnosti, že v antife predstavuje anarchizmus spravidla dominantný ideový prúd, je zrejmé, že antifa zásadne ideologicky a hodnotovo odmieta prakticky celé klasické politické spektrum západných štátov. 

Za najväčšie riziko však okrem autentických neofašistov označuje tie politické strany, ale aj spoločenské iniciatívy, ktoré sú v danej krajine sociokultúrne najviac vpravo a snažia sa zastaviť či zvrátiť „výdobytky“ ľavicovej politiky (napr. prístup k potratom, otvorenejšiu imigračnú politiku či požiadavky LGBT+ komunity), teda sú v najpríkrejšom rozpore s víziou radikálnej premeny spoločnosti, ku ktorej sa antifa hlási.

Takýmito stranami sú v Európe zväčša národnopopulistické strany, ale často aj rôzne konzervatívne iniciatívy. Napríklad v nemecky hovoriacich krajinách sa miestne antifa skupiny často snažia narušiť tamojšie pochody za život. 

Sám Bray to jednoznačne sumarizuje, keď píše, že z perspektívy antify „nejde o určenie neutrálnej línie, ktorú pravicová politika nesmie prekročiť, ale o totálnu transformáciu spoločnosti strhnutím všetkých foriem útlaku“.

Antifa teda nebojuje len proti naozajstným fašistom či neofašistom. V jej názve však negácia fašizmu figuruje stále, jednak s ohľadom na historickú kontinuitu a jednak zrejme aj preto, že fašizmus dnes takmer nikto nevníma inak, ako veľmi negatívne, vďaka čomu môže antifa získavať prvosignálne sympatie vo verejnosti a tiež legitimitu pre svoju existenciu a činnosť. 

Antifa ako neliberálne a konfrontačné hnutie

Bray uvádza, že ďalšou definičnou črtou antify je to, že proti svojim nepriateľom sa nezdráhajú využiť prostriedky tzv. priamej akcie, ktoré zahŕňajú aj akty násilného či inak nelegálneho charakteru. Tým sa líšia od iných odporcov fašizmu či krajnej pravice, ktorí sa k takýmto prostriedkom neuchyľujú a snažia sa proti nim vystupovať nenásilne, napríklad cestou argumentácie, dialógu či propagáciou alternatív. Antifa preto býva charakterizovaná aj ako militantný či radikálny antifašizmus.

Antifa odmieta klasický liberálny prístup, zosobnený výrokom „nesúhlasím s vašim názorom, ale budem brániť vaše právo ho vysloviť“, skôr má veľmi blízko ku konceptu represívnej tolerancie Herberta Marcuseho. Bray ju preto explicitne označuje za neliberálne hnutie. Aj ich odpor voči fašizmu či krajnej pravici nekorení v tom, že tieto hnutia sú antiliberálne, ale v tom, že podľa antify podporujú či nastolujú utláčajúce systémy.

Špecifický je aj jej postoj k štátnej protiextrémistickej politike, teda k nástrojom, ktoré štát využíva na boj proti fašistom, prípadne iným extrémistom. Štátne zasahovanie spravidla odmieta, a to z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, protiextrémistické opatrenia sa môžu týkať aj jej samotnej, prípadne jej ideovo blízkym skupinám. Po druhé, vzhľadom na jej anarchistické založenie odmieta štátnu represiu ako takú a jej príslušníci často odmietajú vôbec spolupracovať s políciou. 

Bray vysvetľuje tento prístup poučením z histórie. Liberálna demokracia a ani nekonfrontačný prístup nedokázali zabrániť tomu, aby sa fašisti či nacisti viac-menej legálnou cestou dostali k moci v Taliansku, resp. v Nemecku. Keďže podľa nich v tomto historicky zlyhal štát a zlyhal aj liberalizmus, nedá sa na ne spoliehať a treba konať aj mimo nich a, ak je to potrebné, aj v rozpore s nimi. 

Primárnym cieľom aktivít antify je, ako píše Bray, zvýšiť spoločenské náklady tzv. utláčajúceho konania až na takú mieru, aby tí, ktorí by sa k nemu chceli hlásiť, nemali inú možnosť, než tieto svoje postoje skrývať. V praxi to znamená, že ľudia, ktorí zastávajú nielen rasistické a fašistické, ale aj tzv. krajne pravicové či tradične konzervatívne postoje, by fakticky nemali žiadne politické práva, pretože snaha o ich využitie by z nich spravila terče antifašistickej priamej akcie.

