Rusalka hrala vabank ‒ a Dvořák tiež

Obdobie, keď Dvořákova tvorba vrcholila, sa podobalo na to naše súčasné. Končila sa jedna veľká éra a prichádzalo čosi nové. Takto s odstupom času to znie inak ‒ ale vtedy to bol riadny fukot. Romantickému sentimentu i pátosu dochádzali sily, hudobné prostriedky romantizmu sa uberali smerom k veľkému prelomu, ktorý zakrátko celkom revolučne zmenil kritériá tvorby. K slovu sa hlásil nový svet s víziou trvalej prosperity, technológie naberali na obrátkach, náhľad na človeka sa menil objavom hlbinnej psychológie, v pohybe bola etika aj estetika.

 V istom zmysle to bola situácia, v ktorej by sa mal dať každý rozumný romantický skladateľ penzionovať, kým sa so svojím staromilským pohľadom na svet historicky neznemožní pred progresívcami.

Antonín Dvořák však urobil niečo celkom opačné: napísal sentimentálnu romantickú rozprávku o vodnej víle Rusalke, ktorá sa zamiluje do krásneho princa, obetuje mu všetko ‒ ale pre jeho nestálosť vo vzťahu príde kríza a krach. To je veľmi stručný obsah. Ten „normálny“, napríklad na wikipédii, má 6 000 znakov. To sľubuje množstvo dejových nuáns a zvratov, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna telenovela.

Pre tento svoj košatý sentiment sa Rusalka často hráva aj deťom ako „školské predstavenie“, aby sa naučili milovať operu. Nie vždy to však zaberie. Prečo?