Naša fakulta sa zároveň nebojí otvárať kontroverzné témy a zapájať sa aj do viditeľnejšej verejnej diskusie a ja osobne, ako aj vedenie fakulty a akademické orgány, v tom našich študentov a učiteľov podporujeme, pričom často „stúpime na otlak“ nejakej skupine s vopred vyhraneným názorom. Pripomeniem napr. stanovisko fakulty na podporu § 363 trestného poriadku či analýzu v prípade kompetencií odvolanej vlády, z ktorej vyplynulo, že odvolaná vláda nemôže rozhodovať o vojenskej podpore susednej bojujúcej krajiny.
Robíme tak v záujme odborného a vedeckého prístupu k riešeniu spoločensko-právnych problémov.
Pritom však treba povedať, že vedecké, odborné a popularizačné výstupy z našej fakulty môžu mať buď podobu oficiálneho stanoviska či analýzy fakulty, alebo podobu publikačných a mediálnych výstupov našich učiteľov či študentov, ktoré sú legitímnymi názormi pochádzajúcimi z Právnickej fakulty UK (takýto charakter má, koniec koncov, aj tento komentár v nasledujúcich častiach právnych riešení), ale nie sú oficiálnym právnym stanoviskom Právnickej fakulty UK v Bratislave.
Spomínané výstupy z grantu pána profesora Batku – vrátane úvah o umožnení začatia procesu zmeny pohlavia už u 16-ročných detí, a to dokonca bez súhlasu zákonného zástupcu – patria medzi tie druhé, teda rozhodne nie sú stanoviskom Právnickej fakulty UK.
Ale, samozrejme, len diskusiou a konfrontovaním názorov je možné v spoločenských vedách dosiahnuť pokrok, takže si tieto názory vážim, aj keď ich v prípade detí nepovažujem za správne.
Pokiaľ ide o vedecké, odborné a popularizačné akcie na fakulte, tie majú tiež dvojakú podobu, buď ide o akciu zaštítenú a často aj organizovanú vedením Právnickej fakulty UK, na ktorej sa snažíme zabezpečiť pluralitu rôznych názorových prúdov, alebo o akciu určitej výskumnej skupiny, kde v súlade s akademickou slobodou opäť ponechávame na túto skupinu, koho na akciu pozve.
V prípade predmetného grantu ide opäť o druhý prípad, ktorý nie je organizovaný vedením fakulty. Do budúcnosti však predpokladáme, že sa budeme aj na celofakultnej úrovni viac venovať právnym riešeniam kultúrno-etických otázok a pokiaľ to bude s podporou vedenia, budeme sa snažiť zabezpečiť pluralitu názorových skupín.
Vecné predpoklady pre právne riešenia transrodovo orientovaných detí
Aj keď mám na problematiku transrodovosti ustálený osobný názor, v tomto komentári budem vychádzať z dlhodobej právnej úpravy niektorých inštitútov na Slovensku i v zahraničí.
V prvom rade si pripomeňme čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ A čl. 2 ods. 3 Ústavy SR: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Z uvedených ustanovení vyplýva, že dospelé osoby môžu konať, čo chcú a ak sú presvedčené, že ich šťastnými urobí zmena pohlavia, nech sa páči.
Ale pri osobách, ktoré nemajú plnú právnu spôsobilosť na právne úkony, teda pri deťoch, je situácia iná. Práve tým faktom, že na Slovensku sa plná právna spôsobilosť nadobúda od osemnásteho roku veku a v mnohých iných krajinách dokonca až od dvadsiateho prvého roku veku, zákonodarca nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí jasne deklaroval, že osoby do dosiahnutia tohto veku zatiaľ vo všeobecnosti nie sú dostatočne vyvinuté na to, aby v tých najzásadnejších otázkach mohli o sebe rozhodovať s plnou rozumovou a citovou vyspelosťou. A zmena pohlavia bude asi zásadnejšia otázka než napríklad rozhodnutie o vlastnom majetku veľkého rozsahu.
Otázne je, či by v prípade takýchto osôb bolo vhodné, aby sa k procesu zmeny pohlavia pristúpilo už pred osemnástym rokom veku napríklad so súhlasom zákonného zástupcu. Keďže ide o zásadnú otázku, ktorej výsledok je pri dnešnom stave vedy v skutočnosti nie celkom zvrátiteľný (následná zmena pohlavia na pôvodné pohlavie v prípade zmeny názoru neprinesie rovnakú kvalitu funkčnosti ako prirodzený anatomický vývin), odpoveď môžeme analogicky hľadať napríklad v konštrukte zákazu sexuálneho styku do určitého veku, pretože takmer všetky vyspelé štáty majú stanovenú vekovú hranicu sexuálneho styku, ktorá, keď nie je dosiahnutá, sexuálny styk s takouto osobou je zakázaný. A to aj v prípade, že by sama takáto osoba sexuálny styk výslovne chcela a prípadne na to mala súhlas zákonného zástupcu.
