Práve od spomínaného nálezu Ústavného súdu sa odvíja aj súčasná snaha prezidentky preskúmavať rozhodnutia generálnej prokuratúry. Ústavný súd totiž vo svojom náleze (pod spisovou značkou PL. ÚS 1/2022-270) rozsiahlo a nad rámec návrhov na posúdenie odpovedal na množstvo v tom čase nejasných línií aplikácie práva generálnym prokurátorom. Jednu z nich tvorila aj aplikačná činnosť generálneho prokurátora pri rozhodovaní o danom paragrafe.
Ústavný súd konštatoval nielen to, že spomínaný paragraf 363 je ústavný, ale aj porušenie práva zo strany generálneho prokurátora v jednom prípade použitia paragrafu 363 (stíhanie vo veci). Mnohí preto začali poukazovať na skutočnosť, že aj keď je tento mimoriadny opravný prostriedok ústavne súladný, samotné jeho použitie generálnym prokurátorom v konkrétnych prípadoch už zákonné byť nemusí.
Prezidentka preto v marci tohto roka požiadala o zaslanie všetkých rozhodnutí generálneho prokurátora a jeho prvého námestníka vydaných podľa paragrafu 363. Generálny prokurátor jej oznámil, že prezidentka nie je oprávnená podľa Ústavy posudzovať kvalitu fungovania ústavnej autority generálneho prokurátora a že nedisponuje ústavnými riadiacimi a kontrolnými právomocami.
Žilinka nevidí dôvod vyhovieť
Generálny prokurátor odkazoval na to, že chýbajú ústavné právomoci prezidenta na takýto krok. Samotná Ústava skutočne predpokladá právo prezidenta vyžadovať informácie. Avšak nie od generálneho prokurátora, ale iba od vlády a jej členov. Štátne orgány, medzi ktoré patrí aj prezident ako zložka výkonnej moci, môžu podľa Ústavy konať iba v jej medziach a v medziach zákonov. To platí aj pre generálneho prokurátora, ktorému nevyplýva z Ústavy alebo zákona povinnosť vyhovieť takejto žiadosti na predloženie svojich rozhodnutí prezidentke.
Zákon o prokuratúre presne definuje jeho povinnosti voči rôznym zložkám štátu, avšak voči prezidentovi mu vyplýva iba povinnosť zasielať rovnopis správy o činnosti prokuratúry. Rovnako platí, že prezidentka nemá nad generálnym prokurátorom stanovenú žiadnu mocenskú autoritu zákonom, ktorý by jej umožňoval kontrolu jeho činnosti.
Prezidentka Čaputová však zastáva názor, že ak menovala generálneho prokurátora do funkcie a jej ústavnou povinnosťou je aj zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, mal by jej generálny prokurátor v rámci jej kontrolnej právomoci vyhovieť.
Ústava však nehovorí o žiadnej kontrolnej právomoci prezidenta ani v súvislosti so zabezpečovaním chodu ústavných orgánov. Pri výklade Ústavy podľa prezidentky Čaputovej by to znamenalo, že má kontrolnú právomoc nad každým, koho vymenuje do funkcie. Prezident totiž menuje aj štátnych funkcionárov, rektorov škôl alebo sudcov, ale to neznamená, že vďaka tomu od nich môže požadovať informácie alebo podklady o ich rozhodovaní. Ústava toto oprávnenie na informácie vymedzuje iba smerom k vláde a jej členom.
Rovnako povinnosť prezidentky zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov neznamená automaticky kontrolnú právomoc nad každým ústavným orgánom. To by znamenalo narušenie systému bŕzd a protiváh, kde by bola prezidentka na špici všetkých štátnych orgánov ako najvyššie postavená autorita v štáte. Samozrejme, musí si túto ústavnú povinnosť plniť, ale iba v rámci jej zákonom vymedzených, čiže obmedzených právomocí.
Generálna prokuratúra ako osobitný orgán
Dôležité je v tomto spore aj samotné postavenie generálnej prokuratúry. K tomuto sa jednoznačne vyjadril Ústavný súd v náleze posudzujúcom ústavnosť paragrafu 363, keď v ňom prezidentka Čaputová ako navrhovateľ mylne označovala generálneho prokurátora ako časť výkonnej moci, hoci oficiálne stojí mimo zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci. Vychádzala totiž zo staršieho rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý sa vyjadroval k tejto verejnej funkcii, avšak zle pochopila kontext daného rozhodnutia, na čo poukázal Ústavný súd.
