Ján Klepáč: Čarnogurský ma v roku 1992 vymenil za Mikloška, potom sa odmietol spojiť

Začiatkom roka som napísal dva texty (tu a tu), v ktorých som tvrdil, že v roku 1992 konzervatívci vykročili na cestu, ktorá ich za tridsať rokov samostatnosti Slovenska priviedla k politickej nemohúcnosti. O niekoľko týždňov neskôr mi zazvonil telefón a na druhom konci sa ozval Ján Klepáč. Ešte v ten večer sme sa dohodli na stretnutí s pripomienkou, že mi porozpráva svoju verziu príbehu.

Dozvedel som sa o vás, že ste boli aktívny už pred rokom 1989 v rámci tajnej cirkvi. Je to tak?

Pochádzam z kresťanskej rodiny z Bratislavy. Zažil som to úžasné uvoľnenie v roku 1968, vtedy som práve maturoval. O to väčšie sklamanie potom nastalo počas normalizácie, keď štát znova začal vstupovať do života cirkvi, vyberať jej funkcionárov a dokonca až prenasledovať tých, ktorí boli veľmi aktívni. To bolo impulzom, prečo sa okolo vtedajšieho tajného biskupa Korca začala intenzívnejšie dávať dohromady skupina ľudí od Silvestra Krčméryho až po Vladimíra Jukla. Tí sa po návrate z väzenia začali venovať vysokoškolskému prostrediu, bratislavským internátom. V 70. rokoch som navštevoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT [dnešná STU, pozn. red.] a tiež som sa dostal do tohto spoločenstva. Stretávali sme sa na Bernolákovom internáte, kde viacerí spolužiaci bývali. Z takého prostredia pochádza aj moja manželka.  

Akým aktivitám ste sa venovali pred rokom 1989?

Tu musím spomenúť Hnutie kresťanských rodín, na čele ktorého stál vtedy docent, neskôr profesor matematiky Vladimír Ďurikovič. Sila tohto hnutia spočívala v jeho sieťovej štruktúre, teda, že bolo „rozlezené" po celom území Slovenska. V roku 1989 sme sa pokúsili zmapovať, koľko ľudí je asi zatiahnutých do aktivít tohto hnutia a prišli sme k číslu medzi dvadsať- až dvadsaťpäť tisíc ľudí. Prostredníctvom týchto spoločenstiev sa rozdeľovala náboženská literatúra, organizovali sa duchovné cvičenia, stretnutia manželov či vzájomná pomoc. Keď sme koncom novembra 1989 zachytili výzvu zakladať kresťanskodemokratické kluby, ktoré potom viedli k založeniu KDH, ako Hnutie kresťanských rodín sme sa chopili tejto úlohy. Aj vďaka tomu bolo KDH založené veľmi rýchlo a 17. februára 1990 už malo zakladajúci snem v Nitre.   

Boli ste aktívni aj pri distribúcii zakázanej literatúry. Ako ste sa k tomu dostali?  

Vtedy vychádzali dva ilegálne časopisy, Náboženstvo a súčasnosť a Rodinné spoločenstvo. Časopis ROS - Rodinné spoločenstvo vydávalo Hnutie kresťanských rodín. Okrem toho tu bola kresťanská literatúra pašovaná tajne zo zahraničia. Tí, ktorí pomáhali s distribúciou kresťanskej literatúry, boli všetci nadšenci. Ja som sa na tom zúčastňoval približne od roku 1980, pretože ma o to požiadal Silvester Krčméry. Pivnica v našom rodinnom dome bola významná prekladacia stanica.  

Poďme k politike. Prečo ste sa po roku 1989 rozhodli vstúpiť do KDH? 

Prvé týždne po Novembri 1989 sa ukázala veľká energia, ktorá sa v ľuďoch uvoľnila. Ale zároveň som si uvedomoval aj akúsi bezradnosť. Nikto z nás sa do politického života nechystal, skôr naopak, politike sme sa predtým skôr vyhýbali. Vtedy sme si uvedomili, že ak sme komunistov odtlačili od moci, tak niekto to po nich musí robiť. Mňa do KDH nominovalo Hnutie kresťanských rodín, spoločne s Vladimírom Ďurikovičom sme boli jeho zástupcovia. On sa stal po voľbách námestníkom ministra školstva, ja som sa stal podpredsedom slovenského parlamentu, vtedajšej Slovenskej národnej rady.

Neskôr ste boli považovaný za predstaviteľa národného krídla KDH. Skúste vysvetliť, prečo bola pre vás národná myšlienka dôležitá už v roku 1990.

Som nadchnutý históriou, ktorú prekonal slovenský národ v dvadsiatom storočí. Dovtedy sa o Slovákoch v podstate veľmi nevedelo. O tom, že tu je aj slovenský národ, sa Európa dozvedela až po udalostiach v Černovej v októbri 1907. Bol to masaker, správa o ňom prenikla do sveta. Zrazu sa stala otázka Slovenska otázkou európskou. Spomínam si na slová jedného českého historika, ktorý hovoril, že to je zaujímavé, že všetky veľké kataklizmy minulého storočia Slovákom slúžili na dobré. Obe svetové vojny, dokonca aj ten komunistický režim, keď sa Slovensko spriemyselnilo. Obaja moji rodičia pochádzajú z Liptova. Môj prastarý otec bol priamy účastník černovských udalostí. Lásku k vlastnému národu som mal teda v DNA. Nechcem to vyjadrovať emocionálne, ale nič lepšie ako takéto spojenie mi nenapadá.  