Teda vychádzam z toho, že vzhľadom na nedostatočný rozumový a citový vývoj všeobecne akceptovaný právom by nemal byť proces začiatku zmeny pohlavia začatý pred dosiahnutím osemnásteho roku veku, a to ani so súhlasom zákonných zástupcov. Dokonca som presvedčený, že môžeme legitímne uvažovať aj v našom právnom prostredí na posunutí tohto veku na dvadsaťjeden rokov, pretože niektoré spôsobilosti aj náš právny poriadok viaže na dosiahnutie dvadsiateho prvého roku veku a napríklad Trestný zákon považuje spáchanie trestného činu vo veku blízkom veku mladistvého, teda do dovŕšenia 21. roku veku, za poľahčujúcu okolnosť práve pre možnosť zmenšenej rozumovej a citovej vyspelosti jedinca.
Teda až keď je rozumový, citový a telesný vývin jedinca ukončený, môže prísť jeho zrelé uváženie, že sa chce v podstate nezvratne zmeniť, a v takom prípade, nech sa páči.
Ústavnoprávne riešenie
Opätovne ma na premýšľanie o ústavnoprávnom riešení tejto otázky priviedli slová kňaza Mariána Kuffu pri preberaní Ceny Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý okrem iného vyzval na to, aby sa do Ústavy Slovenskej republiky dostalo také riešenie, aby deti ako osoby s ešte neukončeným vývinom nemohli začať proces zmeny pohlavia.
Ako to ale urobiť? Jednoduchý zákaz nie je v súčasnom európskom právnom priestore práve najvhodnejší prostriedok, pretože vďaka činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva alebo niektorých únijových prostriedkov by mohol byť chápaný ako rozporný s ľudskými právami a aj keď by bol v našej ústave, mohli by sme sa dostať akurát do značných právnych sporov.
Nie, nie, žiadny zákaz.
Riešenie je ľudské právo.
Teda riešenie tejto problematiky treba formulovať ako ľudské právo, právo na prirodzený vývin do dvadsiateho prvého roku veku, a to bez ohľadu na aktuálny názor jedinca či jeho zákonných zástupcov. Veď každý ľudský jedinec si zaslúži, aby sa plne vyvinul a až potom prípadne z hľadiska svojej vôle začal podstupovať zákroky na svoju úpravu. A to aj v prípade, že si to jedinec s neukončeným vývinom či jeho zákonní zástupcovia predstavujú inak (pozri príklad so stanovenou hranicou legálneho sexuálneho styku).
A aký to má význam? V európskom právnom priestore platí, že sa chráni určitý medzinárodný štandard ľudských práv, ak ale vnútroštátne právo poskytuje širší štandard ochrany ľudských práv, tento širší štandard má prednosť aj pred medzinárodným štandardom.
A na ľudských právach je krásna ešte jedna vec. Sú nezrušiteľné. To znamená, že ak takéto ľudské právo stanovíte, nikto ďalší, ani iné zloženie parlamentu, ani zásah zo zahraničia ho nemôžu zrušiť. To patrí tiež do medzinárodného štandardu ľudských práv.
Sloboda slova vo výrokoch o transgenderizme
Pred pár mesiacmi som si pozrel tlačovú konferenciu politickej strany Progresívne Slovensko, na ktorej sa jeho predstavitelia vyjadrili, že viaceré ľudské správania chcú ponovom riešiť aj ako trestné činy. Ak si dobré pamätám, spomínali tam aj dezinformácie, čo je problematika sama osebe, ale určite tam spomínali kriminalizáciu nekorektných vyjadrení k transrodovým osobám prostredníctvom rozšírenia definícií dvoch trestných činov.
Keďže sa prioritne zaoberám trestným právom a viem, že trestné právo je prostriedok tzv. ultima ratio, teda použije sa len v krajnom prípade, keď spoločenská regulácia ani regulácia menej invazívnymi právnymi prostriedkami (než akými je trestné právo) nestačí, vždy ma veľmi vyruší, keď niekto chce rozširovať kriminalizáciu v spoločnosti.
A zvlášť, keď sa to týka slobody slova.
