7 dní v kocke: Matovič trochu závidel vlastnému poslancovi, ktorý sa postavil Kaliňákovi

Snímka obrazovky 2023-09-14 o 14.10.14 Poslanec OĽaNO Marek Šefčík a Robert Kaliňák. Foto: Facebook/OĽaNO.

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o trápnom pokuse Matoviča zasvietiť; o dvihnutom prste zo Slovenskej psychiatrickej spoločnosti, ktorú znepokojuje vyhrotená kampaň a úzkosti ľudí (psychiatri hovoria múdro, ale trafili vedľa); o radikalizácii slovenských progresívcov v podaní Poliačika a nakoniec o tom, kto vyzerá ako skokan volieb 2023.

1. Pacient

Začneme tak trochu psychiatrickou témou. Igora Matoviča zarmútilo, že jeho strana zaspala na šiestich percentách. Ešte viac ho zarmútilo, že hlavnou postavou Obyčajných sa stal 2. septembra poslanec Maroš Šefčík, ktorý mal pri parlamente konflikt s Kaliňákom. Fotografia, ako sa Šefčík postavil Kaliňákovi, bola virálna.

Vyzerala dobre. Ak by bol na nej Matovič, mohla sa stať vlajkou kampane Obyčajných.

V utorok večer na diskusii Postoja Matovič avizoval, že „už by sa patrilo začať“ a hneď ráno vraj ide na to. Vyspal sa. Zobudil sa. Ovešal sa nahrávacími zariadeniami (ako to má vo zvyku). A vyrazil robiť kontaktnú kampaň.

Začal na mítingu Smeru. A vyšlo to takmer podľa plánu. Kampaň bola vysoko kontaktná. Nahratá. A priamo s Kaliňákom.

Lenže Matovičovi to vyšlo iba takmer. Nie celkom. Vzorovú scénu – tú, kde stojí Šefčík pevne proti Kaliňákovi, ako chlap – Matovič nezopakoval. Nemá na to. Namiesto toho sme videli Matoviča skrčeného v aute, ako kope do Kaliňáka, auká, zmätene vykrikuje. A ako potom dostal ranu do nosa od nejakého fagana zo Smeru.

Celé zle. Z oboch strán, Matovičovej aj Kaliňákovej.

Niektorí analytici sa domnievajú, že sme videli jeden zo zlomových bodov kampane, ktorý posilní Smer aj Obyčajných.

To prvé možno sedí.

Z incidentu majú zákonite radosť aj Šimečkovi progresívci.

Pri predpovedi o posilnení Obyčajných však treba trochu pribrzdiť. Nie, Matovič tentoraz nebol autentický ani presvedčivý. Prišiel to zahrať a napodobniť Šefčíka. A zahral to trápne. Mimoriadne trápne. Spôsobom, ktorý musí byť otravný aj pre zvyšok jeho fanklubu (už ho nechvália, len ho bezradne bránia).

Obraz, ako Matovič pevne a odvážne stojí proti mafii, nevyšiel.

Možno to bude tým, že sedel. Nie veľmi pevne a nie veľmi odvážne.

Vyšlo mu len to, že sa vrátil do stredu javiska. Za akú cenu – to je otázkou vkusu. Bitkám a kopancom v politike nemôžu tlieskať ani skalní voliči Obyčajných (združení v starom klube „Podporujeme predsedu vlády Igora Matoviča“).

Herecký výkon Matoviča zo stredy 13. septembra sa asi nezapíše do zlatého fondu marketingu Obyčajných, vedľa fotografií z Cannes 2020. Smrdí z neho zúfalstvo s klinickou zápletkou.

2. Choré kampane

Pri príbuznej téme ostaneme aj v druhom bode. Po dlhšom čase verejne prehovorili slovenskí psychiatri (nezávisle od divadla Matoviča). Varujú, že vyhrotené kampane spôsobujú ľuďom úzkosť. A poniektorých pripravujú o rozum.

Iste. Je to tak. Zástupcov psychiatrov však treba poopraviť. Nebezpečné nie sú len kampane extrémistov a radikálov, ktorí útočia na menšiny a LGBTI komunitu.

Oveľa nebezpečnejšie sú tzv. systémové kampane. Tie, ktoré ženú do straty príčetnosti médiá a „lídri“ hlavného prúdu. A neváhajú pri tom manipulovať, hystericky šíriť strach – a produkovať výmysly.

Tieto kampane už nie sú len volebné alebo politické (národné vlády dnes nie sú veľmi podstatné). Sú oveľa hlbšie, zamerané na prevýchovu spoločnosti. Alebo na vynucovanie poslušnosti. Kto sa prispôsobí, má pokoj. Kto propagandu kritizuje alebo otvorene protestuje, ten je odsúdený ako konšpirátor, fašista, dezolát…

Tieto kampane sú primitívne, krivé, občas absurdné, ale na časť spoločnosti fungujú.