Bola slovenská otázka prítomná aj v rámci vášho pôsobenia v tajnej cirkvi?

Myslím si, že áno, aj keď v Hnutí kresťanských rodín sme sa týmto vôbec nezaoberali. Ale veľa publikoval na túto tému aj neskorší kardinál Korec. Upozorňoval na národné korene, čo bolo prirodzené, pretože od bernolákovcov slovenskú myšlienku niesli na svojich chrbtoch stále katolícki a evanjelickí kňazi. Výsledkom tohto procesu bolo, že na Slovensku vznikla opozícia voči komunizmu skôr kresťanská, zatiaľ čo v Česku to bola opozícia občianskej spoločnosti. Je to preto, že Česi mali už v Predlitavsku v Rakúskej časti monarchie podstatne iný vývoj ako sme mali my v Uhorsku.  

Na národnej otázke sa neskôr rozdelila aj bývalá tajná cirkev. Jukl s Krčmérym mali v 90. rokoch v tejto veci iné stanovisko ako napríklad kardinál Korec. Bolo niečo také prítomné v tajnej cirkvi už pred rokom 1989? 

Nie, to som nikdy nezažil. Všetci sme boli rovnako gniavení komunistickou čižmou, preto sme držali viac pri sebe a toto boli partikulárne otázky. Nikdy nie rozhodujúce.

Ján Čarnogurský hovoril okolo roku 1992 o dvoch krídlach KDH. To, ktoré chcelo samostatnosť Slovenska, nazval líniou šance. To, ktoré chcelo samostatnosť neskôr nazval líniou postupných krokov. Prečo ste neverili jeho línii postupných krokov? 

Línia šance, ak prijmem jeho rétoriku, spočívala v tom, čo sa dnes nazýva window of opportunity. Okno príležitosti. To okno sa otvorí a vy buď cezeň prejdete, alebo nie a to okno sa zavrie. Pozrite sa na vývoj v Európe v 90. rokoch. Pobaltské republiky, bohužiaľ krvavý rozpad Juhoslávie aj rozdelenie Československa. Okno príležitosti sa otvorilo a vzniklo desať nových štátov. Boli to roky, keď medzinárodné spoločenstvo tolerovalo, že treba napraviť krivdy, ktoré tu boli páchané, a preto za medzinárodnej podpory vznikli nové štáty. Potom sa okno príležitosti zatvorilo a pozrite sa, ako ťažko je dnes Škótsku odčleniť sa od Veľkej Británie. Podobný prípad je Katalánsko v Španielsku a tak ďalej. Metóda postupných krokov by viedla k premrhanej príležitosti.

Čarnogurský, ale aj ďalší predstavitelia línie postupných krokov, sa obávali viacerých vecí. Po prvé, všetci videli, čo sa dialo v Juhoslávii. Potom to bol strach pred historickou stigmou a pripomínaním si ľudáctva. Strach z toho, že nás neuzná medzinárodné spoločenstvo a tak ďalej. Aj kvôli požiadavke samostatnosti sa o KDH hovorilo ako o totalite v sutanách. V spoločnosti bola prítomná istá agresivita voči Čechom, Maďarom, alebo aj evanjelikom. Neobávali ste sa vecí, ktoré druhé krídlo označovalo za hlavné argumenty, prečo chceli ísť radšej líniou postupných krokov?   

Obava tu, samozrejme, bola. Neviem, či nás vtedy Ján Čarnogurský strašil, alebo bol o tom sám presvedčený, ale tvrdil, že ak budeme tlačiť na pílu a príde k rozpadu Československa, že tu budú hory mŕtvol, veľa krvi, skrátka, že tu bude druhá Juhoslávia. My sme takémuto vývoju neverili. Nechcem povedať, že sme boli takí premúdrení, ale boli sme ochotní ísť do rizika. Veď vznik každej novej veci so sebou nesie isté riziko a to sme museli na seba prijať. Ja som bol presvedčený o takej vyspelosti slovenského národa, že som to nepovažoval za vážny problém. Nakoniec život ukázal, že to boli skôr ojedinelé výstrelky, často možno aj odniekadiaľ naschvál provokované.

Správne ste pomenovali, že Ján Čarnogurský na sebe cítil stigmu ľudáctva, pretože jeho otec bol poslanec vojnového slovenského snemu. Jano bol od začiatku nervózny z toho, že by sa v rámci KDH mala stretnúť národná a kresťanská myšlienka. Uznával, že to je tá správna cesta, ale obával sa stigmatizácie a toho, že nás začnú označovať ako vzkriesenú HSĽS. Národnú myšlienku toleroval, čo sa ukázalo pri vstupe do federálnej vlády po víťazných voľbách v roku 1990, keď KDH do programu federálnej vlády presadilo, že vláda bude všetky aktivity podnikať tak, aby Slovensko a Česko vstúpili do zjednotenej Európy ako dva samostatné rovnocenné subjekty.

Čarnogurský v tom čase dokonca hovoril o samostatnej stoličke a hviezdičke pre Slovensko v rámci Európskej únie.

