Ak má kolega Dag Daniš pravdu, keď charakterizoval vzťah Pellegriniho a Gučíka ako blízky a keď si zároveň spomenieme, že bývalý šéf vojenského spravodajstva Balciar si v roku 2018 k Pellegrinimu ako k novopečenému premiérovi tiež aktívne hľadal, a aj našiel cestu, tak potom zatýkacia a prepúšťacia akcia Vírus musela posilniť predsedu Hlasu v odhodlaní, že ak bude mať po voľbách tú možnosť, bude trvať na odchode Hamrana a Lipšica z funkcií. Z tohto, nie príliš prekvapivého, predpokladu, vyplýva ďalší, logický dôsledok – akú podobu bude mať budúca vládna koalícia.
Ak by ešte prichádzalo do úvahy aj spojenie Hlasu s Progresívnym Slovenskom, predseda Šimečka by musel súhlasiť s tým, že Hlasu pripadne funkcia ministra vnútra, čo je priama cesta k výmene policajného prezidenta.
A musel by dať hlasy aj na takú zmenu na úseku prokuratúry, ktorá by znamenala, ak nie zánik, tak určite odstavenie špeciálnej prokuratúry na vedľajšiu koľaj. Tento zámer napokon Pellegrini už aj otvorene formuloval v podobe akejsi zamýšľanej reformy v oblasti práva. To, že progresívci nemôžu súhlasiť ani s jedným, ani s druhým, približuje k nule možnosť vzniku ich koalície s Hlasom.
Je iróniou, že k takémuto smrteľne zúženému koaličnému potenciálu Progresívneho Slovenska výdatne prispel progresívny policajný prezident Hamran, ktorý v tušení svojho konca povýšil imidž neohrozeného šerifa nad všetko ostatné.
