Rusalka hrala vabank ‒ a Dvořák tiež

Obdobie, keď Dvořákova tvorba vrcholila, sa podobalo na to naše súčasné. Končila sa jedna veľká éra a prichádzalo čosi nové. Takto s odstupom času to znie inak ‒ ale vtedy to bol riadny fukot. Romantickému sentimentu i pátosu dochádzali sily, hudobné prostriedky romantizmu sa uberali smerom k veľkému prelomu, ktorý zakrátko celkom revolučne zmenil kritériá tvorby. K slovu sa hlásil nový svet s víziou trvalej prosperity, technológie naberali na obrátkach, náhľad na človeka sa menil objavom hlbinnej psychológie, v pohybe bola etika aj estetika.

 V istom zmysle to bola situácia, v ktorej by sa mal dať každý rozumný romantický skladateľ penzionovať, kým sa so svojím staromilským pohľadom na svet historicky neznemožní pred progresívcami.

Antonín Dvořák však urobil niečo celkom opačné: napísal sentimentálnu romantickú rozprávku o vodnej víle Rusalke, ktorá sa zamiluje do krásneho princa, obetuje mu všetko ‒ ale pre jeho nestálosť vo vzťahu príde kríza a krach. To je veľmi stručný obsah. Ten „normálny“, napríklad na wikipédii, má 6 000 znakov. To sľubuje množstvo dejových nuáns a zvratov, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna telenovela.

Pre tento svoj košatý sentiment sa Rusalka často hráva aj deťom ako „školské predstavenie“, aby sa naučili milovať operu. Nie vždy to však zaberie. Prečo?    

Pretože to s tou rozprávkou a sentimentom nie je tak celkom pravda. Pozrime sa, čo sa tam fakt deje: vodná víla Rusalka má pred sebou perspektívu večného života, ale bez lásky. Zapáči sa jej však človek, muž, princ ‒ a ona sa usiluje u mocností svojho sveta vyjednať si šancu, aby princa získala. Podmienky sú nastavené zodpovedajúco mrazivému naturelu jej prostredia: môže ísť za princom, ale s hendikepom, že onemie. Ak si princa nezíska, naveky sa bude predierať podsvetím ako bludička. Ak ho získa, stane sa aj ona človekom: to znamená, že bude schopná lásky, ale stratí nesmrteľnosť víly.

Žiadne „a žili šťastne, kým nepomreli“. Rusalka volí medzi menším a väčším zlom,  pretože chce namiesto menšieho dobra získať väčšie. Teda celkom neromantický tvrdý deal. Niečo za niečo.

V centre príbehu stojí okamih, keď Rusalka onemie, a to v najnevhodnejší čas:  keď  je na zámku párty a podľa všetkého veľmi výrečná Rusalkina sokyňa, cudzia kňažná, má riadne navrch. Navyše, Rusalkina krása je „studená“ ‒ evidentne je tu súvis s jej schopnosťou vrelo milovať, po ktorej túži, ale ešte ju veľmi neovláda. Zato kňažná je fakt hot. O jej schopnosti milovať (sa) nie je pochýb, o schopnosti milovať v jej prípade autor strategicky mlčí.

Princ reaguje presne ako podľa hociktorej psychologickej príručky, podstatne mladšej než táto opera. Rusalku si ani nevšimne.

Takže bludička. Naveky stratená. Ani víla,  ani človek. Keby sa to neodohrávalo vo vode, povedali by sme, že ostala v lufte.       

V princovi však čosi pracuje a ťahá ho za Rusalkou (v tej istej príručke, o niekoľko strán ďalej).

Stretnú sa, láska už horí, ale neskoro. A hoci bozk bludičky je pre človeka smrteľný,  princ čaká len naň.

Rusalka ho pobozká:

„Za tvou lásku, za tu krásu tvou, za tvou lidskou vášeň nestálou, za všecko, čím klet je osud můj, lidská duše, Bůh tě pomiluj!“

Príbeh sa začína túžbou po láske: Dvořák tu strategicky vychádza z bodu nula ‒ v Rusalkinom svete láska neexistuje, ale zatúžiť po nej sa dá. To je situácia človeka. Alebo Človeka: že po Láske dokážeme skôr túžiť, než ju naplniť.

Pokračuje sa biblickým onemením. Ak platí, že Verbum caro factum, že SLOVo sa stalo Telom, tak je celkom výstižné, že kráska, ktorá nemá telo, je nemá. Telo jej  môže dať len oSLOVenie od princa. To je rovnako biblický, ako aj psychologický kontext.

Ale Dvořák na konci ešte pribrzdí a prudko zabočí: od happy endu splynutia božského s ľudským (že božský princíp reprezentuje princ a ľudský víla ‒  to je rafinovaný posun!) prejde k triumfu Lásky, ktorá má zmysel len sama v sebe: celé Rusalkino šťastie sa zúžilo len na okamih bozku. A princ preň prišiel o život. Lebo len o BOZK naozaj ide.  

Prízrak telenovely je preč. Treba to počuť a vidieť.

V Rusalke sa Dvořák neponoril len do hlbín vody, ale aj biblie a psychológie. Hrá sa všade dodnes. To preto.