To všetko sa dialo bez akéhokoľvek nátlaku, len preto, že v povedomí mnohých Rusov vládla predstava, že sloboda je pevné spojená s americkým spôsobom života. Komunisti, samozrejme, takýto pohľad intenzívne hanobili, čím však medzi obyvateľstvom len posilňovali istotu, že k Amerike niet alternatívy. Že americký spôsob života je ten najlepší výdobytok ľudstva. Dôsledkom toho Rusi ochotne prijali to, čím ich predchádzajúce polstoročie strašili vládcovia Kremľa.
Mimochodom, predstava, že postoj ruskej verejnosti k Američanom sa raz znovu otočí o 180 stupňov, že opäť bude vyvolávať úplné odmietnutie a znechutenie, bola vtedy úplne mimo reality. Amerika prosto vládla svetu, v Moskve to bolo vidieť rovnako, ako vo Washingtone.
Neskôr sa to zmenilo, a nemožno za tým vidieť iba vplyv ruskej štátnej propagandy, ale aj chyby a správanie Američanov v zahraničnej politike. To nás už pomaličky približuje k menu a kariére pani Nulandovej, ale táto poznámka má aj iný zmysel. Nezabúdajme, ako rýchlo sa môže vzťah Rusov a Američanov opäť zmeniť. Napokon, dnes je verejná mienka ešte viac manipulovateľná ako na konci komunizmu.
„Viktoriánske“ obdobie
Vráťme sa však na vtedajšiu veľkolepú recepciu na veľvyslanectve USA. Ľudia v oblekoch, s pohárom sektu v ruke, a uprostred tohto ruchu za mnou prišla mladá dáma a povedala, že sa so mnou chce zoznámiť. Predstavila sa ako Victoria Nulandová, pracovníčka veľvyslanectva. Spýtala sa, či by som bol ochotný pomôcť jej a jej zamestnancom lepšie pochopiť, čo sa deje v Najvyššej rade Ruskej federácie.
V tej dobe som bol dosť medializovanou osobou, preto ma jej záujem a požiadavka neprekvapili. Navyše, úprimne ma potešili, pretože ma trápilo, ako cudzinci zle alebo nepresne chápali niektoré prebiehajúce procesy v Rusku, len preto, že o nich nemali dosť správnych informácií. Vonkoncom nešlo len o Američanov. Najhoršie bolo, že mnohí zahraniční politici, diplomati a dokonca aj odborníci, nechceli počúvať nič, čo by sa líšilo od ich bežných, no zastaraných stereotypov kremľológie. Preto som vždy rád a ochotne pomohol tým, ktorí chceli čokoľvek vedieť a mali pritom otvorené oči.
V tých časoch som sa zúčastňoval takmer na každom zasadnutí Najvyššej rady, často tam prebiehali búrlivé diskusie. V takých prípadoch za mnou krátko po udalosti zvyčajne prichádzali dve podriadené pani Nulandovej, jej mladé zamestnankyne, ktoré boli akreditované v parlamente, a nesmelo sa pýtali, prečo všetci tak nadávali. Stručne som im zhŕňal podstatu debaty, oni si to zapisovali, poďakovali sa a správu odnášali svojej šéfke.
Občas prichádzala aj samotná Victoria. Chápala situáciu vždy lepšie ako jej asistentky. Hovorila plynule rusky a rozumela zložitosti nášho jazyka. Pýtala sa ma len na detaily a pozadie diskutovaných tém. V rozhovoroch bolo cítiť, že ju to naozaj zaujíma a že sa snaží nájsť koreň aktuálneho problému. Komunikovať s ňou bolo prijemné.
Nulandová mala vtedy 30 rokov a v diplomacii už nebola nováčikom. Pred Moskvou pôsobila v Číne, kde – ako vieme, – nič nie je jednoduché. Zvolila si pritom imidž skromnej, slušnej a dokonca aj akoby trochu naivnej mladej ženy. Nepresakovala z nej žiadna prehnaná ambicióznosť, žiadne odhodlanie, ktoré prejavovala neskôr.
Plne to zodpovedalo vtedajšiemu takmer romantickému obdobiu rusko-amerických vzťahov. Jeho atmosféru poznačili aj početné priateľské a dôverné kontakty Victorie s niekoľkými ruskými politikmi. Jeden z nich neskôr nazval toto obdobie na jej počesť „viktoriánskym“.
Veľvyslanecké záležitosti
Veľvyslancom Spojených štátov v Rusku a šéfom Victorie bol vtedy Robert Strauss. Nebol špecialistom na medzinárodné vzťahy, no možno ho nazvať superhviezdou americkej domácej politiky. Bol bývalý dlhoročný predseda Demokratického národného výboru, ktorý riadi demokratickú stranu. Na vysoký post reprezentanta USA v Moskve ho však vymenoval republikánsky prezident George Bush starší, jeho osobný priateľ a muž, ktorý naozaj veril v diplomaciu. Strauss vtipkoval, že mu to prinieslo určité výhody: keď Busha chválili v jeho prítomnosti, vždy poznamenával, že je to jeho najlepší priateľ. Ale ak prezidentovi niečo vyčítali, odpovedal, že sám ho nikdy nevolil.
