Ján Klepáč: Čarnogurský ma v roku 1992 vymenil za Mikloška, potom sa odmietol spojiť

Ján Klepáč Ján Klepáč. Foto: Štandard/Matúš Zajac

Riziko so samostatným štátom vyšlo. Riziko s rozdelením KDH pre mňa nevyšlo. Mal som zlý odhad. Bola to asi chyba. A čo by som spravil inak je, že by som viac tlačil aj na mojich spojencov, aby sme skončili s argumentačnou vojnou, sústredili sa na voľby a po nich sa už uvidí, hovorí v rozhovore pre Štandard o rozdelení Česko-Slovenska a KDH v roku 1992 Ján Klepáč, ktorý medzi rokmi 1990 až 1992 viedol národné krídlo kresťanských demokratov. 

Začiatkom roka som napísal dva texty (tutu), v ktorých som tvrdil, že v roku 1992 konzervatívci vykročili na cestu, ktorá ich za tridsať rokov samostatnosti Slovenska priviedla k politickej nemohúcnosti. O niekoľko týždňov neskôr mi zazvonil telefón a na druhom konci sa ozval Ján Klepáč. Ešte v ten večer sme sa dohodli na stretnutí s pripomienkou, že mi porozpráva svoju verziu príbehu.

Dozvedel som sa o vás, že ste boli aktívny už pred rokom 1989 v rámci tajnej cirkvi. Je to tak?

Pochádzam z kresťanskej rodiny z Bratislavy. Zažil som to úžasné uvoľnenie v roku 1968, vtedy som práve maturoval. O to väčšie sklamanie potom nastalo počas normalizácie, keď štát znova začal vstupovať do života cirkvi, vyberať jej funkcionárov a dokonca až prenasledovať tých, ktorí boli veľmi aktívni. To bolo impulzom, prečo sa okolo vtedajšieho tajného biskupa Korca začala intenzívnejšie dávať dohromady skupina ľudí od Silvestra Krčméryho až po Vladimíra Jukla. Tí sa po návrate z väzenia začali venovať vysokoškolskému prostrediu, bratislavským internátom. V 70. rokoch som navštevoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT [dnešná STU, pozn. red.] a tiež som sa dostal do tohto spoločenstva. Stretávali sme sa na Bernolákovom internáte, kde viacerí spolužiaci bývali. Z takého prostredia pochádza aj moja manželka.  

Akým aktivitám ste sa venovali pred rokom 1989?

Tu musím spomenúť Hnutie kresťanských rodín, na čele ktorého stál vtedy docent, neskôr profesor matematiky Vladimír Ďurikovič. Sila tohto hnutia spočívala v jeho sieťovej štruktúre, teda, že bolo „rozlezené“ po celom území Slovenska. V roku 1989 sme sa pokúsili zmapovať, koľko ľudí je asi zatiahnutých do aktivít tohto hnutia a prišli sme k číslu medzi dvadsať- až dvadsaťpäť tisíc ľudí. Prostredníctvom týchto spoločenstiev sa rozdeľovala náboženská literatúra, organizovali sa duchovné cvičenia, stretnutia manželov či vzájomná pomoc. Keď sme koncom novembra 1989 zachytili výzvu zakladať kresťanskodemokratické kluby, ktoré potom viedli k založeniu KDH, ako Hnutie kresťanských rodín sme sa chopili tejto úlohy. Aj vďaka tomu bolo KDH založené veľmi rýchlo a 17. februára 1990 už malo zakladajúci snem v Nitre.   

Boli ste aktívni aj pri distribúcii zakázanej literatúry. Ako ste sa k tomu dostali?  

Vtedy vychádzali dva ilegálne časopisy, Náboženstvo a súčasnosť a Rodinné spoločenstvo. Časopis ROS – Rodinné spoločenstvo vydávalo Hnutie kresťanských rodín. Okrem toho tu bola kresťanská literatúra pašovaná tajne zo zahraničia. Tí, ktorí pomáhali s distribúciou kresťanskej literatúry, boli všetci nadšenci. Ja som sa na tom zúčastňoval približne od roku 1980, pretože ma o to požiadal Silvester Krčméry. Pivnica v našom rodinnom dome bola významná prekladacia stanica.  

