VIDEO: Navštívili sme originálnu kaviareň v Trenčíne s jedinečnou obsluhou

Keď som vstúpila do kaviarne Na ceste, privítal ma milý personál a moja obľúbená vôňa poctivej kávy. Stretla som sa tu s členkami občianskeho združenia (OZ) Na ceste Zuzanou Mokrášovou (M) a Jankou Pondušovou (P), ktoré mi porozprávali, ako vznikol nápad so založením chránenej kaviarne a čo všetko klientom ich domova tento projekt do života priniesol. Rozhovor bol natoľko zaujímavý, že som sa dozvedela o ďalších početných aktivitách OZ aj domova sociálnych služieb (DSS) v Adamovských Kochanovciach.

Kaviareň Na ceste vznikla v roku 2017, neskôr sa k nej pridružila aj baliareň. Klienti domova sa však angažujú aj v keramickej a textilnej dielni, ktorej výrobky nájdete v galérii pod článkom.

Ako vznikol nápad s chránenou dielňou v kaviarni?

P: My ako DSS Adamovské Kochanovce sme od roku 2014 v projekte deinštitucionalizácie. Je to národný projekt o zmene postoja k ľuďom so zdravotným postihnutím. Mali by mať rovnaký život ako všetci ostatní, čiže majú mať priestor na voľnočasové aktivity, ale aj možnosti zamestnať sa. V rámci tohto projektu sme spolupracovali so Slovenskou úniou podporovaného zamestnávania – s pani doktorkou Záhorcovou. Prebiehali jednak školenia zamestnancov a jednak školenia klientov, na ktorých sme videli, že aj ľudia, ktorí žijú v DSS Adamovské Kochanovce s ťažkým zdravotným postihnutím, dokážu pracovať, resp. robiť konkrétne činnosti s určitou podporou. To nás inšpirovalo.

V Bratislave takáto chránená dielňa – práve kaviareň – funguje už dávno. Naši klienti si tam zažili pracovný deň, neskôr boli zasa hendikepovaní pracovníci z kaviarne Radnička na návšteve u nás a v priebehu jedného dopoludnia trénovali v spoločenskej miestnosti nášho DSS nácvik vystretej chôdze s knihou na hlave, s táckou, prázdnym pohárom a popoludní nám urobili improvizovanú kaviareň. Naši klienti, ktorých sme poznali ako ľudí odkázaných na pomoc iných, nás zrazu obsluhovali. Zostali sme na nich pozerať s otvorenými ústami.

Neskôr absolvovali potrebný výcvik na Strednej škole obchodu a služieb, no a onedlho prácu čašníkov zvládli výborne aj v tomto priestore.

Ako ste sa dostali k priestoru v Katovom dome?

M: Keď sme založili OZ a začali sme realizovať projekt chránenej dielne, najskôr sme komunikovali s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), súbežne s tým sme hľadali priestory v Trenčíne. Zistili sme, že tento priestor nebol využívaný, a tak sme oslovili VÚC-ku a Trenčianske múzeum.

Rokovali sme o podmienkach – je to pamiatkový priestor so svojimi špecifikami – no vyšli nám v ústrety. Dokonca platíme len symbolický nájom. Sú radi, že priestor je využívaný, vyžaduje veľa vetrania a starostlivosti. Bolo to riešenie win-win, priestor sa prestal znehodnocovať a naši klienti sa v ňom mohli realizovať.

Takže ste „zachránili“ kultúrnu pamiatku?

P: Svojím spôsobom (smiech).

Majú vaši zverenci a ich asistenti rovnaký typ pracovného pomeru?

P: Jedinými zamestnancami sú členovia chránenej dielne, pracujú na polovičný úväzok, ostatní sú dobrovoľníci. Mnohí naši klienti sú inštitucionalizovaní od raného detstva alebo od skorej mladosti. Nezažili bežné denné aktivity a rozhodovanie sa, toto všetko boli pre nich nové veci. Všetko sme s nimi museli natrénovať. Najskôr sme s nimi cestovali hromadnou dopravou, robili sme im kartičky, pretože zo štyroch zamestnancov chránenej dielne traja verbálne nekomunikujú, aj keď rozumejú. Pre prípad, že by nevedeli odkomunikovať, čo potrebujú alebo by sa stratili, nosili so sebou kartičky, kde bol napísaný kontakt, adresa domova a vetička typu pomôžte mi zavolať. Najskôr sme chodili s nimi, potom sme ich sledovali a nakoniec cestovanie zvládli sami. Keď začali pracovať, tak sme mávali intenzívne stretnutia v Kochanovciach, aby sme na týždennej báze riešili ich obavy, strachy, neistoty. Práca v kaviarni im nerobila problém, boli veľmi zdatní, najväčšie obavy mali z cestovania, no nakoniec zvládli aj to. Od roku 2019 pribudla baliareň s názvom Na ceste.

