Jedným z najbizarnejších aspektov tejto volebnej kampane sú mediálne vyhrážky, že ak nebudeme voliť tie správne strany - nedajbože si zvolíme tie nesprávne -, zo Slovenska odídu húfy mladých perspektívnych ľudí a z našej malebnej krajiny zostane púšť zaostalých a moróznych starcov.
Za normálnych okolností nejde o tému, ktorej by sa bolo treba obzvlášť venovať. Zaiste aj vy poznáte veľa ľudí, ktorí vás už roky s nástojčivým káraním a nabudení spravodlivým hnevom presviedčajú, že sa z tejto krajiny vysťahujú, ak budeme naďalej tou „zadubenou perifériou“.
Nie je nezvyčajné, že práve pred voľbami nastáva prudký nárast takýchto prípadov.
Deje sa to roky. Samozrejme, nikto z týchto mojich známych neodišiel. Stále sú tu a žijú na tom našom malebnom zadubenom fliačiku zeme.
Dnes je však situácia iná. Počet ľudí, ktorí sa vyhrážajú, že v prípade nepriaznivého výsledku volieb nám ublížia svojím odchodom za hranice, prudko vzrástol. Možno by o svojej existenciálnej túžbe opustiť rodnú hrudu ani netušili, pokiaľ by niekoľko progresívnych médií tento pubertálny naratív nepretlačilo ako jednu z hlavných predvolebných tém.
Jednou z príčin tejto falošnej kampane je dôraz médií na mladých ľudí, ktorí sa vraj úzkostlivo obávajú o budúcnosť. Práve na nich by sme mali myslieť a voliť perspektívu, ktorú si želajú. Volá sa Progresívne Slovensko.
Nie je však žiadnym prekvapením, že mladí ľudia – česť hrdinským výnimkám – podliehajú najlacnejšej móde, ktorá aktuálne visí vo vzduchu a na pár rokov sa dokáže tváriť ako nová, neokukaná a reálnou politikou (a skúsenosťami) nezaťažená alternatíva.
Pričom práve tie strany, ktoré si svojho času tento imidž získali, už v tých bezprostredne nasledujúcich voľbách omladina poslala ku dnu.
Ak by ste sa azda chceli podľahnúť tlaku médií a inšpirovať sa preferenciami mladých ľudí, urobte si radšej krátku rekapituláciu. Ktoré strany na Slovensku si v minulosti dokázali získať prvovoličov podobne ako dnes Progresívne Slovensko?
V roku 2002 to bola strana istého mladého perspektívneho politika, ktorý sa už vtedy pripravoval, že sa stane premiérom. Volal sa Robert Fico.
Mimochodom, bol vtedy o rok mladší, ako je dnes Michal Šimečka, ktorému práve líder Smeru vyčíta mladý vek (hoci niet pochýb, že Ficove politické skúsenosti boli už vtedy podstatne väčšie ako Šimečkove).
Neskôr prvovoliči favorizovali stranu SaS Richarda Sulíka. Práve na dorast bola namierená aj komunikačná stratégia jeho billboardov, na ktorých mal na hrudi supermanovské „S“.
Drobizg však liberálnu stranu po páde Radičovej vlády odvrhol azda ešte rýchlejšie ako predtým Smer. A obrátil sa k novej nádejnej perspektíve: kotlebovcom. Tí boli medzi prvovoličmi najpopulárnejší vo voľbách v roku 2016.
Hádajte, kto bol favoritom mladých ľudí vo voľbách 2020. Pravdaže, dnes nenávidený Igor Matovič.
A tak sa omladina presmerovala ku Progresívnemu Slovensku. Ani to nie je žiadne prekvapenie.
Mládež a prvovoliči sa tak vždy priklonili k tej najlacnejšej povrchnej alternatíve, ktorá sa danú sezónu dokázala tváriť chrumkavo, zodrala sa však ešte rýchlejšie než módne rifle z minulej zimy.
Prečo médiá predtým nefavorizovali Kotlebu?
Ak nás dnes presviedčajú, že máme voliť strany, ktoré nám odporučia mladí voliči, vyvstáva hneď niekoľko vážnych otázok nad zmysluplnosťou takejto rady.
Staršiemu a skúsenejšiemu človeku určite napadne, prečo by mal svoje voličské preferencie prispôsobovať parte mladých dezorientovaných ľudí nepobozkaných životom, obzvlášť v dnešnej dobe, keď psychológovia súčasnú generáciu mládeže označujú pojmom „snehové vločky“. Okrem iného sa to prejavuje tak, že čím nevzdelanejší a neskúsenejší mladý človek je, o to väčšiu chuť má dávať vám vznešené politické rady a povyšovať sa nad vašu morálnu zaostalosť.