Prostriedky a metódy

Tento cieľ je v praxi dosahovaný rôznymi prostriedkami od narušovania zhromaždení, infiltráciou nepriateľských organizácií, cez zverejňovanie identít či osobných údajov (doxing) a vyzývanie zamestnávateľov, aby boli ich zamestnanci s „opresívnymi“ názormi prepustení, až po násilné útoky na majetok či osoby. Násilie pritom antifa zdôvodňuje aj svojskou interpretáciou sebaobrany, za ktorú považuje nielen primeranú reakciu na násilný útok, ale aj preventívne násilie smerujúce proti potenciálnemu násiliu zo strany ich protivníkov.

Bray však zdôrazňuje, že násilný charakter má len malá časť akcií antify. Ngo mu kontruje tým, že aj niektoré formálne nenásilné opatrenia ako napríklad zverejnenie identity, adresy či miesta, na ktorom sa dotyčný aktuálne nachádza, môžu neskôr viesť k vyhrážkam, ale aj priamym fyzickým útokom. Sám s tým má, ako píše vo svojej knihe, početné skúsenosti.

Treba povedať aj to, že antifa prispôsobuje formu svojich aktivít protivníkovi, proti ktorému stojí. Najtvrdšie nástroje využíva najmä proti skutočným neofašistickým či neonacistickým skupinám, ktorých programy narážajú na silné spoločenské tabu (napr. rasizmus) a voči ktorým sú aj opatrenia ako doxing či tlak na zamestnávateľov najúspešnejšie. 

Máločo z toho je však využiteľné napr. proti národnopopulistickým stranám či rôznym verejným konzervatívnym iniciatívam, ktoré majú pomerne silnú podporu v spoločnosti, preto sa antifa v takých prípadoch často obmedzuje „len“ na ich rušenie či znemožňovanie prostredníctvom hluku, blokád, protidemonštrácií, ale aj administratívnych obštrukcií. Hoci aj tu sú zrejme výnimky, ako dokazuje nedávny násilný útok na politika Alternatívy pre Nemecko Stephana Schwarza v Schorndorfe. 

Skúsenosti v USA však ukazujú, že aj takéto akcie môžu mať násilný dosah. Počas Trumpovej inaugurácie sa časť antifašistických militantov rozhodla cielene ničiť výklady veľkých spoločností, bánk a fast-foodov, aby tým bola vraj narušená „fasáda legitimity“ Trumpovho režimu. Bray ďalej spomína a obhajuje čiastočne násilné protesty na kalifornskej univerzite Berkeley v roku 2017, po ktorých boli z bezpečnostných dôvodov zrušené plánované vystúpenia provokatéra Mila Yiannopoulosa a konzervatívnej publicistky Ann Coulterovej. 

Ngo pripomína aj plánovaný prejav sociológa a politológa Charlesa Murraya na vermontskej Middlebury College v marci 2017, ktorý bol zmarený kvôli protestu veľkej masy ľavicových radikálov spomedzi študentov. Protestujúci napadli aj vozidlo, ktorým Murray následne odchádzal, a zranili miestnu profesorku politológie Allison Stranger, ktorá ho sprevádzala a následne musela byť hospitalizovaná. Mimochodom, pre Murraya táto skúsenosť slúžila ako jeden z podnetov pre dopísanie svojej najnovšej knihy. 

Antifa nie je jednoliata

Treba zdôrazniť, že antifa nie je jedna hierarchická organizácia s jasným vedením a jednoliatou ideológiou (aj na tom vraj stroskotali snahy Trumpa vyhlásiť antifu za domácu teroristickú organizáciu). Aj preto ju píšem celý čas s malým začiatočným písmenom. 

Antifa je skôr hnutie a na organizačnej úrovni existujú len rôzne lokálne a regionálne skupiny, rozsiate po celom, prevažne západnom svete. A aj tie fungujú takmer vždy na prísne anonymnej báze a počas verejných vystúpení používajú maskovanie či taktiku tzv. black blocu. Aj preto je často veľmi ťažké zistiť, do akej miery sa na tej či onej udalosti podieľali príslušníci antify alebo iných skupín.