Čo práca v chránenej dielni vašim klientom dáva? Vidíte zmeny v ich správaní, nejaký povedzme osobnostný progres?

M: Najvýraznejší posun je v ich samostatnosti a v tom, ako si cenia sami seba. Už dokážu vyjadriť nespokojnosť, keď ich niekto podceňuje alebo keď sa niekto správa neadekvátne ich veku. Na začiatku sa voči tomu nevedeli vyhraniť. Už si uvedomujú, koľko toho dokázali. Vedia si sami vypýtať jedlo, kúpiť si veci, cestovať do práce a z práce. Keby ste vedeli, ako sa vedia krásne vyfešákovať do spoločenského oblečenia, keď máme ples. Brávame ich na kultúrne podujatia, chodia na koncerty, do divadla, do ZOO, aby si rozširovali obzory. Aby si vedeli predstaviť, že život má aj iné rozmery. Pre nich je všetko tak nové a obohacujúce.

P: Progres vidíme, aj keď s nimi ideme na turistiku. Kedysi sa len nechávali viesť a neuvedomovali si, kde sa nachádzajú, nemali orientačné schopnosti, nevšímali si záchytné body. Vôbec nevedeli, aké budovy sú okolo nich. Začali sme ich „skúšať“, vždy vedie jeden z nich a hovorí nám, čo vidí a kam ideme. Začali si uvedomovať orientáciu v teréne.

Ako vyzerá fungovanie v DSS Adamovské Kochanovce?

P: Snažíme sa vymýšľať aktivity pre všetkých. Chodíme s nimi na výlety, do múzeí, na koncerty, aj s malými skupinkami, nie s celým domovom, snažíme sa o individuálny prístup. Postupne robíme v domove zmeny – chceli by sme zmeniť bývanie, preto sme v procese deinštitucionalizácie. Máme pripravenú projektovú dokumentáciu na výstavbu komunitného rodinného domu pre maximálne 6 ľudí.

Pred niekoľkými rokmi sme ich prvý raz zobrali do kina. Niektorí boli v kine prvýkrát v živote (ťažko mobilní aj autistickí klienti). Vedeli, že idú na film so slovenskými hercami. Jeden z klientov sa tešil, že sa odfotí s Táňou Pauhofovou (smiech). Nevedeli sme mu vysvetliť, že kino nie je divadlo a že Táňa Pauhofová tam naozaj nebude. Boli veľmi spontánni, tlieskali, pri niektorých scénach hodili trefnú pripomienku, bol to pre nich zážitok.

Chodia k nám z OZ Hipoška – dotykovej hypoterapie, pán Kulíšek a jeho tím Doktor Klaun… V Kochanovciach máme keramickú aj textilnú dielňu, nikto nie je úplne pasívny. Klienti s najnižšou mierou podpory majú vynovený priestor, zriadili sme im obývačku a kuchyňu – učia sa samostatnosti, pripravujú si jedlo, používajú práčku, sami si hospodária (s podporou zamestnankyne). Pred covidom sme robili aj divadelné predstavenia na Bezručovej ulici. Berieme ich na plaváreň, Do Teplíc do Flóry, robíme vianočné večierky, v lete robíme zmrzlinu. Naši klienti často žijú oveľa bohatší život ako kopec ľudí bez zdravotného postihnutia.

Ako sa na zamestnaných ľudí z domova pozerajú tí, ktorí do práce nechodia a celý deň trávia v domove?

M: Týchto klientov motivuje to, že niektorí chodia von a pracujú. Vidia, že títo ich kamaráti samostatne rastú, tak sa za nimi ťahajú. Tento podnet neprichádza zvonku, ale priamo zvnútra. Povedia si: „Budem chodiť do roboty tak, ako Peťo s Paľkom alebo Majka.“

Keď sa zamestnala prvá skupina, nevedeli, čo všetko to obnáša. U jednej klientky sa napríklad vyvinul módny vkus, za zarobené peniaze nakupuje rifle, blúzky, doplnky, vždy je krásne zladená, pritom kedysi nepoznala ani veľkosť svojej topánky. Navyše je manuálne veľmi zručná, tak má možnosť rozvíjať aj svoju motoriku. Ďalší klient si zasa rozvíja svoje vedomosti, vie toho veľmi veľa o histórii – rodine Pálffyovcov, o športe a zaujíma sa aj o politiku.