Najskôr sme tu mali masívnu imigračnú kampaň, ktorá bola zameraná na podporu politiky „otvorených dverí“ a multikultúrnej, inkluzívnej spoločnosti (rok 2015). Nasledovali dúhové kampane, klimatické kampane, Black Lives Matter kampane…

Vrchol prišiel po roku 2020 s pandemickou kampaňou. Začala sa intenzívnym šírením strachu. Skončila sa rozsiahlym osekávaním základných práv a slobôd. A programom vynúteného sezónneho očkovania – s tupým heslom „vakcína je sloboda“ (tento program bol, našťastie, plošne neudržateľný).

Po pandemickej kampani nasledovala vojnová. Aj tá bola – a dodnes je – neprimerane hysterická a nátlaková. Je zameraná na modelovanie štátnej politiky a zlomenie verejnej mienky. Slovensko sa malo hlbšie zapojiť do hybridnej vojny, do intenzívneho vyzbrojovania Ukrajiny (aj za tú cenu, že sme prišli o národnú protivzdušnú obranu), do bolestivých energetických sankcií, ktoré vedú k tomu, že veľká časť Európanov schudobnie.

Pravidlá hry sú opäť kruté. A nielen k tým, ktorí sa otvorene búria. Na čiernych zoznamoch končia aj tí, ktorí majú celkom racionálne pripomienky – že podpora Ukrajiny musí mať svoje hranice, že sankcie treba prehodnotiť tak, aby neboli likvidačné pre Európu, že treba podporiť aj iné ako vojenské riešenie konfliktu na Ukrajine…

Zašlo to tak ďaleko, že dnes sú trestané aj stredové, umiernené postoje. Vojnoví jastrabi ich vnímajú ako zradu (zradu fašistov a zberby, ktorá je vraj bezpečnostnou hrozbou). A zakaždým opakujú to isté hlúpe, ale pomerne účinné zaklínadlo: máme tu vraj boj svetového dobra so svetovým zlom. A musíme si vraj vybrať. Kto nestojí za Naďom, Káčerom, Korčokom, Šimečkom, Čaputovou, ten je vraj na strane zla.

Jednoduché, nie? Tým najsprostejším spôsobom jednoduché.

Tí pozornejší si určite všimli, že za všetkými kampaňami – od imigračnej cez pandemickú a dúhovú až po vojnovú – stoja tie isté tváre. Tí istí pešiaci na fronte hybridnej vojny.

Áno, spomínané kampane majú v konečnom dôsledku vojnovú povahu. Preto sú také agresívne a surové ku kritikom. Sú súčasťou hybridnej (informačnej) vojny.

A áno, na ich konci vidíme veľkú časť spoločnosti, ktorá trpí úzkosťami, psychickými problémami, neurologickými poruchami. Je to pochopiteľné. Stav, keď sa rok po roku nátlakovými kampaňami médií a aktivistov manipuluje politika aj spoločnosť, je chorý.

Ak sú zástupcovia Slovenskej psychiatrickej spoločnosti aspoň trochu poctiví, mali by priznať, že za „vyhrotenými kampaňami“ a úzkosťou ľudí nie sú len extrémisti, ale hlavne tí, ktorí sa titulujú ako mainstream. A ktorí sú vo verejnom a informačnom priestore dominantní.

A keďže o tomto – o podstate veci – psychiatri vôbec nehovoria, môžeme ich upodozrievať, že sú len ďalšou posilou na fronte propagandy. A problému.

3. Keď Poliačik prehovorí

Od kampaní, ktoré vyrábajú z veľkej časti spoločnosti „fašistov“ (často neprávom), je len krok k hrubému násiliu. Veď na tých, ktorých ktosi vyhlási za „fašistov“, treba ísť tvrdo.

O príklad sa postaral antifašistický aktivista Robert Mihály. Prišiel na protest matičiarov pred divadlom DPOH. Usúdil, že demonštranti sú fašisti. A zakročil. Jedného staršieho pána sotil. Druhému rovno vyťal po hlave.

Tým bystrejším asi netreba pripomínať, že väčšina protestujúcich neboli nijakí fašisti. Boli to ľudia, ktorí prišli protestovať proti progresívnemu vizuálu mestského divadla (dúhová vlajka, ukrajinská vlajka, prečiarknutý dvojkríž).

Ak ich za to niekto mláti, tak to nie je bojovník proti fašizmu, ale nebezpečný primitív.

Násilie, ktoré predvádzal aktivista Mihály, by si zaslúžilo širšie verejné odsúdenie. Taká by mala byť úloha médií. Ustrážiť, aby konflikty na námestiach neprerastali do násilia.

Lenže výstupy boli opačné. Neprijateľné spôsoby Mihályho prehliadli médiá aj intelektuáli (až na pár výnimiek ako Eduard Chmelár). Zavreli si oči. Do stredu pozornosti tlačili príbeh progresívnej riaditeľky divadla. Ako sa vraj s kolegami bojí o život. Lebo verejný priestor vraj ovládla agresívna luza a dezoláti.