Jednotlivé bunky sa môžu v rôznych aspektoch taktiky a ideologickej náplne líšiť. Bray píše, že antifa je v Nemecku rozdelená v postoji k Izraelu, tzv. antinemecké krídlo tvrdí, že vzhľadom na holokaust musia byť Nemci proizraelskí, a antiimperialistické krídlo, ktoré odmieta sionizmus ako ďalšiu imperialistickú a utláčajúcu ideológiu. Ngo zase uvádza, že britská a americká antifa je viac ovplyvnená punkovou subkultúrou ako jej kontinentálni kolegovia.

Napriek tomu vyššie uvedené predstavuje rámcové východiská, ktoré by mali platiť aspoň pre veľkú väčšinu organizácií militantných antifašistov, a to aj vtedy, keď nemajú slovo antifa priamo v názve. Mimochodom, podľa Koncepcie boja proti extrémizmu na roky 2015 až 2019 to platí, alebo prinajmenšom platilo, aj pre hnutie antifa pôsobiace na Slovensku. 

Jednotlivé organizácie, ktoré sú zaraditeľné do hnutia antifa, sa medzi sebou líšia aj kvalitou a intenzívnosťou svojej práce. Ngo v tejto súvislosti informuje o výstupoch kontroverznej pravicovej organizácie Project Veritas, ktorej sa podarilo infiltrovať portlandskú Rose City Antifa. 

Uniknuté dokumenty odhaľujú, že táto bunka funguje na veľmi vysokej organizačnej a personálnej úrovni. Adepti na členstvo prechádzajú niekoľkomesačným kurzom, v rámci ktorého absolvujú ideovú formáciu, čítajú odporúčanú literatúru, navštevujú prednášky o bezpečnosti a taktike, ako aj fyzickú prípravu na konfrontáciu a boj. 

S touto formáciou im pomáhajú aj niekoľkí akademici pôsobiaci na portlandských univerzitách. Medzi študijné materiály patrí aj databáza tzv. nenávistných skupín podľa kontroverznej organizácie SPLC, na jej zozname možno nájsť napríklad aj konzervatívnu právnicku organizáciu Alliance Defending Freedom.

Ngo uvádza, že ním sledované antifa organizácie mali vytvorené podporné siete spriatelených organizácií a inštitúcií. Za zmienku stojí spolupráca s právnickým združením National Lawyers Guild, ktorá vraj poskytuje pro bono právne služby antife a iným militantným ľavičiarom, ale aj existencia finančných fondov, prostredníctvom ktorých sa skladá kaucia za zadržaných militantov. Jeden z takýchto fondov v roku 2019 propagovali aj kongresmanky za Demokratickú stranu Alexandria Ocasio-Cortézová a Ayanna Pressleyová. 

Hrozba?

Ngo vo svojej knihe opisuje činnosť militantných antifašistov v Seattli, Portlande, ale aj iných amerických mestách. Pranieruje liknavosť miestnej polície a vedenia miest, ktoré tu politicky tradične pochádzajú z liberálneho krídla Demokratickej strany, ale aj časté prípady ospravedlňovania či obhajoby ľavicových nepokojov a násilia zo strany niektorých liberálne orientovaných médií (príklady tu a tu). 

Ilustratívny je prípad tzv. autonómnej zóny v štvrti Capitol Hill v Seattli, známej ako CHAZ, ktorá vznikla po trvajúcich protestoch proti polícii v dôsledku smrti černocha Georgea Floyda 25. mája 2020 pri zatýkaní políciou. Po dňoch násilných protestov mestská polícia 8. júna evakuovala oblastnú policajnú stanicu a nasledujúci deň bolo protestujúcimi vyhlásené vytvorenie autonómnej zóny.

Na takmer mesiac tak vo veľkomeste amerického severozápadu vznikla zóna, kde takmer nezasahovala polícia a kde do veľkej miery panoval, najmä v noci, bezprávny chaos. Ngo podrobne opisuje nárast kriminality v podobe vandalizmu, rozsiahleho poškodzovania cudzieho majetku, početných útokov, krádeží, prípadov streľby a dvoch vrážd. Na rozkaz starostky mesta polícia proti CHAZu zasiahla až 1. júla, kedy obnovila v štvrti poriadok a znovu získala svoju oblastnú policajnú stanicu.

