Talentovaný pán Glazjev. Portrét Rusa, od ktorého mnohí čakajú ekonomickú obnovu Ruska

Glazjevove meno sa v ruských médiách často spomínalo v súvislosti s nedávnym summitom BRICS, špekulovalo sa o jeho role v príprave novej obchodnej meny a spomína sa aj ako možný kandidát na šéfa centrálnej banky. Spolupracovník Štandardu Vasil Lipitsky pozná zákruty jeho kariéry a pútavo ich približuje.

Sergej Glazjev nie je úplne typická postava ruskej politiky. Vo svojej kariére preukázal pôsobivý vývoj názorov: za pomerne krátky čas prešiel prostredím komunistickej ľavice aj tržnej či národoveckej pravice, bol opozičným politikom a Putinovým protikandidátom, aj vysokým vládnym úradníkom Putinovej vlády, prešiel kľukatým smerom od radikálneho liberalizmu cez komunistické a ľudovo-patriotické hnutie a stal sa konzervatívcom. Dokonca aj pre Rusko, v dobe rýchlych zmien, je to až príliš neobvyklé a politicky hodne „flexi“.

Mladý „reformátor“

Sergej Glazjev sa narodil v roku 1961 v Záporoží na Ukrajine, vtedy Ukrajinskej socialistickej republike. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, mal 30 a poznal už tých správnych ľudí.

Už predtým, ešte ako mladý vedec sa totiž zblížil s kruhom, kde sa diskutovalo o budúcnosti Sovietskeho zväzu a Ruska. Patrili sem Jegor Gajdar, Anatolij Čubajs, Peter Aven a ďalší ľudia, z ktorých neskôr Boris Jeľcin zložil svoju vládu po páde komunizmu. Tento kabinet sa hodnotil ako reformný, domáci kritici ho ale radšej nazývali „vládou laboratórnych asistentov“, keďže jeho členovia predtým nedosiahli takmer žiadne kariérne úspechy a hneď sa stali ministrami alebo poradcami prezidenta. Táto skupina okolo Jeľcina priniesla Rusku radikálne trhové reformy a privatizáciu. Schopnosti a talenty mladého Sergeja Glazjeva boli povšimnuté a vysoko cenené. Ujal sa funkcie námestníka ministra a následne ministra zahraničného obchodu. Bol to obrovský kariérny skok.

Ale bol tu aj háčik.

Táto vláda uskutočnila takzvanú šokovú terapiu podľa receptov neoliberálnej chicagskej školy ekonómov na čele so slávnym Miltonom Friedmanom. V slovenských pomeroch to netreba vysvetľovať, kľúčovým nástrojom bolo odmietnutie (alebo výrazné oslabenie) štátnej regulácie ekonomiky.

Vtedajší americkí poradcovia, ktorí patrili do tejto školy, ponúkli a presvedčili ruské vedenie a ekonómov o základnom rámci, ako a čo treba robiť. Leszek Balcerowicz (mimochodom nositeľ čestného doktorátu Ekonomickej univerzity v Bratislave) podnikal podobné reformy v Poľsku, ale s oveľa lepšími výsledkami. Príčin bude viacero, na jednu z nich v posledných mesiacoch opakovane upozorňuje profesor Jeffrey Sachs, ktorý vtedy radil vo Varšave aj v Moskve. Sachs hovorí, že zatiaľ čo Poliakom Američania pomohli zhruba miliardou dolárov na stabilizovanie šokových zmien, Rusko podobnú pomoc nedostalo, hoci ju navrhoval. Dôvod znie prekvapivo: rozhodlo sa o tom nie v Bielom dome či na Ministerstve financií, ale v Pentagone. Nešlo o ekonomiku, ale geopolitiku, hovorí dnes profesor Sachs.

Vráťme sa však do Ruska, kde o tom vtedy nikto netušil. Povedať, že Jeľcinova „reformná“ vláda bola nepopulárna, je slabé slovo. Lepšie je povedať, že šok bol dosiahnutý, ale terapia nie. Pacient bojoval o život, britský autor Ben Judah v svojej knihe napísal, že Rusko vtedy zaznamenalo väčší prepad ako niekdajšia weimarská republika v Nemecku. Reforma stroskotala na priemyselnej výrobe a prudko zhoršila ekonomickú úroveň obyvateľstva. Väčšina Rusov považovala účasť v nej za nezmazateľnú hanbu, za „Kainovu pečať“. Teraz, o 30 rokov neskôr, sa to len málo zmenilo.