Tak si namodelujme tú situáciu. Ak by sme postupovali metódou postupných krokov, pokračovali by sme ďalej ako Česká a slovenská federatívna republika, pracovali by sme na tom, aby sme sa stali členom Európskej únie a potom by sme prišli do Bruselu a povedali: Vážení, my sem prichádzame ako ČSFR, ale chceme vám oznámiť, že do EÚ vstupujeme ako dva subjekty. Dávame žiadosť ako jeden subjekt, ale chceme tam figurovať ako dva, teda ako Slovenská republika a Česká republika. Čo myslíte, že by nám na to povedali? Vrátili by nás domov.

Ostaňme ešte chvíľu pri ideovom rozdiele medzi vami a Jánom Čarnogurským. Dajme tomu, že prvým dôvodom vašej odlišnosti, čo sa týka národnej otázky, bola vaša rozdielna rodinná história. U vás to bola Černová, u Jána Čarnogurského účasť jeho otca v Slovenskom sneme. Druhým dôvodom bolo rozdielne čítanie medzinárodnej situácie. Vidíte možno ešte aj nejaký iný dôvod, pre ktorý bol Ján Čarnogurský zástancom línie postupných krokov?  

Línia postupných krokov odstraňovala riziko, do ktorého sme išli my.

Takže chcete povedať, že tým druhým rozdielom bolo strach z rizika?  

Rozmýšľam teraz, aby som to neprehnal a nespravili z nás nejakých „gerojov“. To by bolo to posledné, čo by som chcel. Ale v podstate, keď sa zamýšľam nad takouto priamou otázkou, tak áno, na druhej strane prevládli obavy. A u nás prevláda odvaha. Ja si Jána Čarnogurského vážim. Jeho vzdelanostné, jazykové zázemie, to, čo robil v podzemnej cirkvi do roku 1989. Úzko sme spolupracovali, minimálne tie dva roky, čo sme boli vo funkciách. Ale na tomto sme sa rozišli. Bolo to prvé a myslím, že aj najdôležitejšie delenie KDH, až keď potom prišlo delenie dzurindovské a mikloško-palkovské a ďalšie. Ale toto bolo najdôležitejšie.

Prečo si to myslíte?

KDH vo voľbách 1990 získalo takmer dvadsať percent hlasov. Výsledkom tohto delenia bolo, že tento výsledok už nikdy viac nezopakovalo. Naopak, len raz po roku 1992 malo dvojciferný výsledok niečo vyše 10 percent a inak sú to jednociferné výsledky. A posledné roky je to ešte problémovejšie.

Konflikt v KDH vyvrcholil pri schvaľovaní zmluvy z Milov. Tá mala byť akýmsi základom pre budúcu úpravu vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov. Jej znenie dohodla slovenská a česká delegácia, pričom schváliť ju malo vedenie národných parlamentov. Ale Slovenská národná rada ju neschválila. Vy ste boli jedným z hlavných protagonistov, ktorí boli proti tej dohode. Môžete vysvetliť prečo?

Nemôžem to vysvetliť skôr, než by som spravil malý historický exkurz. Prvá dohoda medzi Čechmi a Slovákmi bola uzatvorená prostredníctvom našich krajanov v Spojených štátoch v Clevelande v roku 1915. Nasledovala Pittsburská dohoda z roku 1918. Po založení spoločného štátu Masaryk s Benešom považovali Pittsburskú dohodu za akýsi leták. Deklarovalo sa v nej, že chceme spolu žiť, ale táto dohoda nikoho na nič nezaväzovala. Na stránkach denníka Le Petit Parisien z 20. rokov minulého storočia môžete nájsť vyjadrenia Beneša a Masaryka o tom, že slovenský národ neexistuje. Je to vetva českého národa a výmysel maďarskej propagandy.

Po druhej svetovej vojne v apríli 1945 vznikol Košický vládny program, kde sa predpokladalo akési vyrovnanie. Aj z českej strany tu bola spočiatku snaha založiť štát na takých základoch, v ktorých by mali Slováci viac priestoru. Potom však prišli tri Pražské dohody, ktoré oklieštili právomoci slovenských orgánov. To bol ten asymetrický model. Nasledoval rok 1968. Spoločná trauma z okupácie Československa nás spojila a prijali sme zákon o federácii. Ale netrvalo dlho, ústavný zákon bol zmenený a rozhodujúca moc sa znova dostala do federálnych orgánov, kde mali rozhodujúce slovo Česi. Môže nám niekto po takýchto skúsenostiach s českou stranou zazlievať nedôveru?

To sú historické dôvody. Čo však boli hlavné body sporu v spoločnom štáte po roku 1989?

Z hľadiska mojej profesie sa sústredím na hospodárske záležitosti. V decembri 1990 sa prijal takzvaný kompetenčný zákon. V rámci neho sa napríklad dohodlo, že zodpovednosť za energetiku je od prvého januára 1991 na národných vládach. Ale nedoriešili sa nadradené siete, k čomu malo Federálne zhromaždenie prijať samostatný zákon. Na to však nikdy nedošlo a pokračoval pôvodný stav. Čo to znamenalo? Že celý tranzitný plynovod, čo bola sliepka, ktorá znášala zlaté vajíčka do československého rozpočtu, patril českým plynárenským podnikom. Zisky išli do českého štátneho rozpočtu a ďalším komplikovaným vzorcom prerozdeľovania sa potom dostali pod federálnu vládu a tá niečo odliala slovenskej vláde. Po prijatí kompetenčného zákona sme si dávali veľký pozor na to, ako sa bude plniť. Keď bol v prvom polroku 1991 napĺňaný rozpačito, tak sa prišlo k záveru, že bude potrebné postaviť spolužitie Slovákov a Čechov na nových princípoch. A najlepšie bude, keď sa toho chopia národné parlamenty, konkrétne predsedníctvo Českej a Slovenskej národnej rady, ktoré predstavovali podľa vtedajšej ústavy kolektívne hlavy obidvoch republík.