Tomuto sa hovorí odporná, zákerná mediálna manipulácia. Falšovanie reality (videli sme to aj počas protestov proti pandemickým opatreniam a plošnému očkovaniu).

O pár dní neskôr do debaty vstúpil aj Martin Poliačik z Progresívneho Slovenska. Mihályho sa zastal – ľudia ako on vraj plnia potrebnú úlohu bielych krviniek, respektíve imunitného systému spoločnosti. Pretože likvidujú zárodky totality. Zároveň zdieľal Mihályho status, kde vysvetľoval, že „fašistom treba dať na pi*u“.

Je až neuveriteľné, aký pokrytecký dokáže byť progresívny tábor. A ako dokáže prekresliť realitu, pravdu a právo podľa svojich predsudkov a šablón.

V takýchto prípadoch je vždy užitočná skúška správnosti. Skúsme si predstaviť, že progresívci niekde verejne protestujú. Na ich zhromaždenie príde nejaký pravicový provokatér a začne mlátiť ľudí. S vysvetlením, že sú to extrémisti a progresívni fašisti. Je zaručené, že médiá by z toho urobili kauzu roka. So seriálom životných príbehov napadnutých ľudí. Obetí násilia. A pre násilníka by žiadali preventívnu väzbu (Hamran a NAKA by asi neváhali).

Mediálne pokrytectvo je pritom celkom príznačné. Boli to práve progresívne médiá a ich kampane, ktoré roky vyrábali „nepriateľov“ pre ľudí ako Mihály.

Koreňom zla sú kampane, ktoré odporcov progresívcov paušálne odsudzujú ako „fašistov“. Definičný obsah už neexistuje. Máme tu len nálepky. Pričom tá s logom „fašisti“ má ľubovoľne široké použitie. Nebolo to tak dávno, čo aktivisti za fašistu označili aj Richarda Sulíka. Lebo sa opovážil kritizovať európsku imigračnú politiku.

Týmto je vopred ukončená akákoľvek polemika. A do hry, do „boja dobra proti zlu“, sa pozývajú silové riešenia. Odsudzovanie, kriminalizácia nepriateľa, stíhanie. Alebo rovno údery do hlavy dôchodcu, ktorý sa opovážil prísť na protest proti dúhovým vlajkám.

4. Skokan volieb? Zrejme SNS

Politická mapa sa dva týždne pred voľbami mierne rozhýbala. Prvé septembrové prieskumy ukazujú dve veci. Ďalší rast SNS aj Smeru. A problémy malých strán pri hranici zvoliteľnosti.

Podľa prieskumu denníka SME (agentúra NMS) dokonca hrozí, že pred bránami parlamentu ostanú privreté tri strany: SaS, Obyčajní a KDH. Naopak, SNS sa odpútala od piatich percent a vyskočila do pomerne bezpečného stredového pásma (7,3 percenta). Iste, prieskum SME je možno zámerne mobilizačný pre tábor „Antismer“, vo výsledku však kopíruje známe trendy.

O pravdepodobnom prepade menších strán sme písali už začiatkom leta. V pásme ohrozenia sú dnes štyri. Okrem troch spomínaných aj Kollárova Sme rodina. Novinkou je však pozoruhodne vytrvalý a rýchly rast SNS.

Ešte koncom minulého roka mala podporu niečo vyše dvoch percent. Od začiatku volebného roka kontinuálne rastie.

Ak sa nestane nič mimoriadne, je pravdepodobné, že práve SNS bude skokanom volebného roka 2023. Dokonca bez toho, aby brzdila Ficov Smer. Ten rastie tiež.

Faktory, ktoré sú za dopytom po národnej strane, sú notoricky známe. Provládni hráči to prepálili s vojnovou a proamerickou rétorikou. To isté robili akože opoziční progresívci. Keďže väčšina slovenskej spoločnosti je úplne inde ako oficiálna vládna línia, zdvihla sa vlna odporu. A SNS ju zachytila.

Navyše, Dankovi sa podarilo vyradiť z hry politickú konkurenciu (Taraba, Národná koalícia). Tak, že ju postavil za seba. Na kandidátku strany.

Následky úpadku malých strán bývalej koalície a rozbehu SNS sú zvláštne. Ešte koncom roka ich očakával málokto. Progresívcom zrazu hrozí povolebná izolácia. A Ficovi sa otvárajú celkom nové šance na parlamentnú väčšinu.

V koncovke kampane sa bude hrať už iba o to, aby sa tieto trendy pribrzdili. Alebo potvrdili.

A nie, nie je za tým strata pamäti slovenských voličov. Sú za tým skôr katastrofálne komunikačné výkony tých, ktorí sa vyhlásili – nevedno prečo – za demokratický tábor.


Ďalšie články