Mimochodom, Alexej Navaľnyj nedávno z väzenia napísal, že najviac nenávidí nie svojich sudcov, ani nie Putina, ale „šialene nenávidím tých, ktorí predávali, prepíjali, premrhali historickú šancu, ktorú mala naša krajina začiatkom deväťdesiatych rokov. Nenávidím Jeľcina s „Táňou a Valjou“ (dcera Jeľcina a jej manžel, pozn. aut.), Čubajsom a zvyškom skorumpovanej rodiny, ktorá dostala Putina k moci. Neznášam podvodníkov, ktorých sme z nejakého dôvodu nazvali reformátormi. Teraz je jasné, že sa nezaoberali ničím iným, iba intrigami a vlastným blahom. V ktorej inej krajine sa toľko ministrov „reformnej vlády“ stalo milionármi a miliardármi?“

Nemám rád Navaľného, ​​ale v tomto texte, myslím, dosť presne odrazil myslenie mnohých Rusov.

Keďže Sergeja Glazjeva poznám, dovoľte jednu osobnú poznámku.

Bolo to v roku 1995, keď sme v prvej Štátnej dume diskutovali s úzkym okruhom poslancov na vtedy módnu tému – ako a s kým vytvoriť „tieňový kabinet“ opozície. Vyjadril som názor, že Glazjev by bol optimálnym predsedom takéhoto kabinetu. Nebolo to vopred dohodnuté ani prekonzultované, Sergej skromne sklopil oči a nepovedal ani slovo. Komunistický vodca Gennadij Zjuganov sa naopak zamračil a obrátil tému rozhovoru na inú tému. Viac podobných stretnutí sa neuskutočnilo. Každopádne, pre vtedajšiu ľavicu bol Glazjev absolútne neprijateľnou osobou – práve kvôli jeho účasti v Jeľcinovej vláde.

Kľukatá cesta

Do prvej Štátnej dumy bol Glazjev zvolený v roku 1993 na kandidátke Demokratickej strany Ruska, ktorú viedol vtedy populárny politik a môj kolega z protijeľcinovskej opozície Nikolaj Travkin. Znamenalo to, že Glazjevov postoj k Jeľcinovi a jeho politike sa dramaticky zmenil a že o tom dokázal presvedčiť aj veľmi radikálneho Travkina. V tom čase bolo na ňom naozaj badať ľútosť, dokonca potrebu pokánia za to, že sa zúčastnil na pochybných reformách s pochybnými ľuďmi.

To bol prvý (a nie posledný) prudký ideologický a politický obrat Sergeja Glazjeva. Chcem veriť, že vtedy ešte konal úprimne. Ale už vtedy niektorí skeptici tvrdili, že dôvodom tejto jeho transformácie bola nevôľa za to, že ho nepozvali do novo formovaného kabinetu. Niečo z ďalších udalostí a osobného príbehu Sergeja Glazjeva nás núti, aby sme túto verziu úplne nezavrhli.

Udalosti nabrali rýchly spád. Už v roku 1994 urobil Glazjev prevrat v Demokratickej strane, vyhodil Travkina a nastúpil na jeho miesto – a to s výslovnou podporou z Kremľa. Odvtedy táto strana zmenila svoju ideológiu, prestala byť opozičná a postupne sa rozpustila v národno-vlasteneckom hnutí, ku ktorému sa pridal aj Glazjev.

V rokoch 2000-2003 sa opäť stal poslancom Štátnej dumy, ale už na kandidátke Komunistickej strany, pre ktorú bol predtým absolútne neprijateľný. Už v ďalších voľbách sa opäť s komunistami rozišiel a vytvoril si vlastný volebný blok s názvom Vlasť (Родина), ktorý možno nazvať ľudovo-konzervatívnym. A dostavil sa úspech – strana získala 9,1 percenta hlasov. Na vlne tohto úspechu sa Glazjev zúčastnil prezidentských volieb v roku 2004, hlasovalo za neho 4,1 percenta zúčastnených voličov, čo znamenalo tretie miesto.

Čitateľ by mal spozornieť: v týchto voľbách totiž Glazjev súperil s Putinom (!) a získal 2,85 milióna hlasov. Toto číslo jasne naznačuje skutočnú osobnú popularitu Sergeja Glazjeva. Alebo, ako to tvrdila vtedy opozícia, svedčí to viac o tom, že Putinovi súperi boli špeciálne vybraní, aby demonštrovali demokratický charakter volieb, ich výsledky však boli sfalšované. Misia pozorovateľov OBSE vo svojej záverečnej správe tiež uviedla, že „počas volebného procesu neboli dodržané dôležité záväzky týkajúce sa nediskriminačného prístupu štátnych médií ku kandidátom a zásady tajného hlasovania“.

V každom prípade, Glazjevovi sa podarilo v politike dosiahnuť určité úspechy. Prepracoval sa k nim dosť kľukatou cestou.