Takto sa začali rokovania, ktorým sa začalo hovoriť tour po zámočkoch.

Áno, to začalo na jeseň 1991 na Bratislavskom hrade, poslednou zastávkou boli Milovy na Morave. Bolo to vyše pol roka veľmi intenzívnej práce. Priznám sa, že pre mňa to bolo veľmi náročné obdobie, pretože najprv som musel svoje názory obhájiť v rámci KDH, potom v rámci Slovenskej národnej rady a následne pri rokovaní s českou stranou. Ale chcem zdôrazniť, že sme na tom pracovali úprimne. Z našej strany to nebola len hra. Niekedy som aj závidel jednoduchý život Mariánovi Andelovi, ktorý bol predstaviteľom SNS v predsedníctve Slovenskej národnej rady a ktorý všade povedal, že oni to majú jasné. Chcú rozdelenie a nemajú o čom rokovať. Z našej strany tu bola snaha hľadať spoločné východiská.

Ale keď sme sa potom stretli na ďalšom stretnutí a videli sme, že to, čo sme považovali za vybavené, česká strana znova otvorila, zdalo sa nám, že to už nemá konca. Do toho začali vstupovať aj federálni politici. Václav Klaus už vtedy povedal, „federácia ako dosiaľ alebo rozchod.“ On nám vlastne vyčítal, že sme vypočítaví, že len chceme, aby nás zatiaľ Česi „futrovali" a keď už budeme pevne stáť na nohách, tak im zakývame. 

Naznačili ste, že ste neverili českej strane, ale čo bol ten formálny dôvod?  

Česká strana považovala tieto rokovania za kozmetické úpravy dovtedajšieho federálneho usporiadania. Kým my sme to považovali za niečo, čo musí vyriešiť naše postavenie minimálne dovtedy, kým požiadame o vstup do Európskej únie. My v KDH sme tvrdili, že treba uplatniť nasledujúcu postupnosť krokov: prijať ústavu Českej a Slovenskej republiky, potom príde na rad uzatvorenie štátnej zmluvy medzi týmito dvoma republikami a potom na základe štátnej zmluvy sa spracuje spoločná federálna ústava. Tento postup si napokon osvojila aj slovenská politická reprezentácia. Česká strana to vnímala naopak. Najprv treba spraviť štátnu zmluvu na základe existujúcej federálnej ústavy a na jej základe sa následne vypracujú národné ústavy tak, aby to formálne sedelo.  

Na zmluvu z Milov namietali aj naši národohospodári. Jednotné zdanenie a jednotná hospodárska politika, ktorú Česi presadzovali, by viedla k úžasnému poškodzovaniu Slovenska. Na jar 1991 bolo osemdesiat percent slovenských podnikov platobne neschopných. V okrese Rimavská Sobota bola vyše dvadsaťpercentná nezamestnanosť. Česi niečo také nepoznali.

Rozpor medzi českou a slovenskou reprezentáciou je jedna vec, ale prečo sa na Milovách rozpadlo KDH?

Lebo Ján Čarnogurský sa vo svojej opatrnosti bál rozdelenia štátu. On bol presvedčený, že Slovensko na to nemá. Že to je veľký hazard s budúcnosťou Slovenska. Moje krídlo v KDH bolo presvedčené o opaku. Teda, že Slovensko na to má. Výsledkom bolo, že všetci hospodárski ministri pri delení KDH odišli so mnou. Minister hospodárstva Belcák, minister pôdohospodárstva Kršek, minister životného prostredia Tirpák, minister vodného, lesného hospodárstva a nábytkárskeho priemyslu Oberhauser, neskorší viceguvernér Národnej banky Marián Tkáč. Tí tvorili ekonomický klub KDH. Dokonca Ivan Čarnogurský, ktorý bol dlhé roky riaditeľ Hydrostavu a ekonomike rozumel, bol tiež na vážkach, kam sa prikloniť. Chvíľu sa snažil byť akýmsi mediátorom, ale Jano v tomto nepopustil, a tak sa priklonil na bratovu stranu.

Rozdielne pohľady boli v KDH prítomné v podstate už od začiatku. Ale rozdelili ste sa až po Milovách. Prečo bola tá zmluva taká dôležitá, že po nich už KDH nemohlo ísť spoločnou cestou a museli ste sa rozdeliť?  

Predchádzal tomu pamätný večerný rozhovor v nedeľu koncom februára 1992, v centrále KDH na Žabotovej ulici, kam ma Ján Čarnogurský zavolal. Ten rozhovor bol pomerne krátky. Povedal mi: Jano buď tebou vedené krídlo prijme moju politickú koncepciu, alebo z KDH odídete. Hovorím mu Janko, čo znamená prijať tvoju politickú koncepciu? Odpovedal, že to znamená, že prijmeme zmluvu z Milov. Povedal som mu, že dobre vie, že zmluvu z Milov nikdy neprijmeme. A KDH bolo rozdelené, ďalej nasledovali už len formálne kroky. To je odpoveď.