Vo februári v roku 1993 tento diplomat pozval skupinu politikov, ktorých vybrala Victoria (vrátane mňa), do svojej rezidencie, aby spolu naživo sledovali inauguráciu novozvoleného amerického prezidenta Billa Clintona. Vzhľadom na rozdiel v časových pásmach bolo v pláne pozerať prenos takmer celú noc.
Novú ceremóniu som pozoroval so záujmom, keď som si zrazu uvedomil, že niektorí ruskí účastníci a moji kolegovia vnímali to, čo sa dialo, ako prísahu vernosti novému vládcovi. Inšpirovali sa americkým vzorom viac, ako bolo treba, viac ako ich americkí kolegovia, ktorí sa na nich pozerali trochu s prekvapením, až ironicky. Nepáčilo sa mi to, ospravedlnil som sa a odišiel, hoci sa obrad sotva začal.
Bolo to naše posledné osobné stretnutie s pani Nulandovou. Čoskoro spolu s jej šéfom veľvyslancom Straussom dokončila misiu v Moskve, obaja po sebe zanechali dobrú spomienku. Ich nástupcovia už boli iní. Plne podporovali Borisa Jeľcina, keď sa rozhodol zbaviť moci parlamentu a rozstrieľal ho tankami. Bol som vtedy na druhej strane barikád a preto som sa hneď stal pre Američanov personou non grata.
To sa ešte zhoršilo o pár rokov neskôr – počas volieb do Štátnej dumy. Dozvedel som sa, že zamestnanec amerického veľvyslanectva, dalo by sa povedať – dedič Victorie, prišiel do Novosibirska, kde prebiehala moja predvolebná kampaň, a inštruoval mojich súperov. Bolo to flagrantné porušenie diplomatického protokolu, a povedal som o ňom ruským novinárom. Reakcia bola zúrivá a obvinili ma z protiamerickej činnosti. Hoci bol konkrétny americký diplomat veľmi rýchlo z Ruska stiahnutý, moje vzťahy s Američanmi to už nezlepšilo.
Úspešná politička
O niekoľko rokov neskôr som navštívil Washington DC, hlavné mesto Ameriky. Medzi ľuďmi, s ktorými som tam mal v pláne stretnúť a porozprávať, bola aj Victoria Nulandová. Ponuku na stretnutie však odmietla s odvolaním sa na zaneprázdnenosť (čomu sa dá uveriť), no namiesto seba, rovnako ako v Moskve, poslala dve podriadené – ešte mladšie a naivnejšie dievčatá ako vtedy, pravdepodobne stážistky. Rozhovor s nimi sa nemohol podariť.
V tom čase už bola Victoria vysokou predstaviteľkou na americkom ministerstve zahraničných vecí (State Department). Spoloční známi mi povedali, že jej charakter sa za uplynulé roky veľmi zmenil, stala sa tvrdou, nekompromisnou a vznetlivou. Preto, keď unikla počas ukrajinskej krízy v roku 2014 nahrávka s jej dnes už notoricky známymi a škandálnymi slovami na adresu EÚ („Fuck the EU“), to mojich známych neveľmi prekvapilo. Kedysi by sa jej to nestalo. Ospravedlnila sa, ale jej reputácia v Európe je odvtedy zmrzačená.
Existuje pohľad, že Nulandová bola dirigentom eskalácie napätia na Ukrajine. Osobne o tom silno pochybujem. Victoria vtedy nezastávala funkcie, v ktorých sa prijímajú dôležité politické rozhodnutia. Bola buď poradkyňou, alebo niečou zástupkyňou. Nepochybne mohla ovplyvňovať kroky nadriadených, ale neurčovala ich.
Teraz je na vrchole svojej kariéry. Stala sa námestníčkou ministra zahraničných vecí USA (US Deputy Secretary of State), jej témy sú v centre pozornosti americkej zahraničnej politiky. Vek jej azda umožňuje dúfať v ďalší postup, ale iba ak bude v Bielom dome naďalej aj Joe Biden alebo iný demokrat. Trump ju už otvorene kritizoval. Ako vidíme, politická budúcnosť Ameriky je stále dosť nejasná, najbližšie prezidentské voľby budú niečím, čo Američania ešte nezažili. Myslím si, že Victoria sa v žiadnom vývoji udalostí nestratí, keďže všetko v živote dosiahla sama a z prekladateľky na sovietskej rybárskej lodi (!) sa stala jednou z najvplyvnejších žien na svete.
