Sochár Dominik Monček: Umením otvárať oči a srdcia iných

Dominik Monček pochádza z okolia Martina, už dlhý čas však spolu s manželkou žije v obci Pruské, kde má zároveň ateliér. V rámci svojej tvorby sa venuje figurálnej a abstraktnej sochárskej tvorbe, úžitkovému umeniu v kovanom železe či realizáciám v sakrálnych priestoroch.

Kurátorka Ela Porubänová podotkla, že „duchovne precítené sochárske diela Dominika Mončeka sa javia ako úprimné a presvedčivé, vytvorené v hlbokej vnútornej viere a ľudsky obdivuhodnej pokore“. Podľa Porubänovej Monček svojimi dielami navyše vydáva „jedinečné a autentické svedectvo nielen o vlastnom fyzickom i duchovnom svete, ale nastavuje zrkadlo aj svetu tam vonku. Do svojich sôch taví i modeluje kresťanskú pamäť i históriu ľudstva cez večné symboly, vlastné zamyslenia a úvahy“.

Počiatky a pohnútky tvorby

Umeniu sa podľa vlastných slov venuje už od útleho detstva. „Od troch rokov som rád kreslil alebo som si niekde v blate modeloval. Skrátka, odmalička som vedel, že chcem niečo vyjadrovať formou výtvarného umenia,“ spomína na svoje začiatky a vízie Monček.

Keďže sa pre dráhu umelca rozhodol už v ranej mladosti, jeho kroky smerovali na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Kremnici, kde absolvoval odbor umelecké kováčstvo. Na stredoškolské štúdium nadviazal na bratislavskej VŠVU. Tu sa pod vedením profesora Jankoviča venoval monumentálnemu sochárstvu.

Vzhľadom na povahu vysokoškolského štúdia, ktoré absolvoval, vytvára v súčasnosti svoje diela predovšetkým z kovových materiálov. Neraz ich kombinuje napríklad s kameňom alebo drevom.

„Inšpiráciu beriem zo života a z toho, čo prináša ovzdušie momentálnej doby. Či už sú to súčasné vojny, zemetrasenia, rovnako dianie vo svete. Snažím sa na to zareagovať v kresbách a sochárskych výpovediach. Ponúkam svoje verzie, svoje uhly pohľadov prostredníctvom výtvarného umenia,“ popisuje Dominik Monček náhľad sochára na súčasný svet.

Úpenlivú snahu o hľadanie ciest, „akými by ľudstvo malo smerovať, kým vo svojej nadutosti a nepoučiteľnosti samo nezanikne“, si u Mončeka všimla aj Ela Porubänová. Označuje ho za pokojného a premýšľavého autora, ktorý do svojich sôch „koncentruje vášnivú a často až exaltovanú expresiu výrazu osamotených pútnikov, kajúcnikov i hriešnic“. Jeho diela podľa kurátorky „nabádajú k pokore, zmierlivosti a odpúšťaniu v agresívnej materiálnosti nášho súčasného sveta“.

Toto úsilie vložil napríklad do sochy Kajúcnik. Kovová plastika podľa Mončekových slov „zhmotňuje človeka v jeho vnútorných duševných konfliktoch v momente prebudenia hlasu svedomia“. Dielo reflektuje uponáhľanosť prítomnú okrem sveta aj v človeku samotnom. Monček konštatuje, že práve preto sa občas stáva, že pri honbe za niečím sa človek „potkne alebo zamotá v sieti osobných problémov, dostáva sa do depresie, pocitu viny a z toho zajatia neunikne inak ako úprimným vyznaním – zhrešil som“.

Pri vzniku svojich diel využíva aj odpadové materiály. V roku 2020 sa zúčastnil na sochárskom sympóziu Recycle Art v Poprade, ktoré nieslo aj názov Dajme veciam druhú šancu. Ako však sám hovorí, tvorí síce aj z odpadových materiálov, ale „nie je to len prvoplánové riešenie“.

Jeho diela bolo možné už štyrikrát vidieť na medzinárodnom výtvarno-literárnom sympóziu Ora et ars na Skalke pri Trenčíne. Socha Kajúcnika sa objavila aj v týchto priestoroch, pričom kurátor Marián Kvasnička o nej povedal, že ju považuje „za to najlepšie, čo v súčasnom slovenskom sochárstve, bez regionálnych limitov, vzniká“.

Výstava v Radošine

Jednou z výstav, ktoré by sme mohli označiť za Mončekov manifest, bola expozícia Chlieb náš každodenný v radošinskej sýpke. „Majiteľ sýpky v Radošine mi ponúkol svoje priestory na výstavu a povedal, že tam stále vonia chlieb. V tom momente mi napadla téma výstavy – Chlieb náš každodenný. Následne som tému rozvíjal a vytvoril diela jednotlivo k siedmim prosbám Otčenáša.“

Expozícia Chlieb náš každodenný, ktorá sa uskutočnila v roku 2021, v sebe zahŕňala citlivo zakomponovaný sakrálny tón, ale aj korešpondovanie diel s priestorom, o ktoré sa Monček podľa možností pri organizovaní výstav vždy usiluje.

Dominik sa návštevníkom sýpky usiloval priblížiť modlitbu Otčenáš formou obrazov, sôch a objektov, do ktorých pretavil jednotlivé prosby tejto modlitby. „Sedem zvolaní je cesta, ktorou prechádzame pri vyslovovaní jednotlivých znamení a číslo sedem nesie v sebe symboliku plnosti, dokonalosti, stability a rovnováhy,“ vovádza nás Monček do tajomného, no nie nerozlúštiteľného sveta symbolov.