Ale priniesol som aj jednu knižku, ktorá možno postaví do nového svetla to, kto bol vlastne rozbíjačom KDH. Je to kniha od Fera Mikloška s názvom Čas stretnutí. On tu píše, citujem: „V tom čase sa už verejne hovorilo o mojom prestupe z VPN do KDH. Hneď na ďalší deň sme sa stretli s Jánom Čarnogurským v Bratislave. Povedal som mu, že sa ďalej nemôže prizerať vývoju v jeho hnutí. Dohodli sme sa, že on ako predseda hnutia urobí kroky, ktorými vytlačí Klepáčovu skupinu z KDH. Po tomto ja oznámim, že prestupujem do KDH a v najbližších voľbách budem kandidovať za toto hnutie.“

Takto to Ján Čarnogurský aj spravil. Zavolal ma na Žabotovú a dal mi túto podmienku. Samozrejme, môžete namietať, že som sa mal podriadiť Jánovi Čarnogurskému. Ale to by sme zradili naše presvedčenie a náš program. Politické dôsledky by boli také, že by sme sa dostali na kandidátke do volieb v roku 1992 na nezvoliteľné miesta. Podriadiť sa politickej koncepcii Jána Čarnogurského by pre nás znamenalo stratiť vlastnú tvár a spraviť z nás aj politických diletantov.

Ak to chápem správne, tak naznačujete dve veci. Prvá je, že aj keď ste formálne odišli z KDH vy, tak stranu podľa vás rozbil Čarnogurský. A po druhé, že to bol v zásade výmenný obchod, kde Čarnogurský vymenil Klepáča za Mikloška.  

Neviem, či Čarnogurský mal záujem na rozbití KDH. Na tom nemôže mať predsa záujem žiadny predseda.

Takže si myslíte, že dúfal, že vás v ten večer zlomí?

Myslím, že už nie. Ale tento jeho krok viedol k rozbitiu KDH. Áno, máte pravdu, Takýmto tvrdým konštatovaním ste ma síce zaskočili, ale keď si máme naliať čistého vína, tak je to tak. 

Čo vravíte na výmenu vás za Františka Mikloška? 

Rozdelenie KDH bola chyba. A chýbajúce hlasy nedokázal nahradiť ani František Mikloško. KDH vo voľbách v júni 1992 získalo 8,9 percenta hlasov. Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH), čo bola strana, ktorú sme založili po odchode z KDH, získalo tri percentá hlasov do slovenského parlamentu a štyri percentá hlasov do Federálneho zhromaždenia. Dnes sa na to pozerám ako na fantastický výsledok.

Prečo?

Pretože my sme vznikli dva mesiace pred parlamentnými voľbami. Navyše HZDS, ktoré sa z rozdelenia KDH tešilo, čo je z politického hľadiska pochopiteľné, šírilo reči, že to je len Čarnogurského fígeľ. Vraj sme sa rozdelili len formálne, pričom našou snahou je, aby Čarnogurský oslovil federálnych Slovákov a ja národných Slovákov a po voľbách sa opäť spojíme. Voľby v roku 1992 ukázali, že KDH kleslo z dvadsiatich percent takmer na polovicu, ak by som spočítal výsledky KDH aj SKDH. To bola chyba, lebo svojím konaním sme vlastne uvoľnili priestor HZDS.

Dalo sa tomu predísť, mohlo to dopadnúť inak?

Dalo. Ak by sme v KDH povedali: nechajme Milovskú zmluvu tak.

Čo to znamená?  

To znamená, vôbec o nej nerozhodujme, nehlasujme. Veď sú o tri alebo štyri mesiace voľby, nech rozhodnú tie. Toto by bolo riešenie. Avšak väčšia chyba ako to, že KDH toľko stratilo, by bola, ak by sme takto postavenú Milovskú zmluvu prijali. Mne dokonca chodili listy, mám ich doma odložené, že som zachránil tvár slovenských kresťanov.

Keď sa na to spätne pozeráte, považujete za správne, že ste vtedy odišli z KDH?

Áno. Veril som, že dokážeme ako SKDH pokračovať. To, že sme mali nad tri percentá, nám dodalo i peniaze za volebný výsledok, mali sme z čoho pokračovať. Navyše odišli so mnou aj veľmi kvalitní ľudia, preto som veril, že postupne sa presadíme.

Ale nepresadili ste sa. Prečo?

pre predčasné voľby v roku 1994. Konali sa už po dvoch rokoch a vtedy neexistovali sociálne siete ako dnes. Boli sme v tom čase v procese budovania štruktúr. Navyše, my sme sa premenovali na Kresťanskú sociálnu úniu (KSÚ), lebo mnohí si nás plietli. Keď sme odišli, KDH stratilo ekonomických expertov. Zostal tam len Ivan Čarnogurský a Mikuláš Dzurinda, ostatní neznamenali v tom čase v hospodárskom živote nič dôležité. Veril som, že za štyri roky ľudí dokážeme presvedčiť.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste sa pred voľbami opäť spojili s KDH?

Ján Čarnogurský vo vašich novinách napísal, že on pred voľbami v roku 1994 oslovil Klepáča a požiadal ho, aby sme nešli do volieb samostatne. Že nám dá miesta na kandidátke KDH, ale ja som to odmietol.

Aká je vaša verzia?

Mám rád francúzskeho filozofa Henriho Bergsona a jeho knihu Kreatívna evolúcia. On to v nej nazval ilúzia retrospektívneho determinizmu. Čo to je? Mnohí politici padnú do pasce tohto determinizmu, lebo nepíšu a nehovoria o histórii tak, ako sa v skutočnosti udiala, ale ako sa mala podľa nich udiať. Každý politik je väčší či menší narcis a pred dejinami chce vyzerať dobre. Rozpad KDH máta mňa aj Jána Čarnogurského a on z toho chce vyjsť v dobrom. Preto tvrdí, že dal Klepáčovi možnosť a on ju nevyužil. 

Čo tvrdíte vy? 

Nie je to pravda. Situácia bola opačná. Pred voľbami v roku 1994 si nás zavolal predseda Konferencie biskupov Slovenska Rudolf Baláž. Stretnutie sa uskutočnilo v Bratislave na Cyrilo-metodskej fakulte, za KDH tam bol prítomný Čarnogurský a Mikloško, za KSÚ ja a Oberhauser. Biskup Baláž vtedy povedal, že by bolo dobré, ak by bola na Slovensku jedna jasná kresťanská strana. Moje aj Oberhauserovo stanovisko bolo, že je to vynikajúce riešenie, keďže to, čo nás rozdeľovalo, je už vyriešené. Nevracajme sa k tomu. Dnes nás už nemá čo deliť. My sme povedali, že sme pripravení. Ján Čarnogurský s Mikloškom to tvrdo odmietli. Ich stanovisko bolo, že po odchode klepáčovcov sa konečne ako hnutie stabilizovali a keď sa vrátime, znova to rozbijeme.

Nebolo problémom aj to, že ste sa chceli spojiť do koalície KDH - KSU, čo Čarnogurský odmietal a povedal, že vrátiť sa môžete, len ak vás KDH pohltí? Nebol toto ten problém?  

Myslím si, že nie. Skúsim to dokázať inou udalosťou. Bolo po voľbách 1994, Mečiar sa stal absolútny víťaz, nastala Noc dlhých nožov a podobne. Ja som prijal ponuku Michala Kováča, ktorý zakladal prezidentskú kanceláriu, keďže som považoval za svoju povinnosť neutiecť od toho, čo som aj ja navaril a prevziať za to zodpovednosť. Tak vznikol konflikt záujmov, keďže ako riaditeľ kancelárie prezidenta som nemohol byť predsedom politickej strany. Takže som KDH požiadal, aby sme sa znova stretli. Za nich boli na stretnutí účastní Čarnogurský, Mikloško a Ivan Šimko. Za nás som to bol znova len ja s Oberhauserom. Bolo to v sídle KDH na Žabovej.

Tam som povedal, že voľby dopadli ako dopadli, ja ako predseda politickej strany končím, lebo som prijal ponuku Michala Kováča a navrhujem, aby sa KDH a KSÚ dali dohromady. Teraz zoči-voči Mečiarovi by tu mala byť silná kresťanská strana. A hlavne, veď Mečiar vás stále poráža na národnom princípe. Stále vám vyčíta, že ste nechceli samostatnosť, hlasovali ste proti zvrchovanosti, proti ústave. Keď tam budete mať toto krídlo, bude to iné. Predstavitelia KDH znovu odmietli. Jedine Ivan Šimko mal pre to porozumenie, ale nemal vo vedení taký vplyv. Toto rozhodnutie však malo ďalekosiahle následky aj pre môj osobný život, lebo takto odmietnutý Oberhauser išiel pred ďalšími voľbami požiadať o spoluprácu do SNS. Slota ho dal na kandidátku, potom bol aj poslancom. No spravil krok, ktorý mu dodnes zazlievam.

Prečo? 

Lebo SNS v tom čase bola pod vedením Jána Slotu, ktorý bol známy svojimi extrémami a vulgarizmami. To mi veľmi prekážalo. Navyše, tie štyri roky, čo boli s Mečiarom vo vláde, ukázali, že v SNS sú národovci, ktorí si za svoje národné presvedčenie dajú dobre zaplatiť. To mi spôsobilo smútok v duši. Bol som veľmi smutný, že KSÚ nakoniec zaniklo v SNS.

Zdá sa, že kresťanskí demokrati pri národnej myšlienke tragicky zlyhali. Nedokázali sa dohodnúť na jednotnom postupe, a tak im ju ukradol Vladimír Mečiar, ktorý s ňou dovtedy nemal nič spoločné. Súhlasíte?

Áno zlyhali. A tragédia je, že zlyhávajú istým spôsobom dodnes. To, že sa pred najbližšími parlamentnými voľbami nedokázalo spojiť KDH s Kresťanskou úniou, považujem tiež za zlyhanie. Nie takého veľkého formátu, ale predsa len za zlyhanie.  

Vidíte tam aj svoj podiel viny?

Samozrejme, rozmýšľal som aj nad sebou. Spomenul som si na slová Fedora Gála, ktorý povedal, že isté charakterové typy nemôžu byť úspešné v politike. Tak som si povedal, že či k nim nepatrím aj ja. Prečo? Pretože nedokážem pracovať bok po boku,ani rokovať o nejakých strategických otázkach s predstaviteľom, ktorý ľudsky charakterovo zlyhal, s predstaviteľom, ktorý má deficit charakteru a úplne iné morálne nastavenie ako ja. Ja tieto otázky ako kresťan veľmi vážne uprednostňujem. Nie som žiakom Niccola Machaivelliho, akým je, povedzme, Dzurinda. 

To vyznieva tak ako keby ste tým chceli povedať, že takým žiakom je aj Ján Čarnogurský.

Možno áno. Ale ja dnes už neviem na mnohé otázky ohľadne Jána Čarnogurského odpovedať. Lebo keď som s ním spolupracoval, bol prudko ukotvený na Západe, dnes je prudko ukotvený na Východe a mňa sa ľudia pýtajú prečo. Neviem to vysvetliť. Možno, že je to aj kus machiavelizmu. Neviem. Ja som v politike neuspel, dvakrát som nepriviedol stranu do parlamentu. Možno tam boli aj objektívne príčiny, ale tie ma neospravedlňujú.

Vráťme sa ešte raz k tej chybe. Skúsim sa to teraz opýtať inak. Čo by ste dnes urobili inak, ak by ste boli znova v tej istej situácii?

Dramatickejšie by som nástojil na Radách KDH na tom, že keď nás má Milovská dohoda rozdeliť, nechoďme do nej. Odsuňme ju. Nechajme veciam voľný priebeh, po voľbách sa uvidí. Toto som nepertraktoval jasne. Možno aj preto, že som to zle odhadol, zdalo sa, že to bude taká bomba, keď sa oddelíme. Myslel som si, že sa dostaneme do parlamentu a už nebudeme musieť zvádzať nekonečné zápasy. Riziko so samostatným štátom vyšlo. Riziko s rozdelením KDH pre mňa nevyšlo. Mal som zlý odhad. To asi bola chyba. A čo by som spravil inak je, že by som viac tlačil aj na mojich spojencov, aby sme skončili s argumentačnou vojnou, sústredili sa na voľby a po nich sa už uvidí.

Nebolo vašou chybou aj prílišne tlačenie na pílu? Rétorika viacerých predstaviteľov vášho krídla vyvolávala obavy. Aj vy sami ste hovorili o domobrane, čo mohlo v kontexte vtedajšej situácie niekoho objektívne vystrašiť. Najlepšou vizitkou nie je ani to, že Viliam Oberhauser, ktorý bol vaším dlhoročným politickým spolupútnikom, neskôr skončil v Slotovej SNS. Neboli to dôvody, ktoré prispeli k tomu, že v téme samostatnosti Slovenska napokon kresťanskí demokrati zlyhali?

SKDH išlo do parlamentných volieb 1992 s heslom: Dozrel čas, Slovensko! Ján Čarnogurský to v jednom rozhovore nazval provokáciou. Vnútri SKDH boli, samozrejme, aj ľudia, ktorí podľa vašej rétoriky tlačili na pílu, ale minimálne do volieb som ich vplyv eliminoval. Veľmi mi záležalo na tom, aby rozchod s Čechmi, keď už k nemu má prísť, bol pokojný a kultivovaný. Možno to bola chyba. V prelomových situáciách sa presadzujú najmä tí, ktorí prichádzajú s radikálnymi riešeniami. Krátko pred voľbami 1992 ma požiadal o stretnutie Josef Lux – predseda KDÚ-ČSL, teda našej sesterskej strany v Česku. Stretli sme sa v Brne. Chcel odo mňa odpoveď na otázku, čo vlastne slovenskí kresťanskí demokrati chcú. Čo chce SKDH mu bolo jasné, ale o čo ide KDH, to nechápe. Čarnogurský kľučkuje a on mu nerozumie. Ja myslím, že problém bol v tom, že kresťanskí demokrati v tejto otázke skrátka stratili „drive“, a iniciatívu prevzal Mečiar, ktorý vyhral voľby s presvedčivým náskokom.

Napokon ste sa však do KDH vrátili. Prečo?

Nie. Som rád, že ste to otvorili, aby som to mohol vysvetliť. Už takmer tridsať rokov nie som členom žiadnej politickej strany. V roku 2010 ma navštívil Ján Figeľ. S Janom sme sa dosť zblížili, pretože on bol európsky komisár a ja som často chodil do Bruselu ako regulátor a potom aj ako zástupca plynárenského zväzu. A keďže sme sa poznali z KDH, tak som často zabehol k nemu na kávu. Mali sme dobrý vzťah. On vtedy prišiel za mnou so slovami, že idú vážne voľby a veľmi by pomohlo, ak by sa mnou vedené krídlo vrátilo do KDH. Povedal som mu, že súhlasím. Dohodli sme sa, že zvolám svojich priateľov z minulých čias do Banskej Bystrice a tam im oznámim, že som dostal ponuku a on povie, čo má na srdci.

Zhruba v marci 2010 k tomuto stretnutiu skutočne došlo. Zišlo sa nás dvadsaťosem z celého Slovenska, čo je stále zaujímavá sila. Prijali sme Fígeľovu ponuku a tam sme sa dohodli na zorganizovaní tlačovky, na ktorej bude Figeľ, Hrušovský a ja. A ja tam vyzvem bývalú členskú základňu KSÚ, aby v nasledujúcich voľbách podporili svojou prácou a aktivitou KDH a aby prípadne, kto to uzná za vhodné, do KDH aj vstúpil. Myslel som si, že do KDH vstúpim tiež, keď som už vyzval aj ďalších ľudí. Potom však za mnou prišiel Figeľ a povedal mi, že s tým bude problém, lebo niektorí členovia vtedajšieho predsedníctva KDH sú dosť proti. Tu som sa urazil a povedal som Figeľovi, Janko, netráp sa, čo som spravil, to som spravil, vyzval som mojich ľudí, tí vám budú pomáhať a ja môžem zostať mimo. Čiže ja som do KDH nevstúpil, nevrátil som sa, nekandidoval som.  

Čo ste robili po odchode z politiky?

Pokračoval som v Kancelárii prezidenta Kováča, vlastne som ju spoluzakladal, potom aj u prezidenta Schustera. Ale to už som cítil, že sa moja úloha v slovenskom politickom živote sa končí a chcem sa vrátiť do energetiky. V roku 2001 som sa skutočne vrátil a šesť rokov som pôsobil ako podpredseda na Úrade pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý som ako novú inštitúciu tiež spoluzakladal, a potom následne ako výkonný riaditeľ v Slovenskom plynárenskom a naftovom zväze až do roku 2019.

Na politickú dráhu som sa v živote nielenže nepripravoval, ja som sa na ňu ani nespoliehal. Moja profesia ma dokázala uživiť predtým i potom. Ale cítil som ako povinnosť, že v tomto rozhodujúcom období dejín musím priniesť svoj vklad. Po roku 1992 som sa nedostal do parlamentu, ale splnil som svoju povinnosť. Pomohol som tomu, že Michal Kováč, napriek strašným útokom, dokončil svoje volebné obdobie, že na Slovensku nenastalo žiadne krvipreliatie pri delení ČSFR a že Slovensko sa stalo uznávaným štátom.

A najviac sa teším z toho, že keď som bol regulátor, tak sme úzko spolupracovali s českým regulátorom. Chodili sme každý mesiac do Bruselu na porady a český proťajšok mi už držal stoličku v zasadačke alebo aj ja jemu. Vtedy som si uvedomil, že kurník šopa, veď nakoniec to bolo vynikajúce, že sme sa rozdelili a pri hlasovaní sa môžeme podporiť. V Európskom parlamente majú Česko a Slovensko viacej poslancov, ako by mala spoločná ČSFR. A teším sa z toho, že rozdelenie štátu nezanechalo na našich národoch nevraživosť, alebo zlú spomienku.  

Ako vnímate súčasnú politiku na Slovensku? 

Veľmi zle.  

Čo je podľa vás jej hlavný problém?

Na Slovensku sme sa dostali do situácie, že slušní a schopní ľudia sa politike vyhýbajú. To je súčasné Slovensko a teraz môžeme hľadať dôvody, prečo je to tak a prečo mohol vyhrať voľby človek ako Igor Matovič. Možno je dobrý človek, ale tie tri roky jeho vlády to, myslím, demonštroval dostatočne, že na funkciu v exekutíve nemá. V 90. rokoch minulého storočia prichádzali do politiky síce neskúsení, ale nadšení a obetaví ľudia, ktorí cítili, že musia čosi spraviť v prospech Slovenska. Ja som nič neprivatizoval, ani som nikdy nemal záujem privatizovať, mal som záujem pomôcť, aby sme sa dostali do rodiny európskych národov ako rovnocenný národ. Ale s Mečiarom tam už prišli ľudia, ktorí išli do politiky preto, že chcú privatizovať, chcú podiel na moci, aby si mohli nahrabať viac. Už tam nebola úprimná snaha obetovať sa v prospech celku. A v tejto trajektórii sa pokračovalo, až sme sa dostali do dnešného stavu. Neviem, ako z neho von, ale viem, že ako konzervatívni politici to nemôžeme nechať tak, že musíme tú vlajku znova zdvihnúť, nech už KDH dopadne akokoľvek.

Ako vnímate dnešné KDH?

Bojím sa o jeho osud, pretože je nejednoznačné. Majerský síce povedal, že nepôjdu do vlády, kde bude registrované partnerstvo, ale nepovedal to dostatočne presvedčivo a ani ich skutky nie sú vypočítateľné. Miriam Lexmann v Európskom parlamente hlasuje fajn, ale Ivan Štefanec? Ten hlasuje ako progresívec Hojsík. Ako sa mohlo stať, že sa Alojz Hlina stal predsedom KDH? Dnes vidíte, na akej kandidátke je. V säčasnosti sa už politika zmachiavelizovala.

Vždy som si vážil, že na KDH sa dalo v minulosti v niektorých otázkach spoľahnúť. V časoch, keď som bol v politike, to platilo aj v Európe. Prečo mali Thatcherová, alebo Kohl takú podporu? Lebo na nich sa voliči mohli spoľahnúť. Keď Kohl niečo povedal, tak to platilo a voliči vedeli, že toto Kohl nepustí, toto cez neho neprejde. Dnes takíto politici už asi nie sú. Dneska sa skôr považuje za riešenie politické huncútstvo, ako protivníka dobehnúť a potom mu ukázať prostredník. Napríklad tie naťahovačky Sulík – Matovič. Ale ku KDH by som chcel povedať ešte jednu vec. Ak sa teraz nedostane do parlamentu, tak by malo svoju históriu ukončiť a pokúsiť sa o novú konzervatívnu kresťanskú stranu na nových základoch s novou generáciou. S vašou generáciou.

Foto: Matúš Zajac