Poďme k politike. Prečo ste sa po roku 1989 rozhodli vstúpiť do KDH? 

Prvé týždne po Novembri 1989 sa ukázala veľká energia, ktorá sa v ľuďoch uvoľnila. Ale zároveň som si uvedomoval aj akúsi bezradnosť. Nikto z nás sa do politického života nechystal, skôr naopak, politike sme sa predtým skôr vyhýbali. Vtedy sme si uvedomili, že ak sme komunistov odtlačili od moci, tak niekto to po nich musí robiť. Mňa do KDH nominovalo Hnutie kresťanských rodín, spoločne s Vladimírom Ďurikovičom sme boli jeho zástupcovia. On sa stal po voľbách námestníkom ministra školstva, ja som sa stal podpredsedom slovenského parlamentu, vtedajšej Slovenskej národnej rady.

Neskôr ste boli považovaný za predstaviteľa národného krídla KDH. Skúste vysvetliť, prečo bola pre vás národná myšlienka dôležitá už v roku 1990.

Som nadchnutý históriou, ktorú prekonal slovenský národ v dvadsiatom storočí. Dovtedy sa o Slovákoch v podstate veľmi nevedelo. O tom, že tu je aj slovenský národ, sa Európa dozvedela až po udalostiach v Černovej v októbri 1907. Bol to masaker, správa o ňom prenikla do sveta. Zrazu sa stala otázka Slovenska otázkou európskou. Spomínam si na slová jedného českého historika, ktorý hovoril, že to je zaujímavé, že všetky veľké kataklizmy minulého storočia Slovákom slúžili na dobré. Obe svetové vojny, dokonca aj ten komunistický režim, keď sa Slovensko spriemyselnilo. Obaja moji rodičia pochádzajú z Liptova. Môj prastarý otec bol priamy účastník černovských udalostí. Lásku k vlastnému národu som mal teda v DNA. Nechcem to vyjadrovať emocionálne, ale nič lepšie ako takéto spojenie mi nenapadá.  

Bola slovenská otázka prítomná aj v rámci vášho pôsobenia v tajnej cirkvi?

Myslím si, že áno, aj keď v Hnutí kresťanských rodín sme sa týmto vôbec nezaoberali. Ale veľa publikoval na túto tému aj neskorší kardinál Korec. Upozorňoval na národné korene, čo bolo prirodzené, pretože od bernolákovcov slovenskú myšlienku niesli na svojich chrbtoch stále katolícki a evanjelickí kňazi. Výsledkom tohto procesu bolo, že na Slovensku vznikla opozícia voči komunizmu skôr kresťanská, zatiaľ čo v Česku to bola opozícia občianskej spoločnosti. Je to preto, že Česi mali už v Predlitavsku v Rakúskej časti monarchie podstatne iný vývoj ako sme mali my v Uhorsku.  

Na národnej otázke sa neskôr rozdelila aj bývalá tajná cirkev. Jukl s Krčmérym mali v 90. rokoch v tejto veci iné stanovisko ako napríklad kardinál Korec. Bolo niečo také prítomné v tajnej cirkvi už pred rokom 1989? 

Nie, to som nikdy nezažil. Všetci sme boli rovnako gniavení komunistickou čižmou, preto sme držali viac pri sebe a toto boli partikulárne otázky. Nikdy nie rozhodujúce.

Ján Čarnogurský hovoril okolo roku 1992 o dvoch krídlach KDH. To, ktoré chcelo samostatnosť Slovenska, nazval líniou šance. To, ktoré chcelo samostatnosť neskôr nazval líniou postupných krokov. Prečo ste neverili jeho línii postupných krokov? 


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými  Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami