Martin Vittek z Charity: Afričania sa dokážu s utrpením popasovať lepšie ako my

Do Afriky prišiel ako dobrovoľník, neskôr už ako zamestnanec Charity. Posledných päť rokov je jeho druhým domovom Uganda a Rwanda, kde pôsobí Slovenská katolícka charita. O tom, aké môžu mať Európania mylné predsudky, čo sa naučil počas mesiacov v Afrike, aj to, v čom nám môžu byť Afričania vzorom, priblíži Martin Vittek.

Po rokoch strávených striedavo na Slovensku a v Afrike, aké najväčšie problémy vidíš na čiernom kontinente? 

Najväčší problém, ktorý vidím v Ugande, kde som strávil v rámci afrických krajín najviac času, je nedostatok príležitostí. Mnohí tunajší ľudia sú veľmi šikovní a pracovití. Často však nemôžu poslať svoje deti do škôl z dôvodu nedostačujúceho príjmu. Slabá zdravotná starostlivosť a nedostatok lekárov majú takisto nepriaznivý vplyv na miestne obyvateľstvo.

S akými nepravdivými predsudkami môže zápasiť Európan, keď navštívi Afriku?

Napríklad lenivosť. Mnohí ľudia si myslia, že Afričania sú leniví, že muži iba sedia pred domom a vyčkávajú, kto im akým spôsobom pomôže, kým ženy varia a starajú sa o deti. Ja som momentálne na severe Ugandy v meste Adjumani a vidím, ako tu mnohí ľudia tvrdo pracujú a snažia sa zabezpečiť si živobytie. Ľudia tu pracujú na poli, sadia a zbierajú úrodu. Všade sa nájdu aj takí, aj takí, ale nepovedal by som, že sú tu lenivejší ľudia ako na Slovensku.

Priblíž nám trochu, v čom je naša mentalita iná od africkej. Z čoho by sme si od nich mohli brať príklad a v čom ťa vedia vytočiť?

Páči sa mi, že Uganďania nejdú tak na hranu ako my. Zdá sa mi, že nie sú tak veľmi zameraní na výkon ako ľudia v našej kultúre. Nerobia si starosti s tým, ak sa im niečo nepodarí dnes. Urobia to zajtra. Nestresujú sa tým, že veci musia fungovať perfektne. Urobia danú vec tak, aby fungovala, ale nie sú takí perfekcionisti v detailoch ako Slováci. Tým ma zároveň vedia niekedy aj vytočiť, že neurobia vždy veci poriadne. Dal som si tu napríklad, prešiť zips na nohaviciach a pani mi ho zašila kvalitne, ale zapínal sa naopak (úsmev). Tiež sa niekedy stáva, že im musím veci opakovať viackrát. Často sa tvária, že všetkému rozumejú a nakoniec zistím, že nie. 

Veľa sa hovorí o záslužnej práci slovenských misionárov v Afrike, ale aj o tom, že v súčasnosti sa karta obracia a čoskoro budú potrební Afričania na slovenskú či európsku misiu. Ako to vidíš ty?

Myslím si, že Slovensko bude v istom zmysle potrebovať duchovnú pomoc od iných štátov, aj keď to nemusia byť práve Afričania. Máme totiž málo kňazských a rehoľných povolaní. Premostil by som to aj na migráciu, o ktorej sa veľa hovorí. Nepočul som ani od jedného Uganďana, že by chcel ísť žiť do Európy. Chceli by byť tam, odkiaľ pochádzajú. Dokonca aj Sudánčania, ktorí utekajú pred vojnou do Ugandy, by sa chceli vrátiť domov. Nemyslím si teda, že by nás na Slovensku v najbližších rokoch čakal nával imigrantov z Afriky.

Slovenská charita aj tento rok rozbehla projekt s názvom Pôstna krabička. Povedz nám o ňom viac.

Tento rok je už desiatym ročníkom tejto kampane, ktorá podporuje projekty v Afrike. Ide najmä o vzdelávacie projekty a celkovo o prácu s deťmi a mládežou. Konkrétne je to pomoc pre centrum v Ugande s názvom Gift of Love, kde žijú HIV pozitívne deti. To má momentálne kapacitu 50 detí. Funguje ako náhradná rodina, keďže sa o deti starajú vychovávatelia. Deťom sa zabezpečuje strava, zdravotná starostlivosť, ubytovanie a podobne.

 

Spomínal si projekty, ktoré sa týkajú najmä pomoci deťom. Nenapadne ti nejaký konkrétny príklad dieťaťa, ktoré vďaka podobným iniciatívam dostalo šancu na nový život? 

Niektoré deti dostali šancu na nový život úplne doslovne. Prišli k nám do centra podvyživené a zanedbané. Stále tu panuje istá stigma, že rodičia si povedia, že radšej budú podporovať zdravé dieťa, že to HIV pozitívne aj tak čoskoro zomrie. Spomínam si na chlapca, volal sa Mavin. Keď k nám prišiel, dokázal prijímať iba tekutú stravu, bol mĺkvy, smutný. Po čase, keď som sa vrátil a videl som ho, rozdiel bol veľký. Bol veselý a celkom ožil. Takých prípadov je viacero. Ale mohol by som hovoriť aj o nepriamej šanci na život pre mnohé iné deti. Keďže u väčšiny rodín stále nefunguje elektrina, deti by sa tam nemohli učiť, vzdelávať sa a robiť si domáce úlohy. Na školu by nemali vhodné podmienky. 

V Afrike ako takej je z dôvodu nedostatočnej zdravotnej starostlivosti či slabšej hygiene vyššia úmrtnosť oproti západnému svetu. Stretol si sa s tým, že Afričania lepšie prijímajú smrť blízkeho človeka alebo je to mýtus?

Pre nich je to normálna súčasť života, že ľudia prichádzajú a odchádzajú, často sa stane, že nie všetky deti v Afrike prežijú. Samozrejme, že majú emócie a svojich mŕtvych oplakávajú, ale berú to ako niečo prirodzené. Zároveň je to pre nich ľahšie aj vďaka ich viere a nádeji, že život po smrti je niečo, na čo sa oplatí tešiť. 

Zvládajú teda utrpenie lepšie ako my?

O tom by sa dalo polemizovať. Netrúfam si povedať, že áno, pretože oni to nedávajú až tak najavo. Niekedy vidím, že sú hladní, ale nepovedia to, nesťažujú sa. Pripúšťam, že možno ich ťažký život naučil popasovať sa s utrpením o niečo lepšie ako nás. Žijú v takej jednoduchosti, riešia základné životné veci, napríklad, či stihnú zasiať úrodu a potom ju predať. Nezamýšľajú sa nad hypotékami alebo aký typ mobilu si kúpia, čo často zamestnáva nás Európanov.

Uplynuli dva roky od tragickej smrti Danice Olexovej, projektovej manažérky Dobrej noviny, ktorá dlhé roky pôsobila v Afrike. Poznáš aj ty osobne niekoho, kto pri práci na svojej misii zahynul?

Danicu som mal možnosť stretnúť dvakrát. Avšak poznal som sestru Veroniku Ráckovú, verbistku, ktorú zabili v roku 2016 počas nepokojov v Južnom Sudáne. Z jej smrti boli obvinení traja vojaci zo Sudánskej ľudovej oslobodeneckej armády, ktorí do nej bezdôvodne strieľali, keď sa vracala v noci autom po prevoze tehotnej pacientky do nemocnice.

Mal si v Afrike aj ty niekedy život ohrozujúcu situáciu?

Neviem, či to bola úplne život ohrozujúca situácia, ale raz v noci pri ceste autom nám niekto hodil kameň do okna. Našťastie to však okno nerozbilo, trafili iba plech. Zažil som streľbu v hlavnom meste alebo pred tunajšími voľbami sa stalo, že rozháňali opozičných podporovateľov slzotvorným plynom. Prekonal som tu tiež päťkrát maláriu, čo určite nebolo príjemné.

Zažil si v Afrike nejaký zázrak, respektíve niečo, čo logicky nevieš vysvetliť?

Pre mňa je zázrakom, že vieme pomôcť mnohým chorým predĺžiť a skvalitniť ich život. A rovnako to, že deťom poskytneme vzdelanie, ktoré im dá iné možnosti ako napríklad ich rodičom roľníkom. Keby sme sa chceli pozrieť na konkrétnejší príklad, spomínam si na dievča s menom Samira. Bola v Centre Gift of Love od začiatku. Vyrastala spolu s ostatnými chorými deťmi. Lekárske vyšetrenia pravidelne potvrdzovali, že má zlú imunitu, čo nepriamo potvrdzovalo, že má v sebe vírus HIV, keďže aj jej sestra je HIV pozitívna. Raz však bola poslaná na iné vyšetrenie, kde zistili, že síce má zlé hodnoty imunitnej odpovede, ale nenašli žiaden vírus. Samira plakala od radosti, zároveň to však bol aj moment odlúčenia od jej mladšej sestry, ktorá aj naďalej žije v centre.

Čo si sa naučil počas rokov v Afrike?

Asi to, čo som už spomínal, že nie všetky veci musia byť perfektné a napriek tomu fungujú. Tiež sa tu učím pokore. Ľudia nemajú veľa, ale vážia si to. Zdravie, prácu, jedlo. Nepotrebujú sa hnať za bohatstvom a neintrigujú voči sebe, ale sú vďační za to málo, čo majú.

• 

• 

Charitné centrá v Afrike fungujú iba vďaka podpore ľudí zo Slovenska. Pridať sa môžete aj vy a pomôcť ďalším deťom pripraviť sa na nástup do školy a pekný život. Číslo účtu: IBAN SK74 5200 0000 0000 1635 2051, variabilný symbol 221.