Ngo k tomu píše: „proti všetkej logike a rozumu mesto umožnilo, aby CHAZ existoval viac ako tri týždne. Bol to obrovský experiment anarchie, chaosu a brutálnej kriminality“. Samozrejme, CHAZ nebol len o antife, tá tam hrala zrejme len menšinovú rolu, ale tento prípad ukazuje až absurdne benevolentný prístup mnohých lokálnych autorít ku krajne ľavicovému násiliu. 

V tom Ngo vidí aj jednu z najväčších hrozieb, ktoré antifa predstavuje pre americkú demokraciu. Zatiaľ čo si americká verejnosť, média, akademické inštitúcie a občianska spoločnosť uvedomujú riziko krajne pravicového násilia, pri krajnej ľavici podľa neho takéto povedomie neexistuje. 

Naopak, aj násilné protesty militantných antifašistov, Black Lives Matter či iných zoskupení podobného zamerania, nájdu veľa zástancov v ľavicovom či liberálnom politicko-mediálnom prostredí v USA, čo si Ngo vysvetľuje kultúrnou dominanciou ľavice. Tá podľa neho vytvára slepé škvrny v povedomí spoločnosti.

Ngoovi kritici mu však často vytýkajú, že vo svojich výstupoch vytvára dojem falošnej ekvivalencie medzi násilím extrémnej pravice a extrémnej ľavice. Ten sa bráni poukázaním na vyjadrenie Bernda Palendu, niekdajšieho vedúceho berlínskeho Úradu na ochranu ústavy, podľa ktorého sú ľavicoví extrémisti pripravení, ak bude treba, aj vraždiť. Zároveň zdôrazňuje, že aj pravicoví a aj ľavicoví extrémisti majú za cieľ povalenie súčasného demokratického systému. 

Je však pravda, že v kontexte USA po 11. septembri 2001 zomrelo podľa údajov New America Foundation až 114 ľudí v dôsledku krajne pravicového terorizmu, zatiaľ čo obeťou útočníka z radov extrémnej ľavice sa stal jeden človek. Išlo o relatívne nedávny prípad z augusta 2020, kedy bol Trumpov podporovateľ a člen skupiny Patriot Prayer Aaron Danielson v Portlande zastrelený militantným antifašistom Michaelom Reinoehlom. 

Nemožno spochybňovať nebezpečenstvo, ktoré hrozí aj od ľavicových militantov, ale faktom zostáva, že v ostatných rokoch v západných krajinách hrozí omnoho väčšie nebezpečenstvo od ich extrémne pravicových náprotivkov ako Andreas Breivik, Brenton Tarrant či Dylann Roof. Masoví vrahovia tohto typu sa v radoch antify či iných ľavicových militantov v ostatnom období nenašli a dúfajme, že sa to nezmení. 

To neznamená, že antifa nepredstavuje hrozbu. Táto hrozba však tkvie hlavne v ich ideológii, ktorá smeruje k upieraniu politických práv a slobôd nemalej časti obyvateľstva, a to aj za cenu porušenia právnych predpisov. Ich ideológia je tak v konečnom dôsledku protidemokratická, keďže z participácie na demokratickom živote spoločnosti vyčleňuje prakticky všetkých svojich oponentov, teda okrem skutočných fašistov aj prívržencov tzv. krajne pravicových strán či hodnotových konzervatívcov. 

Problém umocňujú aj sympatie, ktoré voči antife, ako uvádza Ngo, prechovávajú niektorí novinári, akademici či politici a ktoré tak môžu viesť k benevolentnosti voči nim či dokonca obhajobe ich protiprávnych akcií. 

A problém je aj to, ak protiliberálne a protidemokratické metódy antify, hoc aj čiastočne, preberajú aj ďalší: nielen ich názoroví oponenti, ale aj tí, ktorí s antifou zdieľajú nesúhlas s tou či onou politickou stranou alebo iniciatívou. Mal by to byť totiž, samozrejme, štát, ktorý vytvára pravidlá politickej hry a na ktorých tvorbe či zmene sa môžeme všetci podieľať, nie iba samozvaní extrémisti toho či onoho razenia.