Ak by platil argument, že treba voliť strany, ktoré preferujú mladí ľudia, a to len preto, aby sme ich odtiaľto nevyhnali, Denník N či týždenník .týždeň by logicky museli v roku 2002 podporovať Roberta Fica a v roku 2016 Mariana Kotlebu.
Ide tu predsa o udržanie mladých v našej domovine: naše dospelácke predsudky voči týmto lídrom musia ísť teda bokom…
Je to však falošná dilema. Mladí ľudia boli v roku 2002 zaiste sklamaní, keď sa premiérom nestal Robert Fico. A v roku 2016 zrejme aj deprimovaní, keď sa Marian Kotleba ocitol v izolácii.
Ak však zo Slovenska odišli, môžeme predpokladať, že to zaiste malo iné príčiny.
Kto všetko zmizne?
Nejde pritom len o mladých ľudí. Mimovládky a niektoré liberálne osobnosti spustili kampaň pod heslom „Chcem tu zostať“. Za udržanie všetkých dobrých ľudí v krajine voľbou strán PS, SaS (s rezervou aj KDH) kampaňuje aj týždenník .týždeň. Denník N napísal text s názvom „Ak bude vládnuť Smer, zvážime odchod. O akých ľudí môže Slovensko po voľbách prísť,“ v ktorom úplne vážne analyzuje, kto všetko sa z tejto krajiny chystá po voľbách ujsť.
Tá manipulácia má jasné posolstvo: „Nesmieš voliť podľa svojho svedomia, ale podľa môjho, inak sa odsťahujem a táto krajina to trpko oľutuje!“ To len aby vám bolo jasné, že vaša sloboda voľby siaha len potiaľ, kde ubližuje politickému vkusu morálne vznešeného „lepšieho človeka“.
Niektoré médiá systematicky prinášajú apokalyptický obraz, v ktorom po 30. septembri z krajiny utečie všetko perspektívne na Západ. Ten obraz je taký bizarný, až pripomína scény z filmu Good Bye Lenin, v ktorom sa mladý chlapec žijúci v roku 1990 vo východnom Berlíne obáva o zdravie svojej chorej mamy, presvedčenej komunistky, ktorej zo zdravotných dôvodov nesmie prezradiť, že sa jej obľúbený režim zosypal. Aby ju ochránil, pripútanej k posteli jej púšťa v televízii zmanipulované správy so zábermi desiatok ľudí, ako sa sklamaní zo Západu snažia cez závory ujsť do východného bloku (v skutočnosti to boli zábery ľudí, ktorí unikali cez Berlínsky múr na Západ).
Zaiste sa nájdu mnohí, ktorým Západ imponuje viac ako naša domovina. Pre niektorých je kľúčový dôraz na ekologické témy. Tí môžu opustiť Slovensko, ktoré 85 percent energie vyrába z bezemisných zdrojov a odísť napríklad do Nemecka, ktoré minulé roky vo veľkom aktivovalo uhoľné elektrárne, pretože si kvôli podpore obnoviteľných zdrojov a z iracionálneho strachu zlikvidovalo tie jadrové.
V Nemecku tiež môžu krochkať blahom kvôli zákazu ekologicky devastačnej ťažby bridlicového plynu. Radšej si ho nechávajú dovážať z USA – tankermi cez pol sveta. Dôležité však je, že neurobili kompromis so svedomím a neťažili ho u seba doma.
Iným zas prekáža diskriminácia sexuálnych menšín a vražedné útoky proti nim. Tí môžu odísť napríklad do progresívneho Nórska, kde sa v roku 2022 udial ešte vážnejší útok proti gejom, ako bola slovenská tragédia na Zámockej, pričom následné pochody na podporu sexuálnych menšín v Osle boli zrušené, keďže polícia nedokázala garantovať ich bezpečnosť. Na Slovensku sa takéto pochody po tragédii udiali bez bezpečnostných problémov a solidaritu s nimi prejavila celá krajina.
Môžu sa tiež odsťahovať do niektorej z ďalších krajín Západu, v ktorých sú útoky voči homosexuálom mnohonásobne častejšie ako u nás. Prípadne do USA, odkiaľ pochádzali ideové zdroje vraha Juraja Krajčíka.
Ak však stretnete reálneho živáčka, ktorý naozaj chce odísť zo svojej vlasti iba preto, že jeho krajania nezvolili tú správnu politickú reprezentáciu, odporučte mu radšej psychológa. Ak vám na ňom aspoň trochu záleží.
Ak niekto robí takéto vážne životné rozhodnutia na základe výsledku volieb, je lepšie vyhľadať odborníka čo najrýchlejšie.