Vo verejnej službe

Krátke opozičné aktivity Glazjeva nebránili pokračovaniu jeho kariéry v štátnej službe. Po – pre neho neúspešných – parlamentných voľbách pôsobil ako vedúci departementu Bezpečnostnej rady Ruska, potom ako úradník Rady federácie. Neboli to vysoké funkcie a vzhľadom na to, že hovoríme o bývalom ministrovi a predsedovi poslaneckého klubu, išlo o jednoznačne ponižujúce postavenie. Tento čas sa mu však podarilo využiť iným spôsobom – na získavanie užitočných kontaktov v štátnom aparáte.

Vďaka tomu bol v roku 2008, po ďalšom neúspechu vo voľbách, vymenovaný za zástupcu tajomníka Eurázijského hospodárskeho spoločenstva a o rok neskôr sa stal tajomníkom komisie Colnej únie Bieloruska, Kazachstanu a Ruska.

To už boli zjavne dôležitejšie funkcie, hoci tieto orgány mnohí považovali za periférne a málo vplyvné. Nakoniec sa Sergej Glazjev v roku 2012 stal poradcom prezidenta Ruska. To najdôležitejšie sa mohlo začať.

Na moment sa však ešte zastavme, potrebné je určité krátke objasnenie. V kremeľskej hierarchii nesedia poradcovia vedľa prezidenta a nehovoria mu, čo má robiť. Možno čitateľov prekvapím, ale prezident sa s nimi stretne len málokedy. Poradcovia pripravujú materiály v rámci určitého rezortu, za ktorý zodpovedajú, a tie následne podávajú asistentom prezidenta, v lepšom prípade príslušnému zástupcovi vedúceho kremeľskej administratívy. Tak funguje ruská a kremeľská byrokracia.

Glazjev bol v tom čase zodpovedný za „koordináciu aktivít federálnych výkonných orgánov zameraných na rozvoj eurázijskej integrácie v rámci Colnej únie a Spoločného hospodárskeho priestoru Ruskej federácie, Bieloruskej republiky a Kazašskej republiky“. Inými slovami, jeho formálne postavenie sa výrazne zlepšilo, ale kompetencie sa veľmi nezmenili.

Niektorí pozorovatelia sú presvedčení, že Glazjev bol v tomto období tvorcom ruskej hospodárskej politiky. Ale nebolo to tak. Jeho potenciál ekonóma zostal nevyužitý a Glazjev bol nútený riešiť záležitosti, ktoré ho – podľa niektorých iných zdrojov, – vraj príliš nezaujímali.

Tu sa dostávame k Ukrajine. Keď sa v roku 2014 situácia na Ukrajine začala zhoršovať a napätie rástlo, Glazjev sa netváril ako úradník alebo byrokrat, ale ako aktívny politik.

Podľa nahrávok rozhovorov muža, ktorý bol identifikovaný ako Glazjev, ktoré boli zverejnené generálnym prokurátorom Ukrajiny, vo februári až marci 2014 diskutoval Glazjev s partnermi o financovaní a organizovaní ľudí, ktorí sa zmocnili štátnych budov na Ukrajine počas Antimajdanu. Reč bola aj o žiadosti na vstup ruských vojsk s cieľom legitimizovať následné použitie armády.

Samozrejme, nemalo to nič spoločné s oficiálnymi povinnosťami Sergeja Glazjeva. Navyše sa zdalo, že konal z vlastnej iniciatívy. A to sa v Kremli nikomu nepáči. Najmä, keď to prenikne na verejnosť. Z vlastnej skúsenosti sa domnievam, že bol nepochybne upozornený, že sa nemá takto správať.

Občas možno počuť, že Glazjev zohral dôležitú úlohu pri rozpútaní konfliktu na Ukrajine. Práve tento argument sa stal rozhodujúcim pre uvalenie sankcií voči jeho osobe zo strany USA a EÚ. Ale nemyslím si, že to tak bolo. Hlavné udalosti sa totiž odohrávali mimo jeho kompetencií. Podporoval síce anexiu Krymu, ako aj aktivity separatistov v Donecku a Luhansku, svoje názory netajil. Maximálne, čo však sám mohol urobiť, bolo niečo poradiť priamym účastníkom akcií.

Militantný akademik

V máji 2019 na stránke denníka Завтра (Zajtrajšok) Glazjev zverejnil text, v ktorom označil vládu, ktorú si Ukrajinci zvolili v nedávnych voľbách, za „neonacistickú“ a „okupačnú“. Dovolil si aj nevkusnú antisemitskú poznámku, ktorou narážal na pôvod novozvoleného prezidenta Volodymyra Zelenského.  

Kremeľ sa ústami prezidentského hovorcu Dmitrija Peskova od neho rýchlo dištancoval, označil to za „výhradne osobný názor,“ pričom dodal, že „ide o nesprávne vyjadrenie poradcu Glazyeva“. Ale ten reagoval, že sa svojich slov nemieni vzdať. Bolo toho zrazu priveľa: jeho kremeľská kariéra sa v tom istom roku skončila rezignáciou.

Na jeho šťastie mal Glazjev funkciu, do ktorej sa mohol vrátiť. Od roku 2008 je členom ruskej Akadémie vied. Jeho cesta medzi akademikov nebola jednoduchá – akademici nemajú radi politikov, a len neochotne a pomaly súhlasili s jeho prijatím do svojich radov. Mal však k dispozícii pádne argumenty v podobe kvalitných vedeckých prác, ktoré si zaslúžili široké uznanie medzi odborníkmi.

Glazjev svojho času rozvíjal myšlienky moravského rodáka a svetovo známeho Josepha Schumpetera, ktorý vytvoril koncept cyklickosti, ako zákonu ekonomického rastu a určil, že hybnou silou rozvoja sú investície do fixného kapitálu, spôsobené zavádzaním inovácií. Schumpeterove myšlienky sú veľmi dôležité pre ruskú ekonomiku, ktorá nevyhnutne potrebuje modernizáciu.

Vedecká a učiteľská práca neuspokojovali všetky potreby Glazjevovej aktívnej povahy. V roku 2020 publikoval článok s názvom „Spiritualita je ekonomická kategória“, ktorý vyvolal nový škandál.

Kritizoval v ňom „historické mýty“, ktoré „jasne znevažujú úlohu ruského ľudu v dejinách ľudstva“. Podľa jeho názoru sú tieto mýty dôsledkom „kampane za úplné zničenie starých ruských kroník a kultúrnych pamiatok, ktorá bola zavŕšená vypálením Moskvy v roku 1812“. „Mýtus o tatársko-mongolskom jarme“ je podľa neho ideologická sabotáž, ktorú koncom 18. storočia spustil istý poľský jezuita. Na tento článok reagovali mnohí vedci, dokonca aj špeciálna akademická komisia, ktorá to označila za protivedecký počin. Dostupnosť tejto publikácie je dodnes na internete obmedzená.

Tento incident pochopiteľne ešte viac zhoršil Glazjevove, už aj bez toho nie, bezoblačné vzťahy s akademickou obcou. Zjavne začal pre seba hľadať nové uplatnenie. To sa mu opäť úspešne podarilo – pred rokom sa vrátil do Euroázijskej hospodárskej komisie, ale už len na pozíciu člena jej rady (ministra) pre integráciu a makroekonomiku. V porovnaní s minulosťou ide o jasný posun smerom dole. Ale optimista by to nepochybne mohol označiť aj ako začiatok comebacku.  

Zmenilo sa toho viac. Jeho vyhlásenia, ktoré v roku 2019 zneli ako extrémizmus, na pozadí dnešnej bežnej kremeľskej rétoriky, vyzerajú takmer umiernene. Glazjev navyše preukázal svoju lojalitu k politickému smerovaniu prezidenta, nie je preto vôbec prekvapujúce, že niektorí experti v ňom teraz opäť vidia kandidáta na vysoké postavenie v štáte.

A teraz prejdime k tomu najaktuálnejšiemu.

Glazjevove meno sa v ruských médiách často spomínalo v súvislosti s nedávnym summitom BRICS, kde sa rozhodlo o rozšírení tejto organizácie (Štandard o tom písal tu). Glazjev sa veľmi ochotne vyjadroval k témam, ponúkal svoje hodnotenie samitu a jeho výsledkov. Objavili sa aj špekulácie, že práve tam bude nová oblasť jeho práce a špecializácie. Zatiaľ sa to však nepotvrdilo, nebol do ničoho oficiálne priamo zapojený.

Podstatne pravdepodobnejšie vyzerajú byť informácie, že Glazjev sa môže stať budúcim predsedom ruskej centrálnej banky. Hovorí sa, že Putin nie je spokojný s rýchlym znehodnotením rubľa a hľadá na túto úlohu človeka s iným, menej liberálnym prístupom ako má súčasná guvernérka Elvira Nabiullinová.

Povedať možno len jedno, ak onedlho uvidíme Glazjeva na akejkoľvek vysokej štátnej pozícii, nebude to žiadne prekvapenie.   

Poznámka po uverejnení: V článku bola pôvodne chyba, ktorá vznikla v redakcii pri prepise, Sergej Glazjev mal pri páde Sovietskeho zväzu 30 a nie 40 rokov, ako sme chybne uviedli. Chybu sme opravili, autorovi textu aj čitateľom sa ospravedlňujeme, pozornému čitateľovi ďakujeme za upozornenie.