Preto som sa pozrel do predvolebného programu PS, ako to presne myslia a myslia to takto, citujem: „Zabezpečenie lepšej ochrany pred nenávistnými prejavmi a činmi. Presadzujeme doplnenie vzťahovej a sexuálnej orientácie a rodovej identity k ostatným dôvodom nenávisti v § 423 Trestného zákona (trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia) a rodovej identity v § 140 (osobitný motív) a § 424 (trestný čin podnecovania na národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) Trestného zákona,“ koniec citácie
Čo to vlastne znamená?
V oboch prípadoch ide o trestné činy extrémizmu a pri ďalších trestných činoch samotný osobitný motív v tejto súvislosti urobí z trestného činu extrémizmus.
Podľa súčasného znenia Trestného zákona trestný čin podnecovania na národnostnú, rasovú a etnickú nenávisť podľa § 424 Trestného zákona spácha ten, kto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k určitej vlastnosti, ktorá ho/ich definuje (napr. rasa, náboženské vyznanie, sexuálna orientácia – už aj v súčasnom znení).
S týmto v zásade pri normálnom výklade nemôže mať problém nikto, ani v prípade rodovej identity, pretože podnecovanie na násilie voči komukoľvek je neprípustné. A to isté by sa dalo povedať aj o podnecovaní k na nenávisť, ale len za predpokladu, že nepreváži príliš široký koncept výkladu pojmu podnecovania na nenávisť, ktorý by za podnecovanie na nenávisť označil akýkoľvek prejav nesúhlasu s transrodovou ideológiou (pre prípadných progresívnych čitateľov ikstýkrát zdôrazňujem, že nimi preferovaný pojem hodnoty predstavuje vlastne ideológiu, keďže ideológia je súbor hodnôt a názorov, takže aj keď nemám nič proti politickej nekorektnosti, teraz nie som politicky nekorektný).
Podľa súčasného znenia Trestného zákona trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 spočíva buď vo verejnom hanobení skupiny osôb, alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k určitej vlastnosti, ktorá ho/ich definuje (tentoraz sexuálna orientácia v znení skutkovej podstaty nie je), alebo vo verejnom hanobení niektorého národa, jeho jazyka, niektorej rasy alebo etnickej skupiny.
A tu je ten problém, keď prípadné rozšírenie trestného činu hanobenia o vzťahovú a sexuálnu orientáciu a rodovú identitu môže zásadným spôsobom negatívne zasiahnuť do slobody slova a do legitímnej verejnej diskusie o nastavení spoločnosti a pravidiel v nej v prípade LGBTQ+ problematiky.
Je síce pravda, že v roku 2013 som sám vo vedeckej spisbe navrhoval doplnenie sexuálnej orientácie a identity medzi definičné pojmy týchto trestných činov, ale v tom čase bola ešte verejná diskusia o týchto témach minimálne v našom geografickom priestore postavená inak, triezvejšie a nie s takou mierou nenávisti a vydávania určitých hodnôt, teda ideológie, za jediný správny názor.
V roku 2013 som nepochyboval o tom, že keď verejne poviem, že som proti tomu, aby bolo možné začať so zmenou pohlavia na osobe pred dosiahnutím 21. roku veku, alebo poviem, že o kultúrno-hodnotových otázkach vo výchove má rozhodovať rodič a nie dystopicky naladená spoločnosť s patentom na rozum, alebo keď budem používať generické maskulínum, tak že konám v rámci bežných štandardov slobody slova a že nikomu nenapadne ma za to ani spoločensky odsudzovať, nieto ešte trestnoprávne stíhať.
Keď však vidím v roku 2023 agresivitu pri presadzovaní rodovej agendy nielen na Slovensku, ale i v zahraničí, uvedomujem si, že pojem hanobenie v súvislosti so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou by mohol byť zneužitý na prenasledovanie oponentov rodovej ideológie. Mnohým právnym pojmom totiž dáva obsah až samotná aplikácia, ktorá, samozrejme, zohľadňuje aj spoločenské nastavenie.
Preto som v roku 2023 presvedčený, že ak majú byť do hanobiaceho trestného činu podľa § 423 Trestného zákona a do podnecovacieho trestného činu podľa § 424 Trestného zákona zaradené ako znaky vzťahová a sexuálna orientácia a rodová identita (v prípade hanobenia by si zaiste zaslúžili trestnoprávny postih verejné výroky typu, že osoby s určitou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou sú ako ľudské bytosti menejcenné), zároveň musia byť do Ústavy Slovenskej republiky k slobode prejavu doplnené záruky, že tieto trestné činy nebudú zneužívané na prenasledovanie ideologických oponentov.
Ak budú presadené takéto rozšírenia predmetných trestných činov bez záruk na ochranu slobody slova, potom si len dovolím parafrázovať známy filmový výrok: „Hasta la vista, liberty!“
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