Prvé zvolanie „posväť sa meno tvoje“ znázornil sochár veľkou maskou s názvom Hlas volajúceho na púšti. Pre Mončeka „význam posvätiť znamená vstúpiť do iného obzoru, napriahnuť svoju myseľ do rozhovoru s Niekým, kto nás prevyšuje“. Ide o „apel až výkrik, nasmerovanie k Bohu, k svetu, k človeku“. Snaha o toto nasmerovanie sa špecifickým spôsobom vinie celou Mončekovou tvorbou, preto je namieste označiť výstavu Chlieb náš každodenný za umelcov manifest, ktorým by mohol prezentovať svoju tvorivú prácu.

Motív piety

Pieta patrí vo svete medzi jedno z najznámejších diel, ktoré v rôznych prevedeniach sprítomňuje vždy rovnaký výjav – Božiu matku držiacu v náručí mŕtve telo ukrižovaného Krista. Sochár, ktorý počas svojej umeleckej kariéry vytvoril už viacero piet, aplikuje toto dielo aj na súčasnú situáciu. „Matky strácajú synov, preto je pieta v tejto dobe taká aktuálna,“ naráža Monček predovšetkým na vojnu na Ukrajine.

Svojský, no pritom hlboko duchovný rozmer utrpenia vtlačil aj dielu Srdce. Podľa Mončeka sa srdce stalo všeobecným symbolom lásky. Umelec okolo drevenej sochy omotal kovové tŕňové prúty vyjadrujúce „ľudské pohnútky a zranenia, ktoré človek v živote znáša“. Do kompozície a tvaru plastiky premyslenie zahrnul aj základné symboly: trojuholník, štvorec a rybu. „Sú to prazákladné tvary a môžu mať viacero významov. V každom prípade srdce zostáva večným motívom a inšpiráciou pre umelcov, básnikov i vedcov,“ doplnil Monček.

Utrpenie sa však nielen v kresťanskom ponímaní neodmysliteľne spája s krížom. Dominik Monček s týmto symbolom často pracuje, no vidí v ňom niečo viac. „Kríž je v živote človeka prítomný stále. Stále človek pociťuje bolesti a traumy, ale kríž nevyjadruje len bolesť. Zároveň je to určitý maják, ktorý človeka posúva vždy ďalej, takpovediac to človeka drží stále pri živote. Kríž nie je len o utrpení a umučení, zároveň je v ňom prítomné vzkriesenie,“ opisuje vlastné vnímanie kríža Monček.

O kríži však nerozpráva iba na základe abstraktných vedomostí. V živote si prešiel obdobím, keď sa mu jeho osobný kríž mohol javiť nad vlastné sily.

Životný reštart

„Sochársky prínos Dominika Mončeka som pomenoval ako obraz martyrológie, krytý vlastnou životnou skúsenosťou. Naozaj len z hlbokej trýzne, utrpenia, pokory jóbovského rozmeru môžu vznikať sochárske diela a robustné kresby, ktoré koncentrujú hraničnú mieru existenciálnej expresie,“ naznačuje náročnú životnú skúsenosť v texte o diele Kajúcnik kurátor Marián Kvasnička.

Mončeka vo veku 35 rokov náhle zasiahla vážna zdravotná udalosť. „Zažil som časopriestor kómy, ťažké neurochirurgické operácie, začínal som odznova. Hoci som sa musel nanovo učiť rozprávať, čítať, písať, chodiť, nikdy som to nevzdal,“ približuje svoju neľahkú púť Monček.

Napriek všetkému nevníma, že by sa jeho tvorba od osudnej udalosti zásadným spôsobom zmenila, hoci sa kurátori výstav pokúšajú objaviť jemné rozdiely v tvorbe „predtým a potom“. „Za seba to vnímam asi len tak, že človek je ešte viac citlivý voči druhým ľuďom, voči umeniu a voči životu celkovo. Snažím sa pozerať na svet z väčšej perspektívy,“ komentuje Monček svoj vlastný postoj.

Neľahký životný príbeh Dominika Mončeka od tvorby neodradil. Stále sa pokúša pretlmočiť svoj uhol pohľadu, vlastné vízie a posolstvá ďalším generáciám. Zadosťučinením mu na jeho ceste bola aj tohtoročná Cena Fra Angelico, ktorú získal za výtvarné umenie a prínos do kresťanskej kultúry.

Počas svojho života vytvoril niekoľko realizácií v kostoloch a kaplnkách, z ktorých nemožno opomenúť napríklad Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Považskej Teplej, Kostol sv. Petra a Pavla v Čelkovej Lehote či Kostol sv. Gorazda v Dolnom Moštenci. Pre farský Kostol sv. Petra a Pavla v Pruskom realizoval dokonca tri vstupné železné brány s motívmi kríža, kotvy a srdca, symbolicky pripomínajúce tri teologálne čnosti – vieru, nádej a lásku. Rovnako sú pozoruhodné monumentálne prícestné kríže v Pruskom a Dulove.

Ak sa niekedy ocitnete v kostole, ktorého interiér realizoval Monček, spomeňte si v duchu aj na tohto výnimočného umelca, aby sa mu podarilo do hodnotných umeleckých diel pretaviť ešte mnoho nadčasových myšlienok.