Ten zadefinoval postavenie generálnej prokuratúry ako relatívne samostatného osobitného ústavného orgánu, ktorý, samozrejme, podlieha verejnej kontrole. Verejná kontrola činnosti prokuratúry však nie je v rukách prezidentky, ale tú vykonáva Národná rada tým, že každoročne rokuje o správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry a o poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike, rovnako ako aj o správe špeciálneho prokurátora. V prípade, ak Národná rada zhodnotí, že generálny prokurátor stratil spôsobilosť na vykonávanie tejto funkcie, môže navrhnúť prezidentke jeho odvolanie. Vzhľadom na takto definované postavenie generálnej prokuratúry, tá nepodlieha kontrole prezidentky, ale iba parlamentu.
Pochybenie generálneho prokurátora
Tento nález Ústavného súdu otvoril polemiku ohľadom možnosti disciplinárneho stíhania generálneho prokurátora, keď súd zaujal stanovisko, že nie je možné aplikovať paragraf 363 na rozhodnutia pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe (stíhanie vo veci). Generálny prokurátor totiž tak urobil v jednom prípade, keď pomerne prekvapivo argumentoval, že trestný poriadok to výslovne nezakazuje a pre taký zákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty.
Generálny prokurátor však nie je v pozícii občana, ktorý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, ale v pozícii štátneho orgánu, ktorý koná iba na základe Ústavy, v jej medziach a v jej rozsahu. Nemôže teda svojvoľne odvodzovať svoje kompetencie na základe oprávnení, ktoré má ústavne garantované občan.
Takéto porušenie Ústavy skutočne zakladá dôvod na disciplinárne konanie voči generálnemu prokurátorovi, ktoré môže iniciovať prezidentka Čaputová. Zrejme aj preto si vyžiadala ďalšie jeho rozhodnutia pri posudzovaní mimoriadnych opravných prostriedkov, aby vedela komplexne zvážiť takúto možnosť jeho postihu. Ak by sa totiž v disciplinárnom konaní ukázalo, že generálny prokurátor spáchal disciplinárny delikt, mohlo by ísť o dôvod na jeho odvolanie. Každý čo i len trochu politiky znalý občan pritom vie, že generálny prokurátor Žilinka je tŕňom v oku poslancom bývalej vládnej koalície pre svoje rozhodnutia v trestných konaniach voči súčasnej opozícii. A že pravidelne žiadajú jeho výmenu alebo obmedzenie jeho kompetencií z politických dôvodov.
Prezidentka však narazila na svoje zákonné limity a ukazuje sa paradox verejnej kontroly generálneho prokurátora. Voči jeho rozhodnutiu o vyhovení alebo nevyhovení žiadosti o uplatnenie paragrafu 363 totiž neexistuje opravný prostriedok. Nie je teda možné preskúmať zákonnosť takéhoto rozhodnutia zo strany iného oprávneného orgánu. Čaputová síce žiadať podklady môže, no nemá na to zákonný nárok. A Žilinka zas nemá povinnosť jej vyhovieť. Sám si totiž musí byť vedomý, že aj jedno jeho pochybenie vytýkané Ústavným súdom ho môže stáť funkciu.
Prezidentka Čaputová preto požiadala Ústavný súd o stanovisko k tomu, či má nárok na informácie zo spisov prokuratúry. Dá sa však očakávať, aj na základe jeho doterajších nálezov, že prezidentka nebude v pozícii kontrolného orgánu nad generálnym prokurátorom.
Ten má totiž v našom právnom systéme osobitné postavenie. Aj v prípade, ak Ústavný súd vyhovie prezidentke Čaputovej a prizná jej takúto právomoc, problémom bude samotný čas. Prezidentka Čaputová bude vykonávať svoj mandát už menej ako rok, čo je dosť krátka doba na rozhodnutie Ústavného súdu a celý následný proces s disciplinárnym konaním.
Vzhľadom na jej oznámenie, že nebude znovu kandidovať na post prezidenta, nemožno predpokladať rovnaký prístup k disciplinárnemu konaniu aj u nového prezidenta. Ale ak by sa celý tento proces stihol do konca jej mandátu, je takmer isté, že po voľbách nová vládna väčšina nebude mať potrebu podávať návrh na odvolanie Žilinku, aj v prípade jeho viny z disciplinárneho deliktu.